Najamerickejší šport

Minulý týždeň som sa rozhodol vyskúšať v praxi, ako je to s tými rozdielmi medzi americkými a európskymi športmi. A vybral som si asi toho najvýraznejšieho zástupcu - americký futbal. V popularite mu tu nekonkuruje asi nič, ostatné športy ako baseball a basketbal sú až za ním. Veď aj finále Národnej futbalovej ligy (NFL), Super Bowl, patrí k najsledovanejším prenosom na svete s obrovskými ziskami v reklame. A hokej, navzdory populárnej NHL, je až na štvrtom mieste.

Tak ako to teda je?

Ak by náhodou niekto netušil, tak americký futbal má s tým našim, európskym (ktorý v USA mimochodom nazývajú "soccer"), naozaj pramálo spoločné. Skorej sa podobá rugby, ale aj tu sú podstatné rozdiely. Kto chce, prečítajte si pravidlá, mne osobne sa oproti európskemu futbalu zdajú trochu zložitejšie, ale myslím že to je vec zvyku. V Európe je to naozaj dosť málo rozšírený šport, podobne ako je málo rozšírený európsky futbal v USA. Stále ale nechápem prečo sa to volá futbal, keď väčšinou držia "loptu" (ono je to skôr šiška) viac v rukách ako do nej kopú. Je to asi dané historickým vývojom, keďže tento šport sa naozaj vyvinul z európskeho futbalu niekedy na konci 19. storočia.

Každá poriadna americká univerzita má svoje futbalové mužstvo a Purdue nie je výnimkou. Nazývajú sa Purdue Boilermakers a ich domovom je Ross-Ade Stadium s kapacitou 60-tisíc ľudí. Táto kapacita ma šokovala, čakal som niečo menšie. Ono je to tak že univerzitné ligy sú vlastne odrazový mostík do hlavnej ligy, NFL. O tom svedčí aj záujem ľudí, pretože na to že West Lafayette je len 30-tisícové mesto, štadión bol zaplnený skoro celý. 

Takže som sa vybral na otvárací zápas, na pravé poludnie, rovno do sektoru fanúšikov. To sa vzápätí neukázalo ako dobré rozhodnutie, lebo slnko riadne pripekalo, teplota dosahovala 37°C a nikde žiadny tieň. A predávali len sladké žbrndy typu Coca-Cola. Ešteže sme našli fontánku s pitnou vodou, inak by som tam asi padol k zemi. Myslel som že zápas bude trvať maximálne dve hodiny, ale to som si mal naozaj zistiť predtým ako prebieha typický zápas. Čistá hracia doba je síce len jedna hodina (4x15 minút, medzi tým prestávky), avšak nie sú tam započítané prerušenia. Prebiehalo to asi takto: hráči rozohrali, pár krát si prihrali, jeden začal s loptou bežať pokiaľ ho obrana súpera nezastavila. A toto celé trvalo maximálne 20 sekúnd, po ktorých nasledovalo prerušenie ktoré niekedy trvalo riadne dlho než sa hráči znovu rozostavili. Toto bolo čo ma otravovalo najviac, pretože to natiahlo hru na celé štyri hodiny. Hra mohla byť celkom záživná, ale tieto prerušenia zabili vo mne všetko nadšenie. Spád to dostalo až v poslednej štvrtine, keď sme prehrávali a museli sme za každú cenu dohnať súpera. Stačili dva touchdowny a jeden field goal a už sme aj vyhrávali. Škoda že celý zápas tak neprebiehal, bolo by to ďaleko záživnejšie.

Atmosféra pred zápasom

Čo však bolo úžasné, tak to bola atmosféra pred, počas aj po skončení hry. Keďže išlo o otvárací zápas sezóny, dlho pred začiatkom na ploche štadióna vystupovali muzikanti, roztlieskávačky a rôzni akrobati, ktorí tvorili na štadióne rôzne obrazce. Jednoducho taká spartakiáda v americkom podaní :). Zakončené to bolo samozrejme rozvinutím veľkej vlajky a zahraním hymny, americkí patrioti sa nezaprú. Potom na plochu konečne vybehli za potlesku publika hráči. Počas hry behom prerušení sa fanúšikovia stále bavili, na ploche robili roztlieskávačky akrobatické kúsky a muzikanti vyhrávali rôzne melódie. Fanúšikovia boli skvelí, povzbudzovali svoj tím s rôznymi gestami. Napríklad keď sa mužstvo dostalo na dohľad k end zone súpera a teda bola možnosť spraviť touchdown pri ďalšej rozohrávke, všetci si zborovo začali mädliť ruky. Po každom skórovaní zase každý vytiahol kľúče a začal nimi zvoniť a mnoho iných gest. Po zápase zase nasledovali rôzne prehliadky a celé to bolo zakončené pochodom muzikantov a roztlieskávačiek cez celé mesto.

Zhromaždenie pred štadiónom

Zápas sme vyhrali, ale ja som z toho mal zmiešané pocity. Hra to nie je zlá, ale tie prestávky mi ju úplne znechutili. Ešteže počas nich sa stále niečo dialo a bolo sa stále na čo pozerať. Posledná štvrtina mi napravila náladu, ale beztak si myslím že celé je to hlavne show, kde fanúšikovia sa bavia rôznymi sprievodnými akciami a hra tomu dodáva grády. Alebo to je jednoducho tým že som Európan, ktorý podobne čisto americké veci nechápe a asi nikdy nepochopí :). Tak ako na druhej strane zase Američania nechápu, čo my vidíme na tom našom futbale. A takých analógií sa dá nájsť viac, spomeňme napríklad americkú IndyCar series a našu Formulu 1. 

Sprievod roztlieskávačiek a muzikantov cez mesto

V žiadnom prípade ale neľutujem že som išiel na zápas, niekedy si zájdem ešte raz ale príliš často to nevidím. Radšej si asi odložím peniaze na výlet do Chicaga na zápas NHL alebo do Indianapolisu na formulky.

Športu zdar,

Juro

PS: keď už píšem o športe, nedá mi to nereagovať na nedávnu smutnú udalosť. Takže, Paľo Demitra a Tvoji spoluhráči z Jaroslavľu, odpočívajte v pokoji...