Spring Break, časť 1: San Francisco a cesta do Los Angeles

Dovolenka! Po všetkom tom projektovom šialenstve som konečne mohol na chvíľu vypnúť vďaka jarným prázdninám (Spring Break) ktoré tu trvajú celý týždeň. Samozrejme že som sa rozhodol ho vyplniť cestovaním. Rozhodovanie kam ísť bolo ťažké, do úvahy padal New York a východné pobrežie, Florida, juh, či Kanada. Nakoniec som sa rozhodol sa pozrieť na západné pobrežie a štáty Kalifornia, Nevada a Arizona. 

Precestovali sme toho celkom dosť...

Keďže rozhodovanie mi trvalo dlho, všetci moji kamaráti už mali niečo naplánované. Nakoniec som sa pripojil k jednej skupine, ale keďže ich lety boli už plné, musel som letieť sám. Zlý deal to ale nebol - Chicago - San Francisco a Los Angeles - Chicago za $200 je celkom rozumná cena. S tým že zo San Francisca do Los Angeles pôjdeme autobusom (to sa ukázalo ako nie príliš dobré rozhodnutie, však čítajte ďalej).

Začiatok cesty teda viedol do Chicaga. Tam som si dal za cieľ navštíviť jednu z českých reštaurácií, ktorých tam je celkom dosť. Vybral som si Klas Restaurant a atmosféra bola naozaj podobná českým reštauráciám (až na to že čašník bol Mexičan :). Tak som si dal guláš, poriadnu porciu bramborákov, k tomu čapovanú Plzeň a hneď som sa cítil ako doma. Moji mexickí priatelia si nemohli guláš a sviečkovú vynachváliť, takže niekedy sa musím pokúsiť im nejaký ten guláš navariť :)

Skoro ako doma...

Potom už som smeroval na letisko a smer San Francisco. Let to bol celkom dlhý (takmer 3000km a 5 hodín), ale keďže som bol dosť unavený, tak som ho skoro celý prespal. Z letiska priamo do mesta išiel vlak (súpravy BART) a hostel sme mali takmer rovno v centre. Prvý kontakt s mestom bol strašný. Bolo už jedenásť večer keď som sa s batohom a všetkými vecami ocitol blízko centra, očividne sa nejednalo o príliš dobrú štvrť. Obrovské množstvo bezdomovcov (jedna ulica bola kompletne pokrytá telami ležiacimi na chodníku), pochybné partie prevažne černošského obyvateľstva (som videl ako mlátili jedného týpka ktorého potom hodili do dodávky) ma prinútili riadne pridať do kroku a neobzerať sa. Našťastie po nejakých 5 blokoch som začal stretať mladých ľudí a plné bary, takže už to bolo dobré. Hostel sa už nachádzal v peknej štvrti.

Moji spolucestujúci v San Franciscu :)

Samozrejme že po príchode a stretnutí s kamarátmi (ktorí doleteli o pol dňa skorej) sme hneď vyrazili do ulíc (teda vlastne do barov :). Nočný život je celkom bohatý, akurát všetko zatváralo už o druhej ráno (zákony štátu Kalifornia). Stretli sme tam dve slečny zo Španielska a rozhodli sme sa že spolu vyrazíme na druhý deň spoznávať San Francisco a okolie na bicykloch.

Tieto kopce dali riadne zabrať...

Na druhý deň sme teda vyrazili do požičovne bicyklov. Mesto sa naozaj rozkladá na riadne veľkých kopcoch, niektoré ulice mi pripadali že sú naklonene o viac ako 45° uhol a auta zaparkované tam by stačilo len trochu postrčiť a by sa prevrátili :). A my sme boli šialení dosť na to to skúsiť na bicykloch. Nebolo to ale možné, ulice boli také strmé že sa nám bicykle stavali na zadné :). Radšej sme teda zišli dole k pobrežiu. Počasie nám síce neprialo (bolo dosť chladno a daždivo), ale rozhodli sme sa že to riskneme, čo sa ukázal ako dobrý krok, lebo poobede sa vyjasnilo a bolo aj celkom pekne.

Hurá na bicykle!

San Francisco je z troch strán obkolesené vodou, väčšinu pobrežia tvorí zátoka v ktorej strede leží ostrov Alcatraz, bývalé miesto jedného z najostrejších kriminálov na svete (do roku 1962). Svoj trest si tu odpykávali známi zločinci, ako napr. Al Capone a aj napriek mnohým mýtom, nikomu sa z neho nepodarilo úspešne uniknúť. My sme tam nešli lebo sme nemali dosť času (jediný spôsob bola platená túra so sprievodcom), ale Španielky sa tam vydali a vraj to bolo celkom zaujímavé. 

Alcatraz

Pokračovali sme na bicykloch pozdĺž zátoky, lebo naším cieľom bol most Golden Gate, ktorý sa týči nad rovnomennou úžinou. Most je to naozaj dlhý a pohľad ako sa vynára z hmly ako sme sa k nemu blížili bol jednoducho úžasný, aj pre jeho výraznú červenú farbu (pre ktorú ho musia neustále natierať). Keďže má široké chodníky po oboch stranách, nebol problém sa dostať na druhú stranu. Teda problém trochu bol, bolo na ňom množstvo turistov a miestami sme museli bicykle tlačiť. 

Ako sme sa blížili, most sa postupne vynáral z hmly

Jazda cez most

Na druhej strane sme potom vyšli na kopec nad mostom, z ktorého bol nádherný výhľad na celú zátoku z mostom v popredí a mestom v pozadí. Niektorí cestovatelia tvrdia že ide o jeden z najkrajších výhľadov v celých Spojených Štátoch. Potom sme prešli most naspäť a vydali sa k pacifickému pobrežiu. Cestou sme prechádzali cez zbohatlícku štvrť s honosnými obydliami a vilami. Pri pobreží sú  nádherné turistické trasy ktoré viedli priamo po útesoch. Takto sme si mohli obzrieť Golden Gate aj z druhej strany.

Ten výhľad naozaj stál za všetku tú drinu a vybicyklované kopce

Cesta pri pacifickom pobreží a pohľad na most z druhej strany

Nasledovala cesta cez Golden Gate park a cez mesto so všetkými jeho kopcami. Španielky to vzdali a vrátili sa kratšou cestou hneď od mostu. Ani sa im nedivím, vybicyklovať všetky tie kopce dalo riadne zabrať. Zaujímavosťou je Lombard Street, ktorej jedna časť sa zužuje a cesta sa hadovito vlečie do kopca. Je to zaujímavá atrakcia a pred cestou bol dlhý rad áut, vodiči ktorých si nechceli nechať ujsť príležitosť zajazdiť dole kopcom. My sme to samozrejme zvládli na bicykloch, aj keď sklon cesty bol naozaj strmý a brzdy dostali zabrať. Celkovo sme spravili takmer 50km a musím povedať že bicykel je naozaj veľmi dobrý prostriedok ako spoznať San Francisco a okolie.

Hadovito sa vlečúca Lombard Street

Na ďalší deň sme sa boli pozrieť do centra mesta, ktoré sa ale príliš nelíši od ostatných amerických miest, teda veľa vysokých mrakodrapov vo finančnom centre a množstvo ľudí. Boli sme sa pozrieť aj na radnicu, ktorej budova bola veľmi pekná. Viacej sa nám ale páčilo pobrežie a čínska časť mesta. Číňanov tu žije naozaj veľa (až 30% všetkých obyvateľov) a ich štvrť bola akoby mesto v meste, kde anglické nápisy človek skoro nevidel. 

Centrum, finančná štvrť

Radnica

Vnútro radnice

Pri pobreží zátoky bolo množstvo mól, najznámejšie je Pier 39 s veľa obchodmi a reštauráciami ponúkajúce špeciality z rýb a ostatných morských potvor. Tak som si dal aspoň rybiu polievku a krabí šalát, aby sa nepovedalo. Na druhej strane zátoky sa nachádza ďalší veľký most, Bay Bridge (dlhší ako Golden Gate), ktorý nie je taký svetoznámy ako Golden Gate, ale stále sa jedná o veľkolepé inžinierske dielo spojujúce San Francisco s Oaklandom. 

Bay Bridge

Pier 39, obchody a reštaurácie

San Francisco je známe aj svojimi káblovými vozňami, ktoré sa driapu do kopcov a vyzerajú naozaj starodávne. Ťahané sú káblom, ktorý prechádza uprostred ulice. Samozrejme že sme si vyskúšali jednu jazdu, len na môj vkus jazdia príliš pomaly, ale do tých strašných kopcov to asi inak ani nejde :). Inak v centre zabezpečujú dopravu električky, ktoré boli veľmi podobné tým našim :)

Večer sme sa rozlúčili so Španielkami (netušiac, že v Los Angeles ich stretneme znovu :) a vybrali sme sa na autobusovú stanicu spoločnosti Greyhound, aby sme absolvovali strastiplnú nočnú cestu do Los Angeles. Autobus bol celkom pohodlný, ale dôvera začala klesať keď v Oaklande nastúpili ďalší cestujúci, aj s malými deťmi, čo ma celkom prekvapilo lebo autobus mal v pláne ísť celú noc a do Los Angeles doraziť až ráno, takže skoro 8 hodín cesty. Zvlášť jeden černošský pár vyzeral ako by sťahoval celý dom podľa veľkého počtu batožiny ktorú sa snažili natrepať do autobusu. Vôbec ich netrápilo že pri tejto manipulácii niekoho udrú lakťom do hlavy, ale nakoniec zvíťazila únava a prestal som sa o nich starať (dokiaľ tá ženská nezačala chrápať, ako drevorubač :). 

A ešte jeden pohľad a rozlúčenie s nočným San Franciscom

Cesta ubiehala rýchlo, v San Jose nastúpilo zopár ďalších ľudí a zhruba o tretej ráno sme zastavili kdesi uprostred Kalifornie na mieste kde nebolo nič, iba reštaurácia Burger Kingu. A tu začali problémy, lebo autobus zrazu nešiel naštartovať. Dve hodiny sa vodič pokúšal odstrániť problém sám, potom rezignoval a privolal náhradný autobus, ktorý mal doraziť "čoskoro". Avšak hodiny plynuli a stále nič, a čo bolo horšie, vodič niekam zmizol takže nebolo nikoho kto by sa o nás postaral. Ešteže som si medzi cestujúcimi všimol jednu blonďatú dievčinu a dal sa s ňou do reči. Vysvitlo, že je z Českej republiky a v Amerike je na dovolenke. Človek stretne (skoro)krajanov naozaj všade, bolo to veľmi milé :). Tak sme si krátili čas rozhovormi a hlavne nadávaním na absolútnu nekompetentnosť Greyhoundu že nás nechávajú tak dlho stáť uprostred ničoho. Až po šiestich hodinách (!!!) keď už bol dávno deň (mali sme doraziť do L.A. o siedmej ráno) prišiel náhradný autobus a mohli sme sa vydať na zvyšok cesty (čo boli ďalšie 4 hodiny). Do L.A. sme tak dorazili až poobede. Chceli sme sa u Greyhoundu sťažovať na mizerný prístup k zákazníkovi, ale jediné čo sme od nich dostali bol papier s inštrukciami ako vyplniť sťažnosť online. Takže ďakujem, Greyhound nikdy viac!

Toto neplánované zdržanie trochu nabúralo naše plány, pretože sme mali v pláne pozrieť Hollywood ráno ešte predtým než sa vydáme na letisko požičať auto. Tak som sa rozlúčil s českou kamarátkou (snažil som sa ju zlomiť nech ide s nami do Las Vegas, chvíľu aj nad tým rozmýšľala ale nakoniec sa rozhodla nezmeškať svoj let do Česka :) a vyrazili sme rovno pre auto. Len tak pre zaujímavosť, okolie Greyhound stanice v L.A. vyzeralo dosť nebezpečne aj počas dňa, plné pochybných indivíduí a bezdomovcov. Jeden dôveryhodne vyzerajúci Mexičan (zarastený, v ošúchaných šatách a s cigaretou) nám dokonca ponúkal že za desať dolárov nás hodí na letisko (alebo do najbližšej uličky kde by nás okradli jeho kumpáni), tak sme radšej zvolili o dosť drahší, ale bezpečný taxík. Tak sme sa konečne dostali do požičovne, vyzdvihli auto (Ford Fiesta) a hurá do Las Vegas!

O priebehu cesty a čo sa dialo v Las Vegas sa dočítate v pokračovaní ;)

Tak zatiaľ,

Juro

Basketbal & NBA

Ešte predtým než som odišiel do USA som si dal za cieľ navštíviť aspoň po jednom zápase z tu najviac sledovaných športov: amerického futbalu, basketbalu, hokeju a baseballu. Americký futbal a hokej som si už splnil, takže teraz prišiel na rad basketbal. Univerzita má samozrejme svoj basketbalový team a kúsok odtiaľto v Indianapolise má základňu team Indiana Pacers ktorý hrá v národnej basketbalovej asociácii (NBA).

Mackey Arena a Purdue Boilermakers

Najprv som sa teda vybral na univerzitný basketbal. Volajú sa takisto ako futbalový team, teda Purdue Boilermakers. Ich miestom je Mackey Arena s kapacitou 17-tisíc ľudí, zase jeden priemerný univerzitný štadión (keby sme na Slovensku mali taký aspoň jeden...). Na rozdiel od futbalového teamu ktorému sa tento rok príliš nedarilo je basketbal na tom veľmi dobre a vyhrávajú veľa zápasov. Ono celkovo je univerzitný šport na vysokej úrovni a občas predvádzali kúsky známe z NBA, ako napríklad brutálne smeče. A samozrejme ako u futbalu, aj tu je okolo toho riadna show s muzikantmi z Marching Band, roztlieskavačkami a rôznymi zábavnými akciami počas prestávok. Divácka atmosféra bola taktiež výborná, 17-tisíc ľudí v uzavretom priestore narobí veľa hluku :). Sezóna je teraz v plnom prúde, lístky nie sú až tak drahé, takže si asi ešte pár krát zájdem (ak bude čas...).

Bankers Life Fieldhouse v Indianapolise

Tento týždeň sme sa rozhodli konečne pozrieť aj NBA zápas, a to konkrétne medzi Indiana Pacers a Miami Heat. Hlavne Miami Heat je dosť známy klub za ktorý hrali (alebo hrajú) veľké hviezdy ako Shaquille O'Neal, LeBron James alebo Dwayne Wade. Ale aj Pacers majú samozrejme svoje kvality, veď 4-krát vyhrali Centrálnu divíziu a určite vám hovorí niečo meno Reggie Miller. Zápas sa hral v Bankers Life Fieldhouse priamo v centre Indianapolisu (kúsok od Lucas Oil Stadium kde sa nedávno hral Super Bowl) ide opäť o veľkú arénu s kapacitou 18-tisíc ľudí.

Svetelná show pred začiatkom zápasu

Ako je už u amerických športových podujatí zvykom tak nástup hráčov sprevádzala veľkolepá svetelná show aj s ohňostrojom, vlajkami a to všetko za revu divákov. Tí ale rýchlo stíchli po prvej štvrtine keď Pacers prehrávali o 20 bodov a túto stratu už nedohnali. Bolo to trochu sklamanie pretože nadšenie divákov sa vytratilo a miestami som sa cítil ako v divadle, také bolo ticho. Všetko zachraňoval pohľad na hru kde si basketbalový fanúšik prišiel na svoje, veľmi rýchla hra, prihrávky a efektné zakončovanie. Heat skórovali viac ako 100 bodov, Pacers 90 (ku koncu sa prebrali, ale neskoro) takže koše padali naozaj prakticky neustále.

Indiana Pacers vs Miami Heat

Vystúpenie roztlieskavačiek

Počas prestávok sa konali rôzne akcie, najviac pútala Slam Dunk Show, kde dali trampolíny pod koše a chlapíci efektne lietali vzduchom, robili saltá a nakoniec smečovali. Potom tu boli samozrejme vystúpenia roztlieskavačiek a streľba suvenírov medzi ľudí (tesne ma minul dres a tričko :). Dojmy sú pozitívne, dostalo sa mi čo som v podstate čakal, škoda že domáci team nehral lepšie, lebo behom poslednej štvrtiny ľudia ani nečakali na koniec zápasu a húfne odchádzali preč.

Slam Dunk Show

Ak to mám teda porovnať s NHL v Chicagu, tak tam bola oveľa lepšia atmosféra (a vsadím sa že podobná tam panuje aj počas zápasov NBA, Chicago Bulls predsa patrí k lepším teamom). No a na záver treba povedať že podobne ako väčšina športov aj basketbal je lepšie hrať ako ho len sledovať :).

Športu zdar,

Juro

Lyžovačka v michiganských "vrchoch"

Stáva sa už dobrým zvykom že o nás, medzinárodných študentov sa tu na Purdue celkom pekne starajú. Tentokrát nám ponúkli výjazd do lyžiarskeho strediska kdesi v Michigane za smiešnu cenu (=zadarmo, akurát požičanie lyží bolo treba zaplatiť), takže nebolo o čom premýšľať. Lyžiar síce nie som bohvieaký a na lyžiach som nestál pár rokov, ale povedal som si že vyskúšam.

Španielski kolegovia zvyknutí lyžovať v Pyrenejách sa trochu nudili

Prvá zaujímavosť bola že miesto bolo vzdialené asi tak 350km, konkrétne sa jednalo o miesto zvané "Swiss Valley" a bolo to kúsok od mesta Jones v Michigane. To je v poriadku, na americké pomery to je celkom blízko a tri hodiny v autobuse s dobrou partiou ubehli celkom rýchlo. Ako sme sa blížili, tak akosi stále nebolo vidieť žiadne vrchy a po príjazde nasledovala druhá zaujímavosť, "vrch" z ktorého sa lyžovalo by som prirovnal k takému trochu väčšiemu kopcu (nadmorská výška ani nie 300m). Ale tu na tejto nekonečnej rovine to vyzeralo ako Mount Everest :). Pre mňa, málo skúseného lyžiara to bolo ale tak akurát, to len moji kolegovia zvyknutí lyžovať v Alpách alebo Pyrenejach ohŕňali nos.

"Somárska lúka" pre začiatočníkov s lanom čo nás ťahalo hore

Pre istotu som sa prihlásil do kurzu pre začiatočníkov, lebo fakt to bola doba čo som naposledy stál na lyžiach a moc som si neveril. Inštruktorka bola fajn, po cca hodine už sme sa vozili z kopca dole jedna radosť a nakoniec sme sa osmelili aj na väčší svah, ktorý však tiež nebol veľmi strmý. Problémom bola aj prílišná krátkosť zjazdu, keď človek išiel dole ani nie minútu, potom päť minút čakal na vlek a zase večnosť než ho to vyviezlo hore. Aspoň počasie vyšlo celkom dobre, aj keď bolo okolo nuly a sneh bol dosť mokrý (robia tam aj umelé zasnežovanie).

Tak a toto bola asi najdlhšia zjazdovka. Nič pre náročných lyžiarov :)

Celkovo to ale nebolo zlé, vedeli sme že to nebude žiadne Colorado a Skalisté vrchy. Stredisko bolo ale vybudované veľmi pekne, s niekoľkými svahmi, vlekmi a požičovňou vybavenia. Aj ľudia boli veľmi ochotní, či už inštruktori alebo v požičovni lyží. Je vidieť že sa snažia z toho kopca vytrieskať maximum čo sa dá (ono je to asi jediné lyžiarske stredisko v okruhu 500km). Akurát v bufete nepredávali alkohol, takže si človek musel odpustiť horúci čaj s rumom po lyžovačke :). No a potom zase tá zdĺhavá cesta autobusom naspäť, ale začínam nabiehať na to americké myslenie že 3-5 hodín v aute nič nie je. Akurát telo trochu bolelo na druhý deň od tých pár pádov čo sa mi podarili.

Tak toto bol taký mini lyžiarsky výlet, v rámci možností to bola celkom zábava a aspoň na chvíľu som mohol utiecť od práce ktorá sa mi zase začína kopiť že neviem čo skorej. Celkom ma to ale navnadilo, takže niekedy možno skúsim aj to Colorado, ak budú čas a peniaze.

Tak tam na tom Slovensku nezmrznite :)

Juro

Návrat a rýchla zastávka v Barcelone

Zdravím zase z Ameriky! Síce je to už skoro dva týždne čo som tu, ale bol som tak pracovne vyťažený že som ani nemal čas sa prispôsobiť zmene času a prostredia, nieto ešte blogovať. Tých pár dní doma uplynulo naozaj rýchlo, myslím ale že som toho postíhal dosť (hlavne moja pečeň toho stihla dosť :). Rodina a priatelia mi pripravili krásne chvíle až sa mi ani nechcelo odchádzať (týmto pozdravujem moje "sestričky" ;). Ale nedalo sa nič robiť, na pár rokov som si zvolil život za veľkou mlákou takže bolo treba sa vrátiť.

Tentokrát som mal cestu spestrenú plánovanou zastávkou v Barcelone. Založil som síce tento blog s tým že budem písať hlavne o Amerike, ale snáď mi odpustíte keď napíšem niečo aj o Španielsku :). Úmysel ísť do Barcelony sa zrodil pri hľadaní čo najlacnejších leteniek na cestu cez oceán. Keďže ani teraz nemám potuchy kedy sa zase vrátim na Slovensko, tak som sa rozhodol kúpiť jednosmernú letenku. A tu vyvstal problém s veľkými leteckými spoločnosťami pretože ich jednosmerné (prípadne otvorené spiatočné) letenky sa ukázali v niektorých prípadoch ešte drahšie ako klasické spiatočné. Našiel som však let s Pakistan International Airlines, ktorý stál ďaleko menej ($400) oproti ponukám iných leteckých spoločností. Slovo "Pakistan" v názve spoločnosti síce nevzbudzovalo vo mne dôveru, ale nakoniec som sa rozhodol, že to skúsim. No a keďže jediné európske letisko cez ktoré lietajú do USA je práve Barcelona, tak to bol dôvod prečo som sa tam ocitol.

Prílet do Barcelony

Stačilo už len dopraviť sa z Viedne do Barcelony. Na to som si zvolil low-cost spoločnosť FlyNIKI a let s nimi bol pohodový, letušky príjemné, akurát mi nechceli vziať môj malý kufor do lietadla, že bol príliš ťažký (zaujímavé že Pakistanci s tým potom problémy nemali :). Po pristátí som hneď smeroval do centra mesta, kde som mal rezervovaný hostel. Barcelona má veľmi dobré spojenie letiska s centrom (pretože letisko je dosť ďaleko od centra), služba Aerobús operuje v 10-minútových intervaloch a spiatočná cesta stála 9€. Takže som sa ocitol priamo v centre, v Plaza Catalunya. Hostel som mal kúsok odtiaľ a mal som trochu problémy ho nájsť, sídlil v historickej budove kde je zakázané dávať veľké billboardy a nápisy, takže hotel prezradila až malá ceduľka za oknom. Hostel bol príjemný, čistý, nebolo tam skoro nikoho (Barcelona v zime nie je veru cieľ mnohých turistov) a chlapík na recepcii bol veľmi nápomocný s tým kam sa vybrať a čo prezrieť v krátkom čase (mal som iba jeden večer na prehliadku mesta).

La Sagrada Familia

Veľa som sa teda v hoteli nezdržoval a vyrazil hneď do mesta. Hlavnou dominantou mesta je stále nedokončená bazilika La Sagrada Familia od známeho acrhitekta Antonia Gaudího. Budova je to naozaj impresívna, v zaujímavom neo-gotickom štýle. Výstavba začala v roku 1882 a hovorí sa že ešte tak 20 až 25 rokov potrvá než ju dokončia. Bohužiaľ som nemal veľa času na prehliadku aj zvnútra, lebo som chcel vidieť aj niečo iné. 

La Rambla

Od hostelu som to mal kúsok k hlavnej tepne mesta, La Rambla. Je to široká ulica plná reštaurácií, obchodíkov a pouličných umelcov (a v noci aj prostitútok:). Vedie priamo do prístavu ku Kolumbovej soche, ktorá sa týči nad prístavom. Bolo tu trochu menej ľudí, lebo bolo zrovna 6.januára, čo sú Traja králi a väčšina Španielov tento sviatok trávila doma. Bola tu krásna vianočná výzdoba, a čo ma prekvapilo tak v strede Plaza Catalunya bolo spravené veľké kryté klzisko, čo mi tam teda moc nepasovalo, lebo teplota aj v noci bola príjemných 15°C. Potom som sa už len túlal gotickou časťou mesta kde bolo veľa budov postavených ešte počas stredoveku, hlavne kostoly. Uličky tu boli tak úzke, že keď som rozpažil tak som sa dotkol domov na oboch stranách.

Koniec Rambly a vzadu Kolumbova socha

Uličky v gotickej štvrti

Mesto je to teda veľmi pekné, ľutoval som toho že som nemohol zostať dlhší čas. Chcel som napríklad pozrieť aj svetoznámy Camp Nou, domov futbalového tímu FC Barcelona, prípadne stráviť viac času v prístavu a na plážach v okolí. Tak možno nabudúce, ale nie len na jeden deň a nie sám. Nie je to ono chodiť po neznámom meste len tak sám, síce môžete ísť kam chcete, ale po čase to človeka prestane baviť a hlavne taká večera osamote v reštaurácii nie je to pravé orechové.

Prístav

Takže na druhý deň ráno už som išiel smer letisko a Amerika. Ako som povedal, vybral som si služby Pakistan International Airlines (PIA). Lietadlo malo hodinové meškanie, pretože prilietalo z Karáčí v Pakistane a v Barcelone malo len medzipristátie. Ľutoval som cestujúcich z Pakistanu, pretože ich vyhnali z lietadla aby absolvovali extra bezpečnostnú prehliadku, ktorá bola dosť zdĺhavá a otravná, dokonca po mne "bezpečák" chcel aby som aj notebook zapol. Asi aby sa presvedčil že to nie je umne vyrobená semtexova skulptúra :). Samozrejme že toto všetko bolo kvôli Američanom ktorí asi majú isté obavy z lietadla plného Pakistancov :). Inak ale na PIA nemám krivého slova, personál bol veľmi ochotný, lietadlo nové, takže som nemal obavy že niekde havarujeme :) Len tak pre zaujímavosť, PIA bola prvou spoločnosťou ktorá nakúpila nové Boeingy 777. Let bol pokojný, a so službami som bol spokojný, až na to že nepodávali alkohol ale to som tak nejak tušil dopredu, keďže sa jedná o moslimov. Mimochodom, než sme vzlietli tak na videu pustili nejakú modlitbu z Koránu, asi aby nás Alah počas nášho letu ochraňoval :). Nečakal som že to poviem, ale túto leteckú spoločnosť môžem odporučiť, je vidieť že sa Pakistanci takto snažia ukázať pred zvyškom sveta v tom najlepšom svetle.

Boeing 777 pakistanských aeroliniek v plnej kráse

 Chicago ma privítalo ako obvykle, teda ošklivým a studeným počasím a neskutočne dlhou radou pri imigračnej kontrole. Tá prebiehala veselšie ako obvykle, pretože colník bol americký Poliak, tak sme aj prehodili pár slov v rodnej reči. Hlavne ho zaujímalo, či veziem nejakú borovičku alebo slivovicu :). Potom už len "pár" kilometrov (okolo 250km) do West Lafayette autobusom a konečne som si mohol trochu odpočinúť.

Toho odpočinku bolo ale veľmi málo, lebo nasledovalo pracovné šialenstvo s dokončovaním projektov a výskumných článkov, lebo 17.januára bola deadline asi najprestížnejšej konferencie o počítačovej grafike, SIGGRAPH 2012. Robil som na dvoch projektoch, jeden sme dobrovoľne odpískali lebo sa nám nezdal dosť dobrý, ale druhý sme dotiahli do úspešného konca. Tempo bolo veľmi vysoké, do pracovne som prichádzal o ôsmej ráno a odchádzal o štvrtej ráno :). Spánku som si teda moc neužil, našťastie už to mám za sebou a môžem sa koncentrovať na nový semester.

Čo sa počasia týka, je to ako na hojdačke - chvíľu je +10°C a prší a na druhý deň -10°C a sneží. Snehu nám tu napadalo naozaj poriadne, ale to nie je nič načo by som nebol zvyknutý. Horší je mrazivý vietor, jednu noc sme tu mali -15°C ale skombinované s tým vetriskom sa zdalo že je aj tridsať pod nulou. Dúfam že sa nebude opakovať minulý rok, keď tu tých tridsať pod nulou naozaj mali :) Tak sa aspoň pozrite na fotky ako to tu v zime vyzerá.

Toto teraz vidím keď sa pozriem z okna svojho bytu

Tak to je asi všetko čo som mal teraz na srdci, som veľmi zvedavý čo nový semester prinesie, či budem mať aj čas niekde cestovať a či a kedy sa dostanem zase domov. Skôr ako cez leto to ale určite nebude.

Tak sa v tom srdci Európy majte dobre.

Juro

Cesta k domovu

Zdravím tentokrát zo Slovenska! Keďže je pekná tradícia aby rodina bola pokope počas vianočných sviatkov a keďže som si kúpil letenky už počas leta, tak tesne pred Vianocami som sa rozlúčil s priateľmi na univerzite, pobalil a hybaj smer Chicago. Ono tých rozlúčok bolo viac, dosť priateľov ktorých som spoznal študovalo len jeden semester takže bolo treba sa poriadne rozlúčiť. Nechcel som priamo letieť preč, tak som sa rozhodol že strávim predtým ešte jeden deň v Chicagu s v spoločnosti Nica zo Španielska a Lorenza z Rakúska. 

Mrako-drap :)

Ubytovali sme sa v hosteli priamo v centre, čiže všetko bolo pekne pri ruke a za veľmi dobrú cenu. Ak budete niekedy hľadať lacné ubytovanie v centre Chicaga, môžem tento hostel len a len doporučiť. Potom sme sa rozbehli do mesta na nákupy, aj keď z mojej strany trochu obmedzené pretože som cestoval naľahko iba s jedným batohom tak som si musel strážiť aby sa mi nakúpené veci doňho vopchali. Chicago, hlavne Michigan Avenue a State Street je naozaj raj pre všetkých nakupovačov, je tu prakticky všetko na čo si spomeniete, od značkového oblečenia po elektroniku a plno obchodíkov so suvenírmi. Väčšinou ale trochu drahšie (okrem elektroniky), takže pre chudobného študenta trochu nedostupné. Mimochodom, konečne som si kúpil foťák, takže po fotkách z mobilu prinášam dneska trochu vyššiu kvalitu :)

Hlavný dôvod prečo ísť do Chicaga o deň skôr bol pre mňa ale úplne iný. Keďže ako väčšina Slovákov mám celkom v láske hokej, tak návšteva zápasu NHL nemohla chýbať. Chicago je domovom tímu Blackhawks s dlhou tradíciou, štyrmi vyhratými Stanley Cups a množstvom skvelých hráčov. Z histórie môžem spomenúť Stana Mikitu (so slovenskými koreňmi), Bobbyho Hulla, v súčasnosti sú najväčšie hviezdy Patrick Kane, Jonathan Toews no a Slovák Marián Hossa, ktorého určite netreba nikomu predstavovať. Zašiel som si na zápas kde hrali proti Calgary Flames. 

Madhouse on Madison

Zápasy sa hrajú v aréne United Center kúsok na západ od centra mesta, ktorá zároveň hostí aj zápasy NHL (nechápem ako dokážu tak rýchlo vymeniť lad za palubovku aj niekoľkokrát za týždeň). Má kapacitu 25-tisíc ľudí a počas mojej návštevy tam bolo skoro 22-tisíc ľudí. Po krátkom váhaní som presvedčil aj Nica nech sa ku mne pridá, aj keď ako Španiel nemá k hokeju moc veľký vzťah. Trochu som mu vysvetlil pravidlá a na koniec sa mi zdalo že sa mu to aj páči :). Mali sme lístky na státie, takže sme mali trochu obavy či dobre uvidíme, lebo aréna má tri úrovne a je naozaj dosť veľká. Nakoniec to bolo v poriadku, puk sme videli a keďže pár miest na sedenie zostalo prázdnych, tak sme si mohli dokonca aj sadnúť. 

Atmosféra bola elektrizujúca, hlavne počas nástupu hráčov na ľad. Toto sa mi na Američanoch páči - každé športové podujatie je jednoducho veľká show a taktiež si to patrične užívajú. Skoro každý divák mal dres (chcel som si tiež kúpiť, ale keď som videl tú cenu za originálny dres, tak som radšej zostal len u trička) a mohutne povzbudzovali. Mali sme šťastie že zrovna vtedy Blackhawks vyhrali 4-2 (Hossa si pripísal jeden gól a asistenciu).

Začiatok stretnutia a nástup hráčov na ľad

 Na druhý deň ešte pred odletom som bol pozrieť múzeá, ktoré sa nachádzajú v Museum Campuse pri južnom okraji Grantovho parku, čiže kúsok od "môjho" hostelu. Sú tam tri múzea, Field Museum of Natural History, Shedd's Aquarium a Adler Planetarium. Pre nedostatok času som navštívil len Field Museum a Planetarium.

Adler Planetarium

Field Museum sa pýši najlepšie zachovanou kostrou Tyrannosaura nazvanou Sue (podľa objaviteľky), kostrami iných dinosaurov a ostatných pravekých zvierat. Zaujímavé boli aj expozície histórie osídľovania amerického územia, kompletne zrekonštruovaná hrobka egyptského faraóna a veľa vypchatých zvierat z celého sveta (toto sa mi až tak nepáčilo, mám radšej živé, dýchajúce zvieratá než nehybné "sochy").

Sue

Adler Planetarium lákalo na množstvo (3D) predstavení, avšak pre nedostatok času som pozrel len hlavné expozície. V jednej bola kompletne mapovaná cesta človeka na Mesiac od programu Mercury cez Gemini (mali tu dokonca skutočnú vesmírnu loď Gemini 12) až po Apollo. Nesmel chýbať ani kúsok mesačného kameňa, ale to ma až tak nezobralo, lebo taký máme aj u nás na Purdue :). Ďalšie expozície sa venovali histórii astronómie, blízkemu (slnečná sústava) a ďalekému (galaxie) vesmíru, s množstvom interaktívnych panelov. Expozície fajn, ale niekedy mi to pripadalo že to je zamerané až príliš na malé deti (čo ostatne niektorí Američania sú aj v dospelosti).

Gemini 12

Spirit či Opportunity?

Vianočná atmosféra ma ale celkom sklamala, čakal som ako tu trochu vyzdobené mesto a plno vianočných stromčekov, ale nič. Pravda, okrem nákupných stredísk kde mali pod stromčekov Santa Clausa s ktorým sa fotili deti. Na ulici ale všetko vyzeralo ako v iné časti roku, možno trochu viac bezdomovcov co sa snažili vymámiť nejaké peniaze a uhrávali to na "christmas spirit". Teda nula bodov, neviem ako to vyzerá v iných amerických mestách, ale Chicago nič moc.

Klzisko v Millenium Parku

No a potom som už konečne vyrazil na O'Hare International Airport, čo je jedno z najväčších letísk sveta. Mimochodom, leží dosť ďaleko od centra mesta a metrom tam trvá cesta skoro hodinu. Panoval tam zhon, aký sa dal očakávať a hlavne pri bezpečnostných prehliadkach sa to zdržovalo. Američania sú v tomto až otravne pedantní, keď človek si musí vyzliecť skoro všetko vrátane opasku a topánok než prejde cez skener. Kam tento svet speje... Lietadlo mi samozrejme hodinu meškalo, ale to bolo v poriadku lebo v Londýne som mal časovú rezervu (moja trasa bola Chicago - Londýn - Viedeň).

Letisko O'Hare a "môj" Boeing 747

Transatlantické lety sú hrooozne nudné, osem hodín natlačený v úzkom sedadle (economy class, Boeing 747) nie je bohviečo a občas treba vstať a pretiahnuť telo na prechádzke lietadlom. Teraz som mal ale nočný let, takže sa mi podarilo trochu aj spať. Po prílete do Londýna nasledoval dlhý pochod letiskom z jedného terminálu do druhého. Heathrow je takisto obrovské letisko a tento pochod spolu aj s ostatnými formalitami ako ďalšia otravná bezpečnostná prehliadka zabral viac ako hodinu. Pozitívne je ale množstvo obchodov v duty free zóne, kde Chicago v porovnaní pôsobí veľmi chudobno (tam nie je skoro nič). Potom už ma čakal len "kúsok" do Viedne. Je zaujímavé, že keď človek doletí do Európy z Ameriky, tak sa cíti už skoro doma aj keď domov to ešte má skoro 2000km, zvláštny pocit :).

Už nad Európou

Na letisku vo Viedni som mal krásné privítanie od rodiny no a potom som si konečne mohol oddýchnuť (po tom čo som prespal 16 hodín kvôli časovému posunu) pri štedrovečernom stole, dobrom kaprovi a vianočnom stromčeku. A konečne som si mohol dať normálny chlieb a pivo! Polroka v USA je málo na to aby mi veci na Slovensku pripadali divné, ale zopár vecí už vnímam inak, hlavne pitie na verejnosti (naše vianočné trhy s vareným vínom sú jednoducho úžasné), užšie cesty a ulice no a všetko sa mi tu zdá lacné, hlavne jedlo a pitie. 

Myslím že je pravda že človek najviac ocení domov až keď je od neho ďaleko. Som rád že som mal možnosť nachvíľu prísť na staré dobré Slovensko. Rodina a priatelia mi pripravili skvelé uvítanie a chvíle, ďakujem vám! A to až tak, že sa mi začiatkom januára zase bude ťažko odchádzať...

Tak teda Šťastný Nový Rok 2012!

Juro