Potulky po Silicon Valley

Sillicon Valley (Kremíkové údolie), alebo spisovne geograficky Santa Clara Valley, sa rozprestiera na juh od San Francisca a od rovnomennej zátoky. Od Pacifiku je oddelené pohorím Santa Cruz (k moru to máme asi tak 40km), ktoré je podobné našim Malým Karpatom. Hlavným mestom je San Jose no a kúsok odtiaľ leží aj Cupertino, kde teraz bývam.

Silicon Valley v plnej kráse

Kto by náhodou nevedel prečo sa údoliu prezýva Silicon (Kremíkové), je to kvôli veľkému počtu IT spoločností čo tú sídlia a ktoré začali pre cca 40 rokmi výrobou mikročipov (ktoré sú založené na kremíku). Je to teda technologické centrum celých Spojených Štátov (a možno aj celého sveta). Aj platy tu patria k najvyšším, preto sa netreba čudovať že tu je hrozne draho, hlavne za bývanie sa platia veľké sumy.

Zo známych IT firiem tu sídlia Apple (sorry, to som musel dať na prvé miesto :), Adobe, AMD, Cisco, eBay, Facebook, HP, Google, Intel, nVidia, Oracle, Sun, Yahoo a mnoho ďalších (celý zoznam nájdete tu). Údolie nie je zas až tak veľké (na šírku 20km, na dĺžku 50km) takže všetky firmy sú pekne pohromade a pár sa mi už podarilo navštíviť. Tu sú moje fotografické úlovky sídiel týchto firiem:

Adobe (v centru San Jose)

Google (v Mountain View)

A ešte raz Google, s androidovými skulptúrami :)

nVidia (Santa Clara)

Intel (Santa Clara)

...a ich hlavný konkurent, Advanced Micro Devices (AMD, v Sunnyvale)

Najväčším mestom v údolí je San Jose (okolo milióna obyvateľov), je celkom pekné, bez veľkých mrakodrapov (to kvôli tomu že priamo v meste je letisko a lietadlá lietajú priamo nad centrom) s pekným centrom s pešou zónou. Inak celá oblasť údolia je zastavaná, k ďalším známym mestečkám patria Sunnyvale, Mountain View, Santa Clara, Palo Alto no a Cupertino. Zaujímavé je aj zloženie populácie, keďže takmer tretina obyvateľov je ázijského pôvodu (hlavne z Číny) a človek si občas naozaj pripadá ako v Číne :) Aj medzi zamestnancami Applu je veľa Číňanov a Indov.

Centrum San Jose

..s pešou zónovu plnou obchodov, barov a reštaurácií

Ostatné miesta sa mi nezdali až tak zaujímavé, okrem sídiel firiem tu sú len obytné oblasti a tie vyzerajú ako robené cez kopirák, s typicky americkou mriežkovou štruktúrou ulíc, širokými cestami a celkovo to tu je všetko rozťahané a ďaleko od seba. Nejaká hromadná doprava tu síce funguje, ale autom je všetko ďaleko pohodlnejšie. Čo musím pochváliť je dobré vlakové spojenie so San Franciscom (spoločnosť CalTrain), vlak chodí skoro každú polhodinku a spiatočný lístok vyjde na $14. Sídli tu aj veľa univerzít, k najznámejším (a najprestížnejším) patrí Stanfordova univerzita v Palo Alto

Santa Clara University

V celom údolí panuje veľmi príjemné počasie s priemerom cez leto okolo 25°C a ani cez zimu teploty neklesajú pod 10°C. Viac ako 300 dní v roku je slnečných, na oblohe ani mráčika, takže všetky trávniky a stromy v mestách musia byť zavlažované. Je ale krásny pohľad na hory v lete keď majú zlatú farbu od vyschnutej trávy (až pokiaľ nezačne horieť, požiare tu sú dosť časté). Noci ale bývajú dosť chladné. Hory ale spoľahlivo chránia údolie pred extrémnymi výkyvmi počasia. Napríklad také San Francisco, aj keď leží len 50km na sever, je priamo vystavené vplyvu oceánu a býva tam o dosť chladnejšie s častejším dažďom a hmlami.

Turistické chodníčky v pohorí Santa Cruz

Ako som už spomenul, hory sa dosť podobajú na naše Malé Karpaty, nielen veľkosťou (najvyšší vrch má okolo 900m) ale aj množstvom viníc na svahoch. Je to jedna z najlepších vinárskych oblastí Kalifornie a v horách je plno vinární (víno som priamo tam neskúšal, $100 za jednu fľašku fakt nedám :). Okrem toho je tu plno luxusných víl s nádhernými výhľadmi na celé údolie. Ono celkovo je vidieť že ľudia tu zarábajú nadpriemerne, napríklad na autách. BMW či Mercedes je tu auto strednej triedy a také Porsche tiež nie je nič výnimočné. Najmä parkovisko pre Applom niekedy vyzerá ako autosalón, so starými Amerikami až po Ferrari/Lamborghini.

Typická vila v kopcoch

Inak kopce sú veľmi vhodné na turistiku s množstvom turistických chodníkov a cyklotrás (čo mňa ako horského cyklistu neskutočne teší :). Len si treba dávať pozor na jedovaté kríky a žijú tu aj štrkáče a pumy :). Je tu aj zopár jazier kam veľa ľudí chodí cez víkendy či už len tak posedieť alebo požičať kajak a plaviť sa po hladine. No a z hrebeňa hôr je krásny výhľad na celé údolie, San Franciskú zátoku na severe a Pacifik na západe. Len tak pre zaujímavosť, cez tieto vrchy prechádza zlom San Andreas, ktorý tvorí rozhranie medzi kontinentálnymi doskami a spôsobujúci časté zemetrasenia v celej Kalifornii (ešte som žiadne nezažil :)

Občas v kopcoch človek natrafí aj na takéto niečo :)

Black Mountain, 860m (bola celkom fuška tam vyjsť)

Na severe údolia sa nachádza zátoka pozdĺž ktorej leží veľa miest ako San Francisco či Oakland. Aj preto sa táto oblasť nazýva San Francisco Bay Area. Južná časť zátoky je ale dosť špinavá, nie sú tu žiadne pláže, ale len zapáchajúce mokrade s plytkou vodou. Zaujímavé že toto miesto bolo tiež vyhlásené za prírodnú rezerváciu s množstvom vodných vtákov a podobnej hávede.

Južný okraj San Franciskej zátoky

Väčšinu fotografií som pozbieral počas mojich cyklovýjazdov po okolí, o cyklistov sa tu príkladne starajú a aj v mestách sa dá jazdiť v separátnych pruhoch kam autá nemôžu (teda, nemali by). Aj kopce sú cez víkend plné cyklistov. Ale ešte viac tu je motocyklistov a niet sa čomu diviť, kvalitné cesty a tie serpentíny v kopcoch lákajú na výjazd.

V USA majú rýchlostný limit aj na cyklotrasách :)

Je to tu teda veľmi pekné, ale začína to byť už trochu stereotyp. Dúfam že sa mi niekedy podarí vyraziť aj niekam ďalej, Kalifornia je plná rôznych zaujímavých miest. Záleží koľko bude práce a voľného času. Zatiaľ to je celkom pohoda :)

Kremíku zdar,
Juro

Prvé dni u Apple

Čas letí rýchlo, až príliš rýchlo, ešte dva týždne dozadu som bol doma na Slovensku a teraz som znovu v tej Amerike, tentokrát v Kalifornii. Ihneď sa mi vybavili spomienky z mojej jarnej cesty po tomto štáte, ale tentokrát som tam prišiel pracovne, žiadna dovolenka. Bol som strašne zvedavý ako to bude vyzerať u Applu a stále som neveril že u nich naozaj budem pracovať. Uveril som až mi dali kartičku zamestnanca a pridelili kanceláriu :)

Vstup do Apple Campusu

Apple má centrálu v Cupertinu, čo je mestečko kúsok od San Jose. Letel som ale do San Francisca, ktoré má väčšie letisko a lieta sa tam aj z Európy. Ja som konkrétne letel z Paríža, trvalo to nekonečných 12 hodín, myslel som že sa unudím k smrti... Odtiaľ som sa ihneď vybral do Cupertina, čo je asi tak 60km od San Francisca. Cupertino je inak časťou veľkej mestskej oblasti v Silicon Valley, prakticky celé údolie je zastavané s hlavným mestom San Jose.

Firma bola taká dobrá že mi vybavila ubytovanie kúsok od neja aj prispela určitou sumou na nájom (ktorý je inak dosť vysoký). Bývam ešte s tromi kolegami, dvaja sú Američania (z New Yorku a z Texasu) a tretí je z Indie. Všetci sú takisto interns u Apple ako ja a budem s nimi žiť celé tri mesiace. Byt je veľmi pekný, priestranný a vybavený. Niečo uplne iné ako tie staré kasárne v Purdue Village kde som žil minulý rok.

Tak tu teraz bývam

Do práce som prvýkrát nastúpil v utorok (v pondelok bol v USA sviatok, deň vojnových veteránov) a prvý deň spočíval vo vybavení karty zamestnanca, stretnutí sa s manažérom a absolvovaní pár prednášok. V podstate nám hovorili o tom aká je táto firma úžasná a ako sú radi že nás tu majú. Myslím že my sme radšej že tu sme :). Ďalej nasledovali školenia ako používať požičané počítače (nafasoval som MacBook aj iPad). Prekvapilo ma že som zďaleka nebol jediný čo nemal skúsenosti s MacOS, Windows má predsa väčšie percento užívateľov... Toto trvalo skoro dva dni a až potom som začal naplno pracovať v mojej kancelárii na úlohách čo mi pridelil môj šéf (alebo, ako ich tu nazývajú, iBuddy :)

Hlavná budova na adrese Infinite Loop 1

A na čom vlastne robím? To vám povedať nemôžem... u Apple majú naozaj prísnu politiku ohľadne držania vecí v tajnosti pretože ako jedna z hlavných IT spoločností udávajúcich nové trendy sú pod drobnohľadom novinárov alebo aj rôznych blogerov a každý únik informácii by mohol byť nepríjemný (v minulosti sa stalo pár prípadov, ako napr. keď jeden nešťastný zamestnanec "zabudol" prototyp nového iPhonu v bare :). Tohto sa týkala aj podstatná časť nášho školenia, ako nakladať s dôvernými informáciami. Aj bezpečnosť vo firme berú vážne, náhodný návštevník sa ďalej než do vestibulu nedostane, všade vstupy na kartu a aj strážci. Majú tu aj hliadku pozostávajúcu z jedného jeepu ktorý jazdí hore-dole po areáli.

Ten je celkom pekný, budovy sú usporiadané do kruhu (však aj tá ulica sa volá Infinite Loop, v preklade niečo ako "Nekonečná slučka"). Moja kancelária je v budove 3, čiže takmer vedľa budovy 1, kde sídli šéfstvo. Uprostred je veľký park, kde je kaviareň, jedáleň a každý deň sa vonku aj griluje. Je fajn dať si obed pekne vonku v parku a výber jedál je naozaj obsiahly (čo ma najviac potešilo že tam majú chlieb veľmi podobný tomu nášmu). Akurát to pivo si tu nedám... teda nie bežne, čo som počul ráz za čas robia akcie a vtedy sa v areáli aj pije :)

Zatiaľ to tu teda celkom zvládam, uvidím ako sa to bude vyvíjať ďalej. Aj s vedúcim vychádzame celkom dobre, tak snáď to nejak dotiahnem až do konca (ešte 10 týždňov). Každopádne, začína sa mi tu celkom páčiť :)


iJuro

Ako som si našiel job na leto

Býva dobrým zvykom tu v USA (a samozrejme nielen tam) že študenti  ešte predtým než ukončia štúdium sa snažia získať praktické skúsenosti u nejakej firmy. Väčšinou to býva formou tzv. internshipu, kedy človek aktívne pracuje na nejakom konkrétnom probléme a má skoro také práva a výhody ako normálny zamestnanec. Typicky to býva na tri mesiace a cez leto. S tým že ak človek na internshipu zaujme zamestnávateľa, má cestu k trvalému pracovnému pomeru u danej firmy po skončení štúdia prakticky zaručenú.

Tak som si tiež povedal že to skúsim. Bohužiaľ som spravil chybu že som si nedal poradiť od skúsených čo mi radili začať hľadať letnú prácu už počas jesene. Vtedy som si myslel čo je to za blbosť, veď stačí niečo na jar ale je to pravda. Na jar už nebolo toľko lukratívnych pozícií a tiež to komplikovalo vybavovací proces keď bolo treba prejsť mnohými pohovormi a na výsledky sa niekedy dlho čaká. Zvolil som najjednoduchšiu možnosť a to návštevu pracovného veľtrhu ktorý sa konal priamo u nás na univerzite. 

Na veľtrh prišlo veľa firiem ktoré (nielen) v IT biznise niečo znamenajú. Spomeňme Microsoft, Intel, AMD, nVidia, IBM, Google no a tiež Apple (skúsil som poslať životopisy všetkým popísaným firmám). U Applu som to skúsil viacmenej zo srandy, lebo moc som neveril že budu potrebovať  grafického programátora.  O to väčšie bolo moje prekvapenie keď rozhovor so mnou robil človek čo sa v grafike celkom vyznal. A pozvali si ma hneď aj na prvý pohovor (interview) priamo na fakulte. Skladal sa z programovania na tabuľu a otázky základných algoritmických štruktúr. Čo presne sa ma pýtali napísať nemôžem (podpísal som im to aj na papieri), ale ak to niekoho naozaj zaujíma, môžem pošeptať do ucha :)

Cez prvý (osobný) pohovor som teda nejak prešiel a nasledoval kolotoč pohovorov cez telefón (tuším 5 či 6, už neviem presne). Otázky podobné, z teórie a praxe ale tu to bolo dosť komplikované tým že to bolo cez telefón. Moja angličtina stále nie je dostatočná na to aby som plne porozumel čo ten človek na druhom konci Ameriky melie hlavne keď signál je slabý a reproduktor mobilu mizerný. Nejak sa mi to ale podarilo zvládnuť.

 Ako finále nasledoval maratón troch pohovorov v jeden deň po sebe s členmi vývojového teamu a ich managerom. Na jednom interview som celkom pohorel, takže som popravde očakával neúspech. O to viac ma prekvapilo že cca po týždni mi volali späť že to teda so mnou skúsia. Uveril som tomu ale až čo mi od nich dorazila zásielka s pozývacím listom a ostatnými pracovnými dokumentami. Musel som si aj vybaviť pracovné povolenie, pretože inak zahraniční študenti nemajú oprávnenie legálne pracovať.

A kde to teda vlastne budem? Apple má sídlisko v Cupertinu v Kalifornii, kúsok od San Jose a väčší kúsok od San Francisca. Je to miesto kde sídli viacero veľkých IT spoločností a nie nadarmo sa to volá Silicon Valley (Silikónové údolie). Začnem koncom mája a skončím až v auguste a potom rovno do školy, takže veľa voľna si cez leto neužijem, záleží aká náročná práca bude. Ale tak že vraj robia rôzne výlety pre svojich pracujúcich študentov tak možno sa mi podarí sa dostať na nejaké zaujímavé miesta (Kalifornia ich je plná).

A ako som dopadol u ostatných firiem? Dosť neslávne. Z nVidie sa ani neozvali, Intel ma odmietli, Microsoft takisto, AMD mi ponúkli pozíciu, ale bolo to až po tom čo som získal job u Apple, takže som sa im pekne poďakoval a odmietol. U Google sa mi tiež podaril nejaký postup, aj som prešiel cez dve kolá pohovorov ale nakoniec ma nevzali. Poslali taký ten krásny e-mail ktorý začína slovíčkom "unfortunately" (nanešťastie) takže ho ďalej ani nebolo treba čítať.

Popravde, trochu ma prekvapilo že nakoniec si ma vybrali zrovna Appláci lebo zo všetkých firiem ktorým som poslal moje žiadosti a životopisy to bola tá, od ktorej som to najmenej očakával. Mám skoro nulové skúsenosti s programovaním v MacOS (operačný systém pre počítače Apple, s tým som sa im priznal) a nikdy som nebol veľký fanúšik Apple produktov (s čím som sa im radšej nepriznal :). Dúfam že sa do toho rýchlo dostanem, ale tak keď nezabudnem prototyp nového iPhonu v bare, tak ma snáď nevyhodia :) 

Teraz ma už len čaká dlhá cesta zo stredu Európy (rozhodol som sa na chvíľu skočiť domov na Slovensko než začnem) až do Kalifornie. Som zvedavý, ako to celé dopadne. O svojich zážitkoch sa určite s Vami podelím.

iJuro

Spring Break, časť 4: Los Angeles a Santa Monica

Tak a je tu štvrtá a posledná časť o našom výlete na západ USA. V piatok ráno (no ráno, ono už bol skoro obed, ale tak po noci v Las Vegas sa skoro ráno vstať nedá :) sme sa vybrali naspäť smer Los Angeles. Cestu púšťou už popisovať nebudem, dosť som o nej popísal. V Los Angeles bola opäť silná premávka, ale nebolo to také hrozné ako keď sme odchádzali.

Premávka v Los Angeles

Našim prvým cieľom bol samozrejme Hollywood, chceli sme vidieť všetky tie hviezdy na chodníku a bulvár lemovaný kinami, divadlami a obchodmi. Po asi polhodinovom krúžení okolo a hľadaní miesta na parkovanie sme sa nakoniec museli zaplatiť za parkovisko, lebo parkovanie zdarma široko-ďaleko nebolo žiadne. Bol som prekvapený dĺžkou hollywoodskeho bulváru a Chodníku Slávy, tých hviezd je na ňom naozaj neúrekom. Okrem hercov/herečiek tu svoje miesto mali aj napr. kreslené postavičky či filmoví magnáti. Bolo tu veľa kín, najväčšie bolo čínske divadlo so zaujímavou architektúrou. Nad tým všetkým sa ďaleko na kopci samozrejme vypínal veľký nápis HOLLYWOOD.

Hviezdny chodník

A Terminátorova hviezda :)

Čínske divadlo

K ďalším atrakciám patril chodník s odtlačkami rúk a nôh celebrít (som myslel že Arnold má väčšie ruky :) a veľa pouličných umelcoch v kostýmoch známych filmových postáv ako Spiderman či Transformeri. Okrem toho tam bolo ale veľa otravných ľudí čo ponúkali rôzne "tours" po meste a takisto plno bezdomovcov. Celkom kontrast vidieť ležať otrhaného bezdomovca na chodníku s hviezdami, myslel som si že to majú (aj kvôli turistom) lepšie ošéfované. Toto ma teda trochu sklamalo.

Odtlačky celebrít

Transformeri

Hollywood!

Keď sme sa už nachodili do sýtosti po bulvári, nastal čas rozhodnúť sa čo ďalej. Posledné tri dni našej cesty sme vzali spontánne s tým že nič dopredu sme nemali zabezpečené. Chceli sme sa niekam vyvaliť na pláž a oddychovať, čo ale počasie nedovoľovalo (bolo dosť chladno a občas dážd). Napriek tomu sme sa rozhodli vybrať do Santa Monica a Venice Beach, čo sú veľmi pekné miesta hojne navštevované turistami. 

Venice Beach

Už sa stmievalo keď sme sa na poslednú chvíľu snažili dohodnúť nejaký ten hostel. Šťastie sa na nás usmialo vo Venice Beach, kde mali voľné miesta v medzinárodnom hosteli. A to skutočne medzinárodnom, lebo prespávať tam mohli len cudzinci. Nachádzal sa pár krokov od pláže, takže poloha úplne úžasná, len keby nebolo to svinské počasie. A tiež tých pár bezdomovcov (raz sme dokonca jedného museli odpratať od vchodových dverí hostelu, lebo mal tú drzosť ľahnúť si priamo pred ne). Inak ale nemal som pocit že by to bola nebezpečná štvrť (na rozdiel od Inglewoodu neďaleko letiska a celého juhu L.A., ktorý je známy vojnami gangov a kam sa aj miestni taxikári boja chodiť - tam sme samozrejme namierené nemali :). V hosteli sme teda stretli veľa ľudí z celého sveta, ale ako už je zvykom, prevažovali Európania a hlavne Nemci, tí sú všade :)

Santa Monica

Ráno sme sa vydali na pláž, ale počasie bolo stále zlé, hlavne ten silný vetrisko bol miestami neznesiteľný lebo nám metal zrnká piesku do očí. More bolo tiež pekne rozbúrené, takže na nejaké kúpanie sa nedalo ani pomyslieť (škoda, strašne rád som si chcel zaplávať v Pacifiku). Ale domy pri pláži boli zaujímavé, od luxusných hotelov cez letné sídla až po malé obchodíky so všetkými možnými suvenírmi po tetovacie salóny a korunu tomu nasadzovali "lekárne", kde predávali medicínsku marihuanu. Tá je tu legálna, ak má človek potrebné povolenie. Ktoré ako sme ďalej zistili nie je až také ťažké získať a ak má človek nejaké financie, tak mu predpíšu trávu aj na miernu bolesť hlavy :) Pre každou lekárňou stál "doktor", ktorý lákal na marihuanový všeliek.

Marihuanová lekáreň, jedna z mnoha

Santa Monica a rozbúrené more

Takto sme postupne prešli celú Venice Beach až k Santa Monike, čo je také mestečko uprostred mesta (L.A.). Je veľmi pekné, s pešou zónou uprostred (na americké pomery niečo nevídané) a celkovo mi architektúra domov pripadala taká európska, stredomorského typu. Je vidieť že ide o letovisko ktoré navštevuje veľa turistov. Na pláži sa nachádza aj mólo so zábavným parkom a veľkým ruským kolom, ale kvôli nepriaznivému počasiu bol park zatvorený. 

Pešia zóna v Santa Monike

Na móle sme stretli Španielky, ktoré boli s nami v San Franciscu a tak sme s nimi potom chodili zvyšok dňa spoločne a navštívili zopár zaujímavých miest v Santa Monike, hlavne reštaurácie a bary. Zrovna v ten deň bol St. Patrick Day, ktorý sa v Amerike teší veľkej obľube (aj keď ide o írsky sviatok) a všetci ho výdatne oslavovali (= chlastali až kým neodpadli). Tak sme si dali pár zelených pív, aby sa nepovedalo. V noci sme skúsili aj zopár disko klubov, boli celkom dobré, ale aj drahé a zatvárali už o druhej ráno. Dosť rozdiel oproti Las Vegas :). 

Naše slávenie St. Patrick's Day

Na ďalší deň sa konečne počasie trochu umúdrilo, stále bolo chladno a veterno, ale aspoň slnko sa ukázalo. Aj na pláži to rázom ožilo, bolo tam veľa ľudí čo sa prechádzali, bicyklisti sa bicyklovali a skejťáci skejtovali :). Na ulici popri pláži bolo aj pár vystúpení pouličných umelcov, dosť dobrá bola jedna skupina freestyle tanečníkov ktorí zbierali peniaze na charitu a nedobrovoľne ma zapojili do ich programu (robil som živú prekážku cez ktorú chlapík skákal a robil saltá).

Skate park vo Venice Beach

Poobede sme si spravili krátky výlet do Malibu, ktoré sa nachádza kúsok (50km) od Los Angeles a je to známe miesto kam chodí veľa turistov a veľa boháčov tam má svoje sídla. Diaľnica viedla hneď pri  pacifickom pobreží a bola radosť po nej ísť, krásne výhľady na oceán aj na Los Angeles v pozadí. Malibu je skutočne miestom pre bohatých ľudí, niektoré vily vyzerali ako malé zámky. Pláž bola tiež pekná, ale zase fúkal silný vietor takže dlho sme sa nezdržali. Cestou sme to vzali cez Beverly Hills zase pozrieť nejakých boháčov, ale už sa stmievalo tak sme toho moc nevideli. Takže mi ani neprišlo že to je nejaká extra štvrť.

Pláž v Malibu

Baywatch :)

Ako to už býva, ku koncu sa to trochu skomplikovalo. Poslednú noc som mal v pláne ,stráviť mimo hotelu, lebo mal som let o siedmej ráno, čo znamená že na letisku som mal byť okolo piatej ráno, čo znamená zo Santa Moniky odísť okolo štvrtej (je síce blízko letiska, ale kvôli zálivu čo oddeľuje pláž od letiska treba ísť okľukou). Auto sme odložili na noc do uzavretého podzemného parkoviska (nechceli sme ho nechávať len tak na ulici) a tiež som si v ňom nechal batoh s vecami (beztak som ho nemal kde inde dať). Tak som s kamarátmi (ktorí leteli až večer nasledujúci deň) trochu ešte popil v baroch, odprevadil ich do hostelu, pospal chvíľu v kresle na recepcii a o pol štvrtej ráno vyrazil na parkovisko pre auto, ktorým som mal v pláne dojsť pohodovým tempom na letisko a vrátiť ho.

Pacifická diaľnica

Čo si ale nikto z nás neuvedomil bolo, že parkovisko bude v noci zatvorené. Tak som chodil okolo ako idiot a rýchlo rozmýšľal čo ďalej. V požičovni nechceli ani počuť že by som im auto nevrátil osobne (čo sa nedalo, lebo let som mal o siedmej ráno a parkovisko otváralo takisto o siedmej), tak som potom s nimi aspoň dohodol že vrátim kľúče a auto potom niekto vyzdvihne (aj s mojim batohom). Nič sa nedalo robiť, musel som vziať drahého taxíka na letisko ($50), vysvetliť chlapíkovi v požičovni kde sa nachádza auto (vzal to s bohorovným pokojom, ako keby sa im to stávalo každý deň), utekať na letisko a nastúpiť len tak, bez batožiny, na let do Chicaga. Celkom zaujímavý pocit keď sa človek absolútne nemusí starať o batožinu v lietadle :). No a z Chicaga naspäť do Lafayettu vlakom. Skoro som sa odviezol až do Indianapolisu, lebo po prebdenej noci a 5-hodinovom lete som bol fakt zničený a prespal som celú cestu. Našťastie veľa ľudí vystupovalo v Lafayettu.

Ešte šťastie že moji kolegovia leteli až po mne, takže sa mohli staviť v požičovni pre môj batoh. Akurát v požičovni mi to dali potom vyžrať že som opustil auto (a že som nedotankoval, lebo to som mal v pláne až na letisku :) a odmietli mi vrátiť sto-dolárovú zálohu za požičanie. No čo už sa dá robiť... človek sa učí na vlastných chybách.

Aj napriek trochu pokazenému záveru hodnotím tento výlet ako veľmi úspešný, videl som toho možno viac ako za celý život, spoznal pár skvelých ľudí (pozdravujem Aidu a Laru zo Španielska a Elišku z Česka :), najazdil 2000km a videl veľa zaujímavých miest. Najviac mi v mysli zostane asi San Francisco a Grand Canyon (a tiež Las Vegas a cesta cez púšť). Los Angeles ma až tak nenadchlo, ale Santa Monica bola krásne miesto. 

No a teraz som zase naspäť v realite, v zajatí projektov a iných povinností PhD študenta na Purdue University. Vyzerá to tak že toto bude na dlhú dobu posledný príspevok, mám toho teraz naozaj veľa takže na nejaké cestovanie asi nebude vôbec čas. Ale nevadí, leto sa blíži a snáď bude viacero voľného času. A dúfam že sa mi podarí aspoň na chvíľu sa pozrieť naspäť domov, na Slovensko.

Moja cestovanie sa (nateraz) končí...

Juro

Spring Break, časť 3: Grand Canyon

Po pár dňoch v Las Vegas sme už mali dosť všetkého toho mestského prostredia a rozhodli sme sa vypadnúť von a pozrieť nejaké tie prírodné zázraky. Voľba padla na Grand Canyon, ktorý aj keď začína kúsok za Las Vegas, pre jeho obrovskú dĺžku sme museli prejsť takmer 500km do hlavného turistrického centra. Z Las Vegas ponúkali síce aj letecké a vrtuľníkové výlety do kaňonu, ale to bolo úplne mimo naše finančné možnosti :)

Hoover Dam

Cestou sme sa zastavili u Hooverovej priehrady (Hoover Dam) ktorá prehradzuje rieku Colorado vytekajúcu z Grand Canyonu, vytvárajúc jazero Mead, ktoré je takmer 350km dlhé a je zdrojom vody a elektriny pre celé Las Vegas. Vlastne, priehrada je jedna z hlavných dôvodov prečo sa Las Vegas začalo prudko rozrastať v 50-rokoch minulého storočia. Priehrada to je skutočne obrovská a jedná sa o jedinečné inžinierske dielo uprostred púšte. Nad údolím priehrady sa klenie diaľničný most a celá tá púštna scenéria tomu dodáva zvláštnu atmosféru. 

Vrch priehrady

Jazero Mead

Diaľničný most klenúci sa nad údolím priehrady

No nemali sme veľa času, lebo do Grand Canyonu boli ešte takmer 4 hodiny jazdy a chceli sme doraziť v rozumnú hodinu. Nasledovala opäť cesta cez púšť, ešte prázdnejšiu ako tá v Kalifornii. Bolo treba naozaj si strážiť koľko benzínu je v nádrži, hlavne potom čo sme zbadali ceduľu s varovaním že ide o poslednú benzínku na celých 150km :). Cesta ale ubiehala celkom rýchlo, na púštnych cestách bol totiž celkom vysoký rýchlostný limit 75mph (normálne býva okolo 65-70mph). Každý ale jazdil 90mph, čo je skoro 150km/h. Policajtom to nevadilo, alebo ich uprostred púšte ani nebolo vidieť :) Po pár hodinách (už v štáte Arizona) to ale začalo byť celkom nudné pozerať na tú istú krajinu. Mimochodom, bol som jediný vodič, lebo požičovne si obvykle účtujú nemalý poplatok navyše za mladších vodičov a keďže ja jediný som mal viac ako 25 rokov, pripadlo na mňa všetko jazdenie. Keďže nie som pravidelný vodič, za tento týždeň som toho najazdil viac ako za minulý rok :)

Ďalšia dlhá cesta cez púšť...

Niektoré skalné útvary boli naozaj zaujímavé

Po ďalších pár hodinách jazdy a pár zastávkach vo väčších mestách (Kingman, Williams) sme sa už konečne dostali k vstupu do Grand Canyon National Parku. Scenéria sa tu celkom zmenila, očakávali sme veľkú dieru uprostred púšte, ale na naše prekvapenie tu rástlo veľa stromov tak sme ani nezbadali že už sme na okraji kaňonu. Tak sme rýchlo zaparkovali auto (po miernom blúdení v parku, cesty tu sú dosť spletité) a utekali k okraju, lebo sme sa nemohli dočkať až uvidíme tú veľkú dieru v zemi :)

Vstup do Grand Canyon National Parku. Vstupné: $25 na auto

Prvý pohľad dovnútra kaňonu

Bohužiaľ, trochu zle sme odhadli čas a dorazili sme len hodinu pred zotmením, takže na nejaké veľké vychádzky nebol čas. Ale aj tá jedna vyhliadka čo sme navštívili stála za to. Nič tak impresívne som v živote nevidel, kaňon je skutočne obrovský, až sa nechcelo veriť že tá úzka stužka vody na dne kaňonu dokázala vytvoriť také veľkolepé dielo (aj keď jej to trvalo zopár miliónov rokov). Fotili sme ako o život, lebo slnko pomaly klesalo dole a viditeľnosť sa zhoršovala. Ale bolo to zaujímavé v tom že ako slnko zapadalo, skaly pomaly menili farbu z okrovej cez červenú až do fialovej. 

Rieka Colorado

Jednoducho nádhera...

Prechádzka po okraji kaňonu bola zaujímavá, len málo ľudí dbalo na zábradlia na okraji a všetci sa chceli pozrieť dole. Mimochodom, každý rok tu zahynie niekoľko desiatok ľudí ktorí v snahe získať čo najlepší výhľad idú na samý okraj, zošmyknú sa a padnú dole na tvrdé skaly. Videli sme aj nejaké skupinky čo sa chystali táboriť dole v kaňone, ale taký trek dole do kaňonu je na celý deň a človek potrebuje poriadne vybavenie - cesta je namáhavá a ľahko sa môže stať že na okraji kaňonu sneží, ale dole pri rieke je riadne horúco (predsa len ide o výškový rozdiel skoro jeden a pol kilometra).

Ako slnko zapadalo, skaly začali meniť farbu

Pokus o preskočenie kaňonu :)

Po zotmení ale už nebolo vidieť vôbec nič, tak sme sa museli pobrať späť k autu. Už sme sa len zastavili v obchodíku nakúpiť nejaké suveníry, zásoby na cestu a potom sme sa vybrali na dlhú cestu späť do Las Vegas. Bol som trochu rozčarovaný z toho že sme nemohli zostať dlhšie a že sme šli 10 hodín kvôli dvom hodinám, ale po čase sa mi to rozležalo v hlave a povedal som si, stálo to za to.

Panoráma po západe slnka...už toho veľa vidieť nebolo

 Cesta v noci cez púšť je niečo úplne iné ako cez deň, stretali sme málo áut a krajina okolo nás bola zahalená v úplnej tme, nikde žiadne svetielka na horizonte ako sme zvyknutí v Európe s hustým osídlením. Najkrajší okamih bol keď sme si urobili zastávku a odbočili na náhodnú cestu preč z diaľnice. Po tom čo sme zhasli všetky svetlá na aute nás obklopila úplná tma a hviezdy žiarili tak silno, až to pichalo v očiach. Úplne nový pocit pre niekoho čo nikdy nevidel nočnú oblohu nedotknutú svetelným znečistením. Ako sme pokračovali ďalej k Las Vegas, táto nádhera sa stratila pre vzrastajúci počet obývaných miest a najmä Las Vegas je vysvietené tak, že nie je šanca vidieť čo i len jedinú hviezdu :)

Po príchode sme si dali ešte jednu noc a deň v Las Vegas, ale potom už nastal čas vrátiť sa naspäť do Los Angeles a dobehnúť zameškané, čo znamená Hollywood a pacifické pláže. O tom ale zase nabudúce.

Juro