Road trip z Indiany do Kalifornie, časť 2: Rocky Mountains a skalné oblúky Utahu

Druhý deň bolo v pláne menej jazdenia, "len" 950km. O to viac ale mala byť cesta zaujímavá pre oči, lebo po nudných pláňach stredozápadu sme mali prekročiť Skalisté Vrchy (Rocky Mountains) a celý štát Colorado. Po odchode zo Sidney sme hory stále ešte nevideli, až keď sme prešli hranice do Colorada tak sme ich zazreli ako sivý pás ťahajúci sa po horizonte. Toto pohorie je najdlhšie na svete, začína na Aljaške a ťahá sa celou Severnou Amerikou až po Panamu. Tam sú hory nakrátko prerušené ale v Kolumbii začínaju znova a tiahnu sa cez Chile až na spodok amerického kontinentu (tam sa ale volajú Andy).

Začiatok horskej diaľnice neďaleko Denveru

 Ako sme sa blížili k horám, obišli sme Denver, najväčšie mesto v Colorade. Bohužiaľ nebol čas na prehliadku mesta a po pravde, ani sme po tom veľa netúžili. Čoskoro vkročili do hôr a tam to bola to horská diaľnica ako sa patrí, s veľa stúpaniami a serpentínami.  Obzvlášť vodiči kamiónov si museli dávať pozor na dlhé zjazdy aby neprehriali brzdy. V tom prípade tam pre nich boli nachystané únikové cesty, ktoré vyzerali ako gigantický skokanský mostík s prudkým svahom nahor čo ich mal zastaviť (alebo vymrštiť do vzduchu cez celé údolie).

 

Bol som prekvapený ako vysoko sme sa dostali. Tabuľka pri jednom z priesmykov hlásila nadmorskú výšku 10 500 stôp (3 200 metrov). Táto výška mi spôsobovala celkom utrpenie, pretože zrovna vtedy som mal ľahko zapálené dutiny a ako tlak začal klesať s rastúcou výškou (a vystúpali sme tam dosť rýchlo), začala stúpať aj bolesť hlavy. Poľavilo to až keď sme klesli nižšie. Akurát mi bolo ľúto že kvôli nafúknutej hlave som si nemohol zašoférovať po tých serpentínach.

Nedaľeko lyžiarského stediska Veil

Veľa miest v horách bolo ešte stále zasnežených, ale známe lyžiarske centrá ako Aspen či Veil boli už zatvorené. Počas väčšinu cesty nás sprevádzala rieka Colorado (tvorca Grand Canyonu) a jej meandre znamenali veľa, veľa zákrut. Pri klesaní sme prešli cez Glenwood Canyon, ktorý bol miestami naozaj úzky a diaľnica, rieka aj železnica boli natlačené blízko k sebe. Miestami mi pripadalo že cesta je vysekaná v skale a previsy vyzerali hrozivo. Značky varujúce pred padajúcim kamením nás takisto veľmi neupokojovali.

Glenwood Canyon

Keď sme vyšli z kaňonu, na druhej strane hôr, klíma sa začala prudko meniť. Zelené svahy začali vysychať a prechádzať v púšť. Prešli sme cez posledné veľké mesto na východe Colorada, Grand Junction, a odtiaľ už sme sa vydali do pustatiny.

Pustá krajina na západe hôr v Utahu

Jazda v Utahu, tak to už bolo niečo iné. Krajina bola viac rovinatá, stromy zmizli a nahradili ich kríky a tráva. Prekvapilo ma ale množstvo jeleňov čo žilo v tejto pustatine a hlavne v noci sme museli dávať veľký pozor (skoro sa mi podarilo jedného zraziť). Ďalej sme museli dávať pozor na stav benzínu v nádrži lebo sa stávalo že sme šli takmer dve hodiny a naokolo nikde nič, žiadne mestečko, žiadna benzínka. Našťastie, teplotné extrémy sa nám vyhli lebo v máji tam ešte nebýva až tak teplo (okolo 30°C). Čo ubudlo na vegetácii, tak to oku vynahradili úžasné skalné útvary. Erózia v týchto končinách je naozaj silná a formuje skaly do fantastických útvarov (kaňony, skalné veže a steny). Niektoré útvary mali žartovné názvy, ako napr. Mexican Hat (Mexický klobúk).

Krajina pri vstupe do národného parku Arches

Už sa skoro stmievalo keď sme dorazili k národnému parku Arches (Oblúky) a toto meno si zaslúži právom. Skalné oblúky sú jeden zo symbolov Utahu a ich obrázky nás vítali pri značke vstupu do štátu. Arches sa rozprestierajú na veľkom území, ale všetky hlavné atrakcie sú prepojené cestou takže človek sa všade pohodlne dostane autom. Skaly boli zbrúsené do všakovakých tvarov, od prostých veží až po oblúky, mosty a okná v skalách. K jednému oknu sme sa aj vybrali na krátku prechádzku, ale nemali sme veľa času. Bohužiaľ, dorazili sme dosť neskoro a než sme prišli k najznámejšiemu oblúku, Delicate Arch, už bola úplná tma, takže sme z neho videli len siluetu. Ale aj táto krátka návšeteva stačila na získanie povedomia o tom čo dokáže vytvoriť v skale voda spojená s vetrom. Najlepšie bude keď nechám hovoriť obrázky.

Čo všetko dokáže erózia...

Turret Arch ("strelecká veža")

Už bola úplná tma keď sme vyrazili z Arches. Čakali nás asi ešte dve hodiny jazdy do našej destinácie, mestečka Blanding kde sme mali prespať. Cestou sme sa ale zastavili v mestečku Moab, ktoré je veľmi známe medzi vyznávačmi adrenalínových športov. Je to také turistické stredisku na juhu Utahu, keďže neďaleko sa nachádza veľa národných parkov. Okrem spomínaných Arches je tu aj Canyonlands s množstvom skalnatých kaňonov a ciest pre terénne vozidlá. Skoro každý koho sme stretli na ulici bol turista a niektorí boli náležite vybavení. Videli sme veľa karavanov s pripojeným džípom a navrch ešte pripevnenými terénnymi motorkami. Naozaj raj pre off-road jazdcov.

Ďalšie okno v skale

Cestou do Blandingu sme museli znovu dávať pozor na zver, značky varujúce pred jeleňmi boli všade tak sme museli byť veľmi opatrní. Do cieľa sme dorazili okolo jedenástej v noci a znovu sme zapadli do postele. Nebolo to také únavné ako prvý deň, ale beztak sme boli kvalitne zničení z takmer 1000 km čo sme prešli. Dva dni zavretí v aute znamenalo aj nejaké tie konflikty, týkajúce sa hlavne toho ako kto riadil. Našťastie, k vážnym hádkam nedošlo a večer sme si všetko v pokoji vydiskutovali. Čakal nás posledný deň: jazda do Los Angeles s návštevou Grand Canyonu.

Road trip z Indiany do Kalifornie, časť 1: Nekonečné roviny Stredozápadu

Američania hovoria, že najlepšie sa Amerika spoznáva spoza volantu a úplne najlepšie, ak si ju človek prejde z jedného konca na druhý. Myšlienky na podobnú cestu (alebo, ako tomu hovoria tu, road-trip) som nosil v sebe už dlho, ale buď nebol čas alebo vôľa (alebo auto). Teraz sa však naskytla príležitosť, keďže moji kolegovia, Michel, jeho žena Argelia a Innfarn, dostali prácu (internship) v Los Angeles a keďže budú potrebovať auto na dochádzanie do práce a na pohyb okolo, rozhodli sa ísť tam so všetkými vecami a s autom. No a keďže zrovna vtedy som mal kúsok voľna (po tom čo sme poslali ďalší vedecký článok) rozhodol som sa ísť s nimi ako turista a pomôcť so šoférovaním. Nebol to síce úplný road-trip z východného pobrežia na západné, ale čakala nás poriadna porcia kilometrov.

Zväčšiť mapu

3 719 km z Indiany cez Illinois, Iowu, Nebrasku, Colorado, Utah, Arizonu do Kalifornie a 35 hodín. Toľko trvá cesta z West Lafayette do Los Angeles podľa Googlu. Moji priatelia mali len tri dni na cestu (aby dorazili do práce aspoň deň pred) čo znamenalo denne prejsť viac ako 1000km. Trúfali sme si na to vzhľadom k pohodlnému autu (Toyota Camry) a že budeme mať štyroch vodičov. Trochu mrzelo že strávime skoro celý čas na ceste, ale podarilo sa nám to dať dohromady aj s návštevou zopár zaujímavých miest.

Univerzitný kampus v Iowa City

Prvý deň sme vyrazili skoro ráno z West Lafayette a mali sme naplánovanú len jednu zastávku po ceste, v Iowa City (aby sme navštívili Innfarnovu priateľku ktorá mu rozbila auto :). Trvalo nám to trochu viac ako 5 hodín a obišli sme Chicago, prekročili celý štát Illinois a rieku Mississippi ktorá ho oddeľuje od Iowy. Samotné Iowa City je univerzitné mesto, podobne ako West Lafayette, je ale trochu rozsiahlejšie. Kampus možno nebol o veľa väčší, ale mesto samotné ponúkalo neporovnateľne viac možností na žitie študentského života vo veľmi peknom centre plnom reštaurácií a barov. 

Potom sme uháňali ďalej po diaľnici I-80 na západ tak rýchlo ako sa dalo. Vec sa má tak že v americkom stredozápade toho nie je až tak veľa k videniu (samá rovina a kukuričné polia) tak sme naplánovali prvý úsek čo najdlhší, s jedinou zastávkou. Tam som sa prvý krát dostal k volantu, no po piatich hodinách šoférovania náš cieľ stále nebol v dohľadne, tak ma museli vystriedať. Mali sme to naplánované dopredu tak že ten čo bude riadiť pri najbližšej príležitosti mal uložený povinný spánok v aute aby bol čerstvý.

Diaľnica v Nebraske

Po ďalších 1000km počas ktorých sme prešli cez mestá Des Moines (hlavné mesto Iowy), Omaha (veľké mesto na pomedzí Iowy a Nebrasky), Lincoln (hlavné mesto Nebrasky) sme konečne dorazili na miesto odpočinku, mestečko Sidney v Nebraske (veľa amerických miest má "skopírované" názvy z ostatných častí sveta, išli sme napr. aj cez Peru, Paris aj Ottawu) a do motelu na ubytovanie. Po skoro 20 hodinách jazdy a 1600 km sme spali naozaj veľmi dobre :). Ráno nás znepokojila rozsvietená kontrolka motora, ale to sa ukázalo vinou nekvalitného paliva ktoré sme nabrali niekde po ceste. Ono benzín v USA stojí dosť za nič v porovnaní s európskym, bežne sa tankuje benzín s oktánovým číslom 87 a autá sú na to prispôsobené. My sme tam nedopatrením dali 85 a to už sa našej Toyote nepáčilo.

Fádna krajina Stredozápadu

Prvý deň bol teda dosť nezáživný, človek mal aj po 10 hodinách jazdy pocit že sa stále nachádza na tom istom mieste. Až na západe Nebrasky sa krajina začala meniť v očakávaní Skalistých Vrchov, ktoré sme mali prekročiť na druhý deň.

Prechádzka po pacifickom pobreží a dojmy z nVidia GTC 2013

Hovorí sa, že na pekné miesta sa človek rád vracia. V mojom prípade je týmto miestom Kalifornia a Silicon Valley, kde som prežil minulé leto a odkiaľ mám pekné spomienky. No a vďaka mojej vede sa mi tam podarilo, aj keď síce len na pár dní, znova dostať.

Minulý rok som takisto letel cez americký kontinent do Kalifornie počas jarných prázdnin ako turista, ale teraz bol účel iný. Ešte minulý rok som poslal poster o mojom výskume na konferenciu organizovanú firmou nVidia (známy výrobca grafických čipov) a časom som na to aj zabudol. Príjemná bola potom správa že ho prijímajú a teda to znamená že ho treba na mieste aj od-prezentovať. Tak som o pár týždňov už sedel v lietadle smer San Jose. Mal som medzipristátie v Salt Lake City a prvýkrát som mal tak možnosť obdivovať scenériu Rocky Mountains (Skalistých vrchov) ktoré obklopujú mesto so slaným jazerom. Nemal som ale veľa času, tak som musel zostať na letisku. Možno nabudúce.

Medzipristátie v Salt Lake City

Už bola noc keď sme doleteli tak sme sa šli ubytovať. Kameň úrazu bol v tom že univerzita síce zaplatila za náš výlet, ale museli sme držať rozpočet čo najnižšie, tak sme sa ubytovali v lacnom moteli blízko letiska. Motel nevyzeral až tak zle, ale obyvatelia áno. Občas mi to pripadalo že to tam je samý alkoholik, narkoman alebo prostitútka. Noci bývali dosť hlučné keď sa toto vznešené obyvateľstvo začalo medzi sebou hádať alebo sexovať :). Ale dalo sa to vydržať, už som bol aj na horších miestach.

Cesta popri Pacifiku

V nedeľu sme mali voľno, tak sme sa rozhodli spraviť si malý výlet do San Francisca cez Silicon Valley. Mal som tak možnosť znovu vidieť známe miesta kde som žil celé leto, napr. Apple campus a reštaurácie v okolí (viac som o tom písal tu a tu). Potom sme pokračovali cez kopce k pacifickému pobrežiu. V kopcoch sme sa chvíľu zastavili a poprechádzali po turistických chodníkoch (výhľady na celé údolie stoja za to) a potom sme pokračovali dole k Pacifiku.

 

Popri pobreží sa ako had krúti cesta číslo 1, Pacific Coast Highway. Turistickí sprievodcovia a knihy tvrdia že ide o jednu z najkrajších ciest čo sa týka scenérie a nemôžem nesúhlasiť. Cesta sa vinie raz popri pobreží,  niekedy sa vrezáva do útesov a je tam plno zákrut a vyhliadkových miest. Robili sme veľa zastávok a cesta bola plná turistov čo robili to isté. Tomu zodpovedalo aj tempo premávky, ide o vyhliadkovú trasu takže treba byť trpezlivý.

Úžasná scenéria pacifického pobrežie z Highway 1

Cestou sme sa zastavili v mestečku Half Moon Bay na prechádzku popri oceáne. Bolo tam plno útesov a na jednom z nich bola americká základňa s veľkým radarom (takže vstup zakázaný). Pláž okolo útesu bola ale prístupná a plná ľudí. Nekúpal sa ale nikto, tu okolo San Francisca je oceán doslova ľadový kvôli studeným morským prúdom. Jediní v mori boli surferi oblečení v neoprénoch ktorí si užívali veľké vlny.

Len keby ten Pacifik nebol taký studený :)

Morské potvory

Odtiaľ už to bol kúsok do San Francisca, kde sme sa zastavili na pár miestach (Lombard street, Treasure Island) no a večer sme skončili v českej hospúdke s názvom Frankie's Bohemian Café. Možno nie je úplne autentická, ale aspoň majiteľ je Čech a točia české pivá a aj nejaký ten guláš si tu dáte. Je tam celkom slušná šanca natrafiť na krajanov a aj sa mi to podarilo, keď dorazili dve slečny a začali po slovensky. Zase sa potvrdzuje aký je svet malý, keď jedna sa predstavila že je zo Senice, čo je na skok od Šaštína, odkiaľ ja pochádzam :). No nemohli sme dlho sedieť, čakala nás cesta naspäť do San Jose (cca hodinka autom) a ráno konferencia.

Pohľad na San Francisco z ostrova v strede zátoky

Tá sa konala priamo v centre San Jose a bol som prekvapený jej veľkosťou. Už to dávno nie je interná výstava firmy nVidia (ktorá sídli kúsok odtiaľ v meste Santa Clara). Vidieť sa toho dalo naozaj veľa, od technických prednášok, výstavu posterov (kde som ja bol účastníkom) až po výstavu rôznych firiem. Hlavnou udalosťou bola keynote, kde hovoril šéf nVidie Jen-Hsun Huang. Ten človek naozaj vie ako prednášať a ukázal veľa zaujímavých technológií a produktov čo nás čakajú v blízkej budúcnosti.

Keynote so šéfom nVidie

Výstava posterov...kvôli tomuto som oficiálne prišiel

Hlavným ťahákom boli rôzne 3D technológie

Výstava bola takisto pestrá, väčšinou tam vystavovali firmy čo majú do činenia s produktami od nVidie, čiže sa väčšinou jednalo o rôzne 3D technológie (virtuálna realita, simulácie, hry..). Nie všetky firmy boli z IT, vystavovali tu aj automobilky ako BMW, Audi a Tesla Motors. Tá posledná prezentovala svoja plno elektrické luxusné autá (Model S). Mal som to šťastie sa na jednom odviezť, to auto je naozajstná raketa, elektrický motor mu udeľuje neuveriteľné zrýchlenie.

Prehliadka superáut (Lamborghini Aventador)

McLaren

A na tomto som sa aj povozil (plne elektrický Tesla Model S)

Súčasťou výstavy býva aj nadväzovanie kontaktov. Toto bolo zvlášť dôležité pre mňa keďže nVidia je v mojom hľadáčiku firiem na internship (spolu s Apple). Vzhľadom k tomu že už som absolvoval zopár telefonických pohovorov, snažil som sa nájsť ľudí čo so mnou hovorili. Nakoniec sa mi to podarilo, potom čo som sa votrel na ich prednášku a vmiešal sa do ich rozhovoru :). Uvidím čo z toho bude, snáď som ich neodplašil. Okrem nich sa mi podarilo sa mi stretnúť aj zopár "krajanov", teda Čechov :). Dvaja boli vystavovatelia a jeden bol novinár čo písal správy o konferencii (tu si môžte prečítať jeho článok, nezabudol spomenúť ani mňa).
 

Výstavná hala

No konferencia netrvala dlho, už po štyroch dňoch bolo načase sa vrátiť do Indiany. Ťažko bolo opúšťať slnečnú Kaliforniu (bol to celkom šok nastúpiť v San Jose do lietadla kde bolo slnečno, príjemných 23°C a priletieť do Chicaga kde bolo -5°C a sneženie :) No dúfam že niekedy sa mi tam podarí ešte dostať, Silicon Valley a oblasť okolo San Francisca som si minulé leto veľmi obľúbil. Toto ale závisí na ľuďoch z Applu alebo nVidie, či ma tam budú chcieť aj tento rok.

Brána nad Mississippi

Tak ako minulý rok, aj tento som sa rozhodol vyplniť mini prázdniny (October Break, 2dni + víkend) spoznávaním nových miest. Nedávno ma boli navštíviť španielskí priatelia, Armando a Nayara ktorí minulý rok boli tu na Purdue, ale teraz žijú v St. Louis. A keďže bolo teraz na mne oplatiť návštevu, moja cesta viedla zrovna tam.

St. Louis (plným menom Saint Louis) je pomerne veľké mesto (300-tisíc centrum, skoro 3 milióny priľahlá oblasť) v štáte Missouri hneď pri rieke Mississippi. Volajú ho aj brána na západ, pretože tade kedysi prúdilo veľa prisťahovalcov na divoký západ. Mesto je známe hudbou (jazz and blues), baseballom, plavbami po Mississippi ale aj dosť vysokou kriminalitou.

Pohľad na centrum z oblúka

Od nás z Lafayette to je skoro 450km, takže som mal konečne možnosť poriadne otestovať moje nové auto. Spoločnosť a navigátora mi robil Marek, môj český kolega z Purdue. Cesta bola veľmi nezáživná, na americkom stredozápade toho na pozeranie veľa nie je, iba samé kukuričné polia a sem-tam malé mestečko. Trvalo nám skoro 5 hodín sa tam dostať a už bola noc. Boli sme tak unavení že prvú noc sme už len strávili u Španielov na byte (s Írami ktorí tam takisto dorazili na návštevu).

Gateway Arch

Ráno sme hneď vyrazili do centra. Hlavnou atrakciou tu je Gateway Arch, čo je oblúk klenúci sa nad mestom pri brehu Mississippi. Symbolizuje už spomínanú bránu na západ a mne sa ako monument veľmi páči pre svoj jednoduchý dizajn, použitý materiál (nerezová oceľ) a to ako dopĺňa panorámu mesta. Je vysoký skoro 200 metrov a hore sa samozrejme dá vyjsť. 

Pohľad na spodok oblúka

Najprv sme ale museli vystáť rad na bezpečnostnú kontrolu ako na letisku. Asi aby im nejaký magor nevyhodil ich pekný oblúk do vzduchu :) Hore nás vyviezla taká kombinácia ruského kola a výťahu, pretože zakrivenie oblúka sa cestou hore mení. Kabínka výťahu bola celkom klaustrofobická, veľmi malá a bez okien (rozprával som sa s jednou pani čo žije v St. Louis celý svoj život ale nikdy nebola na vrchole oblúka kvôli tomuto). Výhľad z vrchu bol parádny, s mestom na jednej strane a riekou Mississippi na druhej. Až na tie davy ľudí vnútri čo sa tlačili u malých okienok. Súčasťou areálu bolo aj malé múzeum americkej histórie, kde exponáty zväčša popisovali osídľovanie západu a vyvražďovanie Indiánov.

Druhý breh Mississippi

Obed sme si dali na plávajúcom móle kde okrem jedla ponúkali aj vyhliadkové plavby po rieke. Popri tom tam všade hral jazz (majú tam aj rádia čo nehrajú nič iné). Nábrežie pod oblúkom má praktické využitie - keďže sú tam časté záplavy a nedá sa tam nič postaviť, premenili ho na jedno veľké (a celkom lacné) parkovisko. Okolie oblúka tvorí veľmi pekný park s umelými jazierkami ktorý plynulo prechádza do centra mesta.

Mississippi

Plávajúca reštaurácia

Na centru nie je nič extra zaujímavé, typicky americké centrum s mrakodrapmi, finančnou štvrťou, plno hotelov a reštaurácií. Zrovna sa tam dosť stavalo a pár ulíc bolo uzatvorených čo trochu robilo dopravný chaos. I tak si myslím že premávka bola stále veľmi plynulá v porovnaní s takou Bratislavou :). 

Centrum spod oblúka

Poobede sme si zašli do pivovaru. Zrovna v St. Louis sídli jeden z veľkých amerických pivovarov, Budweiser. Mali tam zdarma túry po pivovare a páčilo sa mi že nás pustili aj do výrobných priestorov. Pivovar má nejakú tú tradíciu a ukazovali nám ako sa robí pivo, od prípravy sladu cez varenie, kvasný proces až po zrenie v tankoch a stáčanie do fľaší. Celú túru sme zakončili samozrejme v krčme, kde nám zdarma rozliali nejaké tie pivné vzorky :). Každopádne, môžu si hovoriť o kvalite čo chcú, ale chuťovo sa na európske (hlavne české) pivá nechytajú.

Nádoby na zrenie piva

Tu sa plní pivo do fliaš

...a záver našej návštevy pivovaru :)

Noc sme strávili v zábavnej štvrti, Delmar Loop, ktorá bola plná barov a klubov. Ale inak nič extra, proste normálne bary a disko kluby. Zato na ďalšiu noc sme zašli do jedného útulného baru so živou hudbou a to už bolo ďaleko zaujímavejšie. Kapela (speváčka s vlasmi až po zem a dvaja gitaristi) hrala celý večer a vyrobila naozaj dobrú zábavu.

Na druhý deň sme navštívili aj St. Louis City Museum. Nechápem prečo to volajú múzeum, keď to je v podstate jeden veľký zábavný park. A to v tom zmysle že všade je plno cestičiek, prechodov, preliezok a kĺzačiek. Mať tak o 20 rokov menej, pripadal by som si ako v nebi :) Pre rodičov to je ale skôr peklo, pretože ich ratolesť sa v labyrinte chodieb (niektoré boli dosť úzke a tmavé) mohla ľahko stratiť. Ale bolo tu dosť toho aj pre dospelých, plno šialených skulptúr ako obrovská modlivka a školský autobus zaparkovaný na streche pričom mu predok trčal von do vzduchu. Lahôdkou bola aj točitá kĺzačka z 10. poschodia až na zem (hlava sa mi z toho točí ešte teraz). Veľmi, veľmi podivné a zaujímavé miesto.

Problémy s parkovaním?

Vnútro "múzea"

Jedna z mnohých preliezok

Gigantické modlivka

Kĺzačka v oblakoch

Aj umelú jaskyňu tam mali

Zrovna keď sme boli v meste tak tam bol baseballový západ (St. Louis Cardinals) ale lístky sme nemali, tak sme len pozorovali ľudí v dresoch ako pochodujú na štadión (ten sme krásne videli z oblúka). Nasledovali zastávky v pár reštauráciách, kaviarňach a ďalší deň bol u konca a ráno už sme museli vyraziť späť na dlhú cestu smer Indiana.

Štadión St. Louis Cardinals

St. Louis nie je zďaleka dokonalé miesto pre život, trápi ho dosť vysoká kriminalita. A to kvôli chudobným štvrtiam s prevažne černošským obyvateľstvom kde sú krádeže a prepady na dennom poriadku. Keď ale človek vie ako sa týmto štvrtiam vyhnúť (väčšinou sa dajú ihneď rozoznať podľa spustnutých domov a černochov postávajúcich okolo áut) tak je to v poriadku. 

Inak sa mi mesto celkom páčilo, má hudobný duch, bohatý nočný život, dobrú polohu pri rieke, pekné centrum a ostatné atrakcie. Ale žiť dlhodobo by som tam asi nechcel, niektoré oblasti boli v noci naozaj strašidelné. Ale to je problém takmer všetkých veľkých miest v USA.