V krajine vychádzajúceho slnka #1 - Tokio, časť prvá

Tak ako na konci každého roku, i teraz som mal v pláne navštíviť domov a stráviť vianočnú pohodu s rodinou. No tentokrát som sa rozhodol neísť tou najkratšou cestou ale zobrať to takpovediac z druhej strany. Už dlho som totiž túžil navštíviť nejakú krajinu východnej Ázie a túžbu som sa rozhodol si splniť návštevou nie jednej, ale dvoch východoázijskych krajín - Japonska a Južnej Kórei. No a keďže potom pokračujem ďalej na západ do Európy a potom naspať do USA kde priletím na to isté miesto, dá sa to kvalifikovať aj ako taká menšia cesta okolo sveta.

Som rád že sa ku mne pridali aj kolegovia z práce, lebo viac ľudí znamená viac srandy. Navyše, jeden z kolegov vie celkom obstojne po japonsky, čo sa ukázalo ako obrovský bonus pri návšteve krajiny Nippon. Ďalej som mal v pláne aj navštíviť priateľov z Purdue ktorí žijú v Japonsku i Kórei. V konečnom dôsledku to znamenalo peknú porciu letov. Prvá časť cesty smerovala do metropoly Japonska, Tokia, kde i s predmestiami a Jokohamou žije viac ako 40 miliónov ľudí. Doletel som v noci na letisko Haneda - Tokio je tak obrovské že má niekoľko letísk a toto je najväčšie (hoci väčšina medzinárodných letov pristáva na letisku Narita). Mal som šťastie že sa mi podarilo vymotať sa ešte pred polnocou - systém verejnej dopravy v Tokiu je asi najlepší na svete, no všetko sa zastaví po polnoci (a začne opäť až o piatej ráno).

Deň 1:

Vzal som teda monorail s prestupom na metro. Systém je pomerne zložitý s viacerými linkami ktoré su prevádzkované rôznymi spoločnosťami so svojimi tarifmi ktoré sa počítajú dosť zložito podľa vzdialenosti. Našťastie, existuje jedna karta zvaná Suica, ktorá funguje všade. V podstate stačí pravidelne dobíjať kredit na túto kartu a peniaze sa odpočítajú vždy keď človek použije metro a pípne si kartou pri prechode cez turniket. Dokonca sa s kartou dá platiť aj vo všadeprítomných automatoch na nápoje a veľa non-stop obchodíkoch.

Tokijské metro. Jednoduché, nie? :)

Navigácia v metre i napriek veľmi zložitej sieti liniek je logická, všade sú mapky a názvy všetkých staníc sú aj v angličtine, takže nie je treba ovládať čítanie zložitého japonského písma. Ono základné frázy v japončine sa dajú pochytiť rýchlo (na výslovnosť to nie je až taký ťažký jazyk), ale písmo je pre Európana veľmi komplikované. Našťastie sme mali toho kolegu čo vie po japonsky a veľa ľudí vedelo aspoň trochu aj po anglicky.

Do mesta som dorazil po polnoci. Mali sme zabezpečený byt cez AirBnB v štvrti Šindžuku a moji kolegovia tam mali na mňa čakať, ale nečakali. Prednosť dostala párty :) Než konečne dorazili na byt, bolo už k druhej hodine a boli v dosť povznesenej nálade. Až tak že po tom ako som zahodil kufre, som sa nechal ukecať aby som šiel naspäť s nimi do baru kde si našli japonských kamarátov. Ale tak treba skúsiť všetko a po 11 hodinovom lete som bol ešte trochu čerstvý :) Nakoniec sme skončili v jednom nóbl karaoke klube.

Kto by náhodou nepoznal karaoke, tak to je klub kde si človek ide zaspievať. Dajú mu miestnosť s obrazovkou, mikrofónmi, pravidelným prísunom alkoholu a už sa spieva čo hrdlo stačí. Toto je veľmi populárne ako tráviť večer čas v Japonsku aj v Kórei a klub bol plný. Bol to kopec srandy a dobrý spôsob ako spoznať ľudí. Akurát teda nie všetci vedeli dobre anglicky a tých mojich pár naučených fráz na vážnu konverzáciu nestačilo. Čo je škoda lebo s nami boli aj naozaj pekné baby - Japonky sa mi z ázijských typov páčia asi najviac, ich štýl je vyzerať čo najviac roztomilo, ale nedávajú na seba až toľko make-upu ako Kórejčanky. I v zime nosili krátke sukne a teda bolo na čo pozerať :) Dokonca i oficiálna školská uniforma sa skladá z dosť krátkej sukne.


Deň 2:

Párty noc bola super, ale veľa sme toho nenaspali. Byt bol malý, posteľ tvrdá, ale našťastie sme mali typický japonský záchod, ktorý si zaslúži vlastnú kapitolu. Záchod je vyhrievaný a vedľa seba má kontrolný panel s množstvom tlačítiek s popiskami v japončine, čo zdvihne obočie. Našťastie, mali sme inštrukcie aj v angličtine. Tie tlačítka slúžili na ovládanie sprchy "odspodu", takže vás to pekne vyumýva (iný uhol vodného prúdu v závislosti či ste žena alebo muž), vysuší a dokonca aj navonia. No úplný high-tech i v kúpeľni. To, že sa teplota vody dala nastaviť na stupeň presne už ani nestojí za zmienku.

Ovládací panel japonskej toalety. Tento má aspoň popisky v angličtine. Hlavné je veľké tlačítko STOP :)

Po preflámovanej noci sa ozval hlad. Našťastie, japonská kuchyňa je jedna z najlepších na svete a rozhodne je z čoho si vyberať. Asi najznámejšie je suši - kúsky surovej ryby s ryžou na milión spôsobov. Ďalej tu sú populárne rôzne rezance, či už z cestovín alebo ryže (rámen, udon) s pridaným mäsom. Potom tu sú čisto mäsové jedlá, grilované (jakiniku) alebo dokonca aj smažené (katsu). V krátkosti, takmer vždy keď sme jedli som sa oblizoval až za ušami. Najviac mi asi chutí suši (hlavne na raňajky)

Ukážka japonskej kuchyne. Zľava-doprava, zhora-dole: rôzne druhy suši, rámen rezance s bravčovým mäsom, jakiniku (mäso pripravené na grilovanie) a posledné je katsu, čo je v podstate vyprážaný bravčový rezeň.

Potom sme vyrazili do mesta. Tokio je obrovské, 40 miliónov ľudí a mesto sa tak delí na štvrte, ktoré by sa dali považovať za samostatné mestá. Staré sa tu mieša s novým, staré chrámy boli obklopené modernou výstavbou a mrakodrapmi. Našťastie, mali sme aj turistických sprievodcov v podobe mojich bývalých kolegov z Purdue, ktorí sa v Tokiu usadili pred dvomi rokmi. Zaviedli nás k jednému chrámu na okraji centra. Išlo sa tam cez uličku ktorá bola preplnená obchodíkmi so suvenírmi, látkami (na tradičné oblečenie) cez rôzne pochutiny až po ochutnávku rôznych druhov saké (ryžového vína).

Samotný chrám bol nádherný. V Japonsku je zhruba rovnako rozšírený šintoizmus aj budhizmus, takže chrámy sa mierne od seba líšia v závislosti komu sú zasvätené. Charakteristické sú hlavne zahnuté, niekoľkoúrovňové strechy ktoré sú bohato vyzdobené zlatom. V šintó chrámoch boli vstupné brány a také stanice na rituálne očistenie rúk a úst než človek vstúpil dovnútra. Tak ako aj v Indii, aj tu bolo vidno plno hákových krížov ktoré tu sú symbolmi šťastia :)

Charakteristické viacúrovňové zahnuté strechy

Cez Tokio preteká rieka Sumida, no a naši sprievodcovia nám navrhli nalodiť sa a pozrieť si mesto z hladiny rieky. Loď bola vcelku hi-tech (toto slovo použijem ešte mnohokrát), celá presklená pre dobrý výhľad. A bolo toho vidieť naozaj dosť počas cca hodinovej plavby. Podplávali sme veľa mostov a panoráma mesta sa neustále menila s vežou Tokio Sky Tree tower ako dominantou (na ktorú sme sa neskôr tiež vybrali).

Naša loď

Sky Tree tower, 624 metrov vysoká dominanta mesta

Takto sa menila panoráma mesta

Architektúra mesta je veľmi zaujímavá, dominujú mrakodrapy ale sem tam sa našlo zopár budov ktoré vyzerali dosť sci-fi (alebo použijem zase moje obľúbené slovo hi-tech). Pri potulkách v centre Tokia sme narazili aj na takéto zaujímavé štruktúry:

Bojový robot ("mech"), často sa vyskytujúci v japonskej anime kultúre

Dokonca aj malú sochu slobody tu majú

No to nebolo nič v porovnaní so štvrťou Šibuja v noci. Masy ľudí a všetko je vysvietené neónmi, až tak že Times Square v New Yorku alebo i celé Las Vegas bledne v porovnaní. Toto miesto figuruje v mnohých filmoch čo sa odohrávajú v Tokiu, pretože keď na všetkých semaforoch naskočí červená pre autá, ľudia zaplavia križovatku pred Šibuja station naraz čo je úžasný pohľad. Šibuja je ale predovšetkým zábavná štvrť, takže sa tam nachádzalo veľmi veľa barov, reštaurácií, karaoke klubov a iných zariadení na zmárnenie voľného času a peňazí.

Vysvietená Šibuja s davmi ľudí

Známa križovatka a video ako to vyzerá v pohybe

Nanešťastie, po minulej párty noci a len dvoch hodinách spánku (a ja po 11 hodinovom lete) sme nemali energiu na ďalšiu párty a po dobrej večeri sme si šli radšej odpočinúť na byt. Však to nemala byť naša posledná noc v Tokiu. Strávili sme tu ešte ďalšie dva dni a v celom Japonsku týždeň; veľká porcia na jeden príspevok, takže pokračovanie nabudúce...