Pravdu povediac, keď som sem prišiel v lete 2011, tak som si nepredstavoval že tu budem až tak dlho. Mal som v pláne študovať, doštudovať a vrátiť sa. Hlavne rodina mi veľmi chýbala na začiatku (a stále chýba). Lenže, táto krajina má na človeka zvláštny vplyv. Napriek všetkým nedostatkom ktoré Amerika (v tomto prípade Indiana) má, sa mi postupne začala dostávať "pod kožu". Druhým rokom som si už hovoril, že "to tu nie je zlé" (asi pomohlo aj to že som mal za sebou letnú stáž v Kalifornii, tak som si konečne mohol dovoliť auto a cestovať viac po okolí). No a tretím rokom už som bol definitívne rozhodnutý že tu nejaký čas zostanem a začal som robiť všetko pre to.
Nebola to veru ľahká cesta. Život Ph.D. študenta je dosť náročný sám o sebe. Častokrát som zostával v práci dlho do noci, aby som stíhal dokončiť čo sa odo mňa očakávalo a do toho sa ešte pripravovať na predmety, skúšky a posledný rok i na pracovné pohovory. Finančne som takisto na tom nebol bohvieako, štipendium tak-tak pokrylo ubytovanie, jedlo, poistky atď, takže veľa sa ušetriť nedalo. Ale tak na zábavu/cesty sa vždy nejaký čas/peniaze našli :) Aj domov som sa doletel pozrieť aspoň raz do roka (Vianoce som nevynechal ani raz!)
Kalifornský sen sa stal skutočnosťou dva roky dozadu, keď som konečne dorobil dizertáciu a v kapse som mal i pracovnú ponuku od Samsung Research v Silicon Valley - v tom čase zo mňa spadol obrovský kameň (a konečne som mohol začať splácať dlhy na kreditkách :). Práca pre takú veľkú firmu mi dala toho veľmi veľa. Začiatky boli opäť krušné než sa do toho človek dostal, ale potom už to celkom išlo. Naučil som sa plno nových vecí od skúsenejších kolegov no a teraz už ako skúsený harcovník už aj ja zaúčam nových. Ďalšou výhodou nadnárodnej spoločnosti sú pracovné cesty - máme team aj v Indii aj v Kórei a na obe miesta už ma vyslali (a dúfam že ešte vyšlú).
Na komfortný život v USA zostávalo vybaviť poslednú vec - povolenie k trvalému pobytu, alebo ako to tu každý volá, zelenú kartu. Získať ju nie je žiadna sranda, sú v podstate len dve možnosti - buď cez rodinu (typicky sobášom), alebo cez zamestnávateľa. Keďže sa ženiť ešte neplánujem, tak druhá možnosť bola pre mňa jediná :) Veľmi mi pomohlo že mám Ph.D. z americkej univerzity, keďže som mohol žiadať o zelenú kartu v kategórii pre výskumníkov (tej istej ako aj vrcholoví športovci :) ) a celé to dosť urýchlilo celý proces. Stále bolo treba vyplniť/požiadať o veľa papierov (hlavne doporučení od rôznych profesorov) ale netrvalo to ani rok a vytúženú kartu som mal u seba. S ňou už nie som viazaný na žiadneho zamestnávateľa, netreba obnovovať víza a celkovo človek nemusí mať strach že ho vyhostia ak príde o prácu. Teraz stačí počkať ďalších 5 rokov a môžem požiadať aj o americké občianstvo, ale k tomu nevidím žiadny dôvod (šak sem Záhorák :) )
Veľa sa toho teda zmenilo za 5 rokov. Najväčšiu zmenu za ale pozorujem na sebe - než som prišiel sem, tak som mal neistotu z toho cestovať niekam vlakom alebo autom pár hodín sám (takže som sa na to pripravoval pár dní dopredu). No a teraz mi nerobí problém zbaliť sa noc predtým a odletieť na druhý koniec sveta, úplne v pohode. Než som prišiel sem, moja najväčšia cesta bola kdesi na východ Slovenska. Teraz už mám prechodený veľký kus Ameriky i Európy, za sebou výlety na východ Ázie, Indie i Južnej Ameriky, a to všetko za týchto 5 rokov. A plánujem viac, dokedy sa bude dať, chcem cestovať pri každej príležitosti. Banujem, veľmi banujem toho že som nezačal cestovať skorej, výhovorky že neboli peniaze sú plané, keďže ako Purdue študent som žil a cestoval s minimálnym rozpočtom.
Ďalšia vec, za čo som veľmi vďačný aj cestovaniu, aj univerzite, aj Silicon Valley, bola možnosť stretávať ľudí z celého sveta a z rôznych kultúr. To vo mne vyvolalo túžbu spoznať viac jazykov. Pred príchodom sem so vedel ako-tak nemecky a anglicky (prirodzene, angličtina sa mi za tie roky veľmi zlepšila). Potom som ale začal, ako samouk, i so španielčinou (kde mi veľa pomáhal môj mexický spolubývajúci) a najnovšie, ako totálnu exotiku, skúšam japončinu (a trochu kórejčinu), keďže ten kút sveta som si zamiloval.
Čo ďalej? To je dobrá otázka a nemám na ňu presnú odpoveď. Asi chcem ešte pár rokov zostať v Kalifornii. Mám tu veľa priateľov, dobrú prácu, ale zostať dlhodobo znamená kúpiť byt/dom, a to v tejto oblasti je obrovská investícia: za 1-izbový byt v San Franciscu a okolí chcú okolo $1 milióna !!! To radšej vziať tie prachy a kúpiť si doma nejakú vilu :). Ale ako sa hovorí, človek mieni, život mení, takže veľké plány do budúcnosti nerobím (pokojne sa môže stať že za ďalších 5 rokov ma tu uvidíte s rodinkou pripravovať BBQ na zahrade :) . Zatiaľ mi vychádzalo brať každú príležitosť čo život ponúka, takže v tom budem asi pokračovať. Určite sa ale chcem naučiť ešte aspoň jeden cudzí jazyk a viac cestovať, ak sa teda bude dať...
Pekný príspevok, gratulujem, len tak ďalej, môžeš byť na seba hrdý, aj celá Tvoja rodina !
OdpovedaťOdstrániť