V krajine vychádzajúceho slnka #3 - Kjóto

Deň 5

V Tokiu bolo krásne, ale chceli sme vidieť aj iné mestá Japonska, tak sme ráno vyrazili na nádražie smer Kjóto. A vyrazili sme v plnom trysku - tých 500 km sme zvládli za slabé dve hodinky. Japonské rýchlovlaky Šinkansen sú jednoducho úžasné. Interiér vyzerá ako z lietadla a i pri rýchlosti 300 km/h bolo vnútri pekne tichúčko. Až na to že von sa moc na blízko pozerať nedalo lebo krajina veľmi rýchlo ubiehala. Jednoducho perfektný prostriedok na cestovanie na dlhé vzdialenosti (až na tú cenu, tých 500 km z Tokia do Kjóta stálo skoro $130). A to už Japonci budujú novú trasu takisto z Tokia do Osaky kde budu jazdiť magneticky nadnášané (maglev) vlaky s cestovnou rýchlosťou až 500 km/h! No snáď sa mi niekedy podarí vyskúšať aj ten...

Šinkansen prichádza na nádražie v Tokiu (na sekundu presne)

Železnica viedla blízko pobrežia cez mestá ako Jokohama, Šizuoka, Hamamacu a Nagoja. No to nebol dôvod prečo som stále vyzeral z okna. Trať totiž vedie aj blízko posvätnej sopky Fudži, ktorá vyzerá naozaj majestátne so svojim symetrickým, zasneženým kužeľom. Bohužiaľ, nebol čas sa zastaviť a obzrieť si horu zblízka, takže nám to muselo stačiť (a to doslovne) z rýchlika. Beztak v zime sa šplhať na 3776 metrov vysokú horu bez výstroja je vcelku blbosť :) Tak sa mi podarilo aspoň uloviť fotku z okna vlaku idúceho tristokilometrovou rýchlosťou.

Fudži "z rýchlika"

Inak teda Fudži v plnej kráse vyzerá nejako takto (zdroj: Wikipédia)

Onedlho už sme aj boli na hlavnom nádraží v Kjóte. Kjóto je oveľa menšie mesto ako Tokio, nenachádzajú sa tu žiadne hi-tech štvrte ako Šibuja alebo Šindžuku, no mesto je krásne svojou históriu, pretože dosť dlhý čas bolo hlavným mestom Japonska a nachádza sa tu nespočetne veľa palácov, chrámov a záhrad. No najprv sme si ale museli zložiť veci do hotela. Ten sa nenachádzal priamo v centre, ale v časti Arašijama na východnom okraji mesta.

Mozaika záberov z Arašijamy
 

Táto Arašijama je mestečko cez ktoré preteká rieka, s malebnými, úzkymi uličkami a "hlavnou" ulicou kde boli sústredené reštaurácie, obchodíky so suvenírmi a všetkým možným, ale aj vstupy do chrámov a záhrad. Tak sme sa zase kráľovsky najedli, pokúpili nejaké suveníry, zahodili batohy do hotela a vybrali sa naspäť do centra Kjóta. Vedie doň taká starobylá železnica s vláčikom čo má strany obložené drevom. Jazda to bola vskutku zaujímavá a z trate je pekný výhľad na celé mesto.

V uliciach Kjóta

Trochu sme sa motali úzkymi uličkami, obdivovali architektúru rodinných domov (väčšina z nich vyzerá naozaj útulne) a hľadali cestu k historickým pamiatkam. Tých je tu naozaj neúrekom a veľa z nich je na zozname Svetového dedičstva UNESCO. Ako prvý sme sa vybrali navštíviť kamennú záhradu v zen-budhistickom chráme Ryoan-dži. Záhrada je naozaj rozsiahla, s jazierkom, množstvom chodníčkov no a v centre je hlavné lákadlo, kamenná záhrada - priestor asi tak 10x50 metrov vysypaný jemným kamením ktoré je perfektne uhladené (asi hrabľami) s viacerými veľkými skalami ktoré sú tam naaranžované ako ostrovy v mori kamení. Celé to pôsobí veľmi upokojujúco a harmonicky; miesto ako stvorené na meditáciu (až teda na to že pokoj miesta rušili turisti ako my).

Ryoan-dži s kamennou záhradou

No asi najviac navštevovanou pamiatkou v Kjóte je svetoznámy Zlatý Pavilón Kinkaku-dži, ďalší zen-budhistický chrám. Pohľad naň je prekrásny, lebo vrchné dve poschodia sú pozlátené, takže celý chrám sa ligoce v lúčoch slnka ako gigantický šperk. Celú atmosféru ešte viac umocňuje malebné jazierko na brehu ktorého sa chrám nachádza. Za chrámom sa nachádza opäť záhrada vybudované v zen-budhistickom, harmonickom štýle. Nemohli sme od toho odtrhnúť oči, naozaj prekrásna stavba aj s okolitým parkom.

Zlatý pavilón i s jazierkom

Deň sa chýlil ku koncu, tak sme vzali opäť starobylú železnicu naspäť do Arašijamy a šli sa ubytovať do nášho hotelu. Nebol to len taký obyčajný hotel - rozhodli sme sa zažiť si služby tradičného japonského hotelu ("ryokan"). Už zvonku hotel vyzerá starobylo a vo vestibule nás privítal recepčný oblečený v tradičnom kimone. Potom sme sa vyzuli (topánky sú neprípustné v tradičných japonských domoch) a zaviedli nás do našej izby. Zariadená bola taktiež tradične - podlaha pokrytá rohožami ("tatami"), nízky stolík u ktorého sa kľačí (takže žiadne stoličky), papierové steny a posuvné dvere - toto je presne to japonské ubytovanie ktoré sme si predstavovali a chceli zažiť! Trochu to rušila predsieň kde boli stoličky a stolík s televízorom (to si mohli odpustiť).

Naša izba v ryokane

Nasledoval ďalší krok - zahodiť naše nepohodlné šaty a obliecť sa do pravého nefalšovaného kimona. Trochu som sa obával či budú mať moju veľkosť (Japonci sú naozaj o dosť menší od nás), ale nakoniec pre mňa niečo našli. Trochu sme laborovali s tým ako sa to má všetko obliecť a previazať, ale nakoniec sa nám to nejako podarilo. Čo bolo ďalej zahrnuté v cene hotela bola i tradičná obsluha - milá, postaršia pani (samozrejme takisto v tradičnom odeve) sa na nás prišla pozrieť a oznámila že večera sa bude podávať za hodinu. To som ešte netušil že večera bude pozostávať z asi tak desať chodov :)

V pohodlnom kimone testujem tradičnú japonskú kuchyňu

No predtým ako sme sa navečerali sme vyskúšali ďalší veľmi tradičný japonský zvyk - verejné horké kúpele ("onsen"). Jedná sa v podstate o kúpeľ s horkou vodou z prameňa, ktorá je zavedená dovnútra budovy (nie je to pravidlom, veľa onsenov funguje vonku!). Funguje to tak že človek príde do prezliekárne, vyzlečie sa z kimona a nahý vkročí do miestnosti s kúpeľom - plavky alebo niečo podobné je neprípustné. Sú tam také malé stoličky pred nainštalovanými sprchami kde sa treba poriadne namydliť a vydrhnúť - v žiadnom prípade neslobodno vstúpiť do verejného kúpeľa špinavý! No a potom už zostávalo len vliezť do kúpeľa a relaxovať. Moc dlho sa to ale nedalo vydržať lebo voda bola naozaj veľmi horúca. Celý kúpeľ bol pekne vyzdobený rôznofarebnými kameňmi a celé to bolo veľmi relaxujúce. Potom sa bolo treba zase vydrhnúť, usušiť, obliecť si naspäť kimono a je to. Tento luxus sme si dopriali večer i ráno, a veľmi mi to pomohlo s mojou nádchou ktorú som chytil niekde v Tokiu (a ktorá mi robila veľké problémy keďže v Japonsku je smrkanie na verejnosti považované za veľmi neslušné).

Ukážky rôznych chodov - väčšinou surové morské potvory

Potom už sa podávala večera. Naša tradičná obsluha začala nosiť na stôl rôzne špeciality tradičnej japonskej kuchyne. Väčšinou sa jednalo o rôzne druhy suši, ale i grilovaných rýb, kaviáru, tofu, zeleniny, húb... no veľké množstvo rôznych jedál. Všetko boli ale veľmi malé porcie, takže i po desiatich chodoch sme nemali dosť :) Páčilo sa mi ako bolo všetko naaranžované - jedlo tu nie len že musí byť chutné, ale i esteticky naaranžované. Na pitie sme samozrejme mali saké, rôzne druhy od suchého až po sladké, horké i studené. Úžasný kulinársky zážitok. Pani nám aj vysvetľovala v lámanej angličtine čo je čo, ale beztak sa to nedalo si všetko zapamätať. Jediným problémom bolo sedenie (či kľačanie) u toho nízkeho stolu, po hodine sedenia na turka už som nevedel ako inak si sadnúť.

Sviatok svetiel

Po večeri sme sa vybrali aj na prechádzku lebo nám povedali že tam je nejaká svetelná show. Prezliekať sa nám nechcelo tak sme i von vyrazili v kimonách a špeciálnych drevených papučiach na dvoch vysokých podpätkoch v ktorých sa nedalo chodiť a ktoré mi zodrali päty za pár minút :) Svetelná show ale stála za to, podobne ako celý hotelom. Toto bol asi jeden z vrcholov cesty, zažiť tradičnú japonskú pohostinnosť. Zostali by sme viacej nocí, ale keďže jedna noc stála $250, tak sme boli len jednu noc :) Každopádne veľmi dobre investované peniaze, ten zážitok za to stál.

Túra popri rieke

Deň 6

Na druhý deň sme si ešte raz vychutnali horúci kúpeľ a tradičné raňajky, ale potom už sme zase vyrazili von obzrieť si nejaké pamiatky. Hneď na okraji Arašijamy je toho veľa na čo sa dá pozerať. Začali sme túrou popri rieke, ktorá nás zaviedla na horu okolo ktorej bolo veľa chrámov a záhrad (tak ako v celom Kjóte). Pod kopcom sme zbadali niečo čo naše oči ešte nikdy nevideli - bambusový les. Toto miesto pôsobilo tajuplne, až magicky, s množstvom bambusov ktoré trčali hore ako pravidelne rozmiestnené stĺpy. Ďalší absolútne úžasný pohľad z Kjóta.

Spektakulárny bambusový les

Po prechádzke bambusovým lesom sme narazili na ďalší pekný chrám obklopený krásnou, upravenou záhradou (po ktorej stále kmitali záhradníci; starajú sa o ňu naozaj vzorne). Jediná škoda len že bol december a teda nič nekvitlo a stromy boli riedke, skoro bez listov (aspoňže boli farebné). Zima síce nebola (okolo 12-13°C cez deň) ale i tak, návšteva týchto záhrad na jar keď kvitnú čerešne by bol úžasný zážitok. Takto nám muselo stačiť malebné jazero, kamenné záhrady a samotný chrám, do ktorého sa dalo vkročiť a prechádzať sa po tradičných miestnostiach s tatami na zemi (teda žiadne topánky) a papierovými stenami.

 

Exteriér chrámu s kamennou záhradou a jazierkom

 

 

Tradičné miestnosti vnútri chrámu (tá napravo by mala byť kresliareň)

Po tomto všetkom som si myslel že Kjóto už nič úžasnejšie nemôže ukázať, ale ďalšie miesto ktoré sme navštívili ma vyviedlo z omylu. Na sklonku dňa sme dorazili do chrámového komplexu Fušimi-Inari Taiša. Vstup do chrámu bol samozrejme označený veľkou vstupnou bránou. Prvé čo ma zaujalo bolo že všetky chrámy mali červenú  farbu a vyzdobené zlatými ornamentami. Bol na to veľmi pekný pohľad, ale to čo ma nechalo v úžase sa nachádzalo za hlavným nádvorím.

Červené chrámy a brány v komplexe Fušimi-Inari

Už som spomínal že vstupy do šintó chrámov sú označené veľkou bránou v tvare dvojitého TT (Japonci ich nazývajú "torii"). Lenže v tomto komplexe tých brán boli tisíce! Tento komplex sa nachádza na celej hore a na vrchol hory smeruje pár chodníčkov ktoré sú nonstop lemované týmito červenými bránami. Bol to neskutočný zážitok kráčať do kopca úzkym chodníkom s mnohými schodmi a neustále byť pod týmito červenými  bránami ktoré boli miestami tak blízko u seba, že mi to pripadalo ako ísť červeným tunelom. A keďže chodník mal zopár kilometrov, brán muselo byť naozaj niekoľko tisíc. Ako som sa neskôr dozvedel, každá brána bola darovaná (sponzorovaná) podnikateľom/živnostníkom, asi preto aby sa im darilo v biznise.

Tisíce a tisíce brán lemujúce chodníky na vrchol hory Inari

Miestami boli tak nahusto vedľa seba, že si človek pripadal ako v tuneli

Počas cesty hore nekonečným "bránoradím" sa človek mohol zastaviť a pokochať nesmiernym množstvom mini-chrámov/svätyní ktoré (že vraj) boli zasvätené líškam - najprv som si myslel že to sú mačky, aj kvôli tomu že v celom komplexe pobehovalo veľa skutočných mačiek :) Chrámy to boli maličké, celé kamenné a tvorili úplný labyrint kde sa dalo blúdiť riadnu chvíľu než sa človek dostal naspäť na cestu lemovanú bránami. Z vrcholu hory Inari bol pekný výhľad na celé Kjóto, a výhľad s bránami v pozadí tomu dával naozaj zvláštnu atmosféru. Už sa stmievalo keď sme šli dole a v tme pod osvetlením to všetko vyzeralo ešte úžasnejšie.

 

Rôzne "mini" svätyne zasvätené líškam

Kjóto z chrámovej hory

Naspäť som nechtiac išiel inou cestou, lebo v tom labyrinte chodníčkov a svätyní sa naozaj ľahko dalo stratiť. Ale na druhej strane som zase videl niečo nové, keďže cesta viedla cez takú akúsi dedinku opäť s veľa sochami a mini-svätyňami. Už bola úplná tma keď sme sa stretli dole na hlavnom chrámovom nádvorí a osvietené chrámy vyzerali fantasticky. Potom sme sa už len museli ponáhľať znovu na starý vláčik ktorý nás zaviezol zo starého Kjóta do moderného Kjóta a nastúpiť na vlak do Osaky, ktorá bola našou ďalšou destináciou na tejto ceste po Japonsku.

Kjóto mi jednoducho vyrazilo dych.Vždy keď som si myslel že nič úžasnejšie už nemôžem vidieť, tak sme objavili niečo nového čo prebilo to, čo sme videli predtým. Chrámy s tisícami brán, zlaté chrámy, zelené aj kamenné záhrady, bambusový les a kus japonskej pohostinnosti a kulinárskeho umenia v tradičnom hoteli radia návštevu tohto mesta na vrchol môjho rebríčka miest, ktoré som navštívil. Skutočne, toto mesto so svojou históriou a stavbami je klenot nielen Japonska, ale i celého sveta. Smelo môžem povedať že ak už niekto má cestu do Japonska, návšteva Kjóta je povinnosť.

 Dva dni na návštevu bolo zúfalo málo, ale na našej ceste bolo ešte veľa zastávok. Nasleduje ďalšie supermoderné veľkomesto - Osaka!

V krajine vychádzajúceho slnka #2 - Tokio, časť druhá

Toto je pokračovanie prechádzajúceho príspevku o mojej ceste do Japonska.

Deň 3

Ako som už spomenul, japonská kuchyňa je jednoducho vynikajúca a ja som veľký fanúšik suši. A kde inde ísť na prvotriedne suši ak nie na tokijský rybí trh? Volá sa Tsukidži a každé ráno je otvorený pre všetkých. Nájdete tu naozaj všetko, rôzne druhy rýb, krabov, kreviet, chobotníc a inej morskej hávede, všetko čerstvé. Keďže my sme si ale nemohli pripraviť nič na jedenie sami, nás viacej priťahovalo množstvo malinkých reštaurácií ktoré podávali zaručene čerstvé suši priamo z trhu. Po menšom túlaní sme takú i našli a bolo asi naozaj najlepšie suši čo som kedy jedol - ešte keby som vedel čo všetko presne som jedol :)



Sašimi - kúsky surových rýb rôznych druhov. Vpravo aj s ikrami a krevetami. Mňam :)

Potom sme si zase dali vychádzku za históriou. Prakticky v centre Tokia, v štvrti Čijoda sa nachádza imperiálny palác, kde ešte stále žije japonský cisár s rodinou. Vzhľadom k tomu nás nepustili až do samotného paláca, ale i okolitý pavilón so záhradami a rôznymi inými starobylými budovami stačil na prehliadku. Mne sa veľmi páčia japonské záhrady - všetko je esteticky upravené a rozmiestnené (aby dosiahli harmóniu s prostredím) a v celkovom dôsledku to je naozajstná pastva pre oči.

Nanešťastie, naša návšteva v decembri znamenala že veľa stromov bola bez listov, kvety nekvitli a trochu to vyzeralo ponuro. Najviac ľudí chodí na návštevu na jar, keď kvitnú čerešne (sakura). Súčasťou záhrad sú aj rybníčky kde žijú pestrofarebné kapry, ktoré tu chovajú a šľachtia pre potešenie oka (nie ako my na štedrovečerný stôl). Pekne to dotvára krásu záhrad.

Pestrofarebné kapre

Vonkajšie hradby paláca. Cez most bol vstup pre turistov

Precízne opracované kamene v múre

Samotný palác je monumentálny s mohutnými hradbami naokolo. Kamene v hradbách sú tak precízne opracované a zapadajú do seba s takou presnosťou, že stavbári ani nepotrebovali žiadnu maltu. Avšak palác musel byť niekoľkokrát opravovaný kvôli vojnám v stredoveku (tými si Japonsko v ničom nezadalo s Európou, zbrane rinčali neustále). Teraz palác musí odolávať už len náporu turistov. I v upršaný decembrový deň ich tu bolo viac než dosť (hlavne z Číny).

Elektrická a elektrizujúca štvrť Akihabara

Po tomto výlete do minulosti nasledoval návrat do 21. storočia, do štvrte Akihabara. No veci čo sme tam videli pokojne vyzerali ako by boli aj z 22. storočia, keďže táto štvrť je centrom japonskej hráčskej a anime kultúry. Nájdete tu všetko čo sa týka počítačových hier - hry samotné, počítačové zostavy spolu s inou elektronikou a množstvo doplnkov ako postavy z hier, modely, knihy atď, no neskutočne veľa. A to stále nie je nič v porovnaní s anime a manga príslušenstvom. Všetky možné druhy komiksov, suvenírov, figúriek a neviem čoho ešte (do anime sa bohužiaľ veľa nevyznám). Každopádne raj pre počítačového geeka alebo blázna do japonskej anime kultúry. Niektoré obchodíky bol špecializované na jeden druh komiksu/hry, napríklad sme tam našli obchodík čo ponúkal suveníry zásadne spojené s Pikaču, známou to potvorkou z Pokémonu.

Človek tu mohol stráviť dni len prezeraním tovaru a slečien čo boli oblečené ako anime postavičky ("cosplay") - tona make-upu (oči museli vyzerať veľké), šatočky s krátkou sukňou, k tomu nejaký meč a tak. Dokonca sa tam pravidelne odohráva festival keď sa celá štvrť uzavrie pre premávku a každý je oblečený podľa svojej obľúbenej postavy z hry alebo komiksu. Zvláštností (pre Európana) je v Japonsku naozaj viac než dosť. Existujú tu bary, kde vás obsluhujú dievčatá oblečené ako manga postavy, bary, kde je možné si zaplatiť za izbu so slečnou kde ju môžete "obťažovať" (nič viac) a dokonca kúpele, kde vás slečna vykúpe a namasíruje bez použitia rúk (happy ending za príplatok :)

Niektoré podniky ponúkajú naozaj zaujímavé "služby"

No nám stačila návšteva takzvaného "maid café". Jedná sa o bar či reštauráciu kde obsluhujú slečny oblečené ako sexi slúžky. Pozor ale, nejedná sa o nič vulgárneho, ide o to že dievčatá sú roztomilé, neustále sa chichotajú a snažia sa tváriť tak sladko ako sa len dá. Ono v celom Japonsku je sa snažia mladé baby vyzerať čo najviac roztomilo (po anglicky "cute", po japonsky "kawaii", toto slovo použijem veľakrát v tomto odstavci) až v konečnom dôsledku vyzerajú ako bábiky ktorým by ste hádali že ešte chodia na základnú školu. Tu mali navyše ešte ten roztomilý sexi kostým. Privítajú vás v zmysle "vitajte doma, môj pane" a v podobnom zmysle to pokračuje aj ďalej. Pri servírovaní jedla sme s nimi museli vyvolávať vtipné riekanky (v japončine) čo spolu s kúzelnou paličkou malo zaistiť dobrú chuť jedla (nezaistilo, ale smiechom sme padali zo stoličiek :). No skrátka nezabudnuteľný zážitok, teda až na to jedlo, ktoré i keď bolo roztomilo naaranžované za veľa nestálo. Na pamiatku sme sa so slečnou každý aj vyfotili a dostali sme aj pohľadnicu s podpisom a členskú kartu na ktoré môžem zbierať body pri ďalších návštevách. Uvidíme :)

Naše "slúžky". Jedlo naaranžovali pekne roztomilo, ale za veľa nestálo

Po tomto výlete do anime sveta sme sa vrátili naspäť "do reality". Ako som spomínal, jedna z dominánt Tokia je viac ako 600 metrov vysoká veža, ktorú tu volajú Sky Tree ("Nebeský strom"). Nedalo nám teda nepozrieť sa na vrchol. No, nie až na úplný vrchol, ale i tak, vyhliadka z výšky 450 metrov bola veľmi pekná. Až na to že nebolo vidno doďaleka kvôli zamračenému počasiu. Napriek tomu sme si mohli pekne obzrieť veľkú časť Tokia cez deň a i v noci, keďže sme dorazili tesne pred súmrakom. Z výšky naozaj vynikne aké je Tokio obrovské.

Denné i nočné Tokio

Večer patril zase zábave, tentokrát v časti mesta čo sa volá Šindžuku. Podobne ako Šibuja vás i Šindžuku privíta množstvom neónov, barov, reštaurácií a davmi ľudí. Súčasťou tejto štvrte je aj "red light district" Kabukičo kde bolo množstvo nočných klubov i prostitútok. Hovorí sa, že túto štvrť ovláda japonská mafia Jakuza, ale my sme žiadneho mafiána nevideli :) Prostitútky ale áno. Tiež tam bolo plno "promotérov" (väčšinou imigranti z Afriky) čo lákali cudzincov do predražených nočných klubov.

Shinjuku

 Naši tokijskí priatelia nás preto radšej vzali do pokojnejšej časti Šindžuku kde sa nachádzalo plno miniatúrnych barov a reštaurácií, často len s dvomi stolmi a miestom pre nie viac ako 8-10 ľudí. Toto bolo celkom čarovné, človek sa cítil skoro ako doma v obývačke. Až na to že táto obývačka mu servírovala vynikajúce japonské jedlá a nápoje (v tomto prípade grilované mäso a saké). Sedeli sme až do neskorej noci a hoci po polnoci žiadne metro nejazdí, vôbec nás to netrápilo. Šindžuku je celkom blízko nášho prenajatého bytu a tak sme si dali peknú nočnú prechádzku vysvieteným Tokiom.

Deň 4:

Posledný deň v Tokiu sme si konečne trochu prispali, keďže minulé noci sme priemerne spali menej než 5 hodín. Tento deň sme šli pozrieť opäť nejaké historické miesto - Meidži chrám (zasvätený cisárovi Meidžimu ktorý nabral tú odvahu na konci 19. storočia a zmodernizoval Japonsko ktoré bolo dovtedy zaseknuté v stredoveku). Tak ako v každom šintó chráme, i tu bola veľká vstupná brána (kde sa bolo treba pokloniť) a stánok kde si bolo treba rituálne umyť ruky a ústa. Ešteže sa netreba vyzúvať tak ako v indických chrámoch.

Tradičná vstupná brána

Tu si bolo treba rituálne umyť ruky a ústa s použitím drevených naberačiek

Chrám to je veľmi pekný, nie príliš veľký, s dlhou prístupovou cestou cez peknú záhradu a nádvorím. Na nádvorí sme videli aj tradičnú svadbu - ženích s nevestou oblečení v kimonách so sprievodom. Neviem teda ako im, ale mne by vadilo neustále cvakanie fotoaparátov obťažujúcich turistov (ja som bol samozrejme jeden z nich). Turisti taktiež vo veľkom kupovali drevené doštičky, kde si každý mohol napísať prianie a zavesiť ho k ostatným k stene chrámu (čo garantuje ich vyplnenie). Väčšinou písané v japončine, no našiel som tam jeden odkaz aj po česky :)

Exteriér chrámu

Tradičná svadba

Na obed sme si dali vynikajúce rámen rezance a potom sme vyrazili pozrieť do centra Tokia. Pri tejto príležitosti sa zmienim trochu o premávke. Nie je príliš veľká, lebo väčšina ľudí cestuje metrom a vlakmi (je to rýchlejšie). Cesty sú dosť spletité, nadjazdy, podjazdy a veľa križovatiek je mimoúovňových i v meste. Stane sa tak že idete a máte cestu pod sebou i nad sebou :) Večer viac-menej na cestách vidíte len taxíky. I tie sú zaujímavé - zadné dvere sa im otvárajú automaticky keď vozidlo zastaví (nepokúšajte sa ich otvárať ručne ako ja, vodič sa bude na vás vyjavene pozerať). V noci keď metro sa zastaví to je jediný spôsob dopravy - trošku drahý, ale keď je vás viac na rozdelenie cestovného, je to OK. Oh, a skoro by som zabudol - jazdí sa tu vľavo :)

Mimoúovňová križovatka

Centrum mesta vyzerá dosť moderne, všade s mrakodrapmi a podobnými sklenenými monštrami. Keďže bolo týždeň pred Vianocami (ktoré sú komerčným sviatkom i v Japonsku) bola tu aj nejaká tá výzdoba a zopár vianočných stromov. Bolo tu aj veľa obchodov, väčšinou s elektronikou. Zablúdili sme do jedného ktorý predával fotoaparáty (Japonsko je foťákmi veľmi známe, značky ako Nikon, Minolta, Canon sú všetky japonské). Súčasťou obchodu bolo aj malé múzeum, kde mali vystavené fotoaparáty od tých najstarších až po tie najnovšie, vždy s vystavenou fotografiou ktorý ten-ktorý foťák vytvoril.

Vianočná výzdoba

Úplne náhodou sme sa priplietli na také malé námestie, kde nejaký výrobca svietidiel (už si nepamätám) predvádzal úžasnú svetelnú show s tisícmi malých svetielok na zemi, ktoré vytvárali animované obrazce a celé sa to po pár minútach opakovalo. Pekná reklama na LED svetielka...

Dychberúca svetelná show

Večer som sa zase stretol s bývalým kolegom z Purdue, ktorý tam pracuje pre spoločnosť Square Enix, ktorá vyrába počítačové hry (napr. séria Final Fantasy), tak mi dal menšiu túru po spoločnosti a zoznámil ma s kolegami, ktorí boli poväčšine Európania. Ono tu pracuje dosť cudzincov hlavne pre IT spoločnosti (cudzinci ktorí sa neboja jazykovej bariéry alebo majú talent na japončinu). Tí ma potom zaviedli aj do baru, ktorý bol postavený v anglickom štýle a dali sa tam objednať i európske pivá. Takisto je to miesto kam chodia mladé Japonky baliť cudzincov :).  No dlho sme sedieť nemohli, lebo skoro ráno sme už museli byť zbalení a pripravení na ďalšiu destináciu našej cesty - Kjóto. O tom ale až nabudúce.