Z Japonska do Kórey

Minule som vám popisoval v zopár (4) príspevkoch ako sme cestovali po Japonsku, no to bola len prvá krajina  na ceste okolo sveta. A tou druhou krajinou bol ďalší východoázijský tiger - Južná Kórea (nie tá Severná, i keď sme jej boli dosť blízko :) Prečo Kórea? No rozmýšľal som i nad Čínou, ale do Číny treba víza čo by bolo o starosť navyše ktorá by sa na pár dní určite neoplatila. Do Južnej Kórey (a zabudol som spomenúť že i do Japonska) občan Slovenska žiadne víza nepotrebuje (ono veľa ľudí si neuvedomuje aký je náš slovenský pas úžasný že nám umožňuje ísť bez víz do cca 150 krajín). Ďalším dôvodom bolo že v Kórei mám pár kamarátov ktorí ma tam mohli povodiť a ukázať mi mesto. Vždy je lepšie ísť s niekym miestnym ktorý vie čo a ako, a hlavne, ovláda jazyk :)

Deň 1

Po odlete z Osaky sme onedlho už pristávali na letisku Soul-Inčchon. Podobne ako v Tokiu či Osake, i toto letisko je pomerne ďaleko od centra mesta a bolo treba vziať bus alebo vlak. Podarilo sa nám nájsť nejaký autobus, ale nastal problém pri kupovaní lístku lebo sme nemali ani šajnu ako vysloviť či napísať našu destináciu. Pomohlo až ukázanie prstom na mape na základe ktorého nám ochotná vodička predala zodpovedajúci lístok. Cesta z Inčchonu bola dlhá a veľa toho na pozeranie nebolo. Táto časť Kórey mi pripadala taká šedivá a nezáživná. Mohlo čiastočne za to i počasie (mrzlo a trochu snežilo) ale cesta cez priemyselné parky a uniformné sídliská mi pripomenuli zlaté časy socialistickej architektúry ktorá zanechala u nás výrazné stopy.

Našťastie, náš hotel už sa nachádzal priamo v Soule a tam už architektúra bola viac čo by človek očakával od moderného východoázijského mesta. Architektúra bola dosť podobná tej japonskej, teda veľa sklenených mrakodrapov a do toho občas nejaký pozostatok starobylej budovy. Po troche blúdenia sme našli náš útulný hotelík (ktorý bol strategicky schovaný v úzkej uličke takže sme vchod hľadali asi polhodinu), zhodili veci a vyrazili do ulíc. Bývali sme v univerzitnej štvrti Sinčon, takže  okolí bol až neskutočný počet barov a reštaurácií.

Bar vedľa baru v štvrti Sinčon

Tu musím spomenúť zopár slov o kórejskej alkoholovej kultúre. Kórea sa nachádza v top 10 krajín konzumujúcich alkohol (nie moc ďaleko pod Slovenskom :) a to hlavne kvôli "firemným pitkám". Ľudia v Kórei pracujú veľmi veľa (nie je výnimočné že do práce prídete o 8 ráno odchádzate o 10 večer a to KAŽDÝ DEŇ) čo vedie k tomu že je veľmi ľahké "vyhorieť" v práci. Preto na utuženie tímového ducha šéfovia berú svojich podriadených do baru si vypiť. A pije sa naozaj veľa a dlho, keďže je nemysliteľné odísť z baru predtým než šéf odíde (takto to je aj na pracovisku). Takže ak je šéf alkoholik, úbohí podriadení musia piť zarovno s ním a na druhý deň sa od nich očakáva že sa ukážu v práci na čas, kocovina alebo ne-kocovina. Ide to až tak ďaleko že prakticky každý non-stop obchodík predáva špeciálny nápoj ktorý by mal následky kocoviny minimalizovať.

Sodžu kam sa len pozrieš

A čo sa tu pije? Hlavnou zložkou je sodžu - podobne ako saké je aj toto založené na ryži, len na rozdiel od saké je sodžu o dosť silnejšie. Prekvapilo ma aký je alkohol lacný - za pollitrovú fľašu sodžu (čo bohato stačí aby sa človek dostal "do nálady") chceli len nejakých 1,500 won (kórejská mena), čo nie je ani $1.50 ($1 je zhruba 1,000 won). Okrem sodžu sa pije aj saké a samozrejme i pivo, aj keď pivo tu nemá dlhú tradíciu.

No než sme vyrazili do barov, bolo treba sa niekde i najesť. Kórejská kuchyňa je nemenej vynikajúca ako tá japonská, no je viac založená na mäse. Ako prvé sme ochutnali akúsi mäsovú polievku s rôznymi prísadami. Hovorím neurčito lebo sme nemali ani potuchy čo presne sme jedli - nikto v tej reštaurácii nevedel ani slovo po anglicky a my na oplátku nevieme skoro nič po kórejsky. Majiteľka reštaurácie to vyriešila tak že vybehla von niekam cez ulicu a dotiahla mladé dievča čo vedelo aspoň trochu po anglicky a s jej pomocou sme si nejak objednali. Bolo to vynikajúce, len sa asi nikdy nedozviem čo presne sme to jedli :)

Potom sme nastúpili na metro a šli sa pozrieť bližšie k centru. Ono ťažko povedať čo presne je centrum, lebo podobne ako Tokio, i Soul sa skladá z mnohých štvrtí ktoré by mohli byť samostatnými mestami a ktoré zaberajú obrovskú plochu. Našťastie, soulské metro je takisto veľmi efektívne s mnohými linkami a názvami staníc i v angličtine, takže navigácia bola jednoduchá. Teda až na to že Google mapy dávali názvy staníc len v kórejskom písme (한글, hangul). To nie je až taký problém lebo pri troche snahy sa dá toto písmo naučiť celkom rýchlo. Navzdory "exotickému" vzhľadu je všetko vybudované len z cca 20 základných samohlások a spoluhlások ktoré sa spájajú na základe pevne definovaných pravidiel, takže oproti japonskému alebo čínskemu písmu, hangul sa dá naučiť za pár dní a po tom človek môže čítať čokoľvek, lebo písmo je to fonetické. No i keď som absolvoval tento rýchlokurz hangulu pred mojou cestou, stále mi trvalo dosť dlho než sa mi podarilo prečítať niektoré slová. Mimochodom, moje meno v hangulu by sa napísalo asi takto:  유라이 바네크  :)

Brána do Soulu obklopená modernou zástavbou

Prvá historická pamiatka ktorú sme navštívili bola literárne "brána do Soulu". Táto starobylá vstupná brána je teraz úplne pohltená moderným mestom. Podobne ako v Japonsku sa i tu staré mieša s novým ako by sa nechumelilo. Bránu nedávno obnovili po tom čo ju akýsi magor zapálil pár rokov dozadu, takže dnes vyzerá veľmi pekne a zánovne (takže sa dalo ťažko veriť že má za sebou už pekných pár storočí).

No a potom už bol čas sa vybrať naspäť a stretnúť sa s mojím bývalým kolegom z Purdue ktorý síce stále žije v USA, ale zrovna v tomto čase bol doma v Soulu. Týmto sa naša návšteva posunula na vyšší level keďže sme konečne mali niekoho čo vie po kórejsky a pozná mesto. Vzal nás teda na pravé nefalšované kórejske BBQ, čo je gril uprostred stola ku ktorému vám nosia obrovské porcie mäsa a sami si to grilujete. K tomu sa ponúkajú rôzne pochutiny, ako napríklad kimčchi, čo je tradičná fermentovaná zelenina na kórejský spôsob. Ďalej veľa rôznej zeleniny, rezancov, sladkých zemiakov a neviem čoho všetkého ešte, stôl bol preplnený. Nechýbala samozrejme ryža a všetko sa to jedlo paličkami, ktoré sú nezvykle vyrobené s kovu (naproti čínskym a japonským, ktoré sú drevené. Samozrejme na pitie sme si objednali tradičné sodžu, o ktorom som sa už zmienil.

Nočný Soul si v ničom nezadá s ostatnými (nielen) ázijskými veľkomestami

Už som spomenul "teoreticky" ako sa Kórejci vedia baviť v noci, takže si to bolo treba prakticky overiť. Kolega nás vzal do nejakého tradičného baru kde vskutku sedeli ľudia v oblekoch a kravatách ako keby práve vybehli z banky a všetci chlastali sodžu vo veľkom. Po tom sme navštívili obľúbenú kórejskú kratochvíľu pre skupiny mladých ľudí - karaoke. Podobne ako v Japonsku, i tu sa karaoke teší obrovskej popularite. Stále mi nelezie do hlavy ako toto môže byť jedna z najobľúbenejších činností inak plachých Aziatov :) ). Toto karaoke kam sme šli bola veľká budova v ktorej boli jednotlivé miestnosti postavené v rôznych štýloch. Nám sa ušiel viktoriánsky štýl a vyzeralo to úžasne. Karaoke je kopec srandy s priateľmi a vôbec nevadí že väčšina z nás nevie vôbec spievať :)

Karaoke klub

Počas nočnej prechádzky som zbadal niečo tak neočakávané že som si niekoľkokrát musel pretrieť oči. Tak si predstavte že uprostred Soulu je česká "hospoda" čo sa volá Castle Praha a zvonku vyzerá ako presná kópia pražskej radnice i s orlojom. Samozrejme že sme to museli preskúmať a i vnútri to vyzeralo ako "doma", s českými jedlami na jedálničku a českými pivami na nápojovom lístku. Ibaže nikto z obsluhy po česky nevedel. Tak sme si dali plzeň a becherovku a išlo sa ďalej. Ono to je pekné miesto ale chcel som vidieť aj niečo kórejské :)

"Pražský hrad" uprostred Soulu

Ako sa na veľkomesto patrí, je tu veľa nočných klubov a diskoték, tak sme sa tiež do jednej vybrali. Nič extra, hrá sa to isté čo i u nás alebo v USA. Skúšal som sa pri tejto príležitosti zoznámiť s miestnymi kočkami, ale moc sa nedarilo (ono ani sa im nedivím po tom čo na nich začal anglicky s ruským prízvukom hovoriť veľký biely chlap a ony po anglicky veľa nevedeli).  Ani neviem ako to ubehlo ale zrazu bolo päť hodín ráno. Bolo treba ale zabiť ešte jednu hodinu než začalo jazdiť metro (v noci nejazdí nič), čo nebol problém, lebo veľa miest je otvorených prakticky nonstop. Tak sme si na raňajky dali výborne ramen a šli na chvíľu spať do hotelu.

Deň 2

Na druhý deň bolo na pláne konečne navštíviť nejaké historické pamiatky ktorých tu je veľmi veľa (vstupná brána do mesta bola len taká malá ochutnávka). Tak sme sa vybrali do palácového komplexu už vymretej kórejskej kráľovskej rodiny. Už som spomenul že i tu je metro najlepšia voľba cestovať po meste, je rýchle, čisté a spoľahlivé. Čo sa mi naozaj páčilo je to že keď sa vlak blíži k zastávke, začne hrať veselá hudba (raz sa mi zdalo že to znie ako úvodná hudba z Rockyho :) Musím ešte spomenúť že ľudia sú veľmi disciplinovaní, stoja pekne v radoch nastúpení pred sklenenými dverami ktoré sa otvárajú keď vlak dorazí (a vždy zastaví na centimeter presne).

I kráľovský palác je obklopený moderným centrom

Palácový komplex je rozsiahly, prvé čo vidíte je nádvorie a veľká vstupná brána. Opodiaľ bolo aj múzeum, kde vystavovali rôzne exponáty a predmety čo patrili kráľovskej rodine. Vstupnú bránu strážili vojaci v typických starodávnych, veľmi farebných uniformách. Z času na čas sa hliadka menila a bol to pekný ceremoniál (niečo podobné ako Angličania robia pred vstupom do Toweru). Potom spravili aj väčšiu prehliadku na nádvorí s vlajkami, veľkým bubnom a neviem ešte čím iným.

Výmena stráží

Vojenská prehliadka?

Vstupná brána do palácu.

Keďže palác je obrovský a len tak bezcieľne blúdiť sa nám nechcelo, zapísali sme sa na túru so sprievodkyňou (čo vedela celkom obstojne anglicky). Centrom bola trónna sieň so zlatým trónom a bohato zdobenými stropmi a stenami. Okolo sa nachádzalo veľa obytných budov kde panstvo trávilo svoj čas. Zaujímavé je že skoro všetky mali podlahové kúrenie - Kórejci na toto prišli už stovky rokov dozadu. Ani sa im netreba diviť, zimy tu dokážu byť celkom chladné (počas mojej návštevy v polovičke decembra bolo takmer stále pod nulou a občas snežilo).

Trón

Samozrejme i tu bolo všetko niekoľkokrát dobyté (hlavne Japoncami, ktorých Kórejci kvôli tomu milujú, asi tak ako zbytok Európy Nemcov) počas stredovekých i novovekých dôb a znovu postavené. Teraz je ale všetko zreštaurované tak že to vyzerá ako nové. Snáď im to teraz pre zmenu nerozbijú severní Kórejci, lebo hranica je čo by kameňom dohodil kúsok na sever od Soulu.

To lesklé okolo nie je voda ale ľad :)

Labyrint uličiek medzi palácovými budovami

Toto by sa asi dalo nazvať letohrádkom. V pozadí kopce čo sa týčia nad Soulom. Za tými kopcami je už demilitarizovaná zóna a Severná Kórea...

Po pár hodinách v paláci sme vyšli von a len tak sa túlali krivolakými uličkami v neďalekých kopcoch v okolí Soulu, nakúkali do malých obchodíkov a občas ochutnali nejakú miestnu špecialitu. Hovorí sa že najväčšia špecialita je živá chobotnička alebo pes (toho aspoň upečú), ale ani jedno ani druhé som nemal odvahu ochutnať. Večer sme sa boli pozrieť do štvrte Soulu ktorá je svetoznáma kvôli chytľavej pesničke - Gangnam.

Rušný Gangnam

Gangnam (v preklade to znamená nevzrušujúco "na juh od rieky") je pulzujúca finančná a technologická štvrť Soulu, takže všetko je hi-tech, nablýskané (a tiež drahé). Porovnal by som to so štvrťami Šibuja a Šindžuku v Japonsku, takže všade množstvo neónov, obchodov a reštaurácií. Ale keďže sme v Kórei, tu bolo o dosť vyššie percento barov a klubov. Gangnam je miesto kam chodí bohatá kórejská mládež zmárniť svoje peniaze aby sa ukázali že sú "in" (to je presne čo Psy parodoval v svojej pesničke Gangnam Style).

Náš kórejský priateľ nás tentokrát zobral na takzvané "KFC" (Korean Fried Chicken), teda bar kde podávali pražené kura na kórejský spôsob. Čo na to povedať - o dosť lepšie ako na americký spôsob :) Bolo to dosť pikantné a okrem hranoliek sa k tomu podávalo všeličo možné (ani som poriadne nevedel identifikovať čo presne). K tomuto sa pilo pivo (ktoré predsa len pasuje lepšie k tučnému jedlu). No a potom sme si už len pochodili Gangnam (davy mladých ľudí) a vyrazili na posledný vlak metra naspäť.

Deň 3

Posledný deň v Kórei sme už len vstali, nastúpili na autobus a znovu absolvovali dlhú cestu na letisko Inčchon. Cesta okolo sveta pokračovala letom do Moskvy ponad zamrznutú Sibír, krátkym medzipristátím (bohužiaľ nebolo veľa času na prestup, inak by som si vybehol aspoň na Červené námestie) a potom už do starej dobrej Prahy. O Prahe písať nebudem, tú poznáte :)

Nedalo mi to neporovnať Kóreu s Japonskom, keďže obe krajiny som navštívil počas jedného týždňa. I Kórea je veľmi vyspelá krajina s hi-tech priemyslom všade okolo, čistými, nablýskanými a rušnými štvrťami, vysoko efektívnou mestskou dopravou, historickými pamiatkami a krásnymi ženami :) Celý tento trip na východ Ázie mi ukázal úplne iný svet na aký som zvyknutý z Európy a USA. Bolo by pekné si vziať to najlepšie z Kórey a Japonska, kde ľudia majú viac úcty k sebe samým, sú veľmi slušní a čistotní. Na druhej strane sú to hrozní workoholici s minimom voľného času (z toho si príklad brať nemusíme :). Každopádne návšteva oboch krajín bol veľký zážitok a dúfam že niekedy sa mi podarí Kóreu alebo Japonsko navštíviť znovu...

안녕히 계세요. [an-nyeong-hi gye-se-yo, Dovidenia!]