Amerika – národ na
kolesách. Toto som počul niekedy dávno a teraz vidím že to je hlboká
pravda. Pohodlní Američania sa skutočne autami vyvážajú všade, urobiť ročne
viac ako 30-tisíc kilometrov nie je nič výnimočné. Aj krajina je tomu
prispôsobená s perfektným systémom diaľníc a aj ostatných ciest. Takisto
parkovanie nie je nikde problém, parkoviská sú vybudované všade (problém je akurát
nájsť bezplatné parkovanie :). Pridajme k tomu veľké vzdialenosti medzi
mestami, lacný benzín, veľmi chabú hromadnú a diaľkovú prepravu a vyjde nám, že ak
chce človek v tejto krajine naplno žiť, auto je nevyhnutnosť.
Minulý rok som
ešte prežíval bez auta, jednak preto že West Lafayette ako univerzitné mesto
malo bezplatnú mestskú dopravu s dobrou sieťou (ale iba po meste) a jedna
že som mal veľa priateľov s autami ktorí ma ochotne vozili. Teraz ale veľa
kamarátov odišlo, bývam trochu ďalej od kampusu, takže som sa rozhodol si
takisto nejaké to približovadlo zaobstarať.
Prvý krok k tomu
som spravil ešte minulú zimu – vodičský preukaz. Platí tu síce aj európsky (s
medzinárodným vodičákom) ale je potom problém auto kúpiť (u dealera) a poistiť,
kde sa americký vodičák už vyžaduje (a poistka je povinná). Nehovorím že sa to nedá, ale je to
komplikovanejšie. Urobiť si tu vodičák je vcelku jednoduché, treba spraviť len
dva kroky – napísať si test a potom sa zajazdiť s inštruktorom. Celé
sa to dá vybaviť v priebehu dvoch návštev.
Cestné pravidlá
sú v podstate veľmi podobné tým európskym, s pár odlišnosťami. Čo sa
mi zdalo najviac rozdielne je to ako funguje STOP-ka. Sú všade a ak je
STOP-ka zo všetkých strán križovatky, všetci musia zastaviť a ďalej sa ide
podľa poradia ako kto dorazil na križovatku. Čo je niekedy trochu mätúce, takže
vodiči si dávajú signály a púšťajú sa. Ďalšia zaujímavosť je to že ak máte
červenú, odbočujete doprava a nič nejde, môžte pokojne prejsť (ak to nie je zakázané značkou). Rýchlostné
limity sú všade iné a v podstate nie sú pevne dané. Tu v Indiane
je to typicky 30 mph mesto (55 km/h), 55
mph mimo mesto (90 km/h) a 70 mph diaľnica (110 km/h). Každý ale ide tých
5-10 mph naviac, to ešte policajti väčšinou tolerujú. Úplne rozdielne sú
dopravné značky, okrem hlavných (ako napr. STOP-ka) majú väčšinou textový tvar,
teda je tam napísané čo značka presne znamená.
Písomný test je
jednoduchý, väčšina otázok je celkom logických a zvyšok (ako značky a nejaké
čísla) sa dá naučiť z príručky. Po tom nasledovala jazda s inštruktorom,
pikantné na tom je že skúšaný si sám musí zabezpečiť auto :). Kamarát požičal a už sa teda išlo.
Inštruktorka bola príjemná pani, porozprávali sme sa o tom sa žije v Európe,
pojazdili po okolí a za ani nie 10 minút bolo hotovo. Na inšpektoráte si
ma odfotili a hotový vodičák dorazil za pár dní poštou. Žiadna zbytočná
byrokracia, celý proces získania vodičáku trval možno menej ako hodinu.
Keď som už mal
vodičák, tak som mohol začať hľadať auto. Teda nemohol, najprv som musel niečo
zarobiť :). A ten
moment nastal až teraz ako som sa vrátil z Kalifornie. Auto som samozrejme hľadal ojazdené, na nové
som nemal (až tak dobre nás Apple neplatil :). Výber je obrovský, i keď som len
hľadal tu v Lafayette. Sú v dve možnosti: súkromník alebo dealer.
Najprv som bol u pár súkromníkov, ale po tom aké šroty mi niektorí
ukázali, som sa rozhodol skúsiť to u dealerov. Tých tu je veľmi veľa, od
malých cez stredných až po veľkých. Malých som zavrhol, väčšinou predávali auta
v hodne zlom stave. Veľkých takisto, tí mali síce kvalitné autá, ale
takisto si pýtali omnoho viac a nechcel som prekračovať svoj limit. Tak
som sa zameral na stredných dealerov, čo nemajú až také vysoké ceny a zároveň
nepredávajú úplné šroty.
Jedno majú ale dealeri spoločné – sú to majstri v manipulácii
a vyjednávaní. Človek musí používať podobné zbrane ako oni, inak vás
zblbnú a donútia kúpiť to čo nechcete ešte počas prvej návštevy. U starých
áut je takisto dôležité skontrolovať technický stav. K tomu pomáha
centrálna databáza záznamov kde stačí zadať VIN a dá sa nájsť kompletná
história auta (majitelia, problémy/opravy či havárie). Samozrejme že to nie je
zadarmo, ale dobrí dealeri majú tieto informácie k dispozícii. Toto ale
nepovie všetko, takže pred tým než som kúpil som zaviezol auto mechanikovi. Veľmi
mi pomohol jediný Slovák ktorého tu okrem seba poznám, a ktorý je
profesorom na Purdue. V autách sa
naozaj vyzná a pomohol mi nájsť závažné chyby na autách ktoré som chcel
kúpiť.
Tak nakoniec som si vybral tento Pontiac
A čo som to
nakoniec kúpil? Je to 2004 Grand Am GT, taký trochu športovejší sedan
od už zaniknutého Pontiacu. Má už veľa toho za sebou, ale mechanik aj môj
slovenský kolega povedali že je ešte v dobrom stave, tak som sa rozhodol im veriť. Až čas ukáže či som spravil dobre,
americké autá nemajú dobrú povesť čo sa týka spoľahlivosti. Na druhej strane,
japonské autá boli veľmi drahé a takisto ako potenciálne opravy a náhradné diely.
Americké autá sa mi zdali lepšie aj čo sa týka výbavy a pohodlia. Čo sa týka pohodlia, tak moje auto má samozrejme automatickú prevodovku, manuálnu tu nikto nechce (resp. nevie s ňou jazdiť :). Zatiaľ to jazdí dobre, uvidíme čo bude ďalej.
Predtým ako som
kúpil vlastné auto, som už mal nejaké skúsenosti s jazdou v USA,
hlavne počas našej jarnej dovolenky. Myslím že sa tu jazdí jednoduchšie ako v Európe,
cesty sú veľmi široké, dobrý diaľničný systém a aj vodiči sa mi nezdajú sú takí
arogantní ako u nás. Môže za to nekompromisná polícia, ktorá zbytočne
nebuzeruje vodičov náhodným zastavovaním, ak vás už zastaví, môžete si byť istí že k tomu mali dôvod. Vyjednávať sa neoplatí a uplácať
už vôbec nie, to človek môže skončiť v base :). Väčšina nehôd sa tak stáva v dôsledku
nepozornosti (alebo blbosti, tu vodičák dostene každý, aj ten čo by naň
nemal mať nárok). Zaujímavá je aj istá tolerancia
alkoholu za volantom, ak človek pil ale je stále schopný prejsť cez policajné
testy (chodenie po bielej čiare, hovorenie abecedy odzadu a podobné blbosti),
je to v poriadku. Beda ale ak niekto niečo spôsobí pod vplyvom, to už je
veľmi závažný priestupok.
Takže už som
konečne mobilný, dúfam že bude aj čas trochu si to auto užiť lebo práce je stále nad hlavu. Neplánujem
jazdiť každý deň lebo bývam blízko kampusu a na samotnom kampuse sa zle
parkuje, alebo to je veľmi drahé. Jediné čoho sa obávam je že sa stanem
pohodlnejším a začnem sa všade vyvážať autom ako pravý Američan :)
