Amerika spoza volantu

Amerika – národ na kolesách. Toto som počul niekedy dávno a teraz vidím že to je hlboká pravda. Pohodlní Američania sa skutočne autami vyvážajú všade, urobiť ročne viac ako 30-tisíc kilometrov nie je nič výnimočné. Aj krajina je tomu prispôsobená s perfektným systémom diaľníc a aj ostatných ciest. Takisto parkovanie nie je nikde problém, parkoviská sú vybudované všade (problém je akurát nájsť bezplatné parkovanie :). Pridajme k tomu veľké vzdialenosti medzi mestami, lacný benzín, veľmi chabú hromadnú a diaľkovú prepravu a vyjde nám, že ak chce človek v tejto krajine naplno žiť, auto je nevyhnutnosť.

Minulý rok som ešte prežíval bez auta, jednak preto že West Lafayette ako univerzitné mesto malo bezplatnú mestskú dopravu s dobrou sieťou (ale iba po meste) a jedna že som mal veľa priateľov s autami ktorí ma ochotne vozili. Teraz ale veľa kamarátov odišlo, bývam trochu ďalej od kampusu, takže som sa rozhodol si takisto nejaké to približovadlo zaobstarať.

Prvý krok k tomu som spravil ešte minulú zimu – vodičský preukaz. Platí tu síce aj európsky (s medzinárodným vodičákom) ale je potom problém auto kúpiť (u dealera) a poistiť, kde sa americký vodičák už vyžaduje (a poistka je povinná). Nehovorím že sa to nedá, ale je to komplikovanejšie. Urobiť si tu vodičák je vcelku jednoduché, treba spraviť len dva kroky – napísať si test a potom sa zajazdiť s inštruktorom. Celé sa to dá vybaviť v priebehu dvoch návštev.

Cestné pravidlá sú v podstate veľmi podobné tým európskym, s pár odlišnosťami. Čo sa mi zdalo najviac rozdielne je to ako funguje STOP-ka. Sú všade a ak je STOP-ka zo všetkých strán križovatky, všetci musia zastaviť a ďalej sa ide podľa poradia ako kto dorazil na križovatku. Čo je niekedy trochu mätúce, takže vodiči si dávajú signály a púšťajú sa. Ďalšia zaujímavosť je to že ak máte červenú, odbočujete doprava a nič nejde, môžte pokojne prejsť  (ak to nie je zakázané značkou). Rýchlostné limity sú všade iné a v podstate nie sú pevne dané. Tu v Indiane je to typicky 30 mph mesto (55 km/h),  55 mph mimo mesto (90 km/h) a 70 mph diaľnica (110 km/h). Každý ale ide tých 5-10 mph naviac, to ešte policajti väčšinou tolerujú. Úplne rozdielne sú dopravné značky, okrem hlavných (ako napr. STOP-ka) majú väčšinou textový tvar, teda je tam napísané čo značka presne znamená.

Písomný test je jednoduchý, väčšina otázok je celkom logických a zvyšok (ako značky a nejaké čísla) sa dá naučiť z príručky. Po tom nasledovala jazda s inštruktorom, pikantné na tom je že skúšaný si sám musí zabezpečiť auto :). Kamarát požičal a už sa teda išlo. Inštruktorka bola príjemná pani, porozprávali sme sa o tom sa žije v Európe, pojazdili po okolí a za ani nie 10 minút bolo hotovo. Na inšpektoráte si ma odfotili a hotový vodičák dorazil za pár dní poštou. Žiadna zbytočná byrokracia, celý proces získania vodičáku trval možno menej ako hodinu.

Keď som už mal vodičák, tak som mohol začať hľadať auto. Teda nemohol, najprv som musel niečo zarobiť :). A ten moment nastal až teraz ako som sa vrátil z Kalifornie.  Auto som samozrejme hľadal ojazdené, na nové som nemal (až tak dobre nás Apple neplatil :). Výber je obrovský, i keď som len hľadal tu v Lafayette. Sú v  dve možnosti: súkromník alebo dealer. Najprv som bol u pár súkromníkov, ale po tom aké šroty mi niektorí ukázali, som sa rozhodol skúsiť to u dealerov. Tých tu je veľmi veľa, od malých cez stredných až po veľkých. Malých som zavrhol, väčšinou predávali auta v hodne zlom stave. Veľkých takisto, tí mali síce kvalitné autá, ale takisto si pýtali omnoho viac a nechcel som prekračovať svoj limit. Tak som sa zameral na stredných dealerov, čo nemajú až také vysoké ceny a zároveň nepredávajú úplné šroty. 

Jedno majú ale dealeri spoločné – sú to majstri v manipulácii a vyjednávaní. Človek musí používať podobné zbrane ako oni, inak vás zblbnú a donútia kúpiť to čo nechcete ešte počas prvej návštevy. U starých áut je takisto dôležité skontrolovať technický stav. K tomu pomáha centrálna databáza záznamov kde stačí zadať VIN a dá sa nájsť kompletná história auta (majitelia, problémy/opravy či havárie). Samozrejme že to nie je zadarmo, ale dobrí dealeri majú tieto informácie k dispozícii. Toto ale nepovie všetko, takže pred tým než som kúpil som zaviezol auto mechanikovi. Veľmi mi pomohol jediný Slovák ktorého tu okrem seba poznám, a ktorý je profesorom na Purdue. V autách sa naozaj vyzná a pomohol mi nájsť závažné chyby na autách ktoré som chcel kúpiť.

Tak nakoniec som si vybral tento Pontiac

A čo som to nakoniec kúpil? Je to 2004 Grand Am GT, taký trochu športovejší sedan od už zaniknutého Pontiacu. Má už veľa toho za sebou, ale mechanik aj môj slovenský kolega povedali že je ešte v dobrom stave, tak som sa rozhodol im veriť. Až čas ukáže či som spravil dobre, americké autá nemajú dobrú povesť čo sa týka spoľahlivosti. Na druhej strane, japonské autá boli veľmi drahé a takisto ako potenciálne opravy a náhradné diely. Americké autá sa mi zdali lepšie aj čo sa týka výbavy a pohodlia. Čo sa týka pohodlia, tak moje auto má samozrejme automatickú prevodovku, manuálnu tu nikto nechce (resp. nevie s ňou jazdiť :). Zatiaľ to jazdí dobre, uvidíme čo bude ďalej. 

Predtým ako som kúpil vlastné auto, som už mal nejaké skúsenosti s jazdou v USA, hlavne počas našej jarnej dovolenky.  Myslím že sa tu jazdí jednoduchšie ako v Európe, cesty sú veľmi široké, dobrý diaľničný systém a aj vodiči sa mi nezdajú sú takí arogantní ako u nás. Môže za to nekompromisná polícia, ktorá zbytočne nebuzeruje vodičov náhodným zastavovaním, ak vás už zastaví, môžete si byť istí že k tomu mali dôvod. Vyjednávať sa neoplatí a uplácať už vôbec nie, to človek môže skončiť v base :). Väčšina nehôd sa tak stáva v dôsledku nepozornosti (alebo blbosti, tu vodičák dostene každý, aj ten čo by naň nemal mať nárok). Zaujímavá je aj istá tolerancia alkoholu za volantom, ak človek pil ale je stále schopný prejsť cez policajné testy (chodenie po bielej čiare, hovorenie abecedy odzadu a podobné blbosti), je to v poriadku. Beda ale ak niekto niečo spôsobí pod vplyvom, to už je veľmi závažný priestupok.

Takže už som konečne mobilný, dúfam že bude aj čas trochu si to auto užiť lebo práce je stále nad hlavu. Neplánujem jazdiť každý deň lebo bývam blízko kampusu a na samotnom kampuse sa zle parkuje, alebo to je veľmi drahé. Jediné čoho sa obávam je že sa stanem pohodlnejším a začnem sa všade vyvážať autom ako pravý Američan :)

Rok v USA

Tento príspevok je tak trochu špeciálny tým že som ho začal písať vo výške 10km nad zemou z paluby lietadla mieriaceho zo San Francisca do Chicaga. A ďalším dôvodom je že spoločne s koncom mojej stáže u Apple si týmto dňom prípomínam že už to je rok čo žijem v USA.

 

Čas beží tak rýchlo, že sa mi nechce ani veriť že už uplynul rok. Stále mám v živej pamäti ako som sem prišiel s obavami či to tu budem zvládať a či dokážem žiť ďaleko od domova a blízkych. Teraz po roku môžem povedať že všetko sa vydarilo nad očakávanie. Mám za sebou dva semestre štúdia na Purdue University, stáž u Apple a veľa zážitkov z cestovania po Amerike. A ani na rodné Slovensko som nezanevrel a dvakrát som ho bol navštíviť.

Čo bolo najťažšie? Asi prvé týždne a mesiace bez rodiny a priateľov na novom mieste. Spomínam v auguste ako sa na mňa vyvalila hromada povinností ktoré som musel zvládnuť v krátkom čase. Ale ochotní ľudia na univerzite a noví priatelia všetko pomohli zvládnuť. Mám za sebou niekoľko zaujímavých (pokročilá grafika, paralelné programovanie, princípy kvality vo výrobe) aj nie moc zaujímavých predmetov (štatistika). Zvládnuť ich nakoniec nebol až taký problém, aj keď občas som trochu nestíhal kvôli výskumným projektom.

Výskumné projekty mi celkovo dali zabrať najviac. Môj profesor a celé moje oddelenie kladie vysoké nároky na kvalitu, čo znamená pracovať niekedy 16 hodín denne, 7 dní v týždni. Odmenou sú ale publikácie v prestížnych magazínoch a konferenciách. Podarilo sa mi publikovať dva články (plus jeden neúspešne), akurát stále nemám tušenia o čom napísať dizertačku aj keď idem do 3. roku PhD štúdia :)

Popri tom všetko sa našiel aj nejaký čas na cestovanie. Som rád že sa mi podarilo navštíviť pár miest, najviac mi utkveli v pamäti Chicago, Nashville, San Francisco, Los Angeles no a Las Vegas. Mestá sú to pekné, ale ja ale viac preferujem prírodné krásy a aj tých sa mi podarilo vidieť dosť (Mamutia jaskyňa, Michiganské jazero, Grand Canyon, Mojavská púšť, San Francisco Bay, kopce okolo Silicon Valley) a športových podujatí (univerzitný futbal, NHL, NBA, MLB a nedávno MotoGP v Laguna Seca).

Laguna Seca

Ani cez leto som nezaháľal, namiesto dovolenky som pracoval u Apple. Boli to pekné tri mesiace a som rád že sa mi podarilo nazbierať skúsenosti ako to chodí v takej firme. Vyzerá to že som šéfa nesklamal lebo radi by ma tam videli aj na ďalšie leto :) Takisto som tam stretol veľa zaujímavých ľudí, či už kolegov z práce, z univerzity alebo ostatných Čechov a Slovákov žijúcich v Kalifornii (pozdravujem ;)

Tiež som si zamiloval oblasť Silicon Valley spoločne so San Franciscom. Kopce s výhľadmi na Silicon Valley a jazda po Golden Gate Bridge a sanfranciských kopcoch mi zostanú navždy v pamäti. A potom to počasie, keď sme stále mali okolo 25°C, takže žiadne horúčavy a žiadne zimy (okrem San Francisca, tam bývala kosa aj cez deň) Takže ak by som chcel niekedy zostať v USA na dlhšiu dobu, viem kde by to asi malo byť.

Posledný pohľad na Silicon Valley

No a teraz teda mierim naspäť do Indiany započať ďalší rok. Snáď sa zadarí a bude minimálne taký ako ten minulý. Práce bude zase veľa, ale tak ako sa hovorí, nič nie je zadarmo. Hlavne to prežiť všetko v zdraví. Som zvedavý čo prinesie rok 2012/13 (snáď nie koniec sveta :)

Los Angeles a SIGGRAPH 2012

Po istom čase sa mi konečne zase podarilo vyrobiť nejakú cestu. Tentokrát viedla do Los Angeles a oficiálny dôvod bol SIGGRAPH 2012. Pod týmto názvom (alebo skratkou?) sa skrýva najväčšia konferencia a veľtrh o počítačovej grafike, čo som ja ako 3D grafik nemohol vynechať. Už aj kvôli tomu že sa to konalo "kúsok" odo mňa, v Los Angeles (kúsok znamená 700km). 

Los Angeles Convention Center, kde sa konferencia konala

Ďalší dôvod bol ten že tento rok sa nám tam s kolegami podarilo poslať článok ktorý nám prijali, takže som chcel byť u toho, keď sa naša práca bude prezentovať celému svetu. Pri tom som mal možnosť sa zase stretnúť s kolegami nielen z Purdue univerzity, ale aj z ostatných univerzít (hlavne z Nemecka). No a vedľajší dôvod bol konečne spoznať centrum L.A. (pri mojej minulej návšteve na jar sa mi to nepodarilo) a okolie. Z Applu boli takí dobrí že ma pustili na dva (platené) dni z práce, akurát teda cestu a ubytovanie som si musel vybaviť sám.

Centrum Los Angeles z vtáčej perspektívy

Cestu som začal na letisku v San Jose. Pôvodne som rozmýšľal že vezmem autobus, ale po skúsenostiach s Greyhoundom a vidinou zabiť 8 hodín natlačený v autobuse, som radšej zaplatil dvojnásobok a zvolil lietadlo (ktorému cesta trvá necelú hodinku). Inak San Jose je asi prvé americké letisko kde mali čapovanú originálnu Plzeň :). Po necelej hodinke letu malým lietadlom (ono je to krátka linka a moc ľudí necestovalo) spestrenou slušnými turbulenciami sme už pristávali na LAX (Los Angeles International Airport) a za ďalšiu hodinku už som bol v centre.

Nočné Los Angeles

Tam ma čakal kolega z Purdue, ktorému sa takisto podarilo získať internship na toto leto v spoločnosti Dreamworks (fanúšikovia animovaných filmov isto vedia o čo ide). Akurát to malo trošku nevýhodu v tom že nebýval priamo v Los Angeles, ale v Burbanku, čo je dosť ďaleko od centra a cesta autobusom trvala celú večnosť (1 a pol hodiny). Celkovo, verejná doprava v Los Angeles nie je bohviečo, majú síce metro, ale mesto je tak obrovské že ak sa človek niekam chce dostať, trvá to nekonečne dlho. Autom sa tu cestuje omnoho šikovnejšie.

V kopcoch nad L.A.

Aby som si trochu aj užil výlet, doletel som už cez víkend (konferencia bola od pondelka). Než sme sa vydali do centra, som chcel trochu spoznať okolie. Kolega tvrdil že pozná jedno observatórium v kopcoch nad L.A., odkiaľ je pekný výhľad na centrum (a je to aj kúsok od slávneho hollywoodskeho nápisu). Tak sme šli, akurát čo mi nepovedal že to bude obnášať sedemkilometrovú túru do kopca v 30-stupňovej horúčave vo vyprahnutom teréne (takže sme boli pekne sprášení). 

Griffith Observatorium

No nevadí, bola to pekná prechádzka a tie výhľady naozaj stáli sa to. Observatórium (Griffith Observatory) je umiestnené na naozaj peknom mieste s výhľadom na centrum L.A., oceán a aj nápis Hollywood je neďaleko. Vnútri sú rôzne exponáty (napr. obrovské Foucaltovo kyvadlo), ďalekohľady, prehľad histórie vesmíru (takže je to skôr múzeum), ale robí sa tu aj seriózna veda. Odtiaľ sme zišli dole rovno do centra mesta.

Centrum Los Angeles je veľmi podobné centrám iných amerických miest, teda ulice s mriežkovou štruktúrou, mrakodrapy, finančné centrum, hotely a množstvo obchodov a reštaurácií. Na to aké je celé mesto rozľahlé, sa mi centrum nezdalo extra veľké a aj peši sa dalo prejsť ani nie za hodinku. Čo ma zaujalo boli koncerty zdarma. Každú noc čo som tam bol sa tam konal nejaký koncert pod šírym nebom, žánre boli variabilné, či už šlo o tradičnú indickú hudbu, pop, alebo rap. Dobrý spôsob ako prilákať turistov (ktorých tam bolo neúrekom). 

Jeden z nočných koncertov

Mesto má aj rôzne prisťahovalecké štvrte, mne sa najviac páčilo v Malom Tokiu kde bolo plno japonských reštaurácií s dobrým jedlom (celkom som sa naučil na suši) a zopár pouličných umelcov. Inak tu samozrejme nechýbala ani čínska štvrť, ale nikoho asi neprekvapí že väčšinou to tu bol beztak samý Mexičan :)

"Umenie"

Akurát v noci to moc pekné miesto nebolo, pár ulíc okupoval smrad z množstva bezdomovcov a aj po uliciach sa pohybovali rôzne pochybné indivíduá. Ale zase nemal som pocit že by to bolo nejak extra nebezpečné (oproti takému Chicagu). V Los Angeles sú na to iné štvrte, hlavne na juhu ďaleko od centra, ktoré sa stali nechválne známe vojnami gangov.

Walt Disney Concert Hall

V centre sa nachádza aj zopár známych budov, napr. centrála novín L.A. Times a Walt Disney Concert Hall, čo je koncertná sála s veľmi netypickou architektúrou. Ostatné mrakodrapy patria viac menej bankám a hotelom, tie nie sú až tak zaujímavé. Na južnom okraji centra sa nachádzajú dve rozľahlé budovy hneď vedľa seba, prvou je Staples Center a druhou Los Angeles Convention Center.

Bronzový Wayne Gretzky

Staples Center je viacúčelová športová aréna, hrajú tu slávne tímy NBA (Los Angeles Lakers) a  NHL (Los Angeles Kings). Občas sa tu konajú aj koncerty. Pred arénou sú sochy slávnych hráčov NBA a NHL, napríklad nemôžete prehliadnuť veľkú bronzovú sochu Wayna Gretzkeho. Ale zrovna keď som tam bol tak sa tam žiadna športová akcia nekonala.

Vstupná hala v konferenčnom centre

Samotná výstava

Zato v Convention Center sa konala konferencia SIGGRAPH, čo bol hlavný dôvod mojej návštevy. Tá pozostávala z viacerých častí, bola tu exhibícia (veľtrh) firiem čo v grafike niečo znamenajú, potom tu bol festival animácie (tu boli zastúpené filmy ako Disney, Dreamworks či Pixar) kde prezentovali svoje technológie a tiež úryvky zo svojich nových filmov. Ďalej sa tu vystavovali aj iné formy digitálneho umenia no a čo dnes začína ísť do módy sú 3D tlačiarne. Veľa firiem prezentovalo možnosti čo sa dnes dá rýchlo vyrobiť priamo z 3D modelu vytvorenom na počítači.

Jedna z mnohých 3D tlačiarní a ukážka čo dokáže vytvoriť

Ja a moji kolegovia sme sem ale prišli hlavne kvôli technickej časti, kde sa prezentovali výskumné články a postery z rôznych oblastí počítačovej grafiky (my sme mali článok zrovna o tej 3D tlači, ak vás to zaujíma, môžte si pozrieť YouTube video). Zišlo sa tu toho naozaj dosť, nedalo sa pobehať celé (a ani som nemal vstupenku na plnú konferenciu). Aj tak si myslím že aj za púhé 2 dni som toho videl dosť (konferencia trvala od pondelka do piatka).

Motion Capturing naživo

No a v utorok večer som sa už rozlúčil s kolegami a nastúpil na cestu späť (tentokrát do San Francisca a odtiaľ vlakom z letiska do Cupertina). A to už bol asi môj posledný výlet tu v Kalifornii, lebo v prostriedku augusta už letím naspäť do Chicaga a odtiaľ späť na univerzitu, späť do života graduate študenta. Radšej by som ale asi zostal tu v Silicon Valley :)

Great America

Nebojte sa, nebudem nič písať o "veľkej Amerike" alebo ju nedajbože ešte vychvaľovať :) Takto sa len volá zábavný park v Santa Clara kúsok odtiaľ kde bývam a ktorý je medzi Američanmi dosť populárny. A keď zábavný park tak to poriadny, s viac ako 50 atrakciami, nespočetnými stánkami s jedlom, komediantmi, umelcami a ostatným čo k tomu patrí a čo dokáže vytiahnuť z návštevníka nejaké peniaze. Ešteže som mal (vďaka Applu) vstupenku zadarmo :) 

Park bol veľmi pekne upravený, všade samé trávniky, kvety a fontány

Bohužiaľ, na návštevu nám zvolili asi najmenej vhodný čas, slnečnú júlovú sobotu. Čo je na tom zlého? FRONTY. U každej atrakcie bol neskutočne dlhý had ľudí čakajúci na jazdu. Už pri vstupe sa tvorili rady a dosť dlho sme čakali. Aj kvôli bezpečnostnej prehliadke ktorá si v ničom nezadala s tou letiskovou. Teda detektor kovov, prehľadávanie batohov, káps a podobne. Ameriko, čoho sa stále tak bojíš? Hlavne že americké vlajky boli na každom kroku :)

Vstup do parku

Ale čo sa dalo robiť, už keď som tam bol tak som chcel skúsiť aj nejaký ten roller coaster. Bolo treba ale prehltnúť skoro hodinové čakanie v lajne, takže za 4 hodiny som stihol len nejaké 3 jazdy. Nič moc vzhľadom k tomu že jazda trvala len pár minút... Boli tam samozrejme prioritné lajny ale samozrejme za prioritný peniaz ktorý vôbec nebol malý. Preto zívali prázdnotou a ľudia si radšej vystáli polhodinovú radu. Inak osadenstvo parku tvorili úplne prekvapujúco rodiny s deťmi. Ako-tak sa to dalo ešte ráno hneď ako sme dorazili.

Vyhliadková veža

...a výhľad na park.

Po výdatnom obede (grilovane rebierka a kuracina, vďaka ti ešte raz, Apple :) sme sa nechali vyviezť na rozhľadňu (niečo ako UFO v Bratislave), ktorá sa pomaly otáča a je z nej krásny výhľad na celý park a Silicon Valley. A tiež jedna z mála atrakcií kde neboli až také fronty. Takisto som hneď poobede nechcel dráždiť žalúdok nejakými šialenými jazdami. Potom nasledovala lanovka cez celý park, opäť s pekným výhľadom. To už nás ale začalo nudiť a chcelo to nejaký adrenalín v podobe roller coasteru.

"Grizzly"

Nachádza sa ich tu 5, ale podarilo sa mi stihnúť len dva :( Prvým bol takzvaný "Grizzly" čo je dosť starý, drevený roller coaster. Jazda nebola až taká strhujúca (žiadne loopingy a podobne) a celkom hrboľatá (drevo dosť pružilo) ale aspoň nebola taká krátka (v porovnaní s ostatnými). Nezávidel som jednej pani ktorú po vystátí hodinového radu nepustili do vozíku kvôli "objemnosti" (hlavne že všade boli upozornenia že ľudia istých proporcií nemajú nárok). Po tomto nastal hlad po niečom extrémnejšom.

Chvíle pred extrémnou jazdou

 Ďalší roller coaster, "Flight Deck" už patril medzi tie naozaj adrenalínové. Celkom rýchly (skoro 100km/h), zopár loopingov, vrutov a prudkých spádov. Toto bol naozaj zážitok, G-čka boli dosť cítiť (pozitívne aj negatívne, bol tam jeden loop počas ktorého bol človek chvíľu v beztiažovom stave) nasledované jazdou kúsok nad hladinou jazera (až to vyzeralo že doň spadneme). Bolo to super, až teda na tú ženskú čo vedľa mňa celý čas vrieskala :). Tu máte video z jazdy:

Okrem tohoto tu boli rôzne vodné jazdy na člnoch či vydlabaných kmeňoch. Je tam aj veľký akvapark s bazénmi, fontánami a obrovským toboganom. Takisto aj pár pirátskych lodí a ostatných zábaviek (nielen) pre deti. K tým adrenalínovejším patrili rôzne kolotoče a simulátor voľného pádu (no, ono to bol naozajstný voľný pád so zabrzdením tesne nad zemou) z vysokej veže. Na to som tiež chcel ísť ale rad bol jednoducho príliš dlhý a nebol už čas. Tu máte aspoň sériu obrázkov.

Vodný park

Slučky jedného z roller coasterov

Mali tu samozrejme aj klasické kolotoče :)

Som dosť sklamaný že sa mi toho nepodarilo stihnúť viacej, ale nič sa nedalo robiť, bol krásny víkendový deň a park bol plný ľudí. Nabudúce treba ísť uprostred týždňa a mimo sezónu, to sa človek môže voziť celý deň. Inak ale návštevu môžem doporučiť, atrakcie boli zaujímavé a pre človeka s pevným žalúdkom sú asi najzaujímavejšie divoké roller coastery. Ale aj tí čo neobľubujú výplach žalúdka si prídu na svoje pri ostatných atrakciách.

Zdraví vás

Juro "Roller Coaster"

Baseball & MLB

Tak sa mi podarilo zájsť na ďalší veľmi populárny americký šport, baseball. Hlavne v San Franciscu je dosť populárny a na zápasy ich tímu San Francisco Giants chodí dosť ľudí. Baseballová "prvá liga" sa volá MLB (Major League Baseball) a má 30 tímov. Inak sa musím priznať že o tímoch a hernom systéme ligy toho veľa neviem, ale tak ako-tak poznám pravidlá hry takže som aspoň vedel čo sa deje na ihrisku)

Dostal som sa tam vďaka Apple, ktorí nám vybavili lístky a zabezpečili aj dopravu tam a späť. Zrovna hrali sériu proti Houston Astros a štadión bol plný (40-tisíc ľudí). Inak štadión sa volá AT&T Park (podľa telefonického operátora) a má krásnu polohu hneď na brehu San Francisco Bay (kúsok od Bay Bridge). Akurát teda od zátoky dosť nepríjemne pofukovalo a lietalo tu strašne moc morských čajok, až sa človek bál aby mu niečo nepríjemné nepristálo na hlave...

Typickým javom býva plno (pochybne vyzerajúcich) ľudí snažiacich sa predať lístky na zápas (samozrejme že predražené). Toto som si všimol aj na NBA, aj NHL a dokonca aj na univerzitnom futbale, takže to nie je nič výnimočné. My sme mali lístky zadarmo od Apple :)

Ako je už zvykom u veľkých športových podujatí v USA, jedná sa o veľkú show pre divákov. Keďže hra trvá dosť dlho (obvykle okolo troch hodín, ale teoreticky môže trvať donekonečna) po celom štadióne boli rôzne stánky s občerstvením, jedlom, suvenírmi a podobne. Aj medzi publikom pobehovali predavači popcornu, hot-dogov, horkej čokolády (ktorá sa naozaj hodila lebo bola dosť zima, 11°C a nepríjemne mrholilo) a ostatných pochutín. Predávali samozrejme aj nejaký ten alkohol, aj keď dosť draho (pivo za $10) a pár divákov bolo pekne pripitých :)

Samotná hra bola fajn, mne osobne sa baseball celkom páči, je to pekná pozičná hra, aj keď trvá dosť dlho. Každopádne ma ale baví viac ako americký futbal. Akurát sme mali sedenie dosť ďaleko od mét takže bol niekedy problém rozoznať či to bol strike alebo ball :) A zrovna v tejto hre sa moc neskórovalo, SF Giants vyhrali 4:1. Texasanom sa akurát podaril jeden homerun s jediným hráčom. Počas hry sa konali aj rôzne akcie na rozveselenie divákov ako strieľanie tričiek do davu, vyhlasovanie výhercov rôznych cien a podobne. V tomto sú Američania majstri, čo sa týka bavenia divákov. Akurát ako som spomenul, bola kosa, mrholilo a bolo treba sa zohrievať nejakým tým drinkom.

Už bola tma keď sa zápas skončil. Odišli sme trochu skorej aby sme sa vyhli davu čo sa naraz vyhrnul zo štadiónu (a stihli spiatočný autobus) no museli sme sa zastaviť na nábreží pred rozsvieteným štadiónom. Bol to pekný pohľad ako sa všetky tie svetlá odrážali vo vode a bolo tam aj veľa ľudí čo aj počas zápasu sedeli pred štadiónom a snažili sa zachytiť niečo z hry (veľkoplošná obrazovka bola vidieť aj zvonku.

Čo som ale nečakal bol dosť intenzívny ohňostroj na záver. Myslel som že to bude pár delobuchov na oslavu víťazstva ale ono to trvalo skoro štvrť hodiny a takmer sa vyrovnal tomu zo 4. júla. Asi im zostali nejaké nevybuchnuté zásoby :) Ohňostroj bol taký veľkolepý že dokonca aj policajti zosadli z motoriek a začali si ho natáčať.

Zážitok to bol teda veľmi dobrý (až na tú zimu) a možno niekedy zájdem ešte raz. Baseball mi je rozhodne milší ako americký futbal (možno aj preto že viac chápem pravidlá). Tak ak budete mať niekedy cestu do USA, na baseball si zájdite. Dovtedy môžem doporučiť pozrieť napr. tento film ;)

Deň Nezávislosti

Najväčším sviatkom pre hrdých Američanov je jednoznačne Deň Nezávislosti (Independence Day), ktorý sa koná každého 4. júla (už od roku 1776) a je to aj jeden z mála sviatkov kedy má celá krajina voľno. Tento rok to pripadlo na stredu a veľa ľudí si vzalo dovolenky aj zvyšok týždňa, takže vo štvrtok to vyzeralo akoby celý Apple vymrel :)

Ľudia slávia tento sviatok rôzne, ale väčšinou to je deň keď sa rodiny dajú dohromady, spravia nejaký ten piknik alebo grilovačku (spojenú s popíjaním) a večer pozrú ohňostroj, ktorý sa koná v každom väčšom meste. Ohňostroje sú asi najviac známa súčasť tohto sviatku a naozaj sa na nich nešetrí (možno okrem východu USA kde pre strašné horúčavy tento rok pár ohňostrojov radšej zrušili).

Plné nábrežie ľudí v San Franciscu

 Ďalšou súčasťou sú všadeprítomné americké vlajky, na každom dome a mnohých autách, až mi to pripadalo že kto si vlajku nevyvesí, toho označia za komunistu :) Aj v oblečení prevažovali modro-bielo-červené farby ako má vlajka. Ale tak dá sa to chápať, Američania vždy boli a budú veľkí patrioti, to my Slováci nadávajúci na štát pri každej príležitosti asi nikdy nepochopíme... na druhej strane negatívny efekt je že pre niektorých Američanov akoby ostatné štáty ani neexistovali (USA je pre nich jediný dobrý a vyspelý štát) a z toho pramení ich ignorantský postoj (našťastie som takých veľa nestretol).

Vystupovali tu rôzne skupiny, týmto to zrovna moc nešlo

Ja som sa vybral pozrieť ako to vyzerá na 4. júla v San Franciscu. Ľudí tam bolo neskutočne veľa (hovorilo sa o 200-tisíc návštevníkoch) a hlavne keď sa blížil večer a čas ohňostroja, každý sa snažil natlačiť k pobrežiu zátoky, nad ktorou sa mal konať. Na pobreží a mólach vystupovali aj rôzne skupiny, asi vás neprekvapí že spievali "národné" piesne ako napríklad "Born in the USA" . Silnú prítomnosť mala aj armáda, u pobrežia zátoky bola zakotvená jedna vojnová fregata (meno som nezistil) a mali byť aj prelety stíhačiek, ale bolo dosť zlé počasie, tak sa na to asi vykašlali.

Chvíle pred ohňostrojom

Keď sa zotmelo, tak sme sa natlačili na koniec jedného móla a začal ohňostroj. Odpaľovali ho na oboch koncoch zátoky (priamo z vody), jeden mal v pozadí vysvietený Golden Gate most. Inak ale boli úplne rovnaké (to som zistil po pár minútach zbesilého otáčania sa za obomi ohňostrojmi). Trvalo to skoro pol hodinu a hlavne ku koncu to rozsvietilo celú oblohu. Peniazmi vyhodenými do vzduchu naozaj nešetrili. Však pozrite sami (video natočil môj indický kolega, grády to dostáva po 1. minúte):

Po tomto dni som rozmýšľal, prečo by sme nemohli aj my byť trošku viac hrdí na svoju krajinu. Nehovorím o ohňostrojoch a vyvesovaní vlajok (aj keď v podstate náš deň nezávislosti, 1. január, tiež oslavujeme ohňostrojom :), ale povedať si niekedy že aj to naše Slovensko je krásne, hlavne krajina a jej dedičstvo. A nie stále nadávať na politikov a sťažovať sa ako zle sa žije. A potom byť zrazu veľkým patriotom keď sa hrajú majstrovstvá sveta v hokeji a pripevňovať vlajočky pomaly aj na chvost svojho psa. No schválne, skúste teraz, dva mesiace po majstrovstvách vyvesiť veľkú zástavu pred domom alebo ozdobiť vlajočkami svoje auto. Asi by okolie na vás pozeralo ako na exota (a toto je v Amerike úplne bežné). Toto mi trochu vadí, ale keď to nemáme v sebe, tak sa to ťažko zmení.

No nič, ja ako "nezávislý pozorovateľ" považujem 4. júl za zaujímavý sviatok a som rád že som sa toho mohol zúčastniť. Ohňostroj bol super, tie davy ľudí už menej a upchané cesty už vôbec nie :). To ale k tomu patrí.

Zdravím Slovensko

Juro