V krajine vychádzajúceho slnka #2 - Tokio, časť druhá

Toto je pokračovanie prechádzajúceho príspevku o mojej ceste do Japonska.

Deň 3

Ako som už spomenul, japonská kuchyňa je jednoducho vynikajúca a ja som veľký fanúšik suši. A kde inde ísť na prvotriedne suši ak nie na tokijský rybí trh? Volá sa Tsukidži a každé ráno je otvorený pre všetkých. Nájdete tu naozaj všetko, rôzne druhy rýb, krabov, kreviet, chobotníc a inej morskej hávede, všetko čerstvé. Keďže my sme si ale nemohli pripraviť nič na jedenie sami, nás viacej priťahovalo množstvo malinkých reštaurácií ktoré podávali zaručene čerstvé suši priamo z trhu. Po menšom túlaní sme takú i našli a bolo asi naozaj najlepšie suši čo som kedy jedol - ešte keby som vedel čo všetko presne som jedol :)



Sašimi - kúsky surových rýb rôznych druhov. Vpravo aj s ikrami a krevetami. Mňam :)

Potom sme si zase dali vychádzku za históriou. Prakticky v centre Tokia, v štvrti Čijoda sa nachádza imperiálny palác, kde ešte stále žije japonský cisár s rodinou. Vzhľadom k tomu nás nepustili až do samotného paláca, ale i okolitý pavilón so záhradami a rôznymi inými starobylými budovami stačil na prehliadku. Mne sa veľmi páčia japonské záhrady - všetko je esteticky upravené a rozmiestnené (aby dosiahli harmóniu s prostredím) a v celkovom dôsledku to je naozajstná pastva pre oči.

Nanešťastie, naša návšteva v decembri znamenala že veľa stromov bola bez listov, kvety nekvitli a trochu to vyzeralo ponuro. Najviac ľudí chodí na návštevu na jar, keď kvitnú čerešne (sakura). Súčasťou záhrad sú aj rybníčky kde žijú pestrofarebné kapry, ktoré tu chovajú a šľachtia pre potešenie oka (nie ako my na štedrovečerný stôl). Pekne to dotvára krásu záhrad.

Pestrofarebné kapre

Vonkajšie hradby paláca. Cez most bol vstup pre turistov

Precízne opracované kamene v múre

Samotný palác je monumentálny s mohutnými hradbami naokolo. Kamene v hradbách sú tak precízne opracované a zapadajú do seba s takou presnosťou, že stavbári ani nepotrebovali žiadnu maltu. Avšak palác musel byť niekoľkokrát opravovaný kvôli vojnám v stredoveku (tými si Japonsko v ničom nezadalo s Európou, zbrane rinčali neustále). Teraz palác musí odolávať už len náporu turistov. I v upršaný decembrový deň ich tu bolo viac než dosť (hlavne z Číny).

Elektrická a elektrizujúca štvrť Akihabara

Po tomto výlete do minulosti nasledoval návrat do 21. storočia, do štvrte Akihabara. No veci čo sme tam videli pokojne vyzerali ako by boli aj z 22. storočia, keďže táto štvrť je centrom japonskej hráčskej a anime kultúry. Nájdete tu všetko čo sa týka počítačových hier - hry samotné, počítačové zostavy spolu s inou elektronikou a množstvo doplnkov ako postavy z hier, modely, knihy atď, no neskutočne veľa. A to stále nie je nič v porovnaní s anime a manga príslušenstvom. Všetky možné druhy komiksov, suvenírov, figúriek a neviem čoho ešte (do anime sa bohužiaľ veľa nevyznám). Každopádne raj pre počítačového geeka alebo blázna do japonskej anime kultúry. Niektoré obchodíky bol špecializované na jeden druh komiksu/hry, napríklad sme tam našli obchodík čo ponúkal suveníry zásadne spojené s Pikaču, známou to potvorkou z Pokémonu.

Človek tu mohol stráviť dni len prezeraním tovaru a slečien čo boli oblečené ako anime postavičky ("cosplay") - tona make-upu (oči museli vyzerať veľké), šatočky s krátkou sukňou, k tomu nejaký meč a tak. Dokonca sa tam pravidelne odohráva festival keď sa celá štvrť uzavrie pre premávku a každý je oblečený podľa svojej obľúbenej postavy z hry alebo komiksu. Zvláštností (pre Európana) je v Japonsku naozaj viac než dosť. Existujú tu bary, kde vás obsluhujú dievčatá oblečené ako manga postavy, bary, kde je možné si zaplatiť za izbu so slečnou kde ju môžete "obťažovať" (nič viac) a dokonca kúpele, kde vás slečna vykúpe a namasíruje bez použitia rúk (happy ending za príplatok :)

Niektoré podniky ponúkajú naozaj zaujímavé "služby"

No nám stačila návšteva takzvaného "maid café". Jedná sa o bar či reštauráciu kde obsluhujú slečny oblečené ako sexi slúžky. Pozor ale, nejedná sa o nič vulgárneho, ide o to že dievčatá sú roztomilé, neustále sa chichotajú a snažia sa tváriť tak sladko ako sa len dá. Ono v celom Japonsku je sa snažia mladé baby vyzerať čo najviac roztomilo (po anglicky "cute", po japonsky "kawaii", toto slovo použijem veľakrát v tomto odstavci) až v konečnom dôsledku vyzerajú ako bábiky ktorým by ste hádali že ešte chodia na základnú školu. Tu mali navyše ešte ten roztomilý sexi kostým. Privítajú vás v zmysle "vitajte doma, môj pane" a v podobnom zmysle to pokračuje aj ďalej. Pri servírovaní jedla sme s nimi museli vyvolávať vtipné riekanky (v japončine) čo spolu s kúzelnou paličkou malo zaistiť dobrú chuť jedla (nezaistilo, ale smiechom sme padali zo stoličiek :). No skrátka nezabudnuteľný zážitok, teda až na to jedlo, ktoré i keď bolo roztomilo naaranžované za veľa nestálo. Na pamiatku sme sa so slečnou každý aj vyfotili a dostali sme aj pohľadnicu s podpisom a členskú kartu na ktoré môžem zbierať body pri ďalších návštevách. Uvidíme :)

Naše "slúžky". Jedlo naaranžovali pekne roztomilo, ale za veľa nestálo

Po tomto výlete do anime sveta sme sa vrátili naspäť "do reality". Ako som spomínal, jedna z dominánt Tokia je viac ako 600 metrov vysoká veža, ktorú tu volajú Sky Tree ("Nebeský strom"). Nedalo nám teda nepozrieť sa na vrchol. No, nie až na úplný vrchol, ale i tak, vyhliadka z výšky 450 metrov bola veľmi pekná. Až na to že nebolo vidno doďaleka kvôli zamračenému počasiu. Napriek tomu sme si mohli pekne obzrieť veľkú časť Tokia cez deň a i v noci, keďže sme dorazili tesne pred súmrakom. Z výšky naozaj vynikne aké je Tokio obrovské.

Denné i nočné Tokio

Večer patril zase zábave, tentokrát v časti mesta čo sa volá Šindžuku. Podobne ako Šibuja vás i Šindžuku privíta množstvom neónov, barov, reštaurácií a davmi ľudí. Súčasťou tejto štvrte je aj "red light district" Kabukičo kde bolo množstvo nočných klubov i prostitútok. Hovorí sa, že túto štvrť ovláda japonská mafia Jakuza, ale my sme žiadneho mafiána nevideli :) Prostitútky ale áno. Tiež tam bolo plno "promotérov" (väčšinou imigranti z Afriky) čo lákali cudzincov do predražených nočných klubov.

Shinjuku

 Naši tokijskí priatelia nás preto radšej vzali do pokojnejšej časti Šindžuku kde sa nachádzalo plno miniatúrnych barov a reštaurácií, často len s dvomi stolmi a miestom pre nie viac ako 8-10 ľudí. Toto bolo celkom čarovné, človek sa cítil skoro ako doma v obývačke. Až na to že táto obývačka mu servírovala vynikajúce japonské jedlá a nápoje (v tomto prípade grilované mäso a saké). Sedeli sme až do neskorej noci a hoci po polnoci žiadne metro nejazdí, vôbec nás to netrápilo. Šindžuku je celkom blízko nášho prenajatého bytu a tak sme si dali peknú nočnú prechádzku vysvieteným Tokiom.

Deň 4:

Posledný deň v Tokiu sme si konečne trochu prispali, keďže minulé noci sme priemerne spali menej než 5 hodín. Tento deň sme šli pozrieť opäť nejaké historické miesto - Meidži chrám (zasvätený cisárovi Meidžimu ktorý nabral tú odvahu na konci 19. storočia a zmodernizoval Japonsko ktoré bolo dovtedy zaseknuté v stredoveku). Tak ako v každom šintó chráme, i tu bola veľká vstupná brána (kde sa bolo treba pokloniť) a stánok kde si bolo treba rituálne umyť ruky a ústa. Ešteže sa netreba vyzúvať tak ako v indických chrámoch.

Tradičná vstupná brána

Tu si bolo treba rituálne umyť ruky a ústa s použitím drevených naberačiek

Chrám to je veľmi pekný, nie príliš veľký, s dlhou prístupovou cestou cez peknú záhradu a nádvorím. Na nádvorí sme videli aj tradičnú svadbu - ženích s nevestou oblečení v kimonách so sprievodom. Neviem teda ako im, ale mne by vadilo neustále cvakanie fotoaparátov obťažujúcich turistov (ja som bol samozrejme jeden z nich). Turisti taktiež vo veľkom kupovali drevené doštičky, kde si každý mohol napísať prianie a zavesiť ho k ostatným k stene chrámu (čo garantuje ich vyplnenie). Väčšinou písané v japončine, no našiel som tam jeden odkaz aj po česky :)

Exteriér chrámu

Tradičná svadba

Na obed sme si dali vynikajúce rámen rezance a potom sme vyrazili pozrieť do centra Tokia. Pri tejto príležitosti sa zmienim trochu o premávke. Nie je príliš veľká, lebo väčšina ľudí cestuje metrom a vlakmi (je to rýchlejšie). Cesty sú dosť spletité, nadjazdy, podjazdy a veľa križovatiek je mimoúovňových i v meste. Stane sa tak že idete a máte cestu pod sebou i nad sebou :) Večer viac-menej na cestách vidíte len taxíky. I tie sú zaujímavé - zadné dvere sa im otvárajú automaticky keď vozidlo zastaví (nepokúšajte sa ich otvárať ručne ako ja, vodič sa bude na vás vyjavene pozerať). V noci keď metro sa zastaví to je jediný spôsob dopravy - trošku drahý, ale keď je vás viac na rozdelenie cestovného, je to OK. Oh, a skoro by som zabudol - jazdí sa tu vľavo :)

Mimoúovňová križovatka

Centrum mesta vyzerá dosť moderne, všade s mrakodrapmi a podobnými sklenenými monštrami. Keďže bolo týždeň pred Vianocami (ktoré sú komerčným sviatkom i v Japonsku) bola tu aj nejaká tá výzdoba a zopár vianočných stromov. Bolo tu aj veľa obchodov, väčšinou s elektronikou. Zablúdili sme do jedného ktorý predával fotoaparáty (Japonsko je foťákmi veľmi známe, značky ako Nikon, Minolta, Canon sú všetky japonské). Súčasťou obchodu bolo aj malé múzeum, kde mali vystavené fotoaparáty od tých najstarších až po tie najnovšie, vždy s vystavenou fotografiou ktorý ten-ktorý foťák vytvoril.

Vianočná výzdoba

Úplne náhodou sme sa priplietli na také malé námestie, kde nejaký výrobca svietidiel (už si nepamätám) predvádzal úžasnú svetelnú show s tisícmi malých svetielok na zemi, ktoré vytvárali animované obrazce a celé sa to po pár minútach opakovalo. Pekná reklama na LED svetielka...

Dychberúca svetelná show

Večer som sa zase stretol s bývalým kolegom z Purdue, ktorý tam pracuje pre spoločnosť Square Enix, ktorá vyrába počítačové hry (napr. séria Final Fantasy), tak mi dal menšiu túru po spoločnosti a zoznámil ma s kolegami, ktorí boli poväčšine Európania. Ono tu pracuje dosť cudzincov hlavne pre IT spoločnosti (cudzinci ktorí sa neboja jazykovej bariéry alebo majú talent na japončinu). Tí ma potom zaviedli aj do baru, ktorý bol postavený v anglickom štýle a dali sa tam objednať i európske pivá. Takisto je to miesto kam chodia mladé Japonky baliť cudzincov :).  No dlho sme sedieť nemohli, lebo skoro ráno sme už museli byť zbalení a pripravení na ďalšiu destináciu našej cesty - Kjóto. O tom ale až nabudúce.