Chile

Niekedy v polovičke novembra mi prišiel e-mail od môjho vedúceho so strohým znením: "Juro, mal som v pláne ísť do Chile prezentovať náš projekt ale nemôžem. Mohol by si tam ísť namiesto mňa? Inak by nám prepadli peniaze z grantu na cestovanie". Skoro som poskočil na stoličke a samozrejme som mu hneď odpísal že áno, pôjdem rád. Išlo predsa o možnosť sa prvý krát pozrieť do Južnej Ameriky! Obratom mi odpísal že v tom prípade sa odchádza už o týždeň v pondelok a budem tam celý ďalší týždeň. To už som naozaj poskočil, lebo to znamenalo dosť výrazné narušenie môjho časového plánu. Musel som si presunúť polsemestrálne skúšky (z toho jednu na sobotu, lebo profesor nemal inak čas) a dopísať prvé tri kapitoly dizertačky o týždeň skôr. Takže pár dní som ani nespal aby som to postíhal, ale odmena v podobe tejto cesty ma hnala vpred.

Nešiel som sám, doprevádzal ma profesor lesníckej fakulty na Purdue. Mimochodom, volá sa Rado a je jediným slovenským profesorom tu na Purdue. Naša misia spočívala v návšteve lesníckej fakulty v meste Concepción a predvádzačka nášho softwaru ktorý dokáže odhaliť chyby v dreve za pomoci CT skenov polien. Na tomto som už pracoval nejaký čas mimo mojej dizertačky (ktorá sa týka 3D tlačiarní) takže som bol rád že to môžeme niekomu ukázať.

Diaľnica v okolí Santiaga

Vyrazili sme v pondelok večer z Indianapolisu. Po medzipristátí v Atlante sme už vyrážali smer Santiago de Chile. Let trval celú noc, skoro desať hodín a bolo už ráno keď sme pristávali v Santiagu. Nasledovala colná prehliadka, kde dosť dôsledne kontrolovali či nevezieme nejaké potraviny alebo vzorky pôdy. Chile je hrdé na svoj ekosystém a akékoľvek cudzie rastliny/živočíchy by ho mohli narušiť (napr. sa tu vôbec nevyskytujú vínne mušky). 

Naše Suzuki

Potom sme šli požičať auto. Rado trval na terénnom aute, čo som vtedy nechápal, ale čoskoro som pochopil. Dali nám teda Suzuki Vitaru 4x4. Pohon všetkých kolies sa ukázal veľmi užitočná vlastnosť, keď mi Rado oznámil plán cesty. Namiesto priamej cesty do Concepciónu cez vnútrozemie (700km) sme sa totiž rozhodli ísť tam po pobreží po všelijakých, aj nespevnených cestách. Mali sme na to dva dni keďže termín schôdzky sa posunul.


Chile je krajina s veľmi atypickým tvarom, úzka v rovnobežnom smere (priemerne okolo 200 km) a veľmi dlhá v poludníkovom smere (5000 km). Santiago leží presne uprostred, teda na severnú hranicu s Peru a na juh k Ohňovej zemi a mysu Hoorn je to rovnako, 2500 km.To znamená aj obrovské rozdiely v podnebí, od púšte Atacama na severe cez úrodné nížiny v strede (kde leží Santiago aj Concepción) až po ľadovce na juhu nie ďaleko od Antarktídy. Na východe je celá krajina oddelená od zvyšku južnej Ameriky hradbou mohutných Ánd (alebo Kordiller) so štítmi vyššími ako 6000 m. Dá sa povedať, že takto je Chile dosť izolované od zvyšku kontinentu.

Nekonečné vinice vo vnútrozemí

Naša prvá cesta teda smerovala k pobrežiu. Cesty sú veľmi kvalitné, s dobrou diaľničnou sieťou za ktorú ale treba platiť. Každých cca 50 km a na privádzačoch boli mýtne brány, kde každý musel zaplatiť mýto. Nebolo to ale nič extrémne vysoké, väčšinou okolo 2-tisícov čílskych pesos (jedno euro je zhruba 700 pesos). Ono celkovo je Chile dosť rozvinutá krajina, najviac z krajín Latinskej Ameriky (preto zvyšok Južnej Ameriky nemá Chiľanov príliš rád :). Miestami som si preto pripadal ako niekde v Európe. Aj policajti (carabiňeros) tu majú vysoký rešpekt a to najhoršie čo cudzinec môže urobiť je skúsiť sa ich podplatiť.

Cestou sme prechádzali popri nekonečných viniciach. Podnebie tu veľmi žičí pestovaniu hrozna a čílske vína patria k najlepším (mnohokrát som vyskúšal :). Len mi doteraz nie je jasné kto také ohromné plochy viniča oberá. Pri pobreží už bolo chladnejšie (20°C). Mimochodom, v Santiagu sa teploty pohybovali takmer k 30°C a to preto že v polovičke novembra už začínalo na južnej pologuli leto.

San Pedro

Navštívili sme zopár miest pri pobreží (San Antonio, Navidad) ale najkrajšie bolo San Pedro, čo bola malá dedinka na polostrove vbiehajúcom do mora. Potom sme zašli trochu do vnútrozemia na štrkové cesty, ktoré ale boli celkom kvalitné (žiadne výmole, pekne rovný povrch). Občas sme blúdili a vracali sa späť, ale nejak sme vždy cestu našli. Ono stačilo ísť na juh a občas sa niekoho spýtať.

Blúdenie v eukalyptových hájoch

Pri tom pýtaní sa som mal možnosť vyskúšať moju znalosť španielčiny a po pravde, moc užitočná mi nebola. Chiľania majú svojský dialekt a je veľmi ťažké im rozumieť dokonca aj pre Španielov. S angličtinou sa dá dorozumieť v mestách, ale na vidieku musela stačiť moja lámaná španielčina kde som miestnych prosil nech hovoria pomalšie. Nejako sme sa ale vždy dohovorili.

Pichilemu

Prvú noc sme strávili v mestečku Pichilemu (znie to krásne v slovenčine, že :). Našli sme ho uplne náhodou, keďže sme nemali dopredu dohodnutý žiadny hotel a len tak sme chceli prespať niekde blízko mora. S prekvapením sme zistili že Pichilemu je jedno z najlepších miest na svete na surfing, takže v meste nebola núdza o hotely, reštaurácie a podobné vybavenie čo nájdeme v každom turistickom stredisku. Majiteľ hotela bol veľmi ochotný (aj sa snažil trochu anglicky hovoriť) a doporučil nám aj kam si zájsť na jedlo.

Pailla de mariscos,polievka z mixu rôznych morských potvor

Čílska kuchyňa je rozmanitá, keďže krajina má tisíce kilometrov pobrežia, nikoho neprekvapí že hlavné sú jedla z darov mora. Tak sme si dali poriadnu porciu polievky z rôznych morských potvôr (ryby, mušle, krevety, chobotnice) ktorú tu volajú pailla de mariscos a k tomu si dali empanadas, čo sú také placky plnené všeličím možným, ale väčšinou mixom morských živočíchov. Okrem tohto sa tu veľa jedia hovädzie steaky s vajcom, zemiakmi a množstvom praženej cibule (lomo de pobre). Porcie mali poriadne a bol problém to niekedy zjesť (a nechávať sme nechceli lebo to bolo výborné).

Šotolinové cesty niekde pri pobreží

Z Pichilemu sme už vyrazili smerom na Concepción, mali sme to ešte skoro 500km. Zase sme to brali rôznymi prašnými cestami cez les (v požičovni mali radosť keď sme im vrátili kompletne sprášené auto :) ale keďže už nezostával čas, museli sme to nakoniec predsa len zobrať diaľnicou číslo 5. Jej iný názov je Panamericana a jedná sa o známu diaľnicu čo vedie pozdĺž celej Severnej a Južnej Ameriky.

Areál Univerzity Bio-Bio

V Concepcióne sme sa ubytovali kúsok od letiska v peknom hoteli Ibis, ktorý bol plný businessmanov. A vlastne tu začal oficiálny program našej cesty, kde sme sa najprv stretli na večeri s človekom zainteresovaným do technológie CT skenovania dreva. On sa snažil vytiahnuť informácie z nás, my z neho, a po pár flašiach vína a panákoch whisky sme uzatvorili medzinárodnú spoluprácu :) Tu sme teda v praxi zistili ako si Chiľania takisto radi vypijú.

Skúmanie nanoštruktúry dreva

Nasledujúci deň sme mali na programe návštevu Univerzity Bio-Bío. Tento divný názov má celý rozsiahly región ktorému je Concepción hlavným mestom. Univerzita to je pekná, s veľkým kampusom. Prekvapila nás vybavenosť laboratórií na výskum dreva a drevných produktov, ktorá sa zdala byť aj lepšia ako u nás na Purdue. Stretli sme sa aj s viceprezidentom univerzity ktorý prejavil veľký záujem o náš projekt. Uvidíme čo z toho bude, pozvali sme ho k nám a povedal že možno dojde. Inak Bio-Bio tu nie je jediná univerzita, sú tu ďalšie štyri, čo z Concepciónu robí pravé univerzitné mesto a na uliciach bolo vidieť veľa študentov.

Prístav v Talcahuanu

Talcahuanská zátoka s mestom

Rybí trh

Potom sme mali pár hodín čas, tak sme sa zašli pozrieť do prístavu Talcahuano, ktorý leží kúsok na sever od Concepciónu na brehu rovnomennej zátoky. Toto miesto bolo silno zasiahnuté nedávnym zemetrasením a tsunami v roku 2010 a stále boli vidieť stopy v podobe zopár rozpadnutých budov a rozdrobených skál na pobreží. Chile jednoducho žije stále v tieni katastrofy, či už sa jedná o zemetrasenia alebo sopečné výbuchy, takže ľudia musia byť v strehu.

Talcahuano je jeden z najdôležitejších prístavov v Chile vďaka svojej veľkej, prirodzene chránenej zátoke. Bolo tu veľa kontajnerových aj rybárskych lodí a práve čerstvé ryby a iné morské živočíchy sa predávali vo veľkom na trhoch priamo na pobreží. Vládol tam neskutočný zápach, ale človek tam mohol nájsť čo len chcel a za veľmi nízke ceny (losos, tuniak, krevety, mušle, lastúry, kraby, atď...). V zátoke sme narazili aj na pár tuleňov, čo sa vyhrievali na pontóne a len tak zo zábavy bojovali.

Bojujúce (či len hrajúce sa?) tulene

Skoro celý polostrov tvoriaci zátoku patrí armáde, ktorá tam mala veľkú základňu. A keďže vojaci nemajú radi keď ich niekto fotografuje, musel som si dávať trochu pozor. V kopcoch nad zátokou sa nachádza aj veľa malých dedín s pekným výhľadom na oceán. Pravý poklad sa nachádzal na konci polostrova, kde viedla jediná cesta cez vojenské územie.

Rybárske mestečko Tumbes

Druhá strana zátoky poznačená tsunami

Išlo o malý prístav Tumbes, kde kotvilo nespočetné množstvo malých rybárskych lodí a kde zase predávali dary mora a sušené chaluhy na trhu priamo na pláži. Bolo tam aj zopár veľmi pekných reštaurácií, tak sme sa tam zase napchali paillou a empanadas. Podobné miesto (Lenga) sa nachádzalo aj na druhej strane zátoky, tu ale nebolo toľko rybárov a bolo to viac turisticky orientované.

Lenga

Čo ma zaujalo vo všetkých týchto mestečkám bolo neskutočne veľké množstvo túlavých psov, ktorý zháňali niečo pod zub na rybích trhoch, bili sa medzi sebou či len tak nečinne ležali na ulici. Boli ale neškodní a všetci obyvatelia ich ignorovali. Psa sa občas dokonca dalo stretnúť aj v supermarkete :)

Píla v Horcones

Posledný deň v Concepcióne sme šli navštíviť pílu asi 100 km na juh do mestečka Horcones kde používali CT skener na triedenie dreva. Píla to bola obrovská, rozprestierala sa na mnohých hektároch a skoro všetko drevo sa spracúvalo automaticky. Ukázali nám aj samotný skener, ale bez možnosti fotografovania, až tak moc nám neverili :)

Tak sa nám skončil oficiálny program a mali sme pred sebou víkend a dva dni na to dostať sa späť do Santiaga. Rozhodli sme sa tentokrát ísť ďaleko od pobrežia, do hôr. Už som spomínal aké sú Andy rozsiahle a oddeľujú Chile od zvyšku Južnej Ameriky. Je tam pár ciest, s ktorými sa dá vyjsť až hore na hranicu s Argentínou.

Horské rieky a dedinka v Andách

Cesta do hôr

Jedna z takýchto ciest viedla z mesta Talca, kam sme dorazili po cca 4 hodinách z Concepciónu. Vydali sme sa hore popri malebnom jazere Colbun a rýchlo sme stúpali. Šli sme popri horskej rieke s kamenistým dnom a sedimentami, ktoré postrháva mocný prúd so sebou každú jar. Cesta bola ale veľmi kvalitná, asfaltová, po celý čas až k hranici s Argentínou.

Troška off-roadu

Zaujímavé bolo že colná kontrola sa nachádzala ešte na úpätí, dobrých 150 km od skutočnej hranice (však ono tam hore viedla len jediná cesta). Colníkov zaujímalo či sa chystáme do Argentíny (povedali sme že nie, ale samozrejme že sme sa tam išli pozrieť :). Inak ale boli priateľskí a ich veliteľ nám rozkázal nech urobíme veľa fotografií :)

Záchranná akcia

Krajina sa veľmi rýchle menila s narastajúcou nadmorskou výškou, najprv zmizli stromy, potom kríky a nad 2500 metrov už viac-menej zostali holé skaly pokryté zvyškami snehu. Robili sme veľa odbočiek na nespevnené, kamenisté cesty (Rado ako som zistil má rád off-road a brodenie sa cez rieky a tu ten 4x4 pohon naozaj prišiel vhod :). Dokonca sme museli pomáhať posádke pickupu ktorá zapadla v snehu v jednom z údolí. Neviem koľkokrát sa nám poďakovali a za odmenu sme dostali na tvrdo uvarené vajcia :)

Panoráma neďaleko hranice s Argentínou

Vysokohorské jazero

Snehu tu bolo dosť aj na začiatku leta

Pozor na kamene!

Na najvyššom bode priesmyku (2800 m) už bolo treba dávať pozor na kamenie, ktoré popadalo na cestu (ak sme nechceli riskovať defekt). Odtiaľ už to bol skok k argentínskej hranici, na ktorej boli tabule vítajúce cestovateľov. Keďže po colnej kontrole nebolo ani vidu ani slychu, rozhodli sme pozrieť kúsok aj do Argentíny. Akurát že asfaltka skončila hneď na hranici a ďalej pokračovala len prašná šotolinová cesta. Po cca 20 km sme to vzdali a otočili to späť do Chile lebo sme nechceli riskovať že sa nejaký ten colník objaví. Nie že by sme do Argentíny nemohli vstúpiť, ale naše auto z požičovne to malo zakázané. Beztak k najbližšiemu mestu na argentínskej strane to bolo niekoľko stoviek kilometrov.

Vitajte v Argentíne! 2800 metrov nad morom

Kamenistá cesta kdesi v Argentíne

Potom sme rovnakou cestou zostupovali až sme sa zastavili pri jazere Cobun. Rozhodli sme sa že namiesto nejakého veľkého mesta radšej prespíme v pokoji vysokohorského prostredia. Pri jazere mali k dispozícii veľa chatiek (cabaňas) tak sme si jednu zobrali na noc. Jazero je veľmi pekné, obkolesené horami a ponúkali tu aj nejaké atrakcie ako napr. požičovňu vodných skútrov. Keď sa zotmelo, ďaleko od svetiel miest som konečne mohol prýkrát hodiť pohľad na južnú oblohu a obzrieť si súhvezdia ktoré som predtým ešte nikdy nevidel, ako napr. Južný Kríž. Dlho som ale hľadieť nemohol lebo skoro ráno nás čakala dlhá cesta späť do Santiaga.

Jazero Cobun

Tam sme už išli rovno po diaľnici, už žiadne odbočky na nespevnené cesty. Ubehlo to rýchlo a už na obed sme boli v Santiagu. Je to veľmi veľké mesto (5 miliónov obyvateľov v centre a priľahlých štvrtiach) a je aj celkom pekné. Má taký európsky štýl s pár širokými ulicami (bulvármi), centrum s pešími zónami a nespočetne malých uličiek. Staré mesto plynulo prechádza do nového s množstvom mrakodrapov (až tak že ho niekedy volajú "Sanhattan" :)

Panoráma Santiaga s Andami v pozadí

Pešia zóna v Santiagu

Akurát sme trochu nevystihli čas lebo zrovna vtedy sa konali veľmi dôležité voľby prezidenta ako aj celého parlamentu. Mesto bolo teda dosť prázdne s karabiniermi na každom rohu (aspoň sme sa cítili bezpečne :) Nevýhodou toho bolo že nikde nepredávali alkohol, dokonca aj duty-free obchody na letisku boli v ten deň zatvorené (čo znamenalo že ani suveníry som si nemohol nakúpiť).

Hrad

Po meste sme chodili pár hodín, pozreli sme zase miestnu rybiu tržnicu (aj keď Santiago je cca 150 km od mora, bolo tu toho dosť), námestia a nakoniec opevnený zámok v centre, na ktorý keď sme vyšli tak ponúkal veľmi pekný výhľad na celé mesto.

Potom už sme len zašli naspäť na letisko, vrátili auto a nastúpili na 10-hodinový let naspäť do Atlanty. Tam už stačilo len vyšprintovať z lietadla na colnicu, keďže bolo málo času a prestupy v USA sú nepríjemné, lebo človek musí prejsť cez colnicu, vyzdvihnúť batožinu a znovu presť cez bezpečnostnú kontrolu. Všetko sme ale stihli a našu púť zakončili v Indianapolise.

Celkovo na mna Chile spravilo hlboký dojem, jedná sa naozaj o krásnu krajinu s príjemnými ľuďmi (možno nie až tak otvorenými ako v iných krajinách Latinskej Ameriky) ochotnými pomôcť. Nádherné pobrežie a majestátne Andy sa mi naozaj vryli do pamäti a teraz už môžem len dúfať že sa mi tam ešte niekedy podarí dostať.

500 míľ v Indianapolise

Bol som už na zopár veľkých športových podujatiach v USA, ale stále mi chýbala návšteva toho najväčšieho. Tým viac že sa koná kúsok od nás, v Indianapolise. Ide o jeden z najslávnejších závodov, 500 míľ Indianapolis (tu to skracujú na Indy 500). Podujatie je to naozaj masové, okruh (Indianapolis Motor Speedway, skrátene IMS) má kapacitu vyše 250-tisíc miest na sedenie a ďalšie tisíce ľudí sledujú závod vnútri okruhu. Aj keď sa to oficiálne neuvádza, počet návštevníkov sa odhaduje na vyše 400-tisíc ľudí, čo z toho robí najväčšie športové podujatie na svete týkajúce sa počtu divákov.

Celkový pohľad na Indianapolis Motor Speedway

Indy 500 sa zaraďuje do "veľkej trojky" automobilových pretekov (patria sem ešte Veľká cena Monaka a 24-hodinovka v Le Mans) a vyhrať tu je veľkú pocta. Ako názov napovedá, dĺžka závodu je 500 míľ (805 km). Keďže okruh v Indianapolise je ovál s klopenými zákrutami (dĺžka okruhu je 4 km), rýchlosť ktoré formule dosahujú je naozaj závratná. Tento rok sa išiel vôbec najrýchlejší závod v histórii, keď víťazovi trvalo iba 2 hodiny a 40 minút na prejdenie celej vzdialenosti, čo zodpovedá priemernej rýchlosti 302 km/h! Na rovinkách sa ale dosahujú rýchlosti ešte väčšie, takmer 370 km/h. To už robí riadne ofuky keď človek stojí blízko trate :)

Vyrazili sme skoro ráno autobusom z Purdue. Výlet bol organizovaný oddelením pre zahraničných študentov a musím sa im poďakovať aj za výhodné lístky hneď v cieľovej rovinke. Cesty v meste boli úplne ucpaté, tých 400-tisíc ľudí muselo niekde zaparkovať. Všetko bolo ale dobre organizované políciou, takže aj keď sme postupovali pomaly, nikde nebol žiadny chaos. Podnikaví majitelia domov v blízkosti okruhu ponúkali parkovanie na vlastných pozemkoch. Samozrejme, čím bližšie okruhu, tým vyššie ceny. My sme mali parkovanie hneď pri okruh kúsok od hlavnej brány.

Múzeum

Golfové ihrisko

Areál vnútri okruhu je rozsiahly, je tu park, golfové ihrisko, závodná dráha pre MotoGP (kedysi sa po nej preháňali aj formule 1) a múzeum motoristického športu. Súčasťou podujatia boli aj koncerty. Ostatne, veľa hlavne mladých ľudí sem išla práve kvôli koncertom, stanovačke a párty. Nejaký závod ich vôbec nezaujímal :)

História značky Corvette

Vystavovali tu aj rôzne automobilky (samozrejme že len americké :), prevahu mali športové modely od Chevroletu. Zdá sa že majú nejaký kontrakt s IndyCar Series, lebo všetky safety cars a ostatné vozidlá boli Chevrolety (hlavne Camaro a Corvette). Skrz nával ľudí sa mi bohužiaľ nepodarilo dostať do múzea, ktoré obsahuje rôzne historické pretekárske autá a ostatné veci súvisiace s pretekaním na tomto okruhu. Snáď inokedy, múzeum je otvorené celý rok.

Program bežal už od rána, predstavovali sa rôzne skupiny, muzikanti (medzi nami aj naša Purdue All American Marching Band). Keďže závody v Indianapolise sa konajú vždy počas Memorial Day (Ďeň spomienky na padlých veteránov), silné slovo mala armáda a prehliadky. Takže po okruhu pochodovali aj vojaci a keď sa hrala hymna, formácia zložená z historického bombardéru B-25 Mitchell a šiestich cvičných stíhačiek T-6 Texan preletela nad okruhom za mohutného aplauzu. Ešteže už som na ten prehnaný americký patriotizmus navyknutý :) Emotívnym momentom bola aj prítomnosť skupiny bežcov z bostonského maratónu, ktorým umožnili dokončiť beh tu v Indianapolise.

Nástup!

Legendy Indy 500 sa pripravujú na čestné kolo (ako inak, v Corvettách :)

Potom už nasledovali tradície spojené s pretekaním. Pred začiatkom si urobili zopár čestných kôl bývalí víťazi Indy 500, čiže legendy ako A.J. Foyt, Bobby Unser, Mario Andretti, Bobby Rahal ako aj Arie Luyendyk či Jacques Villeneuve boli tu. Potom, už keď autá boli rozostavené na štartovej rovinke, zaznela slávna veta: "Ladies and Gentleman, start your engines!" ("Dámy a páni, naštartujte motory!"). Nasledoval rachot tridsiatich troch prepĺňaných šesťvalcov o sile 700 koní a autá vyrazili do zahrievacích kôl.

Štart!

 Štart je letmý, teda prvé kolá sa odkrúžia za doprovodným vozidlo (pace car) a potom zelená vlajka odštartuje závod. A potom už sa autá rútili viac ako tristokilometrovou rýchlosťou po okruhu. Je dobré že keďže je to ovál, človek vidí veľkú časť okruhu a autá sa pred ním mihajú každú minútu (ostatne, závod je rozpočítaný na 200 kôl). Ušné bubienky dostávali riadne zabrať keď pre vami naraz presvišťalo všetkých 33 súťažiacich.

V jednej zo štyroch klopených zákrut

Počas závodu som si dal prechádzku okolo celého okruhu, lebo na niektorých miestach (hlavne v klopených zákrutách) sa dalo dostať dosť blízko. Inak teda bolo na čo pozerať aj vnútri okruhu, už som spomínal výstavy, koncerty či len tak ľudia posedávajúc popri okruhu a popíjajúc pivo (niektorí to s ním prehnali tak že nehybne ležali na tráve a prespali celý pretek :). Ľudí tu naozaj bolo požehnane, ale dalo sa vždy dôjsť k bariéram pri trati a sledovať to z prvého radu. Tesne pred koncom som sa vrátil naspäť k môjmu sedadlu na cieľovej rovinke.

Popíjajúci Američania sledujú preteky. Skladacia stolička a chladiaci box na pivo patrili k povinnej výbave.

Závod to bol zaujímavý, občas sa stala nejaká kolízia po ktorej vyšiel na trať pace car čím sa celý pelotón skonsolidoval a rozdiely boli minimálne. Na čele sa neustále striedalo veľa jazdcov a o predbiehanie nebola núdza. Najviac šťastia mal nakoniec Tony Kanaan, ktorý prešiel ako prvý cez cieľovú čiaru pozostávajúcu z pásu tehiel (ako pocta pôvodnému okruhu vybudovanému z tohto materiálu). Tony bol vždy označovaný za smoliara, lebo Indy 500 absolvoval snáď 10x a vždy bez úspechu. Je to inak veľmi populárny jazdec a ľudia mu veľmi fandili. Po dojazde nasledovali ďalšie tradície, najznámejšia je že víťaz sa napije mlieka (Emerson Fittipaldi to raz neurobil a fanúškovia ho dosť dlho za to nenávideli).

Víťaz Tony Kanaan s tradičným mliekom

Potom sme už vyrazili naspäť k autobusu, lebo cesta z okruhu trvala snáď ešte dlhšie ako k nemu. Po hodine sme sa ale nakoniec vymotali a smerovali po diaľnici I-65 naspäť do Lafayette. Pre mňa toto bol splnený sen a celé podujatie ma rozhodne nesklamalo (dokonca aj počasie vyšlo, čo tu vôbec nebýva zvykom). Teraz už zostáva len skompletizovať zbierku Veľkej trojky a nabudúce pozrieť Veľkú cenu F1 v Monaku alebo 24-hodinovku v Le Mans :)