Prechádzka po pacifickom pobreží a dojmy z nVidia GTC 2013

Hovorí sa, že na pekné miesta sa človek rád vracia. V mojom prípade je týmto miestom Kalifornia a Silicon Valley, kde som prežil minulé leto a odkiaľ mám pekné spomienky. No a vďaka mojej vede sa mi tam podarilo, aj keď síce len na pár dní, znova dostať.

Minulý rok som takisto letel cez americký kontinent do Kalifornie počas jarných prázdnin ako turista, ale teraz bol účel iný. Ešte minulý rok som poslal poster o mojom výskume na konferenciu organizovanú firmou nVidia (známy výrobca grafických čipov) a časom som na to aj zabudol. Príjemná bola potom správa že ho prijímajú a teda to znamená že ho treba na mieste aj od-prezentovať. Tak som o pár týždňov už sedel v lietadle smer San Jose. Mal som medzipristátie v Salt Lake City a prvýkrát som mal tak možnosť obdivovať scenériu Rocky Mountains (Skalistých vrchov) ktoré obklopujú mesto so slaným jazerom. Nemal som ale veľa času, tak som musel zostať na letisku. Možno nabudúce.

Medzipristátie v Salt Lake City

Už bola noc keď sme doleteli tak sme sa šli ubytovať. Kameň úrazu bol v tom že univerzita síce zaplatila za náš výlet, ale museli sme držať rozpočet čo najnižšie, tak sme sa ubytovali v lacnom moteli blízko letiska. Motel nevyzeral až tak zle, ale obyvatelia áno. Občas mi to pripadalo že to tam je samý alkoholik, narkoman alebo prostitútka. Noci bývali dosť hlučné keď sa toto vznešené obyvateľstvo začalo medzi sebou hádať alebo sexovať :). Ale dalo sa to vydržať, už som bol aj na horších miestach.

Cesta popri Pacifiku

V nedeľu sme mali voľno, tak sme sa rozhodli spraviť si malý výlet do San Francisca cez Silicon Valley. Mal som tak možnosť znovu vidieť známe miesta kde som žil celé leto, napr. Apple campus a reštaurácie v okolí (viac som o tom písal tu a tu). Potom sme pokračovali cez kopce k pacifickému pobrežiu. V kopcoch sme sa chvíľu zastavili a poprechádzali po turistických chodníkoch (výhľady na celé údolie stoja za to) a potom sme pokračovali dole k Pacifiku.

 

Popri pobreží sa ako had krúti cesta číslo 1, Pacific Coast Highway. Turistickí sprievodcovia a knihy tvrdia že ide o jednu z najkrajších ciest čo sa týka scenérie a nemôžem nesúhlasiť. Cesta sa vinie raz popri pobreží,  niekedy sa vrezáva do útesov a je tam plno zákrut a vyhliadkových miest. Robili sme veľa zastávok a cesta bola plná turistov čo robili to isté. Tomu zodpovedalo aj tempo premávky, ide o vyhliadkovú trasu takže treba byť trpezlivý.

Úžasná scenéria pacifického pobrežie z Highway 1

Cestou sme sa zastavili v mestečku Half Moon Bay na prechádzku popri oceáne. Bolo tam plno útesov a na jednom z nich bola americká základňa s veľkým radarom (takže vstup zakázaný). Pláž okolo útesu bola ale prístupná a plná ľudí. Nekúpal sa ale nikto, tu okolo San Francisca je oceán doslova ľadový kvôli studeným morským prúdom. Jediní v mori boli surferi oblečení v neoprénoch ktorí si užívali veľké vlny.

Len keby ten Pacifik nebol taký studený :)

Morské potvory

Odtiaľ už to bol kúsok do San Francisca, kde sme sa zastavili na pár miestach (Lombard street, Treasure Island) no a večer sme skončili v českej hospúdke s názvom Frankie's Bohemian Café. Možno nie je úplne autentická, ale aspoň majiteľ je Čech a točia české pivá a aj nejaký ten guláš si tu dáte. Je tam celkom slušná šanca natrafiť na krajanov a aj sa mi to podarilo, keď dorazili dve slečny a začali po slovensky. Zase sa potvrdzuje aký je svet malý, keď jedna sa predstavila že je zo Senice, čo je na skok od Šaštína, odkiaľ ja pochádzam :). No nemohli sme dlho sedieť, čakala nás cesta naspäť do San Jose (cca hodinka autom) a ráno konferencia.

Pohľad na San Francisco z ostrova v strede zátoky

Tá sa konala priamo v centre San Jose a bol som prekvapený jej veľkosťou. Už to dávno nie je interná výstava firmy nVidia (ktorá sídli kúsok odtiaľ v meste Santa Clara). Vidieť sa toho dalo naozaj veľa, od technických prednášok, výstavu posterov (kde som ja bol účastníkom) až po výstavu rôznych firiem. Hlavnou udalosťou bola keynote, kde hovoril šéf nVidie Jen-Hsun Huang. Ten človek naozaj vie ako prednášať a ukázal veľa zaujímavých technológií a produktov čo nás čakajú v blízkej budúcnosti.

Keynote so šéfom nVidie

Výstava posterov...kvôli tomuto som oficiálne prišiel

Hlavným ťahákom boli rôzne 3D technológie

Výstava bola takisto pestrá, väčšinou tam vystavovali firmy čo majú do činenia s produktami od nVidie, čiže sa väčšinou jednalo o rôzne 3D technológie (virtuálna realita, simulácie, hry..). Nie všetky firmy boli z IT, vystavovali tu aj automobilky ako BMW, Audi a Tesla Motors. Tá posledná prezentovala svoja plno elektrické luxusné autá (Model S). Mal som to šťastie sa na jednom odviezť, to auto je naozajstná raketa, elektrický motor mu udeľuje neuveriteľné zrýchlenie.

Prehliadka superáut (Lamborghini Aventador)

McLaren

A na tomto som sa aj povozil (plne elektrický Tesla Model S)

Súčasťou výstavy býva aj nadväzovanie kontaktov. Toto bolo zvlášť dôležité pre mňa keďže nVidia je v mojom hľadáčiku firiem na internship (spolu s Apple). Vzhľadom k tomu že už som absolvoval zopár telefonických pohovorov, snažil som sa nájsť ľudí čo so mnou hovorili. Nakoniec sa mi to podarilo, potom čo som sa votrel na ich prednášku a vmiešal sa do ich rozhovoru :). Uvidím čo z toho bude, snáď som ich neodplašil. Okrem nich sa mi podarilo sa mi stretnúť aj zopár "krajanov", teda Čechov :). Dvaja boli vystavovatelia a jeden bol novinár čo písal správy o konferencii (tu si môžte prečítať jeho článok, nezabudol spomenúť ani mňa).
 

Výstavná hala

No konferencia netrvala dlho, už po štyroch dňoch bolo načase sa vrátiť do Indiany. Ťažko bolo opúšťať slnečnú Kaliforniu (bol to celkom šok nastúpiť v San Jose do lietadla kde bolo slnečno, príjemných 23°C a priletieť do Chicaga kde bolo -5°C a sneženie :) No dúfam že niekedy sa mi tam podarí ešte dostať, Silicon Valley a oblasť okolo San Francisca som si minulé leto veľmi obľúbil. Toto ale závisí na ľuďoch z Applu alebo nVidie, či ma tam budú chcieť aj tento rok.

Brána nad Mississippi

Tak ako minulý rok, aj tento som sa rozhodol vyplniť mini prázdniny (October Break, 2dni + víkend) spoznávaním nových miest. Nedávno ma boli navštíviť španielskí priatelia, Armando a Nayara ktorí minulý rok boli tu na Purdue, ale teraz žijú v St. Louis. A keďže bolo teraz na mne oplatiť návštevu, moja cesta viedla zrovna tam.

St. Louis (plným menom Saint Louis) je pomerne veľké mesto (300-tisíc centrum, skoro 3 milióny priľahlá oblasť) v štáte Missouri hneď pri rieke Mississippi. Volajú ho aj brána na západ, pretože tade kedysi prúdilo veľa prisťahovalcov na divoký západ. Mesto je známe hudbou (jazz and blues), baseballom, plavbami po Mississippi ale aj dosť vysokou kriminalitou.

Pohľad na centrum z oblúka

Od nás z Lafayette to je skoro 450km, takže som mal konečne možnosť poriadne otestovať moje nové auto. Spoločnosť a navigátora mi robil Marek, môj český kolega z Purdue. Cesta bola veľmi nezáživná, na americkom stredozápade toho na pozeranie veľa nie je, iba samé kukuričné polia a sem-tam malé mestečko. Trvalo nám skoro 5 hodín sa tam dostať a už bola noc. Boli sme tak unavení že prvú noc sme už len strávili u Španielov na byte (s Írami ktorí tam takisto dorazili na návštevu).

Gateway Arch

Ráno sme hneď vyrazili do centra. Hlavnou atrakciou tu je Gateway Arch, čo je oblúk klenúci sa nad mestom pri brehu Mississippi. Symbolizuje už spomínanú bránu na západ a mne sa ako monument veľmi páči pre svoj jednoduchý dizajn, použitý materiál (nerezová oceľ) a to ako dopĺňa panorámu mesta. Je vysoký skoro 200 metrov a hore sa samozrejme dá vyjsť. 

Pohľad na spodok oblúka

Najprv sme ale museli vystáť rad na bezpečnostnú kontrolu ako na letisku. Asi aby im nejaký magor nevyhodil ich pekný oblúk do vzduchu :) Hore nás vyviezla taká kombinácia ruského kola a výťahu, pretože zakrivenie oblúka sa cestou hore mení. Kabínka výťahu bola celkom klaustrofobická, veľmi malá a bez okien (rozprával som sa s jednou pani čo žije v St. Louis celý svoj život ale nikdy nebola na vrchole oblúka kvôli tomuto). Výhľad z vrchu bol parádny, s mestom na jednej strane a riekou Mississippi na druhej. Až na tie davy ľudí vnútri čo sa tlačili u malých okienok. Súčasťou areálu bolo aj malé múzeum americkej histórie, kde exponáty zväčša popisovali osídľovanie západu a vyvražďovanie Indiánov.

Druhý breh Mississippi

Obed sme si dali na plávajúcom móle kde okrem jedla ponúkali aj vyhliadkové plavby po rieke. Popri tom tam všade hral jazz (majú tam aj rádia čo nehrajú nič iné). Nábrežie pod oblúkom má praktické využitie - keďže sú tam časté záplavy a nedá sa tam nič postaviť, premenili ho na jedno veľké (a celkom lacné) parkovisko. Okolie oblúka tvorí veľmi pekný park s umelými jazierkami ktorý plynulo prechádza do centra mesta.

Mississippi

Plávajúca reštaurácia

Na centru nie je nič extra zaujímavé, typicky americké centrum s mrakodrapmi, finančnou štvrťou, plno hotelov a reštaurácií. Zrovna sa tam dosť stavalo a pár ulíc bolo uzatvorených čo trochu robilo dopravný chaos. I tak si myslím že premávka bola stále veľmi plynulá v porovnaní s takou Bratislavou :). 

Centrum spod oblúka

Poobede sme si zašli do pivovaru. Zrovna v St. Louis sídli jeden z veľkých amerických pivovarov, Budweiser. Mali tam zdarma túry po pivovare a páčilo sa mi že nás pustili aj do výrobných priestorov. Pivovar má nejakú tú tradíciu a ukazovali nám ako sa robí pivo, od prípravy sladu cez varenie, kvasný proces až po zrenie v tankoch a stáčanie do fľaší. Celú túru sme zakončili samozrejme v krčme, kde nám zdarma rozliali nejaké tie pivné vzorky :). Každopádne, môžu si hovoriť o kvalite čo chcú, ale chuťovo sa na európske (hlavne české) pivá nechytajú.

Nádoby na zrenie piva

Tu sa plní pivo do fliaš

...a záver našej návštevy pivovaru :)

Noc sme strávili v zábavnej štvrti, Delmar Loop, ktorá bola plná barov a klubov. Ale inak nič extra, proste normálne bary a disko kluby. Zato na ďalšiu noc sme zašli do jedného útulného baru so živou hudbou a to už bolo ďaleko zaujímavejšie. Kapela (speváčka s vlasmi až po zem a dvaja gitaristi) hrala celý večer a vyrobila naozaj dobrú zábavu.

Na druhý deň sme navštívili aj St. Louis City Museum. Nechápem prečo to volajú múzeum, keď to je v podstate jeden veľký zábavný park. A to v tom zmysle že všade je plno cestičiek, prechodov, preliezok a kĺzačiek. Mať tak o 20 rokov menej, pripadal by som si ako v nebi :) Pre rodičov to je ale skôr peklo, pretože ich ratolesť sa v labyrinte chodieb (niektoré boli dosť úzke a tmavé) mohla ľahko stratiť. Ale bolo tu dosť toho aj pre dospelých, plno šialených skulptúr ako obrovská modlivka a školský autobus zaparkovaný na streche pričom mu predok trčal von do vzduchu. Lahôdkou bola aj točitá kĺzačka z 10. poschodia až na zem (hlava sa mi z toho točí ešte teraz). Veľmi, veľmi podivné a zaujímavé miesto.

Problémy s parkovaním?

Vnútro "múzea"

Jedna z mnohých preliezok

Gigantické modlivka

Kĺzačka v oblakoch

Aj umelú jaskyňu tam mali

Zrovna keď sme boli v meste tak tam bol baseballový západ (St. Louis Cardinals) ale lístky sme nemali, tak sme len pozorovali ľudí v dresoch ako pochodujú na štadión (ten sme krásne videli z oblúka). Nasledovali zastávky v pár reštauráciách, kaviarňach a ďalší deň bol u konca a ráno už sme museli vyraziť späť na dlhú cestu smer Indiana.

Štadión St. Louis Cardinals

St. Louis nie je zďaleka dokonalé miesto pre život, trápi ho dosť vysoká kriminalita. A to kvôli chudobným štvrtiam s prevažne černošským obyvateľstvom kde sú krádeže a prepady na dennom poriadku. Keď ale človek vie ako sa týmto štvrtiam vyhnúť (väčšinou sa dajú ihneď rozoznať podľa spustnutých domov a černochov postávajúcich okolo áut) tak je to v poriadku. 

Inak sa mi mesto celkom páčilo, má hudobný duch, bohatý nočný život, dobrú polohu pri rieke, pekné centrum a ostatné atrakcie. Ale žiť dlhodobo by som tam asi nechcel, niektoré oblasti boli v noci naozaj strašidelné. Ale to je problém takmer všetkých veľkých miest v USA.

Amerika spoza volantu

Amerika – národ na kolesách. Toto som počul niekedy dávno a teraz vidím že to je hlboká pravda. Pohodlní Američania sa skutočne autami vyvážajú všade, urobiť ročne viac ako 30-tisíc kilometrov nie je nič výnimočné. Aj krajina je tomu prispôsobená s perfektným systémom diaľníc a aj ostatných ciest. Takisto parkovanie nie je nikde problém, parkoviská sú vybudované všade (problém je akurát nájsť bezplatné parkovanie :). Pridajme k tomu veľké vzdialenosti medzi mestami, lacný benzín, veľmi chabú hromadnú a diaľkovú prepravu a vyjde nám, že ak chce človek v tejto krajine naplno žiť, auto je nevyhnutnosť.

Minulý rok som ešte prežíval bez auta, jednak preto že West Lafayette ako univerzitné mesto malo bezplatnú mestskú dopravu s dobrou sieťou (ale iba po meste) a jedna že som mal veľa priateľov s autami ktorí ma ochotne vozili. Teraz ale veľa kamarátov odišlo, bývam trochu ďalej od kampusu, takže som sa rozhodol si takisto nejaké to približovadlo zaobstarať.

Prvý krok k tomu som spravil ešte minulú zimu – vodičský preukaz. Platí tu síce aj európsky (s medzinárodným vodičákom) ale je potom problém auto kúpiť (u dealera) a poistiť, kde sa americký vodičák už vyžaduje (a poistka je povinná). Nehovorím že sa to nedá, ale je to komplikovanejšie. Urobiť si tu vodičák je vcelku jednoduché, treba spraviť len dva kroky – napísať si test a potom sa zajazdiť s inštruktorom. Celé sa to dá vybaviť v priebehu dvoch návštev.

Cestné pravidlá sú v podstate veľmi podobné tým európskym, s pár odlišnosťami. Čo sa mi zdalo najviac rozdielne je to ako funguje STOP-ka. Sú všade a ak je STOP-ka zo všetkých strán križovatky, všetci musia zastaviť a ďalej sa ide podľa poradia ako kto dorazil na križovatku. Čo je niekedy trochu mätúce, takže vodiči si dávajú signály a púšťajú sa. Ďalšia zaujímavosť je to že ak máte červenú, odbočujete doprava a nič nejde, môžte pokojne prejsť  (ak to nie je zakázané značkou). Rýchlostné limity sú všade iné a v podstate nie sú pevne dané. Tu v Indiane je to typicky 30 mph mesto (55 km/h),  55 mph mimo mesto (90 km/h) a 70 mph diaľnica (110 km/h). Každý ale ide tých 5-10 mph naviac, to ešte policajti väčšinou tolerujú. Úplne rozdielne sú dopravné značky, okrem hlavných (ako napr. STOP-ka) majú väčšinou textový tvar, teda je tam napísané čo značka presne znamená.

Písomný test je jednoduchý, väčšina otázok je celkom logických a zvyšok (ako značky a nejaké čísla) sa dá naučiť z príručky. Po tom nasledovala jazda s inštruktorom, pikantné na tom je že skúšaný si sám musí zabezpečiť auto :). Kamarát požičal a už sa teda išlo. Inštruktorka bola príjemná pani, porozprávali sme sa o tom sa žije v Európe, pojazdili po okolí a za ani nie 10 minút bolo hotovo. Na inšpektoráte si ma odfotili a hotový vodičák dorazil za pár dní poštou. Žiadna zbytočná byrokracia, celý proces získania vodičáku trval možno menej ako hodinu.

Keď som už mal vodičák, tak som mohol začať hľadať auto. Teda nemohol, najprv som musel niečo zarobiť :). A ten moment nastal až teraz ako som sa vrátil z Kalifornie.  Auto som samozrejme hľadal ojazdené, na nové som nemal (až tak dobre nás Apple neplatil :). Výber je obrovský, i keď som len hľadal tu v Lafayette. Sú v  dve možnosti: súkromník alebo dealer. Najprv som bol u pár súkromníkov, ale po tom aké šroty mi niektorí ukázali, som sa rozhodol skúsiť to u dealerov. Tých tu je veľmi veľa, od malých cez stredných až po veľkých. Malých som zavrhol, väčšinou predávali auta v hodne zlom stave. Veľkých takisto, tí mali síce kvalitné autá, ale takisto si pýtali omnoho viac a nechcel som prekračovať svoj limit. Tak som sa zameral na stredných dealerov, čo nemajú až také vysoké ceny a zároveň nepredávajú úplné šroty. 

Jedno majú ale dealeri spoločné – sú to majstri v manipulácii a vyjednávaní. Človek musí používať podobné zbrane ako oni, inak vás zblbnú a donútia kúpiť to čo nechcete ešte počas prvej návštevy. U starých áut je takisto dôležité skontrolovať technický stav. K tomu pomáha centrálna databáza záznamov kde stačí zadať VIN a dá sa nájsť kompletná história auta (majitelia, problémy/opravy či havárie). Samozrejme že to nie je zadarmo, ale dobrí dealeri majú tieto informácie k dispozícii. Toto ale nepovie všetko, takže pred tým než som kúpil som zaviezol auto mechanikovi. Veľmi mi pomohol jediný Slovák ktorého tu okrem seba poznám, a ktorý je profesorom na Purdue. V autách sa naozaj vyzná a pomohol mi nájsť závažné chyby na autách ktoré som chcel kúpiť.

Tak nakoniec som si vybral tento Pontiac

A čo som to nakoniec kúpil? Je to 2004 Grand Am GT, taký trochu športovejší sedan od už zaniknutého Pontiacu. Má už veľa toho za sebou, ale mechanik aj môj slovenský kolega povedali že je ešte v dobrom stave, tak som sa rozhodol im veriť. Až čas ukáže či som spravil dobre, americké autá nemajú dobrú povesť čo sa týka spoľahlivosti. Na druhej strane, japonské autá boli veľmi drahé a takisto ako potenciálne opravy a náhradné diely. Americké autá sa mi zdali lepšie aj čo sa týka výbavy a pohodlia. Čo sa týka pohodlia, tak moje auto má samozrejme automatickú prevodovku, manuálnu tu nikto nechce (resp. nevie s ňou jazdiť :). Zatiaľ to jazdí dobre, uvidíme čo bude ďalej. 

Predtým ako som kúpil vlastné auto, som už mal nejaké skúsenosti s jazdou v USA, hlavne počas našej jarnej dovolenky.  Myslím že sa tu jazdí jednoduchšie ako v Európe, cesty sú veľmi široké, dobrý diaľničný systém a aj vodiči sa mi nezdajú sú takí arogantní ako u nás. Môže za to nekompromisná polícia, ktorá zbytočne nebuzeruje vodičov náhodným zastavovaním, ak vás už zastaví, môžete si byť istí že k tomu mali dôvod. Vyjednávať sa neoplatí a uplácať už vôbec nie, to človek môže skončiť v base :). Väčšina nehôd sa tak stáva v dôsledku nepozornosti (alebo blbosti, tu vodičák dostene každý, aj ten čo by naň nemal mať nárok). Zaujímavá je aj istá tolerancia alkoholu za volantom, ak človek pil ale je stále schopný prejsť cez policajné testy (chodenie po bielej čiare, hovorenie abecedy odzadu a podobné blbosti), je to v poriadku. Beda ale ak niekto niečo spôsobí pod vplyvom, to už je veľmi závažný priestupok.

Takže už som konečne mobilný, dúfam že bude aj čas trochu si to auto užiť lebo práce je stále nad hlavu. Neplánujem jazdiť každý deň lebo bývam blízko kampusu a na samotnom kampuse sa zle parkuje, alebo to je veľmi drahé. Jediné čoho sa obávam je že sa stanem pohodlnejším a začnem sa všade vyvážať autom ako pravý Američan :)

Rok v USA

Tento príspevok je tak trochu špeciálny tým že som ho začal písať vo výške 10km nad zemou z paluby lietadla mieriaceho zo San Francisca do Chicaga. A ďalším dôvodom je že spoločne s koncom mojej stáže u Apple si týmto dňom prípomínam že už to je rok čo žijem v USA.

 

Čas beží tak rýchlo, že sa mi nechce ani veriť že už uplynul rok. Stále mám v živej pamäti ako som sem prišiel s obavami či to tu budem zvládať a či dokážem žiť ďaleko od domova a blízkych. Teraz po roku môžem povedať že všetko sa vydarilo nad očakávanie. Mám za sebou dva semestre štúdia na Purdue University, stáž u Apple a veľa zážitkov z cestovania po Amerike. A ani na rodné Slovensko som nezanevrel a dvakrát som ho bol navštíviť.

Čo bolo najťažšie? Asi prvé týždne a mesiace bez rodiny a priateľov na novom mieste. Spomínam v auguste ako sa na mňa vyvalila hromada povinností ktoré som musel zvládnuť v krátkom čase. Ale ochotní ľudia na univerzite a noví priatelia všetko pomohli zvládnuť. Mám za sebou niekoľko zaujímavých (pokročilá grafika, paralelné programovanie, princípy kvality vo výrobe) aj nie moc zaujímavých predmetov (štatistika). Zvládnuť ich nakoniec nebol až taký problém, aj keď občas som trochu nestíhal kvôli výskumným projektom.

Výskumné projekty mi celkovo dali zabrať najviac. Môj profesor a celé moje oddelenie kladie vysoké nároky na kvalitu, čo znamená pracovať niekedy 16 hodín denne, 7 dní v týždni. Odmenou sú ale publikácie v prestížnych magazínoch a konferenciách. Podarilo sa mi publikovať dva články (plus jeden neúspešne), akurát stále nemám tušenia o čom napísať dizertačku aj keď idem do 3. roku PhD štúdia :)

Popri tom všetko sa našiel aj nejaký čas na cestovanie. Som rád že sa mi podarilo navštíviť pár miest, najviac mi utkveli v pamäti Chicago, Nashville, San Francisco, Los Angeles no a Las Vegas. Mestá sú to pekné, ale ja ale viac preferujem prírodné krásy a aj tých sa mi podarilo vidieť dosť (Mamutia jaskyňa, Michiganské jazero, Grand Canyon, Mojavská púšť, San Francisco Bay, kopce okolo Silicon Valley) a športových podujatí (univerzitný futbal, NHL, NBA, MLB a nedávno MotoGP v Laguna Seca).

Laguna Seca

Ani cez leto som nezaháľal, namiesto dovolenky som pracoval u Apple. Boli to pekné tri mesiace a som rád že sa mi podarilo nazbierať skúsenosti ako to chodí v takej firme. Vyzerá to že som šéfa nesklamal lebo radi by ma tam videli aj na ďalšie leto :) Takisto som tam stretol veľa zaujímavých ľudí, či už kolegov z práce, z univerzity alebo ostatných Čechov a Slovákov žijúcich v Kalifornii (pozdravujem ;)

Tiež som si zamiloval oblasť Silicon Valley spoločne so San Franciscom. Kopce s výhľadmi na Silicon Valley a jazda po Golden Gate Bridge a sanfranciských kopcoch mi zostanú navždy v pamäti. A potom to počasie, keď sme stále mali okolo 25°C, takže žiadne horúčavy a žiadne zimy (okrem San Francisca, tam bývala kosa aj cez deň) Takže ak by som chcel niekedy zostať v USA na dlhšiu dobu, viem kde by to asi malo byť.

Posledný pohľad na Silicon Valley

No a teraz teda mierim naspäť do Indiany započať ďalší rok. Snáď sa zadarí a bude minimálne taký ako ten minulý. Práce bude zase veľa, ale tak ako sa hovorí, nič nie je zadarmo. Hlavne to prežiť všetko v zdraví. Som zvedavý čo prinesie rok 2012/13 (snáď nie koniec sveta :)