Cesta na juh, za hudbou

Tak sa mi konečne podarilo dostať sa na pár dní mimo univerzitu. Vďačím za to dvojdňovej októbrovej prestávke (také mini prázdniny) spojenej s víkendom. Spolu s mojimi medzinárodnými priateľmi sme sa dlho rozhodovali, kam vyraziť. Nakoniec zvíťazil návrh pozrieť sa do hlavného mesta štátu Tennessee, Nashville. Mesto nás lákalo svojou hudobnou históriou aj prítomnosťou, tak sme požičali auto a hurá na cestu. Zarezervoval som malé auto, ale v požičovni ma (milo) prekvapili s tým že žiadne malé nemajú, tak sme vyrazili na cestu v takom podivnom hybride medzi kompaktným a SUV autom (Dodge Caliber). Čo sa týka druhého auta, tak to bola skutočne luxusná jazda, moji španielskí priatelia si totiž kúpili starý Lincoln Town Car, veľký a pohodlný (ale aj benzínožravý) krížnik ciest.

Moji španielski kolegovia cestovali naozaj štýlovo

Cesta viedla cez Indianapolis, Lousville a celý štát Kentucky. Mimochodom, toto bola moja prvá skúsenosť spoza volantu v USA. Oproti Európe tu sú síce nejaké odchýlky v dopravných pravidlách, ale dá sa na to rýchlo zvyknúť. Väčšina našej cesty viedla po diaľniciach, ktoré majú kvalitný povrch a aj dopravné značenie. Doprava bola celkom hustá u veľkých miest, inak ale cesta prebiehala celkom plynulo. Čo ma zaujalo, ako sa tu (ne)dodržuje rýchlostný limit. Na diaľnici je to väčšinou 70 mph (112 km/h, závisí od štátu), ale prakticky každý išiel o 10 míľ naviac. A to preto že do tých 10 míľ sa to ticho toleruje, ale nikto si nedovolil ísť rýchlejšie pretože policajti tu sú veľmi nekompromisní a majú skutočný rešpekt (pozdravujem slovenských dopravákov :). Aj vodiči sa mi zdali viac ohľaduplní, ale samozrejme magori za volantom sú všade a na pár takých sme narazili.

Music City Hostel

Cesta trvala skoro 6 hodín (bolo to tam "len" 550km) sme konečne dorazili do cieľa. Bola už polnoc, tak sme sa išli hneď ubytovať. Hostel ma príjemne prekvapil, personál a aj ostatní nájomníci boli skvelí. Pred hostelom sa každú noc družne sedelo, hralo na gitare a rozprávalo (a samozrejme aj pilo). Asi polovica ľudí boli muzikanti, takže o zábavu bolo postarané. Akurát sa človek veľmi nevyspal, pretože toto miesto žilo nonstop, vo dne v noci a stále niekto prichádzal a odchádzal. Ale to bola daň za skvelú zábavu a ľudí čo som tu postretal. Boli zo všetkých kútov sveta, takže o to viac ma prekvapil jeden chlapík, čo o sebe povedal že je z Českej republiky a študoval takisto v Brne, tú istú univerzitu ako ja. Svet je nakoniec naozaj malý :).

Broadway

Tootsie's

Síce sme boli unavení po 6 hodinovej ceste, ale ani to nám nezabránilo hneď prvú noc navštíviť najznámejšiu ulicu v Nashville, nazvanú príhodne Broadway. Celá ulica je lemovaná hudobnými klubmi a barmi (volajú ich tu honky-tonk bars), v ktorých neustále hrá živá hudba. Nashville je síce hlavné mesto country hudby, ale dosť sa hral aj rock a pop. Veľa hviezd (nielen) country hudby začínalo svoju kariéru v týchto baroch a občas tu aj vystupujú (napr. známym barom je Tootsie's). Atmosféra v týchto baroch je jedinečná, akurát mi časom začalo liezť na nervy skoro všade chceli ľudia aby im zahrali "Sweet home Alabama" :).

Každú noc to tu žilo skoro až do rána

Honorár pre hudobníkov pochádzal výhradne od publika, takže každú chvíľu niekto z kapely vbehol medzi ľudí utŕžiť nejaký ten dolár a prehodiť pár slov. Vonku na ulici to vyzeralo tiež podobne s množstvom muzikantov hrajúcich len tak na ulici (samozrejme tiež snažiac sa zarobiť nejaký ten cent), takže aj o tretej ráno, keď zatvárali bary, bola ulica stále plná ľudi. Cez deň to tam bolo trochu pokojnejšie, ale v každej kaviarni museli mať živú hudbu. Na konci ulice sa tiež nachádza Bridgestone Arena, ktorá hostí významné športové podujatia, nám hokejovo založeným Slovákom asi najviac povie, že ide aj o základňu tímu Nashville Predators.

Centrum, nedaľeko Broadway

Východná časť mesta

Inak centrum Nashvillu nie je až tak veľké, s pár mrakodrapmi, ale je veľmi priestranné so širokými ulicami. Oproti takému Chicagu to je dosť rozdiel, tam bolo všetko viac pri sebe. Mimo centra mestu dominujú pamätníky z druhej svetovej vojny (ako aj z kórejskej, či americkej občianskej vojny).

Pamätníky sú pekne spracované, ale veľmi sa mi to nepáčilo, pripadalo mi to že oslavujú vojnu ako niečo strašne šľachetné. Ďalej všetky tie pamätníky boli vystavané v štýle antickej architektúry, čo mi takisto veľmi do amerického mesta nepasovalo. Vrcholom antickej architektúry tu je presná kópia gréckeho Parthenónu v Aténach, ktorú vybudovali v 30.rokoch minulého storočia. Toto miesto ale malo zvláštnu atmosféru, možno preto že sme ho navštívili v noci a hral tam jeden pán na gitaru, len tak sám pre seba. Aj vďaka týmto pamiatkam sa niekedy Nashville prezýva ako "Atény Juhu".

Parthenon a osamelý hráč

Zombies :)

Dyne, dyne a zas dyne...

Ďalšie potulky mestom nás zaviedli na farmársky trh, kde beztak predávali samé dyne :). Museli sme vyskúšať aj miestnu špecialitu, ktorou je "Pulled Pork", čo je niečo také ako bravčové mäso, ktoré sa pomaly griluje tak dlho, až je možné z neho "vyťahovať" kúsky mäsa ako dlhé špagety. Bolo to celkom dobré, len strašne mastné. Zrovna počas nášho pobytu sa tam konal aj taký mini-Oktoberfest v miestnej nemeckej štvrti, ale to pre Európana nebolo nič zaujímavé, vidieť chlapíkov v kožených nohaviciach ako slopú pivo z tuplákov :). Čo bolo zaujímavejšie bol Zombie Walk. Stovky ľudí oblečených a namaskovaných ako zombie kráčalo stredom mesta (údajne to mal byť nejaký pochod pre charitu) čo bolo celkom zábavné, lebo niektoré kostýmy boli naozaj strašidelné. Nakoniec sme ale zase skončili na "hlavnej" ulici Broadway.

Grand Ole Opry House - miesto kde je country doma :)

Posledný deň sme sa rozhodli stráviť v hudobnom údolí ("Music Valley"), ktoré leží cca 10km od mesta. Nachádza sa tu plno múzeí hudby, obchodov so suvenírmi a hlavným lákadlom je Grand Ole Opry House, kde sa už nepretržite 50 rokov každý týždeň konajú country koncerty a vystupujú najväčšie hviezdy country hudby. Medzi hudobným údolím a centrom mesta, ktoré sú prepojené riekou Cumberland, premáva loď zvaná Music City Queen. Môžete si predstaviť čo asi hrajú na palube :).

Aj Elvisa sme stretli :)

Celkovo na mňa Nashville veľmi silno zapôsobilo svojou (nielen) hudobnou atmosférou, pohodovými ľuďmi (teda až na tých otravných žobrákov čo si vymýšľajú srdcervúce príbehy ako im celý svet ublížil len aby ste im hodili nejaký ten dolár na alkohol a cigarety), peknými pamiatkami v centre mesta a v okolí a aj ubytovaním v hostelu, ktoré bolo nad moje očakávania. Veľmi sa nám nechcelo odchádzať, ale končiace sa prázdniny a ubývajúce peniaze (ono sa tu ľahko dá utratiť strašne veľa :) nás donútili k ústupu. Tak sme nakúpili nejaké suveníry hor sa naspäť na šesťhodinovú cestu domov, avšak tentokrát nie nonstop. Ďalšia zastávka - Mamutia jaskyňa v Kentucky.


Zdravím z Tennessee
Juro


PS: po návrate sme všetci odsúhlasili že čoskoro sa do Nashville vyberieme znovu :)

Veterné mesto

Cesta do Chicaga

 ...tak presne takúto má prezývku najväčšie mesto na stredovýchode USA, Chicago. A je viac než pravdivá, pri mojej prvej návšteve tohto mesta naozaj fúkal taký silný vietor, že skoro zrážal ľudí na kolená. Je to dané polohou vo vnútrozemí a hneď pri Michiganskom jazere, ktoré je súčasťou amerických Veľkých jazier, takže počasie tu je naozaj veľmi premenlivé.Toto bola moja druhá návšteva Chicaga, a zase som mal to "šťastie" na chladné, daždivé počasie. Tentokrát sa ale poobede vyčasilo a nakoniec bolo aj celkom pekne.

Pohľad na centrum Chicaga z John Hancock Center

Willis Tower

Už pri príjazde do mesta je z diaľky vidieť panoráma mesta, ktorú tvoria mrakodrapy. Toto je asi najviac charakteristická črta všetkých amerických miest, v ktorých sa centrá budujú do výšky. Chicago sa môže pýšiť najvyššou budovou v Severnej Amerike, ktorou je Willis Tower (toto prvenstvo si ale neudrží dlho, pretože v New Yorku práve stavajú WTC One ako náhradu za zničené dvojičky WTC a ktorý má mať 541m). Možno že ju skôr poznáte pod názvom Sears Tower, pretože toto meno mal dlho od svojho vzniku až do doby keď ho prevzala iná spoločnosť. Má 442m (s anténou dokonca 527m) a 108 poschodí. Na 103. poschodí je pripravená vyhliadka pre verejnosť, ktorá sa volá Skydeck. Poskytuje naozaj nádherný výhľad na celé mesto a zaujímavosťou sú sklené boxy, ktoré umožňujú akoby "vyjsť" z mrakodrapu a stojíte len na hrubom skle, takže je to len pre tých čo sa neboja výšok :).

Nič len sklo a pod vami 440m priepasť - to je SkyDeck

Druhou najvyššou budovou je Trump Tower (423m), ale zaujímavejšou je John Hancock Center, kde je tiež vyhliadka prístupná pre verejnosť spojená s najvyššie položeným barom v meste. Pretože tento mrakodrap stojí viac na severe mesta, poskytuje krásny výhľad na celé centrum. Aj napriek nižšej výške (388m) si dovolím tvrdiť, že výhľad bol lepši ako z Willis Tower. A človek si mohol posedieť v tej výške s pivom v ruke :).

Veľká Marilyn :)

Mesto samozrejme nie sú len mrakodrapy, je tu aj plno iných atrakcií. Pre priaznivcov nakupovania tu je Michigan Street, čo je niekoľko km dlhá ulica plná obchodov so značkovým tovarom, od oblečenia až po autá. Pre mňa chudobného študenta zostalo len pri prezeraní výkladov a kúpa zopár lacných suvenírov, prípadne fotenie popri obrovskej Marilyn Monroe :). Priamo v centre (ktoré tu volajú "The Loop", čiže "Slučka", lebo je obkolesená nadzemnou železnicou) sa nachádza finančná štvrť (ktorá je dosť nezaujímavá) a takisto divadelná štvrť (ktorá je už viacej zaujímavá). Centrum je predelené riekou Chicago a pre mňa osobne sa asi zdala viac zaujímavá severná časť s Michigan Street a množstvom reštaurácií s jedlom v chicagskom štýle.

Nadievaná pizza v chicagskom štýle

Do jednej takej sme sa zastavili. Volala sa Giordano Pizzeria a náš papierový turistický sprievodca sľuboval jednu z najlepších pizz na celom svete. A mal pravdu, ich špecialita zvaná "stuffed pizza" (niečo ako nadievaná pizza) bola naozaj veľmi dobrá, len bola strašne veľká a ani vo štvorici sme ju nedokázali celú zjesť.

..a malá momentka pri nej

"Fazuľa"

Millenium park

Kto túži po oddychu, tak na juh od centra sa nachádza Millenium park plný zelene, pódií pre rôzne vystúpenia a jedno zaujímavou atrakciou, ktorú tu volajú Chicago Bean (chicagská fazuľa). Je to vlastne jedno veľké vyleštené zrkadlo v tvare fazule (ono by to podľa návrhu mal byť oblak, ale všetci to nazývajú fazuľou), ktoré krásne odráža a deformuje panorámu mesta a človek musí mať naozaj ostré lakte aby sa pomedzi ostatných turistov pretlačil až nej. Ale keďže počas mojej návštevy bolo škaredé počasie a dost málo ľudí v parku, tak to nebol až taký probém


Na juh od parku sa nachádzajú múzeá, od umenia cez prírodovedu až po technické múzeum. Bohužiaľ, zase mi nevyšiel čas navštíviť ich, takže možno nabudúce. Ono celkovo, pre takéto veľké mesto je jeden deň na návštevu strašne málo, lebo tu je plno ďalších atrakcií. Spomeniem napr. Navy Pier, veľké mólo vybiehajúce do Michiganského jazera so zábavným parkom, reštauráciami a množstvom kotviacich lodí. Ďalej United Center, ktoré hostí významné športové podujatia ako zápasy NHL a NBA. Mesto je veľké, ale je tu dobre fungujúci systém verejnej prepravy pozostávajúci z metra (podzemného aj nadzemného) a autobusov.

Nadzemka

Naozaj dbajú o bezpečnost detí :)

Sú tu ale aj tienisté stránky takéhoto obrovského mesta. Jednou z nich je vysoká kriminalita. Centrum je ešte celkom bezpečné, ale ďalej od centra v istých štvrtiach by som v noci sám nešiel ani s nabitou brokovnicou. Ďalej sú tu vidieť obrovské sociálne rozdiely, keď hneď vedľa 5-hviezdičkových hotelov vidíte žobrákov spiacich na zemi, alebo spievajúcich a snažiacich sa uchmatnúť nejaký ten cent. No a treba spomenúť aj šialenú premávku v meste, kde všetci po sebe vytrubujú a hlavne taxikári naozaj jazdia ako hovädá (jeden ma skoro zrazil na prechode keď som mal zelenú). Takže, do centra radšej bez auta.



Je tu ešte mnoho čo by sa dalo popísať o tomto meste (napr. zaujímavá história a mafiánske príbehy), ale to už sem písať nebudem, kto chce nech si prečíta. Z Lafayette sú to len dve hodinky cesty, takže dúfam že sa do Chicaga niekedy dostanem aj na dlhší čas. Chcelo by to vyskúšať nočný život a preskúmať ďalšie atrakcie čo sa všetko nedá stihnúť počas krátkej návštevy.

Tak zas niekedy nabudúce, možno zase z Chicaga :)


Juro

Nielen prácou je človek živý...

...a preto treba občas "vypnúť". Pod týmto vypnutím väčšina z nás rozumie posedenie a popíjanie v nejakom bare s priateľmi. Tu to samozrejme nie je iné, možností kam si vyjsť je celkom dosť, na to aké je Lafayette malé mesto. Je tu priehršť študentských barov (so študentskými cenami), pár disko klubov a zopár "lepších" barov (s absolútne neštudentskými cenami).

Prvého, čo si všimnete, je striktné dodržiavanie zákazu podávania alkoholu mladším ako 21 rokov. Niektoré bary v tom idú tak ďaleko, že už pri vstupe kontrolujú ID či ste dosť starí. Ako ID sa najčastejšie rozumie americký vodičský preukaz, takže ak ho nemáte a ste "medzinárodný", musíte použiť pas. V zopár baroch mi ale bez problémov zobrali aj môj slovenský občiansky preukaz, aj keď trochu na to zvedavo pozerali čo je to za kus plastu. Má to však svoje výhody, nevidíte tu žiadnych opitých teenagerov ako u nás. Teenageri tu ale samozrejme tiež chlastajú, ale pekne schovaní vnútri na svojich "house parties".

Ďalšia vec je, žiadne pitie alkoholu na verejnosti. A to sa tu tiež berie dosť vážne. Čítal som blog jedného cestovateľa čo navštívil zrovna Lafayette a zrovna si vyšiel s drinkom pred bar a mal tú smolu, že ho videli policajti. Tak pekne-krásne strávil noc v policajnej cele, výhovorky že o tomto nariadení nevedel nepomohli. Takže ak niekedy budete mať chuť popíjať v USA, pozor na to. Podobne vás môžu zobrať aj na ulici ak usúdia, že ste príliš opití (a policajtov tu v noci chodí naozaj dosť). Na druhej strane, je možné si vypiť a sadnúť si za volant, pretože ak nevykonáte žiadny priestupok alebo haváriu, všetko je v poriadku. V opačnom prípade ste ale v pekných problémoch.

No a teraz niečo k disko klubom. Asi najznámejší tu je Neon Cactus klub, ktorý neštandardne každý štvrtok ponúka celkom dobrú zábavu. Drinky tu sú celkom lacné, osadenstvo celkom ujde no a hudba s privretými očami tiež (nie som veľký fanúšik komerčnej dance muziky). Dalo by sa povedať, že oproti našim európskym barom neprináša nič nového, také kluby máme aj u nás. Aj hudba čo hrajú je veľmi podobná. Ostatné kluby sú menšie, ale taktiež ponúkajú dobrú zábavu. Len teraz začiatkom semestru keď všetci majú menej povinnosti býva všetko hrozne plné.

Čo sa cien týka, je to veľmi rozdielne. Americké "pivá" (väčšina sa ich nedá nazývať pivami, hlavne tie Light) sa dajú dostať pomerne lacno a každý bar má z času na čas nejakú akciu, takže nie je problém sa dostať k čapovanému poháru za 50c. Lepšie pivá (z dovozu) tu sú tak za  $3 - $5, podobne sa pohybuje aj cena miešaných či čistých drinkov ("shots"). Ceny iných nápojov vám teraz nepoviem, lebo ja väčšinou pijem len to pivo. Vstupné na disko sa pohybuje okolo $5, ale zase tam majú rôzne zľavy na drinky prípadne niekde ponúkajú jedlo zadarmo.

Príležitostí kam vyraziť je tu teda celkom dosť ale predsa...človeku sa to za čas zunuje že chodí stále do toho istého. V neďalekom Indianapolise už je ďaleko širší výber, predsa len je to veľkomesto. Tam som mal zatiaľ možnosť skúsiť nočný život len raz, na koncerte, a bolo to celkom zaujímavé. V budúcnosti by som určite rád skúsil také Chicago, ale to je pre človeka bez auta trochu od ruky.
No ale teraz budem hlavne pokračovať v práci, ktorá sa mi začína celkom kopiť a na zábavu zostáva čím ďalej tým menej času, takže za pár týždňov budem rád ak sa mi podarí aspoň raz za týždeň niekam vypadnúť. Nuž, predsa len treba niečo aj obetovať ak chce človek robiť vedu na úrovni a snažiť sa posunúť koleso pokroku trošičku ďalej. Mimochodom, tu je krásne vysvetlenie toho čo je to vlastne to Ph.D. a čo taký doktorand vlastne robí :)


Práci aj zábave zdar,
Juro


PS: dneska žiadne fotky z nočného života, asi chápete prečo :)

Ako Amerika spomínala na 9/11

V nedeľu, 11.9.2011 sme si pripomenuli 10.výročie teroristických útokov na budovy Svetového obchodného centra v New Yorku. Silno verím tomu, že v Európe sa tejto spomienke ani zďaleka nedostalo toľko pozornosti ako tu v USA. Niet sa čomu diviť, bol to útok na symboly amerického životného štýlu a ich moci a preto aj 10 rokov po, Američania stále veľmi citlivo vnímajú, čo sa stalo toho dňa. A v tento deň ukazovali svoj patriotizmus viac ako obvykle.

9/11/01

Americké médiá boli plné príbehov z 9/11, veľké mestá (hlavne New York, čo je pochopiteľné) sa zmenili na pevnosti s policajtami na každom rohu a pri pamätníku obetí sa striedali rôzne osobnosti s prejavmi. No a ako to prebiehalo tu v malom meste zvanom Lafayette? Nebolo to nič veľkolepé, ale pri zbežnej prechádzke mestom človek musel dospieť k názoru, že niečo sa deje. Najväčšie zhromaždenie bolo pri pešom moste cez rieku, kde bolo mal0 pódium a rečníci s megafónom hovorili k zhromaždeniu ľudí. Treba povedať že prejavy boli veľmi emotívne a mnoho prítomných neskrývalo slzy. Mne sa to zdalo ale príliš pritihanuté za vlasy, pretože väčšina rečníkov pochádzala z miestnych kostolov a stále ohnivo opakovali aká je Amerika veľká a skvelá a ako nás Boh strašne miluje (ak nás naozaj tak miluje, prečo dopustil aby sa také niečo stalo?). To ma po pár minútach tak znechutilo, že som sa radšej pobral ďalej. Toto asi nikdy nepochopím...

Spomienka na pôde univerzity

Nakoniec som prišiel na pôdu univerzity, kde boli spomienky predsa na vyššej úrovni. Ani tu sa samozrejme rečníci nevyhli sentimentu, ale bolo to oveľa dôstojnejšie. Prítomní boli aj vojnoví veteráni v uniformách a niekoľko príbuzných obetí útokov. Čakal som ale trochu väčšiu účasť z radov verejnosti, ale ako hovorím, toto je malé mesto a nemôže sa to porovnávať so spomienkovými akciami vo veľkých mestách. Zhromaždenie bolo okolo fontány v strede kampusu a okolo fontány bolo do zeme zapichnutých presne 2977 vlajok, symbolizujúcich každú jednu obeť útokov.

Jedna vlajka za každú obeť útokov

Dátum 9/11 je jednoducho pre Američanov takmer posvätný a nikto si tu nedovolí to brať na ľahkú váhu. Ak by ste v nejakej chudobnejšej štvrti predniesli tu u nás obľúbené konšpiračné teórie o sprisahaní americkej vlády proti vlastným občanom, tak sa stretnete s ostrým nesúhlasom a odmietnutím, prípadne vás nazvú že podporujete teroristov (mal som silné nutkanie sa na toto opýtať náhodného účastníka "náboženského" zhromaždenia, ale nakoniec zvíťazil rozum nad zvedavosťou). A to preto že stále plno ľudí verí jednoducho tomu, že vláda robí všetko preto, aby ich "ochránila". Takže v Amerike môžte mať slobodný názor, ak teda nie je príliš protiamerický.

Avšak rastie počet ľudí, ktorí sa nedajú jednoducho opiť rožkom a pýtajú sa, či sa to naozaj stalo tak ako tvrdí oficiálna verzia. Ruka v ruke s udalosťami po 11.septembri totiž rastú pochybnosti o potrebe zvýšených výdavkov na armádu, zmysel vojen (Afganistan a Irak) ktoré stáli mnoho peňazí a životov a ktoré vlastne priemernému občanovi USA okrem prísnejších bezpečnostných kontrol, zvýšených daní, cien ropy,  a finančnej krízy nič iného nepriniesli. Teda vlastne priniesli, a to falošný pocit bezpečia. Ďalej tu sú kontroverzné zákony typu Patriot Act, ktoré umožňujú štátu sledovať každého občana bez jeho vedomia, jednoducho len tak. Toto je dosť hrozivé, pretože štát ktorý môže sledovať svojich občanov bez obmedzenia má zároveň nad nimi veľkú moc. Celé je to ako známy príbeh o varení žaby vo vode. Ak hodíme žabu do vriacej vody, ihneď vyskočí. Ak ju však necháme vo vode a pomaly ju zohrievame, žaba sa nechá uvariť. Podobne aj ľudia neznesú veľké zásahy do svojej osobnej slobody, ale maličkosti (napr. vyzúvanie topánok na letiskách) im nevadia. A práve kvôli tomuto si veľa ľudí začína myslieť, že už sa pomaly začíname variť (netýka sa to len USA, ale aj Európy).

Naozaj je terorizmus tá najväčšia hrozba?

 Zostáva len dúfať že bude pribúdať ľudí ktorí budú hlasno protestovať proti podobným praktikám, inak sa nám USA premenia na štát orwellovského typu, kde nikto nie je slobodný. A to všetko v rámci "boja proti terorizmu" a "ochrany obyvateľstva", pričom si veľa ľudí neuvedomuje že skutočné hrozby číhaju niekde inde. Príklad: od roku 2001 zahynulo cca 3000 Američanov pri teroristických útokoch. ALE - na následky fajčenia ich zahynulo odvtedy takmer 5 miliónov, na následky obezity takmer 3 milióny a na omyly lekárov ďalších 2 a štvrť milióna. Takže ak to zoberieme extrémne, najväčšou a najkrvavejšou teroristickou organizáciou je McDonalds a najväčší teroristi sú lekári :). Keď však porovnáme peniaze idúce na vojnu s terorizmom a peniaze na prevenciu obezity či fajčenia, tak tento pomer je úplne opačný.

Dosť bolo úvah, hlavnou podstatou tohto výročia bolo uctiť obete z 9/11/2001, pričom nezáleží na tom kto za útokmi naozaj stál. Pre Ameriku toto bude stále udalosť číslo 1 a budú si ju ešte dlho pripomínať.

Zo "slobodnej a veľkej" krajiny

Juro

Najamerickejší šport

Minulý týždeň som sa rozhodol vyskúšať v praxi, ako je to s tými rozdielmi medzi americkými a európskymi športmi. A vybral som si asi toho najvýraznejšieho zástupcu - americký futbal. V popularite mu tu nekonkuruje asi nič, ostatné športy ako baseball a basketbal sú až za ním. Veď aj finále Národnej futbalovej ligy (NFL), Super Bowl, patrí k najsledovanejším prenosom na svete s obrovskými ziskami v reklame. A hokej, navzdory populárnej NHL, je až na štvrtom mieste.

Tak ako to teda je?

Ak by náhodou niekto netušil, tak americký futbal má s tým našim, európskym (ktorý v USA mimochodom nazývajú "soccer"), naozaj pramálo spoločné. Skorej sa podobá rugby, ale aj tu sú podstatné rozdiely. Kto chce, prečítajte si pravidlá, mne osobne sa oproti európskemu futbalu zdajú trochu zložitejšie, ale myslím že to je vec zvyku. V Európe je to naozaj dosť málo rozšírený šport, podobne ako je málo rozšírený európsky futbal v USA. Stále ale nechápem prečo sa to volá futbal, keď väčšinou držia "loptu" (ono je to skôr šiška) viac v rukách ako do nej kopú. Je to asi dané historickým vývojom, keďže tento šport sa naozaj vyvinul z európskeho futbalu niekedy na konci 19. storočia.

Každá poriadna americká univerzita má svoje futbalové mužstvo a Purdue nie je výnimkou. Nazývajú sa Purdue Boilermakers a ich domovom je Ross-Ade Stadium s kapacitou 60-tisíc ľudí. Táto kapacita ma šokovala, čakal som niečo menšie. Ono je to tak že univerzitné ligy sú vlastne odrazový mostík do hlavnej ligy, NFL. O tom svedčí aj záujem ľudí, pretože na to že West Lafayette je len 30-tisícové mesto, štadión bol zaplnený skoro celý. 

Takže som sa vybral na otvárací zápas, na pravé poludnie, rovno do sektoru fanúšikov. To sa vzápätí neukázalo ako dobré rozhodnutie, lebo slnko riadne pripekalo, teplota dosahovala 37°C a nikde žiadny tieň. A predávali len sladké žbrndy typu Coca-Cola. Ešteže sme našli fontánku s pitnou vodou, inak by som tam asi padol k zemi. Myslel som že zápas bude trvať maximálne dve hodiny, ale to som si mal naozaj zistiť predtým ako prebieha typický zápas. Čistá hracia doba je síce len jedna hodina (4x15 minút, medzi tým prestávky), avšak nie sú tam započítané prerušenia. Prebiehalo to asi takto: hráči rozohrali, pár krát si prihrali, jeden začal s loptou bežať pokiaľ ho obrana súpera nezastavila. A toto celé trvalo maximálne 20 sekúnd, po ktorých nasledovalo prerušenie ktoré niekedy trvalo riadne dlho než sa hráči znovu rozostavili. Toto bolo čo ma otravovalo najviac, pretože to natiahlo hru na celé štyri hodiny. Hra mohla byť celkom záživná, ale tieto prerušenia zabili vo mne všetko nadšenie. Spád to dostalo až v poslednej štvrtine, keď sme prehrávali a museli sme za každú cenu dohnať súpera. Stačili dva touchdowny a jeden field goal a už sme aj vyhrávali. Škoda že celý zápas tak neprebiehal, bolo by to ďaleko záživnejšie.

Atmosféra pred zápasom

Čo však bolo úžasné, tak to bola atmosféra pred, počas aj po skončení hry. Keďže išlo o otvárací zápas sezóny, dlho pred začiatkom na ploche štadióna vystupovali muzikanti, roztlieskávačky a rôzni akrobati, ktorí tvorili na štadióne rôzne obrazce. Jednoducho taká spartakiáda v americkom podaní :). Zakončené to bolo samozrejme rozvinutím veľkej vlajky a zahraním hymny, americkí patrioti sa nezaprú. Potom na plochu konečne vybehli za potlesku publika hráči. Počas hry behom prerušení sa fanúšikovia stále bavili, na ploche robili roztlieskávačky akrobatické kúsky a muzikanti vyhrávali rôzne melódie. Fanúšikovia boli skvelí, povzbudzovali svoj tím s rôznymi gestami. Napríklad keď sa mužstvo dostalo na dohľad k end zone súpera a teda bola možnosť spraviť touchdown pri ďalšej rozohrávke, všetci si zborovo začali mädliť ruky. Po každom skórovaní zase každý vytiahol kľúče a začal nimi zvoniť a mnoho iných gest. Po zápase zase nasledovali rôzne prehliadky a celé to bolo zakončené pochodom muzikantov a roztlieskávačiek cez celé mesto.

Zhromaždenie pred štadiónom

Zápas sme vyhrali, ale ja som z toho mal zmiešané pocity. Hra to nie je zlá, ale tie prestávky mi ju úplne znechutili. Ešteže počas nich sa stále niečo dialo a bolo sa stále na čo pozerať. Posledná štvrtina mi napravila náladu, ale beztak si myslím že celé je to hlavne show, kde fanúšikovia sa bavia rôznymi sprievodnými akciami a hra tomu dodáva grády. Alebo to je jednoducho tým že som Európan, ktorý podobne čisto americké veci nechápe a asi nikdy nepochopí :). Tak ako na druhej strane zase Američania nechápu, čo my vidíme na tom našom futbale. A takých analógií sa dá nájsť viac, spomeňme napríklad americkú IndyCar series a našu Formulu 1. 

Sprievod roztlieskávačiek a muzikantov cez mesto

V žiadnom prípade ale neľutujem že som išiel na zápas, niekedy si zájdem ešte raz ale príliš často to nevidím. Radšej si asi odložím peniaze na výlet do Chicaga na zápas NHL alebo do Indianapolisu na formulky.

Športu zdar,

Juro

PS: keď už píšem o športe, nedá mi to nereagovať na nedávnu smutnú udalosť. Takže, Paľo Demitra a Tvoji spoluhráči z Jaroslavľu, odpočívajte v pokoji...

Prvé kroky mimo univerzitu

Asi všetci budete súhlasiť s tvrdením, že ísť študovať do Ameriky a zostávať stále na univerzite, na tom istom mieste je vcelku mrhanie možnosťami, ktoré táto krajina ponúka. USA sú neskutočne rozsiahly štát s veľkými rozdielami nielen v prírode, ale aj v ľuďoch a kultúre. O cestách cez celú Ameriku bolo napísaných veľa kníh a natočených veľa filmov a veľa ľudí každoročne podniká tzv. "road trips" z jedného konca kontinentu na druhý.

No ale teraz trochu pribrzdím. Som tu ešte krátko a povinnosti ma veru teraz na žiadnu veľkú cestu nepustia. Navyše, cestovanie po USA rovná sa vlastniť auto, a zatiaľ ešte žiadne nie je v mojom vlastníctve. Prečo je tomu tak? Dalo by sa povedať že Američania boli (a sú) silní individualisti a auto je pre nich niečo ako symbol slobody, niečo čo priamo vlastnia a zavezie ich kam oni chcú, lebo tak by podľa nich asi sloboda mala fungovať. Sú tu samozrejme aj možnosti ako cestovať inak ako autom, ale keď opomeniem leteckú dopravu, verejná cestná doprava tu je veľmi slabá. Vo veľkých mestách je možné sa presúvať metrom, ale ak sa chcete dostať z malého mesta do väčšieho, narazíte na problém.

Nádražie v Lafayette

Osobné vlaky tu síce premávajú, ale nie veľmi často. Príklad - v Lafayette je vlakové nádražie, ale na to aké to je veľké mesto je pomerne malé na Slovensku aj niektoré dediny majú väčšie. Bude to tým že osobný vlak tu premáva len raz za deň, a to ráno. Skrátka, cestovať vlakom nie je veľmi americké, aj keď vlaky tu sú pomerne komfortné a dobre vybavené. Len taká perlička na okraj, prepravu osôb má na starosti štátna spoločnosť Amtrak a ak by ju štát nedotoval, tak rýchlo skrachuje. Druhá možnosť je cestovať autobusom, čo je trochu viac flexibilné a dá sa dostať do miest, kam vlaky nechodia. Ale zase sa jedná výhradne o diaľkové spoje, o nejakej lokálnej preprave nemôže byť reč. Takže, ak sa chcete dostať z jedného malého mesta do druhého, vzdialeného napr. len 30km, musíte použiť auto.

Nočný Indianapolis

Preto sú nateraz moje cesty obmedzené len na blízke okolie, čiže štáty Indiana, Illinois a Michigan. Hlavným mestom Indiany je Indianapolis a práve tam som sa v piatok večer vybral. Išiel som s priateľmi na koncert, takže nemôžem to zrovna nazvať poznávacím výletom. Bola to čisto súkromná akcia za zábavou v zaujímavom medzinárodnom zložení: ja Slovák, dve dievčatá z Maroka, Nemec, Fín a Američanka :). Musím sa im poďakovať za pekný večer a trochu som spoznal nočný život v Indianapolise. V podstate sa nelíši od našich miest, s tým rozdielom že u nás sa tak často nestrieľa a nie je taká vysoká kriminalita. Nočné mesto je inak celkom pekné, s vysvietenými mrakodrapmi a zopár monumentami či už v parkoch alebo námestiach. No myslím že niekedy v blízkej dobe sa tam vyberiem ešte raz, pekne cez deň a s vyšším cieľom než len vybúriť sa v klube a dať si nejaký ten drink.

Typická krajina v Indiane - rovina a pole vystriedaná rovinou a poľom

Za ďalší výlet vďačím univerzite, konkrétne ľuďom čo majú na starosti medzinárodných študentov. Výlet bol veľmi dobre organizovaný, išlo nás 5 autobusov a všetko podľa presného poriadku- Nostalgicky som sa tak v spomienkach vrátil do doby školských výletov zo základnej a strednej školy, lebo miestami som mal pocit že sa k nám tak aj zástupcovia univerzity správajú. Napríklad, pani vyslovila obavy či sa dokážeme po rozchode všetci vrátiť do autobusu a kládla nám na srdce aby sme sa hlavne neutopili. No nevadí, my Európania vzadu v autobuse sme z toho mali veľkú zábavu (až na to že nám nedovolili piť pivo v autobuse, ale tým je USA známe že človek nemôže piť hocikde). A kam sa vlastne išlo? Silver Beach v meste St. Josephs, ktoré leží priamo na brehu Michiganského jazera, čo je asi 300km severne od Lafayette. Cesta to bola celkom dlhá a nezáživná, celý štát Indiana je jedna veľká rovina, samé polia a občas nejaký ten les. Cestu som si krátil rozhovorom s kolegami z Nemecka (to som fakt netušil že aj v Amerike sa mi zíde nemčina).

St. Josephs a v pozadí Silver Beach

Lake Michigan a vlny ako na mori

Zato na mieste "pristátia" to bolo niečo iné. Lake Michigan je síce jazero, ale také obrovské že človek má pocit akoby dorazil k moru. Pláže boli jemné, pieskové a boli aj celkom veľké vlny. Skrátka, more ako vyšité, len tá voda nebola slaná. Na pláži bolo celkom veľa ľudí, hlavne rodiny s deťmi, ale aj vyznávači jazdy na vodných skútroch a člnoch. Aj samotné mestečko St. Josephs bolo veľmi pekné, s pešou zónou pre turistov a s množstvom obchodíkov a reštaurácií. Pripomínalo mi to takú stredomorskú atmosféru, až teda na to že to nebolo u naozajstného mora a vzduch bol celkom chladný (takisto aj voda). Vyskúšali sme teda rôzne miestne špeciality a potom šli naspäť na pláž. Bolo tam aj mólo čo vybiehalo ďaleko do jazera s takým malým majákom, okolo ktorého premávalo plno lodí. Skrátka, bol to dobrý výlet, teda až na tú dlhú cestu autobusom a spálený chrbát od slnka :). Je pekné, že ponúkajú takéto možnosti cestovania pre študentov a v budúcnosti sa určite plánujem zúčastniť ďalších takých ciest. Dostalo sa mi do uší že robia výpravy aj na také významné športové udalosti ako 500 míľ Indianapolis, tak som zvedavý.

St. Josephs

Zatiaľ teda mám za sebou dve výpravy mimo univerzitu, dúfam že ich bude viac, ale to všetko bude závisieť od času (práca sa nám nakopuje, deadliny blížia) a od financií (doktorand v USA si rozhodne veľa vyskakovať nemôže a ako zahraničný študent nemám právo pracovať niekde "mimo"). Časom by som rád chcel zaobstarať nejaké približovadlo, nech tu je život jednoduchší. Ale o tom možno niekedy inokedy. Teraz budem dúfať že do zimy ešte bude pár možností sa niekam (aj ďalej) pozrieť.


Tak zas niekedy nabudúce

Juro

Babylon zvaný Purdue University

Na želanie niektorých z Vás som sa rozhodol napísať pár riadkov o tom, kde a čo to vlastne študujem. Univerzita sa nachádza sa v štáte Indiana, v mestečku West Lafayette (asi 30-tisíc stálych obyvateľov) a hneď naproti mestu Lafayette (60-tisíc obyvateľov), ktoré oddeľuje rieka Wabash. Blízke známe mestá sú na juhu Indianapolis (cca 90km) a na severe Chicago (cca 220km). Je to  celkom pokojné mesto, veľká väčšina obyvateľov sú študenti a aj iné časti mesta sú celkom bezpečné (oproti iným americkým mestám, napr. v takom Chicagu alebo Indianapolise by som večer po predmestiach bez nabitej brokovnice nechodil). Inak je to typicky americké mesto - široké ulice, ktoré majú mriežkovú štruktúru, zopár hlavných ťahov plných áut a pokojnejšie štvrte s rodinnými domami. Hlavnou dominantou mesta je ale univerzitný kampus.



Anglický názov univerzity je Purdue University no a po slovensky by sa to správne malo písať ako Purdueova Univerzita. To dáva tušiť, že univerzita bola pomenovaná po svojom zakladateľovi, ktorý sa volal John Purdue. Stalo sa tak v roku 1869, takže v rámci USA patrí k starším univerzitám. Nebudem teraz rozpisovať históriu, kto chce si prečíta na Wikipédii alebo stránkach univerzity, takže len stručne zhrniem niektoré zaujímavé fakty. Aktuálne tu je okolo 40-tisíc študentov ktorí študujú na 8 fakultách od humanitných vied až po technológie, takže celkom široké spektrum. Môžu si vybrať z viac ako 200 študijných oborov. Ja som na College of Technology (niečo ako Technická fakulta) a ako obor mám počítačovú grafiku. V rebríčku Top 500 univerzít sa umiesňuje okolo 60. miesta, čiže v rámci USA nepatrí medzi tie najprestížnejšie univerzity, ale v rámci sveta si vedie celkom dobre.

Čo sa týka známych ľudí čo vyštudovali na Purdue, určite budete poznať chlapíka menom Neil Armstrong :). Na jeho počesť mu dokonca vystavali celú budovu, kde sa vyučuje aeronautika a astronautika. Ono celkovo, tomuto miestu sa prezýva "The Craddle of Astronauts" ("Kolíska astronautov") vzhľadom k vysokému počtu ľudí čo sa po absolvovaní vydali na kariéru astronauta. K ďalším známym patrí Eugene Cernan, posledný človek na mesiaci, ktorý má slovenských predkov. Vyštudovalo tu aj pár nositeľov Nobelovej ceny a úspešných športovcov.

Futbalový štadión

Keď už spomínam tých športovcov, čo by to bolo za americkú univerzitu bez poriadneho futbalového tímu. Mám samozrejme na mysli americký futbal, ktorý je tu nesmierne populárny. Univerzitný tím si hovorí Purdue Boilermakers a ich domovským štadiónom je Ross-Ade Stadium. Keď som ho prvý krát videl, nemohol som uveriť tomu ako môže mať "len" univerzitný štadión kapacitu 60-tisíc ľudí. Ďalší dôkaz že univerzitný šport tu berú veľmi vážne, veď aj basketbalová aréna nie je oveľa menšia. Ďalej sa tu nachádza baseballový štadión (ako inak!), veľa tenisových kurtov, plavárne a nezabudlo sa ani na náš európsky futbal, ktorý tu volajú "soccer".

Fontána v centre kampusu

Zo všetkého čo som napísal vyplýva, že univerzitný kampus je veľmi rozsiahly a tvorí prakticky mesto vnútri mesta. Univerzita má svoju nemocnicu, kostoly, obytné zariadenia, elektráreň a dokonca aj letisko, kde ako som spomínal trénovalo veľa astronautov a iných letcov. Kampus je inak veľmi pekne upravený, s rôznymi cestičkami pre chodcov aj cyklistov a čo poteší každého, pobehuje tu strašne veľa veveričiek :). Dominantou je veľká fontána v strede a veža so zvonicou, pod ktorou ževraj kto prejde, tak bude mať smolu a nebude nikdy promovať :)

Názov tohto príspevku obsahuje slovo Babylon. A veru, to presne vystihuje národnostné zloženie študentov na Purdue. Univerzia sa chváli jedným z najvyšších počtov zahraničných študentov (viac ako jedna tretina všetkých) a sú tu naozaj ľudia z celého sveta. Najviac je tu Číňanov a Indov, až tak veľa že miestami si vôbec nepripadám že som v Amerike, keďže zo všetkých strán je počuť čínštinu. Aj miestne obchody a reštaurácie sú tomu prispôsobené, takže je tu hrozne veľa čínskych a indických reštaurácií. Nájdu sa tu ale aj ľudia z iných oblastí, podarilo sa mi tu dokonca nájsť už aj pár ľudí z Austrálie, Južnej Ameriky, Blízkeho Východu ale aj z Európy, a to Poliakov, Nemcov, Rusov a dokonca aj zopár Čechov a Slovákov.

Takže toto je tá veľká inštitúcia, ktorej malou súčasťou som teraz aj ja. Je dobré, že tu je toľko zahraničných ľudí, lebo sa aspoň nemusím hanbiť za svoju angličtinu, pretože sa tu nájdu ľudia, ktorí nechápem ako mohli dostať víza z ich (ne)znalosťou angličtiny. Čo bol zatiaľ asi najväčší zážitok pre mňa bolo sadnúť si večer do baru s pár ľudmi, z ktorých každý pochádzal z iného kontinentu a inej kultúry. Pretože americká kultúra predsa len nie je až tak odlišná od našej, európskej, čo sa ale o čínskej rozhodne povedať nedá. Zatiaľ tu ale ešte moc ľudí nepoznám, dúfam že bude čas aj na nejaký spoločenský život popri tej hromade práce a vybavovačiek čo na mňa navalili.


Pozdrav z Indiany do srdca Európy posiela

Juro