Ako ten čas plynie... už je to nejaká doba čo som naposledy niečo
napísal. Nie že by nebolo o čom písať, skôr naopak, ale za posledné
mesiace sa udiali veľké zmeny v mojom živote - úspešne som ukončil štúdium, presťahoval sa do Kalifornie a začal v novej práci. Bol som teda trochu (dosť) zaneprázdnený a nebola moc chuť a ani
čas písať. Dúfam že mi to odpustíte po tomto príspevku :)
Takže po poriadku...
odkedy som naposledy písal o ceste do Chile, tak som bol pred koncom
cesty omnoho dlhšej a náročnejšej - cesty za doktorským titulom (Ph.D.).
Začal som ju ešte v Brne kde som bol rok a tu v Purdue som k tomu
pridal 3 roky. Celkom teda 4 roky štúdia. To sa môže zdať dosť, ale v
prípade Ph.D. to je ešte celkom slušný čas. Poznám ľudí ktorí aj po 6-7
rokoch ešte stále nemali hotovo. Hlavnou súčasťou je písomná správa,
dizertácia. Ja som sa nakoniec rozhodol že napíšem o mojom výskume v
oblasti 3D tlačiarní, čo je obor ktorý ma celkom chytil, lebo sa jedná o
stále novú technológiu s veľa možnosťami na vylepšovanie. Ono hovorí sa
že na zaslúženie si Ph.D. titulu treba buď vymyslieť niečo úplne nové
alebo to čo existuje výrazne zlepšiť. Druhá možnosť je by som povedal
jednoduchšia lebo stačí nadviazať na prácu predchodcov. Mal som aj
trochu uľahčenú prácu aj tým že v tomto obore som už mal aj nejaké
publikácie (prípadne práce čo čakali na publikovanie).
Ak by vás zaujímalo na čom presne som pracoval, tak sa môžte pozrieť sem a sem.
V krátkosti, námetom mojej práce bolo softwarové vylepšenie 3D modelov
pre 3D tlač tak, aby sa pri tomto procese nepolámali a aby sa pri 3D
tlači spotrebovalo čo najmenej materiálu. Celú zimu a jar 2014 som teda
pracoval ako žeravý aby som mal hotové všetky výsledky k práci (popri
tom sme len tak mimochodom vyprodukovali dva vedecké články :).
Popri
tom všetkom šialenstve okolo dizertácie som si musel nájsť čas aj
postarať sa o svoju budúcnosť. Po skoro troch rokoch v USA som bol pevne
rozhodnutý že tu chcem ešte nejaký čas zostať (akurát nie v Indiane :).
Z toho vyplýva že som si musel nájsť prácu. Cieľ bol jasný - akákoľvek
veľká IT spoločnosť v Silicon Valley. Prečo veľká? Lebo na prácu
potrebujem pracovné víza a to nie je zrovna jednoduchý proces, takže len
veľké firmy si ho môžu dovoliť. Prečo Silicon Valley? Na to myslím
nemusím odpovedať :) Kalifornia, slnko, more a možnosť byť priamym
svedkom technologickej revolúcie ktorá začala zrovna tu.
Logicky ako prvú možnosť som skúsil Apple, keďže som u nich už raz pracoval ako stážista.
Bohužiaľ, tím u ktorého som pracoval nenajímal nových ľudí, tak som
musel skúsiť šťastie u iných. Vedúci mi síce dal doporučenie, ale musel
som prejsť kolotočom pohovorov ako každý druhý. Podarilo sa mi postúpiť
až do finále a pozvali si ma na pohovor priamo do sídla firmy do
Cupertina. Bol som šťastný že tam zase môžem byť a už som sa tam videl
ako zamestnanec na plný úväzok, ale... jednoducho to nevyšlo. Na
pohovore som nespravil zrejme dobrý dojem a pár dní po ňom mi došiel
strohý e-mail ktorý začínal slovíčkom "unfortunately" ("ľutujeme,
ale..."). Nevadí, to bol október 2013 a stále som mal dosť času.
Ďalšie
firmy čo som skúšal boli nVidia a Intel. U prvej menovanej som
neprešiel sitom telefonických pohovorov. Zato u Intelu to vyzeralo od
začiatku sľubne. Na rozdiel od iných firiem kde vás kontaktuje ako prvý
nejaký HR manažér, tu sa mi hneď ozvala senior technická riaditeľka tímu
čo u Intelu pracuje na grafických procesoroch. Aj ďalšie pohovory s jej
kolegami prebehli úspešne takže nádej bola veľmi vysoká a bol som si
skoro istý že to mám v kapse. Ale vo finále to zase nevyšlo. Riaditeľka
sa mi ozvala cez telefón že ľutuje ale miesto dali kandidátovi s viac
skúsenosťami. To bola moja slabina lebo okrem stáže u Applu som veľa
skúseností z firemného sveta nemal.
Bol som z toho už
celkom rozčarovaný a začínal som mať obavy či nemierim príliš vysoko a
či sa mi vôbec podarí nájsť prácu v Silicon Valley. Nakoniec prišla
záchrana v podobe troch hviezd - Samsung. Niekedy na jeseň počas
minulého roka som si podal žiadosť na ich stránkach a už som na to aj
zabudol. Nasledoval obvyklý kolotoč pohovorov cez telefón, ktoré
nedopadli zle ale ani som z toho nemal najlepšie pocity. Tesne pred
Vianocami sa mi ale ozvali že v januári ma pozývajú na pohovor do sídla
firmy v San Jose. Samsung je síce kórejská firma, ale v Kalifornii majú
dosť veľké vývojové centrum ktoré pracuje na nových technológiách pre
ich smartphony, hodinky a podobné hovadinky.
Pred týmto
pohovorom som si ešte stihol odskočiť domov na Slovensko stráviť
Vianoce s rodinou, lebo som nevedel (a stále neviem) kedy budem mať
možnosť sa zase pozrieť domov. Naspäť do USA som letel v príhodnom
období - zrovna vtedy boli rekordné mrazy na celom Stredozápade. Po
pristátí v Chicagu bolo skoro -30°C (pocitová teplota -45°C) a ostal som
trčať v meste dva dni, lebo nič nejazdilo. Dva dni som strávil v
Lafayette (kde mráz nebol o nič menší) a potom hybaj naspäť do Chicaga
na lietadlo smer San Jose (tam bolo pre zmenu +25°C, takže telo malo
celkom šoky z tých teplotných zmien). V Samsungu si ma vzali do parády a
vypočúvali ma celý deň. Interview vo firme je vždy intenzívne, pohovor
som mal asi so 6-7 ľuďmi (s každým hodinu) a bol som rád keď bolo po
tom. Pocit som nemal najhorší a po návrate naspäť do Indiany (do tej
sibírskej zimy) nasledovalo pár dní čakania a nervozity. Ako príjemne
som bol prekvapený keď mi hlas na druhej strane Ameriky oznámil že to
teda so mnou skúsia! Nasledovali už len príjemné starosti ako
vyjednávanie výplaty (dali mi viac ako som žiadal :) a kedy môžem
nastúpiť (koncom mája).
Všetka nervozita a obavy z
budúcnosti zo mňa hneď opadli a konečne som sa mohol naplno venovať
dokončeniu dizertácie. V marci už som mal takmer všetko spísané (cca 90
strán textu).
Odoslal som to vedúcemu a komisii a zahral si s nimi ping-pong - tzn. ja
som im poslal text, oni navrhli zmeny, poslali naspäť, ja som zmeny
urobil, poslal naspäť, ním sa to stále nepáčilo tak zase poslali zmeny,
atď... Už neviem koľko výmen bolo treba, ale nakoniec som to mal hotové.
Pozitívne bolo že nič nebolo treba tlačiť na papier či nedajbože
viazať, samotné odovzdanie práce bolo elektronické (takže nechápem prečo
som musel platiť poplatok $125 za odovzdanie).
Počas
tohoto všetkého som sa preháňal po internete a snažil sa nájsť nejaké
bývanie v okolí San Jose. Nie že by nebolo dosť možností, problém je že
Silicon Valley je jedna z najdrahších oblastí na zemeguli a nájsť byt za
rozumnú cenu je takmer nemožné. Za jednoizbový byt v nijak extra
lokalite sa bežne pýta viac ako $2000 na mesiac! Zlatá Indiana, kde som
platil len $400. Keďže tentokrát som ostal bez spolubývajúceho a nechcel
som platiť až tak veľa, nezostávalo nič iné len sa obzrieť po nejakej
garsónke. Ale aj za tie chcú aspoň $1500, fakt vtipné :) Výrazne mi
pomohla cesta na nVidia GTC konferenciu (kde som bol aj minulý rok)
ktorá sa konala opäť v San Jose, takže som to spojil s hľadaním si
bývania. Nakoniec som teda našiel jednu garsónku za super cenu $1300 na
mesiac kúsok od centra San Jose.
Nasledoval
posledný krok môjho štúdia - obhajoba práce (len obhajoba, žiadné štátnice a podobné
srandy, našťastie). To prebieha tak že kandidát si nachystá peknú 45
minútovú prezentáciu o práci (čo, prečo, ako, čo sa podarilo/nepodarilo
atď.), vybaví občerstvenie pre komisiu a hostí (coffee is king), nahodí
na seba sako, snaží sa vtesnať do tých pár minút 4 roky práce a života,
potí sa pri rýpavých otázkach komisie a nakoniec čaká vonku na verdikt.
No a potom ho všetci začnú oslovovať pán doktor :) A mohlo sa
oslavovať...
 |
| Rodina v Chicagu... pozdravujem! |
Ako som už napísal, stále
neviem kedy sa mi zase podarí navštíviť domov na Slovensku. Ale až tak
veľmi ma to nemrzelo, lebo tentokrát domov takpovediac došiel za mnou.
Stálo ma to nemalé úsilie (aj s bratom) našich prehovoriť na takú dlhú
cestu, ale nakoniec sa nám to podarilo a v prostred mája som ich už čakal na letisku O'Hare v Chicagu. Cestu zvládli, tak som
im mohol konečne trochu ukázať tú Ameriku. Boli sme pár dní v Chicagu,
potom sme sa presunuli k nám na univerzitu a keďže brácho aj s otcom (aj so mnou :) sú
motoristickí fanúšikovia, nemohli sme si nechať ujsť tréning na 500 míľ v
Indianapolise (o samotných pretekoch som písal minulý rok).
Hlavným
dôvodom návštevy boli ale moje promócie. Purdue ich poníma vcelku
veľkolepo a každý sme si museli zabezpečiť príslušné oblečenie na túto
slávnosť (univerzitný hábit s hranatou čiapkou). Takto vystrojení sme si
najprv dali prechádzku po campuse (asi aby nás každý dobre videl :).
Samotná ceremónia trvala večnosť, ale dostalo sa mi cti že môj profesor
ma tituloval priamo počas ceremónie pred zrakmi rodičov. Potom
nasledovalo pár fotiek okolo campusu aj s rodičmi a bolo hotovo.
Nasledovala smutná cesta naspäť na chicagské letisko a rozlúčka s
rodinou ktorá odišla naspäť do ďalekej Európy. Rýchlo som sa vrátil späť
do Lafayette, lebo aj mňa čakala dlhá cesta... ale o tom až nabudúce.
 |
| Čerstvý doktor |
Mám teda za sebou krásne 3 roky štúdia na Purdue University. Ako ho zhodnotiť? Bolo to určite ťažšie ako som čakal. Nie z hľadiska výuky a predmetov (tie sa dali zvládať celkom v pohode) ale z toho koľko práce a úsilia bolo treba vynaložiť na výskumné projekty. Niekedy sme pracovali aj 16 hodín denne vrátane víkendov a na nejaký spoločenský život nebolo veľa času. O to viac som sa naučil vážiť si každú voľnú chvíľku a využiť ju na niečo zmysluplného (cestovanie, priatelia). Práca na výskumných projektoch ma nesmierne obohatila o nové poznatky a čoho si cením najviac, naučila ma ako vstrebať veľké množstvo informácii vo veľmi krátkom čase a začať na nich budovať niečo nové. Čo som ale mal na Purdue najradšej bola rozmanitosť. Počas tých troch rokov som spoznal veľa zaujímavých ľudí z celého sveta a mal možnosť spoznávať ich kultúru a zvyky. Spolu sme zažili veľa zábavy či už pri našich cestách alebo na kampuse počas rôznych párty :). Život nás síce rozdelil, ale už teraz viem že je jedno na ktorý kontinent sa vyberiem, budem mať koho navštíviť. No bude mi toto miesto uprostred kukuričných polí v Indiane veľmi chýbať...
