Cesta k domovu

Zdravím tentokrát zo Slovenska! Keďže je pekná tradícia aby rodina bola pokope počas vianočných sviatkov a keďže som si kúpil letenky už počas leta, tak tesne pred Vianocami som sa rozlúčil s priateľmi na univerzite, pobalil a hybaj smer Chicago. Ono tých rozlúčok bolo viac, dosť priateľov ktorých som spoznal študovalo len jeden semester takže bolo treba sa poriadne rozlúčiť. Nechcel som priamo letieť preč, tak som sa rozhodol že strávim predtým ešte jeden deň v Chicagu s v spoločnosti Nica zo Španielska a Lorenza z Rakúska. 

Mrako-drap :)

Ubytovali sme sa v hosteli priamo v centre, čiže všetko bolo pekne pri ruke a za veľmi dobrú cenu. Ak budete niekedy hľadať lacné ubytovanie v centre Chicaga, môžem tento hostel len a len doporučiť. Potom sme sa rozbehli do mesta na nákupy, aj keď z mojej strany trochu obmedzené pretože som cestoval naľahko iba s jedným batohom tak som si musel strážiť aby sa mi nakúpené veci doňho vopchali. Chicago, hlavne Michigan Avenue a State Street je naozaj raj pre všetkých nakupovačov, je tu prakticky všetko na čo si spomeniete, od značkového oblečenia po elektroniku a plno obchodíkov so suvenírmi. Väčšinou ale trochu drahšie (okrem elektroniky), takže pre chudobného študenta trochu nedostupné. Mimochodom, konečne som si kúpil foťák, takže po fotkách z mobilu prinášam dneska trochu vyššiu kvalitu :)

Hlavný dôvod prečo ísť do Chicaga o deň skôr bol pre mňa ale úplne iný. Keďže ako väčšina Slovákov mám celkom v láske hokej, tak návšteva zápasu NHL nemohla chýbať. Chicago je domovom tímu Blackhawks s dlhou tradíciou, štyrmi vyhratými Stanley Cups a množstvom skvelých hráčov. Z histórie môžem spomenúť Stana Mikitu (so slovenskými koreňmi), Bobbyho Hulla, v súčasnosti sú najväčšie hviezdy Patrick Kane, Jonathan Toews no a Slovák Marián Hossa, ktorého určite netreba nikomu predstavovať. Zašiel som si na zápas kde hrali proti Calgary Flames. 

Madhouse on Madison

Zápasy sa hrajú v aréne United Center kúsok na západ od centra mesta, ktorá zároveň hostí aj zápasy NHL (nechápem ako dokážu tak rýchlo vymeniť lad za palubovku aj niekoľkokrát za týždeň). Má kapacitu 25-tisíc ľudí a počas mojej návštevy tam bolo skoro 22-tisíc ľudí. Po krátkom váhaní som presvedčil aj Nica nech sa ku mne pridá, aj keď ako Španiel nemá k hokeju moc veľký vzťah. Trochu som mu vysvetlil pravidlá a na koniec sa mi zdalo že sa mu to aj páči :). Mali sme lístky na státie, takže sme mali trochu obavy či dobre uvidíme, lebo aréna má tri úrovne a je naozaj dosť veľká. Nakoniec to bolo v poriadku, puk sme videli a keďže pár miest na sedenie zostalo prázdnych, tak sme si mohli dokonca aj sadnúť. 

Atmosféra bola elektrizujúca, hlavne počas nástupu hráčov na ľad. Toto sa mi na Američanoch páči - každé športové podujatie je jednoducho veľká show a taktiež si to patrične užívajú. Skoro každý divák mal dres (chcel som si tiež kúpiť, ale keď som videl tú cenu za originálny dres, tak som radšej zostal len u trička) a mohutne povzbudzovali. Mali sme šťastie že zrovna vtedy Blackhawks vyhrali 4-2 (Hossa si pripísal jeden gól a asistenciu).

Začiatok stretnutia a nástup hráčov na ľad

 Na druhý deň ešte pred odletom som bol pozrieť múzeá, ktoré sa nachádzajú v Museum Campuse pri južnom okraji Grantovho parku, čiže kúsok od "môjho" hostelu. Sú tam tri múzea, Field Museum of Natural History, Shedd's Aquarium a Adler Planetarium. Pre nedostatok času som navštívil len Field Museum a Planetarium.

Adler Planetarium

Field Museum sa pýši najlepšie zachovanou kostrou Tyrannosaura nazvanou Sue (podľa objaviteľky), kostrami iných dinosaurov a ostatných pravekých zvierat. Zaujímavé boli aj expozície histórie osídľovania amerického územia, kompletne zrekonštruovaná hrobka egyptského faraóna a veľa vypchatých zvierat z celého sveta (toto sa mi až tak nepáčilo, mám radšej živé, dýchajúce zvieratá než nehybné "sochy").

Sue

Adler Planetarium lákalo na množstvo (3D) predstavení, avšak pre nedostatok času som pozrel len hlavné expozície. V jednej bola kompletne mapovaná cesta človeka na Mesiac od programu Mercury cez Gemini (mali tu dokonca skutočnú vesmírnu loď Gemini 12) až po Apollo. Nesmel chýbať ani kúsok mesačného kameňa, ale to ma až tak nezobralo, lebo taký máme aj u nás na Purdue :). Ďalšie expozície sa venovali histórii astronómie, blízkemu (slnečná sústava) a ďalekému (galaxie) vesmíru, s množstvom interaktívnych panelov. Expozície fajn, ale niekedy mi to pripadalo že to je zamerané až príliš na malé deti (čo ostatne niektorí Američania sú aj v dospelosti).

Gemini 12

Spirit či Opportunity?

Vianočná atmosféra ma ale celkom sklamala, čakal som ako tu trochu vyzdobené mesto a plno vianočných stromčekov, ale nič. Pravda, okrem nákupných stredísk kde mali pod stromčekov Santa Clausa s ktorým sa fotili deti. Na ulici ale všetko vyzeralo ako v iné časti roku, možno trochu viac bezdomovcov co sa snažili vymámiť nejaké peniaze a uhrávali to na "christmas spirit". Teda nula bodov, neviem ako to vyzerá v iných amerických mestách, ale Chicago nič moc.

Klzisko v Millenium Parku

No a potom som už konečne vyrazil na O'Hare International Airport, čo je jedno z najväčších letísk sveta. Mimochodom, leží dosť ďaleko od centra mesta a metrom tam trvá cesta skoro hodinu. Panoval tam zhon, aký sa dal očakávať a hlavne pri bezpečnostných prehliadkach sa to zdržovalo. Američania sú v tomto až otravne pedantní, keď človek si musí vyzliecť skoro všetko vrátane opasku a topánok než prejde cez skener. Kam tento svet speje... Lietadlo mi samozrejme hodinu meškalo, ale to bolo v poriadku lebo v Londýne som mal časovú rezervu (moja trasa bola Chicago - Londýn - Viedeň).

Letisko O'Hare a "môj" Boeing 747

Transatlantické lety sú hrooozne nudné, osem hodín natlačený v úzkom sedadle (economy class, Boeing 747) nie je bohviečo a občas treba vstať a pretiahnuť telo na prechádzke lietadlom. Teraz som mal ale nočný let, takže sa mi podarilo trochu aj spať. Po prílete do Londýna nasledoval dlhý pochod letiskom z jedného terminálu do druhého. Heathrow je takisto obrovské letisko a tento pochod spolu aj s ostatnými formalitami ako ďalšia otravná bezpečnostná prehliadka zabral viac ako hodinu. Pozitívne je ale množstvo obchodov v duty free zóne, kde Chicago v porovnaní pôsobí veľmi chudobno (tam nie je skoro nič). Potom už ma čakal len "kúsok" do Viedne. Je zaujímavé, že keď človek doletí do Európy z Ameriky, tak sa cíti už skoro doma aj keď domov to ešte má skoro 2000km, zvláštny pocit :).

Už nad Európou

Na letisku vo Viedni som mal krásné privítanie od rodiny no a potom som si konečne mohol oddýchnuť (po tom čo som prespal 16 hodín kvôli časovému posunu) pri štedrovečernom stole, dobrom kaprovi a vianočnom stromčeku. A konečne som si mohol dať normálny chlieb a pivo! Polroka v USA je málo na to aby mi veci na Slovensku pripadali divné, ale zopár vecí už vnímam inak, hlavne pitie na verejnosti (naše vianočné trhy s vareným vínom sú jednoducho úžasné), užšie cesty a ulice no a všetko sa mi tu zdá lacné, hlavne jedlo a pitie. 

Myslím že je pravda že človek najviac ocení domov až keď je od neho ďaleko. Som rád že som mal možnosť nachvíľu prísť na staré dobré Slovensko. Rodina a priatelia mi pripravili skvelé uvítanie a chvíle, ďakujem vám! A to až tak, že sa mi začiatkom januára zase bude ťažko odchádzať...

Tak teda Šťastný Nový Rok 2012!

Juro