Basketbal & NBA

Ešte predtým než som odišiel do USA som si dal za cieľ navštíviť aspoň po jednom zápase z tu najviac sledovaných športov: amerického futbalu, basketbalu, hokeju a baseballu. Americký futbal a hokej som si už splnil, takže teraz prišiel na rad basketbal. Univerzita má samozrejme svoj basketbalový team a kúsok odtiaľto v Indianapolise má základňu team Indiana Pacers ktorý hrá v národnej basketbalovej asociácii (NBA).

Mackey Arena a Purdue Boilermakers

Najprv som sa teda vybral na univerzitný basketbal. Volajú sa takisto ako futbalový team, teda Purdue Boilermakers. Ich miestom je Mackey Arena s kapacitou 17-tisíc ľudí, zase jeden priemerný univerzitný štadión (keby sme na Slovensku mali taký aspoň jeden...). Na rozdiel od futbalového teamu ktorému sa tento rok príliš nedarilo je basketbal na tom veľmi dobre a vyhrávajú veľa zápasov. Ono celkovo je univerzitný šport na vysokej úrovni a občas predvádzali kúsky známe z NBA, ako napríklad brutálne smeče. A samozrejme ako u futbalu, aj tu je okolo toho riadna show s muzikantmi z Marching Band, roztlieskavačkami a rôznymi zábavnými akciami počas prestávok. Divácka atmosféra bola taktiež výborná, 17-tisíc ľudí v uzavretom priestore narobí veľa hluku :). Sezóna je teraz v plnom prúde, lístky nie sú až tak drahé, takže si asi ešte pár krát zájdem (ak bude čas...).

Bankers Life Fieldhouse v Indianapolise

Tento týždeň sme sa rozhodli konečne pozrieť aj NBA zápas, a to konkrétne medzi Indiana Pacers a Miami Heat. Hlavne Miami Heat je dosť známy klub za ktorý hrali (alebo hrajú) veľké hviezdy ako Shaquille O'Neal, LeBron James alebo Dwayne Wade. Ale aj Pacers majú samozrejme svoje kvality, veď 4-krát vyhrali Centrálnu divíziu a určite vám hovorí niečo meno Reggie Miller. Zápas sa hral v Bankers Life Fieldhouse priamo v centre Indianapolisu (kúsok od Lucas Oil Stadium kde sa nedávno hral Super Bowl) ide opäť o veľkú arénu s kapacitou 18-tisíc ľudí.

Svetelná show pred začiatkom zápasu

Ako je už u amerických športových podujatí zvykom tak nástup hráčov sprevádzala veľkolepá svetelná show aj s ohňostrojom, vlajkami a to všetko za revu divákov. Tí ale rýchlo stíchli po prvej štvrtine keď Pacers prehrávali o 20 bodov a túto stratu už nedohnali. Bolo to trochu sklamanie pretože nadšenie divákov sa vytratilo a miestami som sa cítil ako v divadle, také bolo ticho. Všetko zachraňoval pohľad na hru kde si basketbalový fanúšik prišiel na svoje, veľmi rýchla hra, prihrávky a efektné zakončovanie. Heat skórovali viac ako 100 bodov, Pacers 90 (ku koncu sa prebrali, ale neskoro) takže koše padali naozaj prakticky neustále.

Indiana Pacers vs Miami Heat

Vystúpenie roztlieskavačiek

Počas prestávok sa konali rôzne akcie, najviac pútala Slam Dunk Show, kde dali trampolíny pod koše a chlapíci efektne lietali vzduchom, robili saltá a nakoniec smečovali. Potom tu boli samozrejme vystúpenia roztlieskavačiek a streľba suvenírov medzi ľudí (tesne ma minul dres a tričko :). Dojmy sú pozitívne, dostalo sa mi čo som v podstate čakal, škoda že domáci team nehral lepšie, lebo behom poslednej štvrtiny ľudia ani nečakali na koniec zápasu a húfne odchádzali preč.

Slam Dunk Show

Ak to mám teda porovnať s NHL v Chicagu, tak tam bola oveľa lepšia atmosféra (a vsadím sa že podobná tam panuje aj počas zápasov NBA, Chicago Bulls predsa patrí k lepším teamom). No a na záver treba povedať že podobne ako väčšina športov aj basketbal je lepšie hrať ako ho len sledovať :).

Športu zdar,

Juro

Lyžovačka v michiganských "vrchoch"

Stáva sa už dobrým zvykom že o nás, medzinárodných študentov sa tu na Purdue celkom pekne starajú. Tentokrát nám ponúkli výjazd do lyžiarskeho strediska kdesi v Michigane za smiešnu cenu (=zadarmo, akurát požičanie lyží bolo treba zaplatiť), takže nebolo o čom premýšľať. Lyžiar síce nie som bohvieaký a na lyžiach som nestál pár rokov, ale povedal som si že vyskúšam.

Španielski kolegovia zvyknutí lyžovať v Pyrenejách sa trochu nudili

Prvá zaujímavosť bola že miesto bolo vzdialené asi tak 350km, konkrétne sa jednalo o miesto zvané "Swiss Valley" a bolo to kúsok od mesta Jones v Michigane. To je v poriadku, na americké pomery to je celkom blízko a tri hodiny v autobuse s dobrou partiou ubehli celkom rýchlo. Ako sme sa blížili, tak akosi stále nebolo vidieť žiadne vrchy a po príjazde nasledovala druhá zaujímavosť, "vrch" z ktorého sa lyžovalo by som prirovnal k takému trochu väčšiemu kopcu (nadmorská výška ani nie 300m). Ale tu na tejto nekonečnej rovine to vyzeralo ako Mount Everest :). Pre mňa, málo skúseného lyžiara to bolo ale tak akurát, to len moji kolegovia zvyknutí lyžovať v Alpách alebo Pyrenejach ohŕňali nos.

"Somárska lúka" pre začiatočníkov s lanom čo nás ťahalo hore

Pre istotu som sa prihlásil do kurzu pre začiatočníkov, lebo fakt to bola doba čo som naposledy stál na lyžiach a moc som si neveril. Inštruktorka bola fajn, po cca hodine už sme sa vozili z kopca dole jedna radosť a nakoniec sme sa osmelili aj na väčší svah, ktorý však tiež nebol veľmi strmý. Problémom bola aj prílišná krátkosť zjazdu, keď človek išiel dole ani nie minútu, potom päť minút čakal na vlek a zase večnosť než ho to vyviezlo hore. Aspoň počasie vyšlo celkom dobre, aj keď bolo okolo nuly a sneh bol dosť mokrý (robia tam aj umelé zasnežovanie).

Tak a toto bola asi najdlhšia zjazdovka. Nič pre náročných lyžiarov :)

Celkovo to ale nebolo zlé, vedeli sme že to nebude žiadne Colorado a Skalisté vrchy. Stredisko bolo ale vybudované veľmi pekne, s niekoľkými svahmi, vlekmi a požičovňou vybavenia. Aj ľudia boli veľmi ochotní, či už inštruktori alebo v požičovni lyží. Je vidieť že sa snažia z toho kopca vytrieskať maximum čo sa dá (ono je to asi jediné lyžiarske stredisko v okruhu 500km). Akurát v bufete nepredávali alkohol, takže si človek musel odpustiť horúci čaj s rumom po lyžovačke :). No a potom zase tá zdĺhavá cesta autobusom naspäť, ale začínam nabiehať na to americké myslenie že 3-5 hodín v aute nič nie je. Akurát telo trochu bolelo na druhý deň od tých pár pádov čo sa mi podarili.

Tak toto bol taký mini lyžiarsky výlet, v rámci možností to bola celkom zábava a aspoň na chvíľu som mohol utiecť od práce ktorá sa mi zase začína kopiť že neviem čo skorej. Celkom ma to ale navnadilo, takže niekedy možno skúsim aj to Colorado, ak budú čas a peniaze.

Tak tam na tom Slovensku nezmrznite :)

Juro

Návrat a rýchla zastávka v Barcelone

Zdravím zase z Ameriky! Síce je to už skoro dva týždne čo som tu, ale bol som tak pracovne vyťažený že som ani nemal čas sa prispôsobiť zmene času a prostredia, nieto ešte blogovať. Tých pár dní doma uplynulo naozaj rýchlo, myslím ale že som toho postíhal dosť (hlavne moja pečeň toho stihla dosť :). Rodina a priatelia mi pripravili krásne chvíle až sa mi ani nechcelo odchádzať (týmto pozdravujem moje "sestričky" ;). Ale nedalo sa nič robiť, na pár rokov som si zvolil život za veľkou mlákou takže bolo treba sa vrátiť.

Tentokrát som mal cestu spestrenú plánovanou zastávkou v Barcelone. Založil som síce tento blog s tým že budem písať hlavne o Amerike, ale snáď mi odpustíte keď napíšem niečo aj o Španielsku :). Úmysel ísť do Barcelony sa zrodil pri hľadaní čo najlacnejších leteniek na cestu cez oceán. Keďže ani teraz nemám potuchy kedy sa zase vrátim na Slovensko, tak som sa rozhodol kúpiť jednosmernú letenku. A tu vyvstal problém s veľkými leteckými spoločnosťami pretože ich jednosmerné (prípadne otvorené spiatočné) letenky sa ukázali v niektorých prípadoch ešte drahšie ako klasické spiatočné. Našiel som však let s Pakistan International Airlines, ktorý stál ďaleko menej ($400) oproti ponukám iných leteckých spoločností. Slovo "Pakistan" v názve spoločnosti síce nevzbudzovalo vo mne dôveru, ale nakoniec som sa rozhodol, že to skúsim. No a keďže jediné európske letisko cez ktoré lietajú do USA je práve Barcelona, tak to bol dôvod prečo som sa tam ocitol.

Prílet do Barcelony

Stačilo už len dopraviť sa z Viedne do Barcelony. Na to som si zvolil low-cost spoločnosť FlyNIKI a let s nimi bol pohodový, letušky príjemné, akurát mi nechceli vziať môj malý kufor do lietadla, že bol príliš ťažký (zaujímavé že Pakistanci s tým potom problémy nemali :). Po pristátí som hneď smeroval do centra mesta, kde som mal rezervovaný hostel. Barcelona má veľmi dobré spojenie letiska s centrom (pretože letisko je dosť ďaleko od centra), služba Aerobús operuje v 10-minútových intervaloch a spiatočná cesta stála 9€. Takže som sa ocitol priamo v centre, v Plaza Catalunya. Hostel som mal kúsok odtiaľ a mal som trochu problémy ho nájsť, sídlil v historickej budove kde je zakázané dávať veľké billboardy a nápisy, takže hotel prezradila až malá ceduľka za oknom. Hostel bol príjemný, čistý, nebolo tam skoro nikoho (Barcelona v zime nie je veru cieľ mnohých turistov) a chlapík na recepcii bol veľmi nápomocný s tým kam sa vybrať a čo prezrieť v krátkom čase (mal som iba jeden večer na prehliadku mesta).

La Sagrada Familia

Veľa som sa teda v hoteli nezdržoval a vyrazil hneď do mesta. Hlavnou dominantou mesta je stále nedokončená bazilika La Sagrada Familia od známeho acrhitekta Antonia Gaudího. Budova je to naozaj impresívna, v zaujímavom neo-gotickom štýle. Výstavba začala v roku 1882 a hovorí sa že ešte tak 20 až 25 rokov potrvá než ju dokončia. Bohužiaľ som nemal veľa času na prehliadku aj zvnútra, lebo som chcel vidieť aj niečo iné. 

La Rambla

Od hostelu som to mal kúsok k hlavnej tepne mesta, La Rambla. Je to široká ulica plná reštaurácií, obchodíkov a pouličných umelcov (a v noci aj prostitútok:). Vedie priamo do prístavu ku Kolumbovej soche, ktorá sa týči nad prístavom. Bolo tu trochu menej ľudí, lebo bolo zrovna 6.januára, čo sú Traja králi a väčšina Španielov tento sviatok trávila doma. Bola tu krásna vianočná výzdoba, a čo ma prekvapilo tak v strede Plaza Catalunya bolo spravené veľké kryté klzisko, čo mi tam teda moc nepasovalo, lebo teplota aj v noci bola príjemných 15°C. Potom som sa už len túlal gotickou časťou mesta kde bolo veľa budov postavených ešte počas stredoveku, hlavne kostoly. Uličky tu boli tak úzke, že keď som rozpažil tak som sa dotkol domov na oboch stranách.

Koniec Rambly a vzadu Kolumbova socha

Uličky v gotickej štvrti

Mesto je to teda veľmi pekné, ľutoval som toho že som nemohol zostať dlhší čas. Chcel som napríklad pozrieť aj svetoznámy Camp Nou, domov futbalového tímu FC Barcelona, prípadne stráviť viac času v prístavu a na plážach v okolí. Tak možno nabudúce, ale nie len na jeden deň a nie sám. Nie je to ono chodiť po neznámom meste len tak sám, síce môžete ísť kam chcete, ale po čase to človeka prestane baviť a hlavne taká večera osamote v reštaurácii nie je to pravé orechové.

Prístav

Takže na druhý deň ráno už som išiel smer letisko a Amerika. Ako som povedal, vybral som si služby Pakistan International Airlines (PIA). Lietadlo malo hodinové meškanie, pretože prilietalo z Karáčí v Pakistane a v Barcelone malo len medzipristátie. Ľutoval som cestujúcich z Pakistanu, pretože ich vyhnali z lietadla aby absolvovali extra bezpečnostnú prehliadku, ktorá bola dosť zdĺhavá a otravná, dokonca po mne "bezpečák" chcel aby som aj notebook zapol. Asi aby sa presvedčil že to nie je umne vyrobená semtexova skulptúra :). Samozrejme že toto všetko bolo kvôli Američanom ktorí asi majú isté obavy z lietadla plného Pakistancov :). Inak ale na PIA nemám krivého slova, personál bol veľmi ochotný, lietadlo nové, takže som nemal obavy že niekde havarujeme :) Len tak pre zaujímavosť, PIA bola prvou spoločnosťou ktorá nakúpila nové Boeingy 777. Let bol pokojný, a so službami som bol spokojný, až na to že nepodávali alkohol ale to som tak nejak tušil dopredu, keďže sa jedná o moslimov. Mimochodom, než sme vzlietli tak na videu pustili nejakú modlitbu z Koránu, asi aby nás Alah počas nášho letu ochraňoval :). Nečakal som že to poviem, ale túto leteckú spoločnosť môžem odporučiť, je vidieť že sa Pakistanci takto snažia ukázať pred zvyškom sveta v tom najlepšom svetle.

Boeing 777 pakistanských aeroliniek v plnej kráse

 Chicago ma privítalo ako obvykle, teda ošklivým a studeným počasím a neskutočne dlhou radou pri imigračnej kontrole. Tá prebiehala veselšie ako obvykle, pretože colník bol americký Poliak, tak sme aj prehodili pár slov v rodnej reči. Hlavne ho zaujímalo, či veziem nejakú borovičku alebo slivovicu :). Potom už len "pár" kilometrov (okolo 250km) do West Lafayette autobusom a konečne som si mohol trochu odpočinúť.

Toho odpočinku bolo ale veľmi málo, lebo nasledovalo pracovné šialenstvo s dokončovaním projektov a výskumných článkov, lebo 17.januára bola deadline asi najprestížnejšej konferencie o počítačovej grafike, SIGGRAPH 2012. Robil som na dvoch projektoch, jeden sme dobrovoľne odpískali lebo sa nám nezdal dosť dobrý, ale druhý sme dotiahli do úspešného konca. Tempo bolo veľmi vysoké, do pracovne som prichádzal o ôsmej ráno a odchádzal o štvrtej ráno :). Spánku som si teda moc neužil, našťastie už to mám za sebou a môžem sa koncentrovať na nový semester.

Čo sa počasia týka, je to ako na hojdačke - chvíľu je +10°C a prší a na druhý deň -10°C a sneží. Snehu nám tu napadalo naozaj poriadne, ale to nie je nič načo by som nebol zvyknutý. Horší je mrazivý vietor, jednu noc sme tu mali -15°C ale skombinované s tým vetriskom sa zdalo že je aj tridsať pod nulou. Dúfam že sa nebude opakovať minulý rok, keď tu tých tridsať pod nulou naozaj mali :) Tak sa aspoň pozrite na fotky ako to tu v zime vyzerá.

Toto teraz vidím keď sa pozriem z okna svojho bytu

Tak to je asi všetko čo som mal teraz na srdci, som veľmi zvedavý čo nový semester prinesie, či budem mať aj čas niekde cestovať a či a kedy sa dostanem zase domov. Skôr ako cez leto to ale určite nebude.

Tak sa v tom srdci Európy majte dobre.

Juro

Cesta k domovu

Zdravím tentokrát zo Slovenska! Keďže je pekná tradícia aby rodina bola pokope počas vianočných sviatkov a keďže som si kúpil letenky už počas leta, tak tesne pred Vianocami som sa rozlúčil s priateľmi na univerzite, pobalil a hybaj smer Chicago. Ono tých rozlúčok bolo viac, dosť priateľov ktorých som spoznal študovalo len jeden semester takže bolo treba sa poriadne rozlúčiť. Nechcel som priamo letieť preč, tak som sa rozhodol že strávim predtým ešte jeden deň v Chicagu s v spoločnosti Nica zo Španielska a Lorenza z Rakúska. 

Mrako-drap :)

Ubytovali sme sa v hosteli priamo v centre, čiže všetko bolo pekne pri ruke a za veľmi dobrú cenu. Ak budete niekedy hľadať lacné ubytovanie v centre Chicaga, môžem tento hostel len a len doporučiť. Potom sme sa rozbehli do mesta na nákupy, aj keď z mojej strany trochu obmedzené pretože som cestoval naľahko iba s jedným batohom tak som si musel strážiť aby sa mi nakúpené veci doňho vopchali. Chicago, hlavne Michigan Avenue a State Street je naozaj raj pre všetkých nakupovačov, je tu prakticky všetko na čo si spomeniete, od značkového oblečenia po elektroniku a plno obchodíkov so suvenírmi. Väčšinou ale trochu drahšie (okrem elektroniky), takže pre chudobného študenta trochu nedostupné. Mimochodom, konečne som si kúpil foťák, takže po fotkách z mobilu prinášam dneska trochu vyššiu kvalitu :)

Hlavný dôvod prečo ísť do Chicaga o deň skôr bol pre mňa ale úplne iný. Keďže ako väčšina Slovákov mám celkom v láske hokej, tak návšteva zápasu NHL nemohla chýbať. Chicago je domovom tímu Blackhawks s dlhou tradíciou, štyrmi vyhratými Stanley Cups a množstvom skvelých hráčov. Z histórie môžem spomenúť Stana Mikitu (so slovenskými koreňmi), Bobbyho Hulla, v súčasnosti sú najväčšie hviezdy Patrick Kane, Jonathan Toews no a Slovák Marián Hossa, ktorého určite netreba nikomu predstavovať. Zašiel som si na zápas kde hrali proti Calgary Flames. 

Madhouse on Madison

Zápasy sa hrajú v aréne United Center kúsok na západ od centra mesta, ktorá zároveň hostí aj zápasy NHL (nechápem ako dokážu tak rýchlo vymeniť lad za palubovku aj niekoľkokrát za týždeň). Má kapacitu 25-tisíc ľudí a počas mojej návštevy tam bolo skoro 22-tisíc ľudí. Po krátkom váhaní som presvedčil aj Nica nech sa ku mne pridá, aj keď ako Španiel nemá k hokeju moc veľký vzťah. Trochu som mu vysvetlil pravidlá a na koniec sa mi zdalo že sa mu to aj páči :). Mali sme lístky na státie, takže sme mali trochu obavy či dobre uvidíme, lebo aréna má tri úrovne a je naozaj dosť veľká. Nakoniec to bolo v poriadku, puk sme videli a keďže pár miest na sedenie zostalo prázdnych, tak sme si mohli dokonca aj sadnúť. 

Atmosféra bola elektrizujúca, hlavne počas nástupu hráčov na ľad. Toto sa mi na Američanoch páči - každé športové podujatie je jednoducho veľká show a taktiež si to patrične užívajú. Skoro každý divák mal dres (chcel som si tiež kúpiť, ale keď som videl tú cenu za originálny dres, tak som radšej zostal len u trička) a mohutne povzbudzovali. Mali sme šťastie že zrovna vtedy Blackhawks vyhrali 4-2 (Hossa si pripísal jeden gól a asistenciu).

Začiatok stretnutia a nástup hráčov na ľad

 Na druhý deň ešte pred odletom som bol pozrieť múzeá, ktoré sa nachádzajú v Museum Campuse pri južnom okraji Grantovho parku, čiže kúsok od "môjho" hostelu. Sú tam tri múzea, Field Museum of Natural History, Shedd's Aquarium a Adler Planetarium. Pre nedostatok času som navštívil len Field Museum a Planetarium.

Adler Planetarium

Field Museum sa pýši najlepšie zachovanou kostrou Tyrannosaura nazvanou Sue (podľa objaviteľky), kostrami iných dinosaurov a ostatných pravekých zvierat. Zaujímavé boli aj expozície histórie osídľovania amerického územia, kompletne zrekonštruovaná hrobka egyptského faraóna a veľa vypchatých zvierat z celého sveta (toto sa mi až tak nepáčilo, mám radšej živé, dýchajúce zvieratá než nehybné "sochy").

Sue

Adler Planetarium lákalo na množstvo (3D) predstavení, avšak pre nedostatok času som pozrel len hlavné expozície. V jednej bola kompletne mapovaná cesta človeka na Mesiac od programu Mercury cez Gemini (mali tu dokonca skutočnú vesmírnu loď Gemini 12) až po Apollo. Nesmel chýbať ani kúsok mesačného kameňa, ale to ma až tak nezobralo, lebo taký máme aj u nás na Purdue :). Ďalšie expozície sa venovali histórii astronómie, blízkemu (slnečná sústava) a ďalekému (galaxie) vesmíru, s množstvom interaktívnych panelov. Expozície fajn, ale niekedy mi to pripadalo že to je zamerané až príliš na malé deti (čo ostatne niektorí Američania sú aj v dospelosti).

Gemini 12

Spirit či Opportunity?

Vianočná atmosféra ma ale celkom sklamala, čakal som ako tu trochu vyzdobené mesto a plno vianočných stromčekov, ale nič. Pravda, okrem nákupných stredísk kde mali pod stromčekov Santa Clausa s ktorým sa fotili deti. Na ulici ale všetko vyzeralo ako v iné časti roku, možno trochu viac bezdomovcov co sa snažili vymámiť nejaké peniaze a uhrávali to na "christmas spirit". Teda nula bodov, neviem ako to vyzerá v iných amerických mestách, ale Chicago nič moc.

Klzisko v Millenium Parku

No a potom som už konečne vyrazil na O'Hare International Airport, čo je jedno z najväčších letísk sveta. Mimochodom, leží dosť ďaleko od centra mesta a metrom tam trvá cesta skoro hodinu. Panoval tam zhon, aký sa dal očakávať a hlavne pri bezpečnostných prehliadkach sa to zdržovalo. Američania sú v tomto až otravne pedantní, keď človek si musí vyzliecť skoro všetko vrátane opasku a topánok než prejde cez skener. Kam tento svet speje... Lietadlo mi samozrejme hodinu meškalo, ale to bolo v poriadku lebo v Londýne som mal časovú rezervu (moja trasa bola Chicago - Londýn - Viedeň).

Letisko O'Hare a "môj" Boeing 747

Transatlantické lety sú hrooozne nudné, osem hodín natlačený v úzkom sedadle (economy class, Boeing 747) nie je bohviečo a občas treba vstať a pretiahnuť telo na prechádzke lietadlom. Teraz som mal ale nočný let, takže sa mi podarilo trochu aj spať. Po prílete do Londýna nasledoval dlhý pochod letiskom z jedného terminálu do druhého. Heathrow je takisto obrovské letisko a tento pochod spolu aj s ostatnými formalitami ako ďalšia otravná bezpečnostná prehliadka zabral viac ako hodinu. Pozitívne je ale množstvo obchodov v duty free zóne, kde Chicago v porovnaní pôsobí veľmi chudobno (tam nie je skoro nič). Potom už ma čakal len "kúsok" do Viedne. Je zaujímavé, že keď človek doletí do Európy z Ameriky, tak sa cíti už skoro doma aj keď domov to ešte má skoro 2000km, zvláštny pocit :).

Už nad Európou

Na letisku vo Viedni som mal krásné privítanie od rodiny no a potom som si konečne mohol oddýchnuť (po tom čo som prespal 16 hodín kvôli časovému posunu) pri štedrovečernom stole, dobrom kaprovi a vianočnom stromčeku. A konečne som si mohol dať normálny chlieb a pivo! Polroka v USA je málo na to aby mi veci na Slovensku pripadali divné, ale zopár vecí už vnímam inak, hlavne pitie na verejnosti (naše vianočné trhy s vareným vínom sú jednoducho úžasné), užšie cesty a ulice no a všetko sa mi tu zdá lacné, hlavne jedlo a pitie. 

Myslím že je pravda že človek najviac ocení domov až keď je od neho ďaleko. Som rád že som mal možnosť nachvíľu prísť na staré dobré Slovensko. Rodina a priatelia mi pripravili skvelé uvítanie a chvíle, ďakujem vám! A to až tak, že sa mi začiatkom januára zase bude ťažko odchádzať...

Tak teda Šťastný Nový Rok 2012!

Juro

Vďakyvzdanie, nákupy a bláznivé počasie

Tak sa znovu hlásim o slovo, tentokrát niečo o tom ako sme (ne)slávili Vďakyvzdanie (Thanksgiving) a o tom ako sa nám tu občas blázni počasie. Nepredpokladám že sa tu nájde niekto kto nepočul o Vďakyvzdaní, ale tak v skratke môžem povedať že pre Američanov je to dosť významný sviatok ktorý sa slávi vždy štvrtý novembrový štvrtok a pôvodne to mala byť oslava dobrej úrody, ale v dnešnom skomercionalizovanom svete sa tento význam úplne vytratil (asi tak ako sa pokazili Vianoce). Hlavné je, že celá rodina sa zíde dohromady, navarí sa hromada jedla (nesmie chýbať moriak a dyňový koláč) a potom sa len je, popíja a diskutuje. Po štvrtku nasleduje Čierny piatok, kedy zase vypukne nákupné šialenstvo, pretože väčšina obchodov dáva obrovské zľavy. Ale o tom neskôr.

Hlavná súčasť večere na Vďakyvzdanie - moriak

Skutočne som sa spočiatku tešil na to ako si oddýchnem počas prázdnin počas Vďakyvzdania (ktoré trvajú celý týždeň), chcel som sa niekam pozrieť, ale namiesto toho som musel zostať pracovať v prázdnom meste, pretože West Lafayette je študentské mesto a každý kto mohol išiel k rodine domov. Vyzeralo to tu strašidelne prázdne, ulice ktorými prechádza veľa áut boli naraz skoro bez známky života. Aspoň som tu nebol úplne sám, lebo minulý týždeň k nám doletel slovenský študent z mojej "starej" univerzity v Brne pracovať na projekte, takže keď už nič iné, aspoň som sa mal s kým rozprávať v rodnej reči :).

Dostalo sa mu fakt krásneho privítania, ktoré môže ponúknuť len americké roviny. V ten deň bolo zamračené a trochu pršalo, ale nič nenasvedčovalo tomu že sa z toho stane čosi viac. Zrazu sa ale zotmelo, všade ozvali sirény a nám dvom čo sme nechápali hneď vysvetlili že kúsok od mesta bolo spozorované tornádo a treba sa schovať niekam do pivnice, kde sme mali zostať než poplach odznie. Samozrejme že zvedavosť nám to nedovolila a o chvíľu sme vyšli do vstupnej haly a pozorovali čo sa vonku deje. Búrka to bola naozaj poriadna zo silným vetriskom, krúpami a dažďom. Tornádo sa nakoniec mestu vyhlo, aj keď v správach so si čítal že nad mestom videli lievikový mrak ktorý sa skoro dotkol zeme, takže tomu naozaj veľa nechýbalo. Neskôr mi bolo povedané že takéto poplachy tu majú najmä na začiatku leta každú chvíľu a nie je to mimoriadne. Kolega z Nebrasky (známa tornádová oblasť) sa dokonca divil prečo tu robia humbug kvôli troche slabého vetra :). Pre nás čo sme to ešte nezažili to bol ale celkom zaujímavý jav. Ono celkovo tu počasie je veľmi premenlivé, teplota často skáče ako na hojdačke, môže sa stať že jeden deň mrzne a na druhý deň je príjemných 15°C. Také je jednoducho vnútrozemské počasie uprostred jednej veľkej roviny čo sa ťahá až k Skalistým vrchom (Rocky Mountains) v Coloradu.

Tak až takéto zlé to tu nebolo

 Ako som už spomenul, počas Vďakyvzdania to tu bolo úplne vyľudnené, len ja so slovenským kolegom sme makali ako šialení. Takže moja štvrtková večera sa neskladala z moriaka, ale len z kuracích pŕs, ale tak lepšie ako instantná polievka :). Aj kvôli tomuto Vám nič viac k tradíciám ku Vďakyvzdaniu nepoviem, možno o rok. Avšak hneď na druhý deň bol Čierny piatok, čo znamenalo nakupovanie. Vtedy vypukne naozajstné šialenstvo keď ľudia sú schopní kvôli pár ušetreným dolárom bivakovať celú noc pred obchodom len aby sa doňho dostali ako prví prípadne bojovať o poslednú krabicu XboXu. Tento rok sa stalo aj pár prípadov keď to nejakí ľudia psychicky nezvládli a použili slzný sprej, prípadne taser (o ľudoch okradnutých a postrelených pred obchodnými domami na parkovisku radšej ani nebudem hovoriť). Krásny príklad ako komercia dokáže zničiť tradičný sviatok, ktorý bol kedysi založený na rodinných hodnotách a vďake za dobrú úrodu. Ale toto sa stalo aj s Vianocami, a nielen v USA, ale v celom svete. Vždy som znechutený keď už pomaly v októbri vidím vianočnú výzdobu v obchodoch, ako keby najviac záležalo na tom čo najviac toho nakúpiť.

No nevadí, potreboval som oblečenie na zimu, tak nakoniec som predsa len vyrazil za nákupmi. Mal som obavu z davového šialenstva, ale keďže toto mesto bolo študentmi opustené, obchody vôbec neboli preplnené. A zľavy ponúkali naozaj výrazné, miestami aj 60-80%, tak som sa vybavil všetkým potrebným na zimu za zlomok pôvodnej ceny. Inak ale nakupovanie nie je nič pre mňa, tak som nakoniec bol rád keď som všetko mal a mohol som vypadnúť z nákupného centra.

Takže toto sa udialo v novembri, mal som rozsiahlejšie plány ísť niekam von, napríklad moji priatelia s ktorými som bol v Nashville si tentokrát urobili výlet do Toronta a naozaj som chcel ísť s nimi, ale nedalo sa. Tak možno nabudúce. Každopádne, za necelý mesiac ma čaká cesta do Európy stráviť Vianoce doma. A keďže predtým chcem stráviť víkend v Chicagu (a konečne vidieť Mariána Hossu a Chicago Blackhawks v akcii :) ) tak snáď bude viac o čom písať.

Vidíme sa na Vianoce na Slovensku :)

Juro

Jesenná nálada

Tak, je to už nejaká doba čo som naposledy niečo sem napísal. Bohužiaľ moja situácia je teraz taká že práce je vyše hlavy a voľného času je čím viac menej (nie viac, ale menej :). Navyše som sa dostal do pravidelných koľají typu ráno vstanem, idem do laboratória, večer idem naspäť, uvarím večeru, pokračujem v práci neskoro do noci a na druhý deň zase to isté. Cez víkend keď aj je nejaký čas, tak ho rozhodne nechcem tráviť u PC. Takže musíte uznať že toto nie je zrovna vzrušujúci život o ktorom by sa stále dalo písať. Takisto neviem či by má zmysel písať o "vede" ktorú tu robím, ale ak to niekoho zaujíma, tak prosím, toto je web stránka našej výskumnej skupiny (samozrejme že v angličtine). Chváliť seba je zlá vlastnosť, ale tak snáď môžem prezradiť že tvorcom týchto stránok som ja :)

Minulý víkend bol ale celkom zaujímavý, bol totiž Halloween. Nemusím tento "sviatok" nikomu predstavovať, už dosť dlho sa slávi aj u nás, aj keď veľa ľuďom (hlavne farárom) tento sviatok vadí ako príliš "americký". Každopádne tu to ľudia dosť prežívajú, a trávia veľa času s prípravou strašidelných masiek a obchody sú plné všelijakých kostýmov.  Tieto šialené masky sú na tom asi to najlepšie, naozaj je na čo sa pozerať. Od tradičných rozprávkových postáv cez filmové postavy až po rôzne predmety (videl som chlapíka čo mal "kostým" v tvare toaletného papiera).

Typický výber v obchodoch pár dní pred Halloweenom

 Ja som nad maskou veľa nešpekuloval, tak som nakoniec skončil ako masový vrah s mačetou (no, vlastne sekáčom na mäso) z filmu Piatok 13-ho. Aj malé deti mali rôzne strašidelné masky, ale samozrejme nie až tak moc strašidelné (aj keď v Nashville počas Zombie Walk-u som videl aj malé deti namaskované ako skrvavené zombie bez údov :). Mesto je samozrejme tiež vyzdobené povyrezávanými strašiakmi z dyní.

Tak takto som strašil ľudí po uliciach ja :)

Ďalším typickým znakom univerzitného mesta počas Halloweenu boli všadeprítomné house-party. Mal som pocit že párty bola v každom druhom dome. Samozrejmosťou a základom každej párty bola bečka piva a priopité osadenstvo. O to väčšia sranda bola že každý bol v nejakom tom kostýme. Moje najobľúbenejšie: Snehulienka (vo veľmi krátkej sukničke, ehm... :), Jack Sparrow, Mario & Luigi (zo známej hry), Wolverine, černošské mníšky, rôzne zombies a upíri a asi najorginálnejší (a dosť morbídny), chlapík oblečený ako Steve Jobs s tričkom iDead.

Mario, Luigi a hríb čo ich dokáže zväčšiť :)

Tieto "mníšky" nemali chybu :)

To bolo spestrenie inak celkom jednotvárnych jesenných dní. Inak sa nám tu začína ochladzovať a na zimu so snehovými búrkami a teplotami okolo -10°C sa nikto neteší. Jeseň je tu ale nádherná a farebná, aj vďaka mnohým parkom a zeleni na každom kroku. Obzvlášť univerzitný kampus vyzerá teraz veľmi pekne a keď sa ešte ukáže slnko, tak prechádzka alebo bicyklovanie cez nejaký park naozaj robí duši veľmi dobre, čo pri každodennom zhone treba ako soľ. Však pozrite sa na fotky (len tak pre poriadok, je to fotené zo smartphonu, takže kvalita nie je valná, musím si zaobstarať niečo lepšie).

Takýto pohľad mám teraz z okna môjho bytu

Veverička ochotne zapózovala

A ešte raz :)

Ako som povedal na začiatku, teraz naozaj nie je príliš o čom písať. Za tri týždne tu ale bude Vďakyvzdanie (Thanksgiving) čo je veľmi významný sviatok pre Američanov spojený s týždňovým pracovným voľnom (nie pre mňa... :( so zaujímavými tradíciami. Dúfam že sa mi podarí aspoň na chvíľu uniknúť niekam von, aktuálne dosť silno rozmýšľam spraviť si výlet do Chicaga na zápas NHL. A ak sa mi aj nič nepodarí, za mesiac a nejaké drobné ma čaká cesta cez Atlantik domov, Vianoce predsa treba tráviť s rodinou. Dovtedy to vidím na prácu a zase prácu, ale s tým som tak nejak počítal od začiatku, byť PhD študent v Purdue nie je med lízať :)


Dopísania zase niekedy inokedy,
Juro

Cesta na juh, za hudbou

Tak sa mi konečne podarilo dostať sa na pár dní mimo univerzitu. Vďačím za to dvojdňovej októbrovej prestávke (také mini prázdniny) spojenej s víkendom. Spolu s mojimi medzinárodnými priateľmi sme sa dlho rozhodovali, kam vyraziť. Nakoniec zvíťazil návrh pozrieť sa do hlavného mesta štátu Tennessee, Nashville. Mesto nás lákalo svojou hudobnou históriou aj prítomnosťou, tak sme požičali auto a hurá na cestu. Zarezervoval som malé auto, ale v požičovni ma (milo) prekvapili s tým že žiadne malé nemajú, tak sme vyrazili na cestu v takom podivnom hybride medzi kompaktným a SUV autom (Dodge Caliber). Čo sa týka druhého auta, tak to bola skutočne luxusná jazda, moji španielskí priatelia si totiž kúpili starý Lincoln Town Car, veľký a pohodlný (ale aj benzínožravý) krížnik ciest.

Moji španielski kolegovia cestovali naozaj štýlovo

Cesta viedla cez Indianapolis, Lousville a celý štát Kentucky. Mimochodom, toto bola moja prvá skúsenosť spoza volantu v USA. Oproti Európe tu sú síce nejaké odchýlky v dopravných pravidlách, ale dá sa na to rýchlo zvyknúť. Väčšina našej cesty viedla po diaľniciach, ktoré majú kvalitný povrch a aj dopravné značenie. Doprava bola celkom hustá u veľkých miest, inak ale cesta prebiehala celkom plynulo. Čo ma zaujalo, ako sa tu (ne)dodržuje rýchlostný limit. Na diaľnici je to väčšinou 70 mph (112 km/h, závisí od štátu), ale prakticky každý išiel o 10 míľ naviac. A to preto že do tých 10 míľ sa to ticho toleruje, ale nikto si nedovolil ísť rýchlejšie pretože policajti tu sú veľmi nekompromisní a majú skutočný rešpekt (pozdravujem slovenských dopravákov :). Aj vodiči sa mi zdali viac ohľaduplní, ale samozrejme magori za volantom sú všade a na pár takých sme narazili.

Music City Hostel

Cesta trvala skoro 6 hodín (bolo to tam "len" 550km) sme konečne dorazili do cieľa. Bola už polnoc, tak sme sa išli hneď ubytovať. Hostel ma príjemne prekvapil, personál a aj ostatní nájomníci boli skvelí. Pred hostelom sa každú noc družne sedelo, hralo na gitare a rozprávalo (a samozrejme aj pilo). Asi polovica ľudí boli muzikanti, takže o zábavu bolo postarané. Akurát sa človek veľmi nevyspal, pretože toto miesto žilo nonstop, vo dne v noci a stále niekto prichádzal a odchádzal. Ale to bola daň za skvelú zábavu a ľudí čo som tu postretal. Boli zo všetkých kútov sveta, takže o to viac ma prekvapil jeden chlapík, čo o sebe povedal že je z Českej republiky a študoval takisto v Brne, tú istú univerzitu ako ja. Svet je nakoniec naozaj malý :).

Broadway

Tootsie's

Síce sme boli unavení po 6 hodinovej ceste, ale ani to nám nezabránilo hneď prvú noc navštíviť najznámejšiu ulicu v Nashville, nazvanú príhodne Broadway. Celá ulica je lemovaná hudobnými klubmi a barmi (volajú ich tu honky-tonk bars), v ktorých neustále hrá živá hudba. Nashville je síce hlavné mesto country hudby, ale dosť sa hral aj rock a pop. Veľa hviezd (nielen) country hudby začínalo svoju kariéru v týchto baroch a občas tu aj vystupujú (napr. známym barom je Tootsie's). Atmosféra v týchto baroch je jedinečná, akurát mi časom začalo liezť na nervy skoro všade chceli ľudia aby im zahrali "Sweet home Alabama" :).

Každú noc to tu žilo skoro až do rána

Honorár pre hudobníkov pochádzal výhradne od publika, takže každú chvíľu niekto z kapely vbehol medzi ľudí utŕžiť nejaký ten dolár a prehodiť pár slov. Vonku na ulici to vyzeralo tiež podobne s množstvom muzikantov hrajúcich len tak na ulici (samozrejme tiež snažiac sa zarobiť nejaký ten cent), takže aj o tretej ráno, keď zatvárali bary, bola ulica stále plná ľudi. Cez deň to tam bolo trochu pokojnejšie, ale v každej kaviarni museli mať živú hudbu. Na konci ulice sa tiež nachádza Bridgestone Arena, ktorá hostí významné športové podujatia, nám hokejovo založeným Slovákom asi najviac povie, že ide aj o základňu tímu Nashville Predators.

Centrum, nedaľeko Broadway

Východná časť mesta

Inak centrum Nashvillu nie je až tak veľké, s pár mrakodrapmi, ale je veľmi priestranné so širokými ulicami. Oproti takému Chicagu to je dosť rozdiel, tam bolo všetko viac pri sebe. Mimo centra mestu dominujú pamätníky z druhej svetovej vojny (ako aj z kórejskej, či americkej občianskej vojny).

Pamätníky sú pekne spracované, ale veľmi sa mi to nepáčilo, pripadalo mi to že oslavujú vojnu ako niečo strašne šľachetné. Ďalej všetky tie pamätníky boli vystavané v štýle antickej architektúry, čo mi takisto veľmi do amerického mesta nepasovalo. Vrcholom antickej architektúry tu je presná kópia gréckeho Parthenónu v Aténach, ktorú vybudovali v 30.rokoch minulého storočia. Toto miesto ale malo zvláštnu atmosféru, možno preto že sme ho navštívili v noci a hral tam jeden pán na gitaru, len tak sám pre seba. Aj vďaka týmto pamiatkam sa niekedy Nashville prezýva ako "Atény Juhu".

Parthenon a osamelý hráč

Zombies :)

Dyne, dyne a zas dyne...

Ďalšie potulky mestom nás zaviedli na farmársky trh, kde beztak predávali samé dyne :). Museli sme vyskúšať aj miestnu špecialitu, ktorou je "Pulled Pork", čo je niečo také ako bravčové mäso, ktoré sa pomaly griluje tak dlho, až je možné z neho "vyťahovať" kúsky mäsa ako dlhé špagety. Bolo to celkom dobré, len strašne mastné. Zrovna počas nášho pobytu sa tam konal aj taký mini-Oktoberfest v miestnej nemeckej štvrti, ale to pre Európana nebolo nič zaujímavé, vidieť chlapíkov v kožených nohaviciach ako slopú pivo z tuplákov :). Čo bolo zaujímavejšie bol Zombie Walk. Stovky ľudí oblečených a namaskovaných ako zombie kráčalo stredom mesta (údajne to mal byť nejaký pochod pre charitu) čo bolo celkom zábavné, lebo niektoré kostýmy boli naozaj strašidelné. Nakoniec sme ale zase skončili na "hlavnej" ulici Broadway.

Grand Ole Opry House - miesto kde je country doma :)

Posledný deň sme sa rozhodli stráviť v hudobnom údolí ("Music Valley"), ktoré leží cca 10km od mesta. Nachádza sa tu plno múzeí hudby, obchodov so suvenírmi a hlavným lákadlom je Grand Ole Opry House, kde sa už nepretržite 50 rokov každý týždeň konajú country koncerty a vystupujú najväčšie hviezdy country hudby. Medzi hudobným údolím a centrom mesta, ktoré sú prepojené riekou Cumberland, premáva loď zvaná Music City Queen. Môžete si predstaviť čo asi hrajú na palube :).

Aj Elvisa sme stretli :)

Celkovo na mňa Nashville veľmi silno zapôsobilo svojou (nielen) hudobnou atmosférou, pohodovými ľuďmi (teda až na tých otravných žobrákov čo si vymýšľajú srdcervúce príbehy ako im celý svet ublížil len aby ste im hodili nejaký ten dolár na alkohol a cigarety), peknými pamiatkami v centre mesta a v okolí a aj ubytovaním v hostelu, ktoré bolo nad moje očakávania. Veľmi sa nám nechcelo odchádzať, ale končiace sa prázdniny a ubývajúce peniaze (ono sa tu ľahko dá utratiť strašne veľa :) nás donútili k ústupu. Tak sme nakúpili nejaké suveníry hor sa naspäť na šesťhodinovú cestu domov, avšak tentokrát nie nonstop. Ďalšia zastávka - Mamutia jaskyňa v Kentucky.


Zdravím z Tennessee
Juro


PS: po návrate sme všetci odsúhlasili že čoskoro sa do Nashville vyberieme znovu :)