Aljašský sever

Dalo by sa povedať, že po tých pár rokoch čo už žijem za Atlantikom, mám štáty vcelku prejazdené a prelietané. Ale USA, to nie sú len 48 štátov čo sa nachádzajú vedľa seba v strede amerického kontinentu; sú tu dva štáty ktoré sú tak povediac mimo - Aljaška a Havaj. Keďže Havaj (alebo Hawaii) je svetoznáma turistická destinácia plná nádherných pláží, turistických chodníkov a aktívnych sopiek, rozhodol som sa cestovať na Aljašku :)

Ale teraz vážne. Skutočným dôvodom bolo že na konci leta sú veľmi výhodne lety na Aljašku (koniec turistickej sezóny), pričom tam stále ešte nie je až taká zima. Aljaška, ako určite viete, sa nachádza na ďalekom severe, s horným okrajom ďaleko zasahujúcim za severný polárny kruh. A ďalší dôvod je ten že tak nejak som bol vždy fascinovaný ďalekým severom a chcel som konečne pozrieť ako to vyzerá na vrcholu zemegule, prejsť sa trochu cez nedotknutú divočinu a pokochať sa polárnou žiarou.

Partia sa dávala dohromady celkom ľahko, nebol som jediný kto sa chcel pozrieť tam hore. Nakoniec nás išlo 5 (traja z okolia San Francisca a dvaja zo San Diega) takže o zábavu bolo postarané. Štart bolo letisko v San Franciscu a po krátkej prestávke v Seattle sme už leteli na sever, smer Anchorage. Batožiny som mal nezvykle veľa (obvykle cestujem s iba príručnou batožinou) lebo som ťahal zo sebou aj stan a ostatnú kempingovú výbavu. Pri 0°C sa dá stále komfortne kempovať v stane :)

Aljašská divočina

Po pristátí večer v Anchorage sme vyrazili do mesta stretnúť sa s prvým členom našej výpravy. Doleteli sme totiž každý inak a museli sme jeden na druhého čakať. Tak sme sa stretli v centre a šli vyskúšať miestnu kuchyňu. Neprekvapujúc, keďže veľká časť ľudí na Aljaške sa zaoberá lovením morských potvor, menu bolo zložené s rôznych druhov rýb, kreviet, krabov a ostatných príšer. Hlavná delikatesa je snežný krab, ktorého lov je veľmi obtiažny (možno poznáte TV program "Deadliest Catch" čo sa vysiela na Discovery). Porcia bola pekelne drahá, ale chutilo to vynikajúco. Čo ma prekvapilo je veľký počet pivovarov v Anchorage a okolí, takže bolo z čoho vyberať aj čo sa týka pijatiky.

Centrum Anchorage, v pozadí majestátne hory Aljašského masívu (zdroj: Wikipedia)

Inak ale Anchorage samotné nie je až tak zaujímavé pre turistu. Centrum je celkom malé, pár hotelov, reštaurácií, múzeí a to je všetko. No ale my sme sem neprišli kvôli mestu. Večer sme vyrazili naspäť na letisko počkať zvyšok party čo letel zo San Diega a potom sme fičali do auto-požičovne vyzdvihnúť veľké SUV, čo sa ukázalo ako dobrý krok kvôli nášmu množstvu batožiny a nespevneným cestám v strede Aljašky.

Drsná krajina v okolí Denali

Padlo rozhodnutie nestrácať čas a hneď v noci vyraziť za našim prvým cieľom. Tým bol národný park Denali, ktorý je pomenovaný podľa najvyššej hory Severnej Ameriky (možno poznáte pod menom Mount McKinley, horu nedávno premenovali a vrátili jej pôvodný názov). Cesta bola dosť dlhá (5 hodín), bolo zamračené, takže prvú noc sme žiadnu polárnu žiaru nevideli. Z opatrnosti sme zastavovali na každej dostupne benzínke, ktoré boli veľmi riedko rozmiestnené (stalo sa že medzi nimi bolo aj viac ako 100km). Ono sme v podstate šli po jedinej ceste čo vedie na sever Aljašky z Anchorage do Fairbanksu. Cesta bola ale pekná, s kvalitným povrchom (musia asi hodne investovať do údržby, cesta leží na permafroste a kruté zimy ju musia dosť ničiť) akurát bolo treba dávať pozor na množstvo losov a jeleňov ktorá sa potulovali po ceste. Pridávala sa aj únava, takže nakoniec sme to “zabalili” a prvú noc prespali v aute na krajnici.

Savage river. Kúsok odtiaľto sme kempovali

Druhý deň ráno sme dorazili do parku, postavili kemp a rozmýšľali čo ďalej. I keď sme toho veľa nenaspali, rozhodli sme sa nemárniť čas a vyrazili na túru. Park je obrovský, prejsť ho autom po jedinej ceste (vlastne autobusom, lebo osobné auta v parku nie sú dovolené) trvá takmer 12 hodín! Možností je neúrekom, lenže keďže sme mali len pár dní na celý výlet, rozhodli sme sa ho nestráviť pol dňa v autobuse. I v okolí nášho kempu bolo veľa chodníkov a správcovia parku (“rangers”) ponúkali rôzne atrakcie ako demonštrácie psích záprahov (no, vlastne nie, lebo tam nebol žiadny sneh), vyhliadkové lety (napr.  s obletom hory Denali a pristátím na ľadovci za ľudových $600) alebo všelijaké prednášky o parku.

No my sme vyrazili na túru v okolí Savage River. Celý park je v podstate tundra s zopár lesmi, takže človek naozaj videl doďaleka. Počas cesty sme stretli veľa zveri, od svišťov a horské kozy po jelene, losy až po hlavného dravca týchto končín, medveďa hnedého. Medveďa sme nanešťastie (alebo našťastie?) videli len z diaľky cez ďalekohľad. Po tom čo sme sa vytrepali na jeden vrch čo sa týčil nad riekou sme mohli vidieť veľký kus parku. Ozajstná divočina, jedna jediná cesta a za ňou stovky kilometrov tundry kde človek môže kráčať celé dni bez toho aby stretol iného človeka (akurát tak medveďa). No, možno niekedy nabudúce. 

Bohužiaľ, počasie nám veľmi nežičilo a to čo sme chceli vidieť sme nevideli – Mt. Denali, najvyšší vrch Severnej Ameriky. Vrchol bol stále skrytý v oblakoch (občas nám aj spŕchlo), až na ďalší deň sa oblaky na chvíľu rozostúpili a odhalili vrch v celej kráse. Je celý biely a majestátne sa týči nad rovinou, ktorá má nadmorskú výšku priemerne okolo 1000 m.n.m. Denali má výšku takmer 6700m, to znamená že človek pozerá na stenu vysokú 5 kilometrov. To je viac ako vertikálny rozdiel Mt. Everestu z tibetskej plošiny a vrch naozaj dominuje celej Aljaške (za pekného počasia sa dá vidieť aj z Anchorage vzdialeného 5 hodín jazdy).

Terén-kozy

Prechádzka nakoniec mala pekných 10 míľ (16km) a vidieť toho bolo naozaj dosť – nechám hovoriť obrázky. Druhú noc sme opäť hľadeli na oblohu či uvidíme nejakú žiaru. Videli sme, ale veľmi, veľmi slabú, nevýraznú. Našťastie, ďalšia noc nám to mala bohato vynahradiť.

Tretí deň sme mali v pláne zbaliť kemp a vyraziť zase na juh. Bohužiaľ, dva dni je veľmi, veľmi málo na taký veľký park, ale chceli sme vidieť niečo viac z Aljašky. Tak sme si dali len krátku túru okolo pekného jazera a divokej rieky Nenana (s ľadovo studenou vodou), zakončenú poriadnou porciou jelenieho mäsa a aljašského piva (ako som už spomínal, je tu dosť miestnych pivovarov). To nám trvalo trochu dlhšie takže už bol večer keď sme vyrážali – ďalšia jazda cez noc.

Rieka Nenana (ľadovo studená)

Zabi bobra, zachrániš strom!

Snažil som sa všetkých duriť do tempa aby sme vyrazili ešte za svetla, pretože cesta na juh vedie blízko Denali, takže šanca si ju poriadne obzrieť (cestou tam sme šli v noci takže sme nevideli nič). Ale počasie zase nežičilo a hora bola skrytá v mrakoch, iba vrchol bol trochu vidieť. Čakali sme hodnú chvíľu či sa oblaky nerozostúpia, ale nakoniec sa zotmelo a nebolo z toho nič. Bol návrh aj pozrieť do mesta Talkeetna, čo je známe horolezecké stredisko, ale keďže sme boli dosť pozadu (a potme) zišlo aj z tohto pl

Vrchol Mt. Denali čnejúci nad oblaky

Asi aby nám to matka Príroda vynahradila, na noc nám nachystala úžasné divadlo. Polárna žiara sa objavila znenazdajky a tak silno, že sme ihneď zastavili na kraji cesty a len sa kochali. Samozrejme, nič takého som predtým nevidel. Jemné akoby závoje tancovali na oblohe, menili tvar a farby. Akurát čo ma prekvapilo je že farby boli dosť nevýrazné (trochu do zelena/červena). Kolegovi sa podarilo urobiť aj zopár fotiek a na nich to vyzerá o dosť farebnejšie. Holt, naše oči nemajú schopnosť dlhej expozície :). Ale i tak to bolo úžasné nebeské divadlo (pocta ide magnetickému poľu Zeme a slnečnému vetru).

Užasné nebeské divadlo (nie je moja fotka, môj lacný foťák to nezvládal ale takto nejak to naozaj vyzeralo)

Aj túto noc sme zase „zalomili“ v aute (takto sa šetrí na hoteloch/kempingu : ) hneď ako sme minuli Anchorage. Ráno sme prišli do ďalšej destinácie – prístav Seward a neďaleký národný park Kenai Fjords. Fjordov tu je naozaj veľa, ľadovce sa tu ešte stále držia (i keď pomaly ustupujú v dôsledku globálneho otepľovania, takže neotáľajte s návštevou). Na jeden z ľadovcov sme sa vybrali počas ďalšej túry (tentokrát „len“ 11 km, ale s kilometrovým prevýšením). 

Pozor los!

Cestou hore sme prechádzali jednotlivými vegetačnými stupňami. Začali sme v hlbokom lese (kde sme doslova narazili na losicu s mláďaťom, našťastie bez konfliktu), pokračovali cez kosodrevinu  a alpínske lúky plné rozkvitnutých kvetov. Leto na Aljaške je krátke, no krásne. Hore u ľadovca boli už len holé skaly.

Začalo sa v lese...

Cez horské lúky...

Hore k ľadovcu...

Kde už boli len holé skaly

Prekvapilo ma že tam niekto postavil chatku, uprostred ľadovca. Že vraj slúži na núdzové účely ak by sa tam v zime nejaký alpinista alebo lyžiar stratil, aby mal kde stráviť noc. I keď nechápem prečo by tam niekto liezol v zime keď teploty padajú k -40°C. Len tak mimochodom, my sme mali počasie priam ideálne, krásnych 12°C. Ľadovec vyzeral tak ako sa očakávalo – veľké biele pole s množstvom trhlín. Na jeho povrch sme sa teda nechystali, spadnúť do ľadovej trhliny by mohlo naozaj skaziť deň.

Chatka učupená pri ľadovci

Na ceste dole sme šli tou istou cestou. Videli sme množstvo svišťov a divokých kôz (alebo kamzíkov?). Nižšie je zopár pekných vodopádov napájaných vodou z topiaceho sa ľadovca. Nedalo mi neochutnať tú vodu, naozaj osviežujúca ako by jeden z ľadovcovej vody očakával (aj sme si nabrali do zásoby). No a výhľad dole do údolia bol jednoducho úžasný, bol to pôžitok kráčať dole a kochať sa tou scenériou.

Svišť

Večer sme šli „vykopnúť“ kamarátku na výletnú loď. Veľa spoločností robí výletné plavby popri aljašskom a kanadskom pobreží dole do Vancouveru alebo Seattlu, lebo je tam veľa čo vidieť (fjordy, ľadovce, veľryby atď). Potom sme už len vyrazili naspäť do Anchorage, s pár fotografickými prestávkami (západ slnka z fjordu je úžasný). Leteli sme v noci (vlastne, celý tento trip sme sa presúvali v noci, takže 4 dni som sa poriadne nevyspal) naspäť cez Seattle do San Francisca a odtiaľ ráno rovno do práce (tak to vyzerá keď si človek chce ušetriť dovolenku).

Výletná lod zakotvená v Sewardu

Cesta späť do Anchorage

Aljaška je skutočne divoká a nádherná, stále je tam veľa miest nedotknutých civilizáciou. Dokonca i na auto značkách je oficiálnym sloganom (každý US štát má jeden) „the last frontier“ – posledná hranica. Dúfajme že to tak aj vydrží – prekvapil ma totiž nával turistov i v tak odľahlých končinách ako je Denali (ale zase nič hrozného v porovnaní s parkmi v kontinentálnych US, ako napr. Yosemite). Každopádne, Rusi si môžu fakt búchať hlavu že taký nádherný (a na prírodné zdroje bohatý) kraj predali Američanom za pár šupov : )

Nakúknutie do Indie

Jedna z osobitostí práce pre veľkú nadnárodnú spoločnosť je to že sa ľahko môže stať že váš tím bude roztrúsený po celom svete. Takto tomu je aj u Samsungu. Sídlo firmy je pochopiteľne v Kórei, veľké výskumné centrum je u nás v Kalifornii no a potom máme tímy aj v Európe (Anglicko, Poľsko, Ukrajina) a v Indii. Vskutku môžeme povedať že nad impériom Samsungu slnko nikdy nezapadá . Ja som v poslednom čase začal spolupracovať s tímom v Indii. Spolupráca je to celkom na prt, lebo časový rozdiel medzi Kaliforniou a Indiou je presne 12 hodín, čo znamená že nie je šanca urobiť meeting v rozumnom čase – niekto z nás musí zostať dlho hore. Ako najjednoduchšie riešenie tohto problému ma šéf poslal na dva týždne do Indie (Bengalúr, štát Karnataka) trochu veci urýchliť.

Samozrejme, mal som z toho radosť že zase uvidím niečo nového, ale i obavy, pretože India je niečo úplne iné ako som doteraz zažil. Po nevyhnutných formalitách a vybavení indického víza (ktoré trvalo tri týždne a človek musel vyplniť milión formulárov s veľmi osobnými otázkami) som už vyrážal na cestu. Môj prvý let viedol zo San Francisca do Abú Dhabí, čo je typický prestupný bod na cesty z Indie do USA. Let to je neskutočne dlhý, 16 hodín, a letí sa ponad severný pól. Z Abú Dhabí to boli ešte ďalšie 4 hodiny do Bengalúru.

 

Mapa letu cez severný pól (ukazujúca nedostatky Mercatorovej projekcie :)

Bengalúr („Bangalore“ v angličtine) je mesto kde má Samsung a veľa ostatných IT firiem kancelárie; Bengalúr preto prezývajú „indické Silicon Valley. Mesto je to gigantické, 8 miliónov ľudí a celé je to dosť rozťahané do šírky. Samsung má kancelárie vcelku ďaleko od centra (asi tak hodinu autom) a neďaleko toho ma aj ubytovali.

Prvé čo si človek všimne v Indii (keďže sa musí nejak dostať do mesta) je úplne šialená premávka. Autá a motorky (povedal by som že tu jazdí viac motoriek ako áut) si jazdia ako chcú (jazdné pruhy je neznámy pojem), strkajú sa kde sa dá a obiehajú tak tesne, že každú chvíľu som čakal že do niekoho narazíme alebo aspoň oškrieme. Prednosť v jazde takisto neexistuje a treba silno trúbiť aby človek dal najavo že chce prekročiť križovatku. 

Typická premávka

Napodiv to ale všetko funguje plynulo, autá na seba stále trúbia ale ako celok sa to hýbe. Stačí vyraziť do križovatky s klaksónom, drzo sa strčiť a je vybavené. Celé by som to nazval ako organizovaný chaos. Napriek tomu je v dopravne špičke doprava po meste hrozná, cesta z hotelu do práce je nejakých 6-7 km a niekedy trvala aj 40 minút.

Z peknej diaľnice...

...na rozbitú vidiecku cestu kde bolo treba dávať pozor na zvieratá

Kvalita ciest takisto kolíše, diaľnice a hlavné ťahy vo väčšine majú dobrý povrch, ale v meste alebo na vidieku človek občas narazí na úplný tankodróm ktorý sa musí prechádzať krokom, ak teda nechcete odpísať tlmiče na prvej jame. Do toho sa pridávajú aj zvieratá. Dokonca aj v meste nie je problém vidieť na cestách kravy, ktoré sú posvätné a nikto im nesmie ublížiť (zaujímavé ale že veľa hlavne „západných“ reštaurácií bez problémov ponúkalo aj hovädzinu). Na vidieku k tomu pridajte stáda oviec, kôz, sliepok a vyjde vám že treba si naozaj dávať pozor. A ešte som zabudol na fakt že sa tu jazdí po ľavej strane. Takže stačilo pár jázd taxíkom a hneď ma prešla chuť si tu zajazdiť. Navyše, ak sa cudzinec ocitne v nehode, tak mu ju vždy dajú za vinu a so skorumpovanou políciou nemá zmysel sa jednať (=jedovať).

Preváža sa tu naozaj všetko možné...

 Vozový park je pestrý, dominujú skútre a motocykle malých kubatúr (ale občas sa objaví aj nejaký superbike). Občas som neveril vlastným očiam čo všetko dokážu ľudia odviezť na motorke. Celá rodina na motorke bol bežný zjav. Otec za riadidlami, syn za ním a na zadu matka držiac malé dieťa. Všetci samozrejme bez prilieb (tie tu snáď nepoužíva nikto). Alebo chlapík čo mal na motorke pripevnený obrovský stoh sena že z diaľky si človek myslel že sa jedná o nákladné auto. 

Všadeprítomné auto-rikše

Všadeprítomnou súčasťou premávky sú auto-rikše – kryté trojkolky ktoré slúžia ako rýchly spôsob prepravy po meste. Sú stále totiž dosť malé na to aby sa prepchali každou medzerou a dokážu odviezť troch ľudí. Ich vodiči sú ale málo populárni, jazdia veľmi agresívne (vybehnú aj na chodník alebo do protismeru aby obehli premávku) a jednať s nimi o cene je pre cudzinca veľmi namáhavé (nakoniec vám beztak započítajú aj 10x viac ako miestnemu). Zbytok premávky tvoria rôzne autá, väčšinou všetko malé kompakty ázijských značiek. Dá sa tu vidieť ale aj veľa škodoviek. Taká Octavia sa tu považuje za luxusné auto.

Bengalúr sa prebúdza

Po príchode sa ma ujal kolega ktorý ma trochu povozil po okolí na svojom skútri (v tej šialenej premávke a bez prilby). V okolí hotelu toho nebolo veľa čo vidieť, iba nákupné centrum. Stačilo zablúdiť do uličiek a tam už to bolo pestrejšie. V uliciach je vždy veľa ľudí, od inžinierov až po žobrákov. Niektorí vyzerali hrozivo podvyživení a najhoršie je že na žobranie zneužívali aj deti. Ale takéto problémy nájdeme vo veľa krajinách, nie len v Indii.

 

Veľa sa tu buduje, prakticky celé mesto je rozkopané

Ak by som po tejto skúsenosti mal charakterizovať Indiu jedným slovom, použil by som „kontrast“. Dalo sa vidieť luxusné hotely a rezidencie hneď vedľa polorozpadnutých chatrčí s odpadom roztrúseným naokolo (ako v rómskej osade), dobrú cestu ktorá plynulo prechádzala na rozbahnenú bez pevného povrchu plnú výmoľov. Čistú ulicu vedľa ulice kde odpadu bolo na kopy a zápach sa nedal vydržať. Veľa štvrtí je stále vo výstavbe, keďže Bengalúr sa veľmi rýchlo rozvíja. Všade kam sa človek pozrel bolo niečo rozostavané. Za desať rokov to tam bude vyzerať úplne inak. Špinavé štvrte zmiznú a nahradia ich high-tech kancelárie a luxusné byty.

Nový technologický park

Môj hotel patril k takejto novej výstavbe a väčšina hostí boli zahraniční biznis cestovatelia. Tomu odpovedali aj ceny napr. za jedlo, ktoré sú niekoľkonásobne vyššie ako na ulici. Ďalšia vec je bezpečnosť – pár rokov dozadu sa v Bombaji stal teroristický útok na podobný medzinárodný hotel, takže odvtedy je v každom takomto hoteli nainštalovaný detektor kovov a rontgen ako na letisku. I každé auto je prehliadnuté či nemá niečo namontované pod podvozkom alebo v motore (teroristi zase vyhrali, ľudia žijú v strachu).

Kulinárske experimenty

Proti všetkým cestovateľským radám som sa nechal nahovoriť vyskúšať miestne jedlo z ulice hneď prvý deň. Indická kuchyňa je nesmierne rozmanitá, ale v základe sa skladá z ryže, placiek (nán) a rôznych omáčok a príloh. Všetko je nesmierne ostré, korenisté a pálivé – treba si naozaj dávať pozor čo si vyberiete inak sa vám začervená tvár a vybehnú slzy do očí pri konzumácii čím pobavíte miestnych. Vyskúšal som aj rôzne sladkosti (ktorých je opäť obrovský počet druhov) a i miestnu zmrzlinu. Napodiv to všetko môj zažívací systém zvládol a nepresedel som prvé dni na záchode ako ma strašili. Inak ešte pred cestou som sa vybavil vakcínami proti žltačke, týfusu a malárii, len tak pre istotu.

Oplatí sa spomenúť že veľká väčšina Indov sú vegetariáni (z náboženských dôvodov) a veľa reštaurácií bola čisto vegetariánska. Ale vždy sa dalo nájsť niečo na menu z mäsa (väčšinou kuracie). Samozrejme, aj to kura robili veľmi korenisté. Tak som každý deň experimentoval s niečím novým. Jedáleň v Samsungu bol celkom dobrý zdroj.

 

Keďže som bol na pracovnej ceste, cez týždeň nebolo veľa času na nejaké výlety. Jediné čo som videl bol hotel, kancelária a cesta z hotela do kancelárie cez hroznú rannú a večernú premávku (mal som prideleného šoféra čo ma vozil hore-dole každý deň). I po ôsmej hodine večernej je premávka ešte veľmi hustá.

Indická móda

Môj vodič vedel lámano anglicky (bolo veľmi ťažké si rozumieť), ale aspoň niečo. Rodný jazyk v Bengalúru v štáte Karnataka je Kannada, ale každý hovorí minimálne dvomi ďalšími. Ako istotne viete, India je zmes stoviek jazykov a každá provincia má v podstate svoj jazyk. Na univerzálne dohovorenie sa používa hindčina a angličtina. Väčšina ľudí vie aspoň trochu po anglicky takže komunikácia nie je problém.

Cez víkend som si konečne našiel čas trochu vyraziť si po okolí. Pár kolegov v práci boli tej dobroty že mi spravili turistických sprievodcov. Keďže každý mi povedal že v centre Bengalúru toho veľa na videnie nie je (okrem obchodov, reštaurácií a davov ľudí), dal som na ich radu a vyrazili sme do starobylého mesta Mysuru ktoré má veľa chrámov a palácov.

Mini-chrám

Po ceste ktorá mala cca 200km a viedla cez diaľnicu, mestečká a malé dedinky sme sa zastavili v jednom hinduistickom chráme. Chrámov tu je veľmi veľa, niektoré sú maličké (v podstate taký väčší domček) no sú tu aj veľkolepé chrámy ktoré zaberajú veľkú plochu. Tento chrám bol jeden z nich a bol obklopený aj pekným parkom. Jedna z indických zvyklostí – vstupné pre cudzincov bolo 20x vyššie ako pre Indov (5 rupií pre miestnych, 100 rupií pre cudzincov, natvrdo napísané na vstupnej tabuli). I tých 100 rupií je niečo menej ako $1.50, takže stále veľmi, veľmi lacné. Druhá zvyklosť je že obuv je zakázaná v chrámoch – takže bolo treba sa pekne vyzuť pred vstupom a ďalej pokračovať bosý. Chrám je bohato zdobený výjavmi z indických božstiev (ktorých je nespočetne veľa), sú tu aj sochy a reliéfy. Najlepšie keď nechám hovoriť obrázky, celá tá nádhera bola vytesaná z kameňa:

Nádherné výjavy z bohatej rodiny indických bohov

 

Len tak pre zaujímavosť, na veľa reliéfoch bola vyobrazená swastika (hákový kríž). Žeby boli Indovia prívržencami nacizmu? Samozrejme že nie, jedná sa o starobylý hinduistický (i budhistický) náboženský symbol ktorý nemá nič spoločného s nejakou zvrátenou ideológiou a nacisti si ho len "požičali". Nanešťastie, západný svet má tento "symbol šťastia" spojený len so zlom nacizmu.

Vstupné pre cudzincov je len 20x vyššie :)

Cesta indickým vidiekom je zaujímavá. Cestičky sú úzke a treba stále dávať pozor na ľudí a zvieratá. Kraj je krásne zelený, v tej oblasti sa pestuje hlavne ryža a cukrová trstina. Popri ceste sa vždy dá kúpiť pravá lahôdka – kokosové mlieko, ktoré sa pije priamo z kokosu. Predajca proste plodu odsekne vrch, vloží slamka a sladký osviežujúci (a 100% čerstvý) nápoj je hotový. 

Ryžové polia

Pravé osvieženie z kokosového orecha

Mesto Mysuru nás privítalo typickou premávkou ako som popísal na začiatku, ale nebolo to až také hrozné ako v Bengalúru. Mysuru sa dokonca hrdí titulom najčistejšieho mesta Indie (ale stále ešte majú čo doháňať). Mestu dominuje rozľahlý palác, ktorý slúžil (a ešte stále slúži) kráľom Karnataky, ktorej Mysuru bývalo kedysi hlavným mestom (teraz je to Bengalúr). Prehliadka sa opäť konala na boso a navyše sa vnútri nemohlo fotiť. Výzdoba paláca je skutočne nádherná, vrcholom je obrovský trón celý zo zlata. No, králi vždy vedeli ako efektívne minúť prostriedky získané tvrdou prácou robotníckej triedy.

Veľkolepý palác v Mysuru

Pred palácom boli rôzne atrakcie, medzi nimi aj jazdy na slonovi. To sme si samozrejme nemoholi nechať ujsť. Slon nabral všetkých štyroch a povozil nás trochu po záhrade v paláci. Zaujímavý spôsob dopravy, len hodne pomalý a kolísavý (a tiež trochu smradľavý). Ťava je rýchlejšia (a tiež smradľavejšia).

Ťažkotonážny transport

Ľahkotonážny transport

Po ceste naspäť sme sa zastavili doma u kolegu, kde nás jeho rodina pohostila originálnym jedlom z južnej Indie, ktorý pozostáva z obrovského množstva ryže (zvládnem zjesť dosť ale toto bolo priveľa), nejakej vegetariánskej omáčky (nevedel som identifikovať čo za zeleninu bolo vnútri), chrumkavých placiek (alebo chipsov, niečo medzi) a rôznych čatní. Samozrejme to všetko bolo pálivé  Jedlo bolo zakončené tradičným čajom (ktorý tu tiež volajú čaj, toto slovo pochádza z Indie). Je veľmi sladký a s mliekom, takže vyzeral viac ako káva.

Som teda rád že sa mi podaril aspoň tento víkendový výlet lebo aj druhý týždeň bolo práce nad hlavu. Ale i behom tejto krátkej návštevy sa dá utvoriť si vlastný obraz o Indii. Krajina bezosporu prechádza cez veľa zmien a rozvinuté oblasti sa miešajú s nerozvinutými. Hlavné je, že ľudia sú optimistickí čo sa týka budúcnosti. India za 10-20 rokov bude vyzerať úplne inak. Hlavne nech niečo urobia s tou premávkou 