Nielen prácou je človek živý...

...a preto treba občas "vypnúť". Pod týmto vypnutím väčšina z nás rozumie posedenie a popíjanie v nejakom bare s priateľmi. Tu to samozrejme nie je iné, možností kam si vyjsť je celkom dosť, na to aké je Lafayette malé mesto. Je tu priehršť študentských barov (so študentskými cenami), pár disko klubov a zopár "lepších" barov (s absolútne neštudentskými cenami).

Prvého, čo si všimnete, je striktné dodržiavanie zákazu podávania alkoholu mladším ako 21 rokov. Niektoré bary v tom idú tak ďaleko, že už pri vstupe kontrolujú ID či ste dosť starí. Ako ID sa najčastejšie rozumie americký vodičský preukaz, takže ak ho nemáte a ste "medzinárodný", musíte použiť pas. V zopár baroch mi ale bez problémov zobrali aj môj slovenský občiansky preukaz, aj keď trochu na to zvedavo pozerali čo je to za kus plastu. Má to však svoje výhody, nevidíte tu žiadnych opitých teenagerov ako u nás. Teenageri tu ale samozrejme tiež chlastajú, ale pekne schovaní vnútri na svojich "house parties".

Ďalšia vec je, žiadne pitie alkoholu na verejnosti. A to sa tu tiež berie dosť vážne. Čítal som blog jedného cestovateľa čo navštívil zrovna Lafayette a zrovna si vyšiel s drinkom pred bar a mal tú smolu, že ho videli policajti. Tak pekne-krásne strávil noc v policajnej cele, výhovorky že o tomto nariadení nevedel nepomohli. Takže ak niekedy budete mať chuť popíjať v USA, pozor na to. Podobne vás môžu zobrať aj na ulici ak usúdia, že ste príliš opití (a policajtov tu v noci chodí naozaj dosť). Na druhej strane, je možné si vypiť a sadnúť si za volant, pretože ak nevykonáte žiadny priestupok alebo haváriu, všetko je v poriadku. V opačnom prípade ste ale v pekných problémoch.

No a teraz niečo k disko klubom. Asi najznámejší tu je Neon Cactus klub, ktorý neštandardne každý štvrtok ponúka celkom dobrú zábavu. Drinky tu sú celkom lacné, osadenstvo celkom ujde no a hudba s privretými očami tiež (nie som veľký fanúšik komerčnej dance muziky). Dalo by sa povedať, že oproti našim európskym barom neprináša nič nového, také kluby máme aj u nás. Aj hudba čo hrajú je veľmi podobná. Ostatné kluby sú menšie, ale taktiež ponúkajú dobrú zábavu. Len teraz začiatkom semestru keď všetci majú menej povinnosti býva všetko hrozne plné.

Čo sa cien týka, je to veľmi rozdielne. Americké "pivá" (väčšina sa ich nedá nazývať pivami, hlavne tie Light) sa dajú dostať pomerne lacno a každý bar má z času na čas nejakú akciu, takže nie je problém sa dostať k čapovanému poháru za 50c. Lepšie pivá (z dovozu) tu sú tak za  $3 - $5, podobne sa pohybuje aj cena miešaných či čistých drinkov ("shots"). Ceny iných nápojov vám teraz nepoviem, lebo ja väčšinou pijem len to pivo. Vstupné na disko sa pohybuje okolo $5, ale zase tam majú rôzne zľavy na drinky prípadne niekde ponúkajú jedlo zadarmo.

Príležitostí kam vyraziť je tu teda celkom dosť ale predsa...človeku sa to za čas zunuje že chodí stále do toho istého. V neďalekom Indianapolise už je ďaleko širší výber, predsa len je to veľkomesto. Tam som mal zatiaľ možnosť skúsiť nočný život len raz, na koncerte, a bolo to celkom zaujímavé. V budúcnosti by som určite rád skúsil také Chicago, ale to je pre človeka bez auta trochu od ruky.
No ale teraz budem hlavne pokračovať v práci, ktorá sa mi začína celkom kopiť a na zábavu zostáva čím ďalej tým menej času, takže za pár týždňov budem rád ak sa mi podarí aspoň raz za týždeň niekam vypadnúť. Nuž, predsa len treba niečo aj obetovať ak chce človek robiť vedu na úrovni a snažiť sa posunúť koleso pokroku trošičku ďalej. Mimochodom, tu je krásne vysvetlenie toho čo je to vlastne to Ph.D. a čo taký doktorand vlastne robí :)


Práci aj zábave zdar,
Juro


PS: dneska žiadne fotky z nočného života, asi chápete prečo :)

Ako Amerika spomínala na 9/11

V nedeľu, 11.9.2011 sme si pripomenuli 10.výročie teroristických útokov na budovy Svetového obchodného centra v New Yorku. Silno verím tomu, že v Európe sa tejto spomienke ani zďaleka nedostalo toľko pozornosti ako tu v USA. Niet sa čomu diviť, bol to útok na symboly amerického životného štýlu a ich moci a preto aj 10 rokov po, Američania stále veľmi citlivo vnímajú, čo sa stalo toho dňa. A v tento deň ukazovali svoj patriotizmus viac ako obvykle.

9/11/01

Americké médiá boli plné príbehov z 9/11, veľké mestá (hlavne New York, čo je pochopiteľné) sa zmenili na pevnosti s policajtami na každom rohu a pri pamätníku obetí sa striedali rôzne osobnosti s prejavmi. No a ako to prebiehalo tu v malom meste zvanom Lafayette? Nebolo to nič veľkolepé, ale pri zbežnej prechádzke mestom človek musel dospieť k názoru, že niečo sa deje. Najväčšie zhromaždenie bolo pri pešom moste cez rieku, kde bolo mal0 pódium a rečníci s megafónom hovorili k zhromaždeniu ľudí. Treba povedať že prejavy boli veľmi emotívne a mnoho prítomných neskrývalo slzy. Mne sa to zdalo ale príliš pritihanuté za vlasy, pretože väčšina rečníkov pochádzala z miestnych kostolov a stále ohnivo opakovali aká je Amerika veľká a skvelá a ako nás Boh strašne miluje (ak nás naozaj tak miluje, prečo dopustil aby sa také niečo stalo?). To ma po pár minútach tak znechutilo, že som sa radšej pobral ďalej. Toto asi nikdy nepochopím...

Spomienka na pôde univerzity

Nakoniec som prišiel na pôdu univerzity, kde boli spomienky predsa na vyššej úrovni. Ani tu sa samozrejme rečníci nevyhli sentimentu, ale bolo to oveľa dôstojnejšie. Prítomní boli aj vojnoví veteráni v uniformách a niekoľko príbuzných obetí útokov. Čakal som ale trochu väčšiu účasť z radov verejnosti, ale ako hovorím, toto je malé mesto a nemôže sa to porovnávať so spomienkovými akciami vo veľkých mestách. Zhromaždenie bolo okolo fontány v strede kampusu a okolo fontány bolo do zeme zapichnutých presne 2977 vlajok, symbolizujúcich každú jednu obeť útokov.

Jedna vlajka za každú obeť útokov

Dátum 9/11 je jednoducho pre Američanov takmer posvätný a nikto si tu nedovolí to brať na ľahkú váhu. Ak by ste v nejakej chudobnejšej štvrti predniesli tu u nás obľúbené konšpiračné teórie o sprisahaní americkej vlády proti vlastným občanom, tak sa stretnete s ostrým nesúhlasom a odmietnutím, prípadne vás nazvú že podporujete teroristov (mal som silné nutkanie sa na toto opýtať náhodného účastníka "náboženského" zhromaždenia, ale nakoniec zvíťazil rozum nad zvedavosťou). A to preto že stále plno ľudí verí jednoducho tomu, že vláda robí všetko preto, aby ich "ochránila". Takže v Amerike môžte mať slobodný názor, ak teda nie je príliš protiamerický.

Avšak rastie počet ľudí, ktorí sa nedajú jednoducho opiť rožkom a pýtajú sa, či sa to naozaj stalo tak ako tvrdí oficiálna verzia. Ruka v ruke s udalosťami po 11.septembri totiž rastú pochybnosti o potrebe zvýšených výdavkov na armádu, zmysel vojen (Afganistan a Irak) ktoré stáli mnoho peňazí a životov a ktoré vlastne priemernému občanovi USA okrem prísnejších bezpečnostných kontrol, zvýšených daní, cien ropy,  a finančnej krízy nič iného nepriniesli. Teda vlastne priniesli, a to falošný pocit bezpečia. Ďalej tu sú kontroverzné zákony typu Patriot Act, ktoré umožňujú štátu sledovať každého občana bez jeho vedomia, jednoducho len tak. Toto je dosť hrozivé, pretože štát ktorý môže sledovať svojich občanov bez obmedzenia má zároveň nad nimi veľkú moc. Celé je to ako známy príbeh o varení žaby vo vode. Ak hodíme žabu do vriacej vody, ihneď vyskočí. Ak ju však necháme vo vode a pomaly ju zohrievame, žaba sa nechá uvariť. Podobne aj ľudia neznesú veľké zásahy do svojej osobnej slobody, ale maličkosti (napr. vyzúvanie topánok na letiskách) im nevadia. A práve kvôli tomuto si veľa ľudí začína myslieť, že už sa pomaly začíname variť (netýka sa to len USA, ale aj Európy).

Naozaj je terorizmus tá najväčšia hrozba?

 Zostáva len dúfať že bude pribúdať ľudí ktorí budú hlasno protestovať proti podobným praktikám, inak sa nám USA premenia na štát orwellovského typu, kde nikto nie je slobodný. A to všetko v rámci "boja proti terorizmu" a "ochrany obyvateľstva", pričom si veľa ľudí neuvedomuje že skutočné hrozby číhaju niekde inde. Príklad: od roku 2001 zahynulo cca 3000 Američanov pri teroristických útokoch. ALE - na následky fajčenia ich zahynulo odvtedy takmer 5 miliónov, na následky obezity takmer 3 milióny a na omyly lekárov ďalších 2 a štvrť milióna. Takže ak to zoberieme extrémne, najväčšou a najkrvavejšou teroristickou organizáciou je McDonalds a najväčší teroristi sú lekári :). Keď však porovnáme peniaze idúce na vojnu s terorizmom a peniaze na prevenciu obezity či fajčenia, tak tento pomer je úplne opačný.

Dosť bolo úvah, hlavnou podstatou tohto výročia bolo uctiť obete z 9/11/2001, pričom nezáleží na tom kto za útokmi naozaj stál. Pre Ameriku toto bude stále udalosť číslo 1 a budú si ju ešte dlho pripomínať.

Zo "slobodnej a veľkej" krajiny

Juro

Najamerickejší šport

Minulý týždeň som sa rozhodol vyskúšať v praxi, ako je to s tými rozdielmi medzi americkými a európskymi športmi. A vybral som si asi toho najvýraznejšieho zástupcu - americký futbal. V popularite mu tu nekonkuruje asi nič, ostatné športy ako baseball a basketbal sú až za ním. Veď aj finále Národnej futbalovej ligy (NFL), Super Bowl, patrí k najsledovanejším prenosom na svete s obrovskými ziskami v reklame. A hokej, navzdory populárnej NHL, je až na štvrtom mieste.

Tak ako to teda je?

Ak by náhodou niekto netušil, tak americký futbal má s tým našim, európskym (ktorý v USA mimochodom nazývajú "soccer"), naozaj pramálo spoločné. Skorej sa podobá rugby, ale aj tu sú podstatné rozdiely. Kto chce, prečítajte si pravidlá, mne osobne sa oproti európskemu futbalu zdajú trochu zložitejšie, ale myslím že to je vec zvyku. V Európe je to naozaj dosť málo rozšírený šport, podobne ako je málo rozšírený európsky futbal v USA. Stále ale nechápem prečo sa to volá futbal, keď väčšinou držia "loptu" (ono je to skôr šiška) viac v rukách ako do nej kopú. Je to asi dané historickým vývojom, keďže tento šport sa naozaj vyvinul z európskeho futbalu niekedy na konci 19. storočia.

Každá poriadna americká univerzita má svoje futbalové mužstvo a Purdue nie je výnimkou. Nazývajú sa Purdue Boilermakers a ich domovom je Ross-Ade Stadium s kapacitou 60-tisíc ľudí. Táto kapacita ma šokovala, čakal som niečo menšie. Ono je to tak že univerzitné ligy sú vlastne odrazový mostík do hlavnej ligy, NFL. O tom svedčí aj záujem ľudí, pretože na to že West Lafayette je len 30-tisícové mesto, štadión bol zaplnený skoro celý. 

Takže som sa vybral na otvárací zápas, na pravé poludnie, rovno do sektoru fanúšikov. To sa vzápätí neukázalo ako dobré rozhodnutie, lebo slnko riadne pripekalo, teplota dosahovala 37°C a nikde žiadny tieň. A predávali len sladké žbrndy typu Coca-Cola. Ešteže sme našli fontánku s pitnou vodou, inak by som tam asi padol k zemi. Myslel som že zápas bude trvať maximálne dve hodiny, ale to som si mal naozaj zistiť predtým ako prebieha typický zápas. Čistá hracia doba je síce len jedna hodina (4x15 minút, medzi tým prestávky), avšak nie sú tam započítané prerušenia. Prebiehalo to asi takto: hráči rozohrali, pár krát si prihrali, jeden začal s loptou bežať pokiaľ ho obrana súpera nezastavila. A toto celé trvalo maximálne 20 sekúnd, po ktorých nasledovalo prerušenie ktoré niekedy trvalo riadne dlho než sa hráči znovu rozostavili. Toto bolo čo ma otravovalo najviac, pretože to natiahlo hru na celé štyri hodiny. Hra mohla byť celkom záživná, ale tieto prerušenia zabili vo mne všetko nadšenie. Spád to dostalo až v poslednej štvrtine, keď sme prehrávali a museli sme za každú cenu dohnať súpera. Stačili dva touchdowny a jeden field goal a už sme aj vyhrávali. Škoda že celý zápas tak neprebiehal, bolo by to ďaleko záživnejšie.

Atmosféra pred zápasom

Čo však bolo úžasné, tak to bola atmosféra pred, počas aj po skončení hry. Keďže išlo o otvárací zápas sezóny, dlho pred začiatkom na ploche štadióna vystupovali muzikanti, roztlieskávačky a rôzni akrobati, ktorí tvorili na štadióne rôzne obrazce. Jednoducho taká spartakiáda v americkom podaní :). Zakončené to bolo samozrejme rozvinutím veľkej vlajky a zahraním hymny, americkí patrioti sa nezaprú. Potom na plochu konečne vybehli za potlesku publika hráči. Počas hry behom prerušení sa fanúšikovia stále bavili, na ploche robili roztlieskávačky akrobatické kúsky a muzikanti vyhrávali rôzne melódie. Fanúšikovia boli skvelí, povzbudzovali svoj tím s rôznymi gestami. Napríklad keď sa mužstvo dostalo na dohľad k end zone súpera a teda bola možnosť spraviť touchdown pri ďalšej rozohrávke, všetci si zborovo začali mädliť ruky. Po každom skórovaní zase každý vytiahol kľúče a začal nimi zvoniť a mnoho iných gest. Po zápase zase nasledovali rôzne prehliadky a celé to bolo zakončené pochodom muzikantov a roztlieskávačiek cez celé mesto.

Zhromaždenie pred štadiónom

Zápas sme vyhrali, ale ja som z toho mal zmiešané pocity. Hra to nie je zlá, ale tie prestávky mi ju úplne znechutili. Ešteže počas nich sa stále niečo dialo a bolo sa stále na čo pozerať. Posledná štvrtina mi napravila náladu, ale beztak si myslím že celé je to hlavne show, kde fanúšikovia sa bavia rôznymi sprievodnými akciami a hra tomu dodáva grády. Alebo to je jednoducho tým že som Európan, ktorý podobne čisto americké veci nechápe a asi nikdy nepochopí :). Tak ako na druhej strane zase Američania nechápu, čo my vidíme na tom našom futbale. A takých analógií sa dá nájsť viac, spomeňme napríklad americkú IndyCar series a našu Formulu 1. 

Sprievod roztlieskávačiek a muzikantov cez mesto

V žiadnom prípade ale neľutujem že som išiel na zápas, niekedy si zájdem ešte raz ale príliš často to nevidím. Radšej si asi odložím peniaze na výlet do Chicaga na zápas NHL alebo do Indianapolisu na formulky.

Športu zdar,

Juro

PS: keď už píšem o športe, nedá mi to nereagovať na nedávnu smutnú udalosť. Takže, Paľo Demitra a Tvoji spoluhráči z Jaroslavľu, odpočívajte v pokoji...