Road trip z Indiany do Kalifornie, časť 2: Rocky Mountains a skalné oblúky Utahu

Druhý deň bolo v pláne menej jazdenia, "len" 950km. O to viac ale mala byť cesta zaujímavá pre oči, lebo po nudných pláňach stredozápadu sme mali prekročiť Skalisté Vrchy (Rocky Mountains) a celý štát Colorado. Po odchode zo Sidney sme hory stále ešte nevideli, až keď sme prešli hranice do Colorada tak sme ich zazreli ako sivý pás ťahajúci sa po horizonte. Toto pohorie je najdlhšie na svete, začína na Aljaške a ťahá sa celou Severnou Amerikou až po Panamu. Tam sú hory nakrátko prerušené ale v Kolumbii začínaju znova a tiahnu sa cez Chile až na spodok amerického kontinentu (tam sa ale volajú Andy).

Začiatok horskej diaľnice neďaleko Denveru

 Ako sme sa blížili k horám, obišli sme Denver, najväčšie mesto v Colorade. Bohužiaľ nebol čas na prehliadku mesta a po pravde, ani sme po tom veľa netúžili. Čoskoro vkročili do hôr a tam to bola to horská diaľnica ako sa patrí, s veľa stúpaniami a serpentínami.  Obzvlášť vodiči kamiónov si museli dávať pozor na dlhé zjazdy aby neprehriali brzdy. V tom prípade tam pre nich boli nachystané únikové cesty, ktoré vyzerali ako gigantický skokanský mostík s prudkým svahom nahor čo ich mal zastaviť (alebo vymrštiť do vzduchu cez celé údolie).

 

Bol som prekvapený ako vysoko sme sa dostali. Tabuľka pri jednom z priesmykov hlásila nadmorskú výšku 10 500 stôp (3 200 metrov). Táto výška mi spôsobovala celkom utrpenie, pretože zrovna vtedy som mal ľahko zapálené dutiny a ako tlak začal klesať s rastúcou výškou (a vystúpali sme tam dosť rýchlo), začala stúpať aj bolesť hlavy. Poľavilo to až keď sme klesli nižšie. Akurát mi bolo ľúto že kvôli nafúknutej hlave som si nemohol zašoférovať po tých serpentínach.

Nedaľeko lyžiarského stediska Veil

Veľa miest v horách bolo ešte stále zasnežených, ale známe lyžiarske centrá ako Aspen či Veil boli už zatvorené. Počas väčšinu cesty nás sprevádzala rieka Colorado (tvorca Grand Canyonu) a jej meandre znamenali veľa, veľa zákrut. Pri klesaní sme prešli cez Glenwood Canyon, ktorý bol miestami naozaj úzky a diaľnica, rieka aj železnica boli natlačené blízko k sebe. Miestami mi pripadalo že cesta je vysekaná v skale a previsy vyzerali hrozivo. Značky varujúce pred padajúcim kamením nás takisto veľmi neupokojovali.

Glenwood Canyon

Keď sme vyšli z kaňonu, na druhej strane hôr, klíma sa začala prudko meniť. Zelené svahy začali vysychať a prechádzať v púšť. Prešli sme cez posledné veľké mesto na východe Colorada, Grand Junction, a odtiaľ už sme sa vydali do pustatiny.

Pustá krajina na západe hôr v Utahu

Jazda v Utahu, tak to už bolo niečo iné. Krajina bola viac rovinatá, stromy zmizli a nahradili ich kríky a tráva. Prekvapilo ma ale množstvo jeleňov čo žilo v tejto pustatine a hlavne v noci sme museli dávať veľký pozor (skoro sa mi podarilo jedného zraziť). Ďalej sme museli dávať pozor na stav benzínu v nádrži lebo sa stávalo že sme šli takmer dve hodiny a naokolo nikde nič, žiadne mestečko, žiadna benzínka. Našťastie, teplotné extrémy sa nám vyhli lebo v máji tam ešte nebýva až tak teplo (okolo 30°C). Čo ubudlo na vegetácii, tak to oku vynahradili úžasné skalné útvary. Erózia v týchto končinách je naozaj silná a formuje skaly do fantastických útvarov (kaňony, skalné veže a steny). Niektoré útvary mali žartovné názvy, ako napr. Mexican Hat (Mexický klobúk).

Krajina pri vstupe do národného parku Arches

Už sa skoro stmievalo keď sme dorazili k národnému parku Arches (Oblúky) a toto meno si zaslúži právom. Skalné oblúky sú jeden zo symbolov Utahu a ich obrázky nás vítali pri značke vstupu do štátu. Arches sa rozprestierajú na veľkom území, ale všetky hlavné atrakcie sú prepojené cestou takže človek sa všade pohodlne dostane autom. Skaly boli zbrúsené do všakovakých tvarov, od prostých veží až po oblúky, mosty a okná v skalách. K jednému oknu sme sa aj vybrali na krátku prechádzku, ale nemali sme veľa času. Bohužiaľ, dorazili sme dosť neskoro a než sme prišli k najznámejšiemu oblúku, Delicate Arch, už bola úplná tma, takže sme z neho videli len siluetu. Ale aj táto krátka návšeteva stačila na získanie povedomia o tom čo dokáže vytvoriť v skale voda spojená s vetrom. Najlepšie bude keď nechám hovoriť obrázky.

Čo všetko dokáže erózia...

Turret Arch ("strelecká veža")

Už bola úplná tma keď sme vyrazili z Arches. Čakali nás asi ešte dve hodiny jazdy do našej destinácie, mestečka Blanding kde sme mali prespať. Cestou sme sa ale zastavili v mestečku Moab, ktoré je veľmi známe medzi vyznávačmi adrenalínových športov. Je to také turistické stredisku na juhu Utahu, keďže neďaleko sa nachádza veľa národných parkov. Okrem spomínaných Arches je tu aj Canyonlands s množstvom skalnatých kaňonov a ciest pre terénne vozidlá. Skoro každý koho sme stretli na ulici bol turista a niektorí boli náležite vybavení. Videli sme veľa karavanov s pripojeným džípom a navrch ešte pripevnenými terénnymi motorkami. Naozaj raj pre off-road jazdcov.

Ďalšie okno v skale

Cestou do Blandingu sme museli znovu dávať pozor na zver, značky varujúce pred jeleňmi boli všade tak sme museli byť veľmi opatrní. Do cieľa sme dorazili okolo jedenástej v noci a znovu sme zapadli do postele. Nebolo to také únavné ako prvý deň, ale beztak sme boli kvalitne zničení z takmer 1000 km čo sme prešli. Dva dni zavretí v aute znamenalo aj nejaké tie konflikty, týkajúce sa hlavne toho ako kto riadil. Našťastie, k vážnym hádkam nedošlo a večer sme si všetko v pokoji vydiskutovali. Čakal nás posledný deň: jazda do Los Angeles s návštevou Grand Canyonu.

Road trip z Indiany do Kalifornie, časť 1: Nekonečné roviny Stredozápadu

Američania hovoria, že najlepšie sa Amerika spoznáva spoza volantu a úplne najlepšie, ak si ju človek prejde z jedného konca na druhý. Myšlienky na podobnú cestu (alebo, ako tomu hovoria tu, road-trip) som nosil v sebe už dlho, ale buď nebol čas alebo vôľa (alebo auto). Teraz sa však naskytla príležitosť, keďže moji kolegovia, Michel, jeho žena Argelia a Innfarn, dostali prácu (internship) v Los Angeles a keďže budú potrebovať auto na dochádzanie do práce a na pohyb okolo, rozhodli sa ísť tam so všetkými vecami a s autom. No a keďže zrovna vtedy som mal kúsok voľna (po tom čo sme poslali ďalší vedecký článok) rozhodol som sa ísť s nimi ako turista a pomôcť so šoférovaním. Nebol to síce úplný road-trip z východného pobrežia na západné, ale čakala nás poriadna porcia kilometrov.

Zväčšiť mapu

3 719 km z Indiany cez Illinois, Iowu, Nebrasku, Colorado, Utah, Arizonu do Kalifornie a 35 hodín. Toľko trvá cesta z West Lafayette do Los Angeles podľa Googlu. Moji priatelia mali len tri dni na cestu (aby dorazili do práce aspoň deň pred) čo znamenalo denne prejsť viac ako 1000km. Trúfali sme si na to vzhľadom k pohodlnému autu (Toyota Camry) a že budeme mať štyroch vodičov. Trochu mrzelo že strávime skoro celý čas na ceste, ale podarilo sa nám to dať dohromady aj s návštevou zopár zaujímavých miest.

Univerzitný kampus v Iowa City

Prvý deň sme vyrazili skoro ráno z West Lafayette a mali sme naplánovanú len jednu zastávku po ceste, v Iowa City (aby sme navštívili Innfarnovu priateľku ktorá mu rozbila auto :). Trvalo nám to trochu viac ako 5 hodín a obišli sme Chicago, prekročili celý štát Illinois a rieku Mississippi ktorá ho oddeľuje od Iowy. Samotné Iowa City je univerzitné mesto, podobne ako West Lafayette, je ale trochu rozsiahlejšie. Kampus možno nebol o veľa väčší, ale mesto samotné ponúkalo neporovnateľne viac možností na žitie študentského života vo veľmi peknom centre plnom reštaurácií a barov. 

Potom sme uháňali ďalej po diaľnici I-80 na západ tak rýchlo ako sa dalo. Vec sa má tak že v americkom stredozápade toho nie je až tak veľa k videniu (samá rovina a kukuričné polia) tak sme naplánovali prvý úsek čo najdlhší, s jedinou zastávkou. Tam som sa prvý krát dostal k volantu, no po piatich hodinách šoférovania náš cieľ stále nebol v dohľadne, tak ma museli vystriedať. Mali sme to naplánované dopredu tak že ten čo bude riadiť pri najbližšej príležitosti mal uložený povinný spánok v aute aby bol čerstvý.

Diaľnica v Nebraske

Po ďalších 1000km počas ktorých sme prešli cez mestá Des Moines (hlavné mesto Iowy), Omaha (veľké mesto na pomedzí Iowy a Nebrasky), Lincoln (hlavné mesto Nebrasky) sme konečne dorazili na miesto odpočinku, mestečko Sidney v Nebraske (veľa amerických miest má "skopírované" názvy z ostatných častí sveta, išli sme napr. aj cez Peru, Paris aj Ottawu) a do motelu na ubytovanie. Po skoro 20 hodinách jazdy a 1600 km sme spali naozaj veľmi dobre :). Ráno nás znepokojila rozsvietená kontrolka motora, ale to sa ukázalo vinou nekvalitného paliva ktoré sme nabrali niekde po ceste. Ono benzín v USA stojí dosť za nič v porovnaní s európskym, bežne sa tankuje benzín s oktánovým číslom 87 a autá sú na to prispôsobené. My sme tam nedopatrením dali 85 a to už sa našej Toyote nepáčilo.

Fádna krajina Stredozápadu

Prvý deň bol teda dosť nezáživný, človek mal aj po 10 hodinách jazdy pocit že sa stále nachádza na tom istom mieste. Až na západe Nebrasky sa krajina začala meniť v očakávaní Skalistých Vrchov, ktoré sme mali prekročiť na druhý deň.