V krajine vychádzajúceho slnka #1 - Tokio, časť prvá

Tak ako na konci každého roku, i teraz som mal v pláne navštíviť domov a stráviť vianočnú pohodu s rodinou. No tentokrát som sa rozhodol neísť tou najkratšou cestou ale zobrať to takpovediac z druhej strany. Už dlho som totiž túžil navštíviť nejakú krajinu východnej Ázie a túžbu som sa rozhodol si splniť návštevou nie jednej, ale dvoch východoázijskych krajín - Japonska a Južnej Kórei. No a keďže potom pokračujem ďalej na západ do Európy a potom naspať do USA kde priletím na to isté miesto, dá sa to kvalifikovať aj ako taká menšia cesta okolo sveta.

Som rád že sa ku mne pridali aj kolegovia z práce, lebo viac ľudí znamená viac srandy. Navyše, jeden z kolegov vie celkom obstojne po japonsky, čo sa ukázalo ako obrovský bonus pri návšteve krajiny Nippon. Ďalej som mal v pláne aj navštíviť priateľov z Purdue ktorí žijú v Japonsku i Kórei. V konečnom dôsledku to znamenalo peknú porciu letov. Prvá časť cesty smerovala do metropoly Japonska, Tokia, kde i s predmestiami a Jokohamou žije viac ako 40 miliónov ľudí. Doletel som v noci na letisko Haneda - Tokio je tak obrovské že má niekoľko letísk a toto je najväčšie (hoci väčšina medzinárodných letov pristáva na letisku Narita). Mal som šťastie že sa mi podarilo vymotať sa ešte pred polnocou - systém verejnej dopravy v Tokiu je asi najlepší na svete, no všetko sa zastaví po polnoci (a začne opäť až o piatej ráno).

Deň 1:

Vzal som teda monorail s prestupom na metro. Systém je pomerne zložitý s viacerými linkami ktoré su prevádzkované rôznymi spoločnosťami so svojimi tarifmi ktoré sa počítajú dosť zložito podľa vzdialenosti. Našťastie, existuje jedna karta zvaná Suica, ktorá funguje všade. V podstate stačí pravidelne dobíjať kredit na túto kartu a peniaze sa odpočítajú vždy keď človek použije metro a pípne si kartou pri prechode cez turniket. Dokonca sa s kartou dá platiť aj vo všadeprítomných automatoch na nápoje a veľa non-stop obchodíkoch.

Tokijské metro. Jednoduché, nie? :)

Navigácia v metre i napriek veľmi zložitej sieti liniek je logická, všade sú mapky a názvy všetkých staníc sú aj v angličtine, takže nie je treba ovládať čítanie zložitého japonského písma. Ono základné frázy v japončine sa dajú pochytiť rýchlo (na výslovnosť to nie je až taký ťažký jazyk), ale písmo je pre Európana veľmi komplikované. Našťastie sme mali toho kolegu čo vie po japonsky a veľa ľudí vedelo aspoň trochu aj po anglicky.

Do mesta som dorazil po polnoci. Mali sme zabezpečený byt cez AirBnB v štvrti Šindžuku a moji kolegovia tam mali na mňa čakať, ale nečakali. Prednosť dostala párty :) Než konečne dorazili na byt, bolo už k druhej hodine a boli v dosť povznesenej nálade. Až tak že po tom ako som zahodil kufre, som sa nechal ukecať aby som šiel naspäť s nimi do baru kde si našli japonských kamarátov. Ale tak treba skúsiť všetko a po 11 hodinovom lete som bol ešte trochu čerstvý :) Nakoniec sme skončili v jednom nóbl karaoke klube.

Kto by náhodou nepoznal karaoke, tak to je klub kde si človek ide zaspievať. Dajú mu miestnosť s obrazovkou, mikrofónmi, pravidelným prísunom alkoholu a už sa spieva čo hrdlo stačí. Toto je veľmi populárne ako tráviť večer čas v Japonsku aj v Kórei a klub bol plný. Bol to kopec srandy a dobrý spôsob ako spoznať ľudí. Akurát teda nie všetci vedeli dobre anglicky a tých mojich pár naučených fráz na vážnu konverzáciu nestačilo. Čo je škoda lebo s nami boli aj naozaj pekné baby - Japonky sa mi z ázijských typov páčia asi najviac, ich štýl je vyzerať čo najviac roztomilo, ale nedávajú na seba až toľko make-upu ako Kórejčanky. I v zime nosili krátke sukne a teda bolo na čo pozerať :) Dokonca i oficiálna školská uniforma sa skladá z dosť krátkej sukne.


Deň 2:

Párty noc bola super, ale veľa sme toho nenaspali. Byt bol malý, posteľ tvrdá, ale našťastie sme mali typický japonský záchod, ktorý si zaslúži vlastnú kapitolu. Záchod je vyhrievaný a vedľa seba má kontrolný panel s množstvom tlačítiek s popiskami v japončine, čo zdvihne obočie. Našťastie, mali sme inštrukcie aj v angličtine. Tie tlačítka slúžili na ovládanie sprchy "odspodu", takže vás to pekne vyumýva (iný uhol vodného prúdu v závislosti či ste žena alebo muž), vysuší a dokonca aj navonia. No úplný high-tech i v kúpeľni. To, že sa teplota vody dala nastaviť na stupeň presne už ani nestojí za zmienku.

Ovládací panel japonskej toalety. Tento má aspoň popisky v angličtine. Hlavné je veľké tlačítko STOP :)

Po preflámovanej noci sa ozval hlad. Našťastie, japonská kuchyňa je jedna z najlepších na svete a rozhodne je z čoho si vyberať. Asi najznámejšie je suši - kúsky surovej ryby s ryžou na milión spôsobov. Ďalej tu sú populárne rôzne rezance, či už z cestovín alebo ryže (rámen, udon) s pridaným mäsom. Potom tu sú čisto mäsové jedlá, grilované (jakiniku) alebo dokonca aj smažené (katsu). V krátkosti, takmer vždy keď sme jedli som sa oblizoval až za ušami. Najviac mi asi chutí suši (hlavne na raňajky)

Ukážka japonskej kuchyne. Zľava-doprava, zhora-dole: rôzne druhy suši, rámen rezance s bravčovým mäsom, jakiniku (mäso pripravené na grilovanie) a posledné je katsu, čo je v podstate vyprážaný bravčový rezeň.

Potom sme vyrazili do mesta. Tokio je obrovské, 40 miliónov ľudí a mesto sa tak delí na štvrte, ktoré by sa dali považovať za samostatné mestá. Staré sa tu mieša s novým, staré chrámy boli obklopené modernou výstavbou a mrakodrapmi. Našťastie, mali sme aj turistických sprievodcov v podobe mojich bývalých kolegov z Purdue, ktorí sa v Tokiu usadili pred dvomi rokmi. Zaviedli nás k jednému chrámu na okraji centra. Išlo sa tam cez uličku ktorá bola preplnená obchodíkmi so suvenírmi, látkami (na tradičné oblečenie) cez rôzne pochutiny až po ochutnávku rôznych druhov saké (ryžového vína).

Samotný chrám bol nádherný. V Japonsku je zhruba rovnako rozšírený šintoizmus aj budhizmus, takže chrámy sa mierne od seba líšia v závislosti komu sú zasvätené. Charakteristické sú hlavne zahnuté, niekoľkoúrovňové strechy ktoré sú bohato vyzdobené zlatom. V šintó chrámoch boli vstupné brány a také stanice na rituálne očistenie rúk a úst než človek vstúpil dovnútra. Tak ako aj v Indii, aj tu bolo vidno plno hákových krížov ktoré tu sú symbolmi šťastia :)

Charakteristické viacúrovňové zahnuté strechy

Cez Tokio preteká rieka Sumida, no a naši sprievodcovia nám navrhli nalodiť sa a pozrieť si mesto z hladiny rieky. Loď bola vcelku hi-tech (toto slovo použijem ešte mnohokrát), celá presklená pre dobrý výhľad. A bolo toho vidieť naozaj dosť počas cca hodinovej plavby. Podplávali sme veľa mostov a panoráma mesta sa neustále menila s vežou Tokio Sky Tree tower ako dominantou (na ktorú sme sa neskôr tiež vybrali).

Naša loď

Sky Tree tower, 624 metrov vysoká dominanta mesta

Takto sa menila panoráma mesta

Architektúra mesta je veľmi zaujímavá, dominujú mrakodrapy ale sem tam sa našlo zopár budov ktoré vyzerali dosť sci-fi (alebo použijem zase moje obľúbené slovo hi-tech). Pri potulkách v centre Tokia sme narazili aj na takéto zaujímavé štruktúry:

Bojový robot ("mech"), často sa vyskytujúci v japonskej anime kultúre

Dokonca aj malú sochu slobody tu majú

No to nebolo nič v porovnaní so štvrťou Šibuja v noci. Masy ľudí a všetko je vysvietené neónmi, až tak že Times Square v New Yorku alebo i celé Las Vegas bledne v porovnaní. Toto miesto figuruje v mnohých filmoch čo sa odohrávajú v Tokiu, pretože keď na všetkých semaforoch naskočí červená pre autá, ľudia zaplavia križovatku pred Šibuja station naraz čo je úžasný pohľad. Šibuja je ale predovšetkým zábavná štvrť, takže sa tam nachádzalo veľmi veľa barov, reštaurácií, karaoke klubov a iných zariadení na zmárnenie voľného času a peňazí.

Vysvietená Šibuja s davmi ľudí

Známa križovatka a video ako to vyzerá v pohybe

Nanešťastie, po minulej párty noci a len dvoch hodinách spánku (a ja po 11 hodinovom lete) sme nemali energiu na ďalšiu párty a po dobrej večeri sme si šli radšej odpočinúť na byt. Však to nemala byť naša posledná noc v Tokiu. Strávili sme tu ešte ďalšie dva dni a v celom Japonsku týždeň; veľká porcia na jeden príspevok, takže pokračovanie nabudúce...

Aljašský sever

Dalo by sa povedať, že po tých pár rokoch čo už žijem za Atlantikom, mám štáty vcelku prejazdené a prelietané. Ale USA, to nie sú len 48 štátov čo sa nachádzajú vedľa seba v strede amerického kontinentu; sú tu dva štáty ktoré sú tak povediac mimo - Aljaška a Havaj. Keďže Havaj (alebo Hawaii) je svetoznáma turistická destinácia plná nádherných pláží, turistických chodníkov a aktívnych sopiek, rozhodol som sa cestovať na Aljašku :)

Ale teraz vážne. Skutočným dôvodom bolo že na konci leta sú veľmi výhodne lety na Aljašku (koniec turistickej sezóny), pričom tam stále ešte nie je až taká zima. Aljaška, ako určite viete, sa nachádza na ďalekom severe, s horným okrajom ďaleko zasahujúcim za severný polárny kruh. A ďalší dôvod je ten že tak nejak som bol vždy fascinovaný ďalekým severom a chcel som konečne pozrieť ako to vyzerá na vrcholu zemegule, prejsť sa trochu cez nedotknutú divočinu a pokochať sa polárnou žiarou.

Partia sa dávala dohromady celkom ľahko, nebol som jediný kto sa chcel pozrieť tam hore. Nakoniec nás išlo 5 (traja z okolia San Francisca a dvaja zo San Diega) takže o zábavu bolo postarané. Štart bolo letisko v San Franciscu a po krátkej prestávke v Seattle sme už leteli na sever, smer Anchorage. Batožiny som mal nezvykle veľa (obvykle cestujem s iba príručnou batožinou) lebo som ťahal zo sebou aj stan a ostatnú kempingovú výbavu. Pri 0°C sa dá stále komfortne kempovať v stane :)

Aljašská divočina

Po pristátí večer v Anchorage sme vyrazili do mesta stretnúť sa s prvým členom našej výpravy. Doleteli sme totiž každý inak a museli sme jeden na druhého čakať. Tak sme sa stretli v centre a šli vyskúšať miestnu kuchyňu. Neprekvapujúc, keďže veľká časť ľudí na Aljaške sa zaoberá lovením morských potvor, menu bolo zložené s rôznych druhov rýb, kreviet, krabov a ostatných príšer. Hlavná delikatesa je snežný krab, ktorého lov je veľmi obtiažny (možno poznáte TV program "Deadliest Catch" čo sa vysiela na Discovery). Porcia bola pekelne drahá, ale chutilo to vynikajúco. Čo ma prekvapilo je veľký počet pivovarov v Anchorage a okolí, takže bolo z čoho vyberať aj čo sa týka pijatiky.

Centrum Anchorage, v pozadí majestátne hory Aljašského masívu (zdroj: Wikipedia)

Inak ale Anchorage samotné nie je až tak zaujímavé pre turistu. Centrum je celkom malé, pár hotelov, reštaurácií, múzeí a to je všetko. No ale my sme sem neprišli kvôli mestu. Večer sme vyrazili naspäť na letisko počkať zvyšok party čo letel zo San Diega a potom sme fičali do auto-požičovne vyzdvihnúť veľké SUV, čo sa ukázalo ako dobrý krok kvôli nášmu množstvu batožiny a nespevneným cestám v strede Aljašky.

Drsná krajina v okolí Denali

Padlo rozhodnutie nestrácať čas a hneď v noci vyraziť za našim prvým cieľom. Tým bol národný park Denali, ktorý je pomenovaný podľa najvyššej hory Severnej Ameriky (možno poznáte pod menom Mount McKinley, horu nedávno premenovali a vrátili jej pôvodný názov). Cesta bola dosť dlhá (5 hodín), bolo zamračené, takže prvú noc sme žiadnu polárnu žiaru nevideli. Z opatrnosti sme zastavovali na každej dostupne benzínke, ktoré boli veľmi riedko rozmiestnené (stalo sa že medzi nimi bolo aj viac ako 100km). Ono sme v podstate šli po jedinej ceste čo vedie na sever Aljašky z Anchorage do Fairbanksu. Cesta bola ale pekná, s kvalitným povrchom (musia asi hodne investovať do údržby, cesta leží na permafroste a kruté zimy ju musia dosť ničiť) akurát bolo treba dávať pozor na množstvo losov a jeleňov ktorá sa potulovali po ceste. Pridávala sa aj únava, takže nakoniec sme to “zabalili” a prvú noc prespali v aute na krajnici.

Savage river. Kúsok odtiaľto sme kempovali

Druhý deň ráno sme dorazili do parku, postavili kemp a rozmýšľali čo ďalej. I keď sme toho veľa nenaspali, rozhodli sme sa nemárniť čas a vyrazili na túru. Park je obrovský, prejsť ho autom po jedinej ceste (vlastne autobusom, lebo osobné auta v parku nie sú dovolené) trvá takmer 12 hodín! Možností je neúrekom, lenže keďže sme mali len pár dní na celý výlet, rozhodli sme sa ho nestráviť pol dňa v autobuse. I v okolí nášho kempu bolo veľa chodníkov a správcovia parku (“rangers”) ponúkali rôzne atrakcie ako demonštrácie psích záprahov (no, vlastne nie, lebo tam nebol žiadny sneh), vyhliadkové lety (napr.  s obletom hory Denali a pristátím na ľadovci za ľudových $600) alebo všelijaké prednášky o parku.

No my sme vyrazili na túru v okolí Savage River. Celý park je v podstate tundra s zopár lesmi, takže človek naozaj videl doďaleka. Počas cesty sme stretli veľa zveri, od svišťov a horské kozy po jelene, losy až po hlavného dravca týchto končín, medveďa hnedého. Medveďa sme nanešťastie (alebo našťastie?) videli len z diaľky cez ďalekohľad. Po tom čo sme sa vytrepali na jeden vrch čo sa týčil nad riekou sme mohli vidieť veľký kus parku. Ozajstná divočina, jedna jediná cesta a za ňou stovky kilometrov tundry kde človek môže kráčať celé dni bez toho aby stretol iného človeka (akurát tak medveďa). No, možno niekedy nabudúce. 

Bohužiaľ, počasie nám veľmi nežičilo a to čo sme chceli vidieť sme nevideli – Mt. Denali, najvyšší vrch Severnej Ameriky. Vrchol bol stále skrytý v oblakoch (občas nám aj spŕchlo), až na ďalší deň sa oblaky na chvíľu rozostúpili a odhalili vrch v celej kráse. Je celý biely a majestátne sa týči nad rovinou, ktorá má nadmorskú výšku priemerne okolo 1000 m.n.m. Denali má výšku takmer 6700m, to znamená že človek pozerá na stenu vysokú 5 kilometrov. To je viac ako vertikálny rozdiel Mt. Everestu z tibetskej plošiny a vrch naozaj dominuje celej Aljaške (za pekného počasia sa dá vidieť aj z Anchorage vzdialeného 5 hodín jazdy).

Terén-kozy

Prechádzka nakoniec mala pekných 10 míľ (16km) a vidieť toho bolo naozaj dosť – nechám hovoriť obrázky. Druhú noc sme opäť hľadeli na oblohu či uvidíme nejakú žiaru. Videli sme, ale veľmi, veľmi slabú, nevýraznú. Našťastie, ďalšia noc nám to mala bohato vynahradiť.

Tretí deň sme mali v pláne zbaliť kemp a vyraziť zase na juh. Bohužiaľ, dva dni je veľmi, veľmi málo na taký veľký park, ale chceli sme vidieť niečo viac z Aljašky. Tak sme si dali len krátku túru okolo pekného jazera a divokej rieky Nenana (s ľadovo studenou vodou), zakončenú poriadnou porciou jelenieho mäsa a aljašského piva (ako som už spomínal, je tu dosť miestnych pivovarov). To nám trvalo trochu dlhšie takže už bol večer keď sme vyrážali – ďalšia jazda cez noc.

Rieka Nenana (ľadovo studená)

Zabi bobra, zachrániš strom!

Snažil som sa všetkých duriť do tempa aby sme vyrazili ešte za svetla, pretože cesta na juh vedie blízko Denali, takže šanca si ju poriadne obzrieť (cestou tam sme šli v noci takže sme nevideli nič). Ale počasie zase nežičilo a hora bola skrytá v mrakoch, iba vrchol bol trochu vidieť. Čakali sme hodnú chvíľu či sa oblaky nerozostúpia, ale nakoniec sa zotmelo a nebolo z toho nič. Bol návrh aj pozrieť do mesta Talkeetna, čo je známe horolezecké stredisko, ale keďže sme boli dosť pozadu (a potme) zišlo aj z tohto pl

Vrchol Mt. Denali čnejúci nad oblaky

Asi aby nám to matka Príroda vynahradila, na noc nám nachystala úžasné divadlo. Polárna žiara sa objavila znenazdajky a tak silno, že sme ihneď zastavili na kraji cesty a len sa kochali. Samozrejme, nič takého som predtým nevidel. Jemné akoby závoje tancovali na oblohe, menili tvar a farby. Akurát čo ma prekvapilo je že farby boli dosť nevýrazné (trochu do zelena/červena). Kolegovi sa podarilo urobiť aj zopár fotiek a na nich to vyzerá o dosť farebnejšie. Holt, naše oči nemajú schopnosť dlhej expozície :). Ale i tak to bolo úžasné nebeské divadlo (pocta ide magnetickému poľu Zeme a slnečnému vetru).

Užasné nebeské divadlo (nie je moja fotka, môj lacný foťák to nezvládal ale takto nejak to naozaj vyzeralo)

Aj túto noc sme zase „zalomili“ v aute (takto sa šetrí na hoteloch/kempingu : ) hneď ako sme minuli Anchorage. Ráno sme prišli do ďalšej destinácie – prístav Seward a neďaleký národný park Kenai Fjords. Fjordov tu je naozaj veľa, ľadovce sa tu ešte stále držia (i keď pomaly ustupujú v dôsledku globálneho otepľovania, takže neotáľajte s návštevou). Na jeden z ľadovcov sme sa vybrali počas ďalšej túry (tentokrát „len“ 11 km, ale s kilometrovým prevýšením). 

Pozor los!

Cestou hore sme prechádzali jednotlivými vegetačnými stupňami. Začali sme v hlbokom lese (kde sme doslova narazili na losicu s mláďaťom, našťastie bez konfliktu), pokračovali cez kosodrevinu  a alpínske lúky plné rozkvitnutých kvetov. Leto na Aljaške je krátke, no krásne. Hore u ľadovca boli už len holé skaly.

Začalo sa v lese...

Cez horské lúky...

Hore k ľadovcu...

Kde už boli len holé skaly

Prekvapilo ma že tam niekto postavil chatku, uprostred ľadovca. Že vraj slúži na núdzové účely ak by sa tam v zime nejaký alpinista alebo lyžiar stratil, aby mal kde stráviť noc. I keď nechápem prečo by tam niekto liezol v zime keď teploty padajú k -40°C. Len tak mimochodom, my sme mali počasie priam ideálne, krásnych 12°C. Ľadovec vyzeral tak ako sa očakávalo – veľké biele pole s množstvom trhlín. Na jeho povrch sme sa teda nechystali, spadnúť do ľadovej trhliny by mohlo naozaj skaziť deň.

Chatka učupená pri ľadovci

Na ceste dole sme šli tou istou cestou. Videli sme množstvo svišťov a divokých kôz (alebo kamzíkov?). Nižšie je zopár pekných vodopádov napájaných vodou z topiaceho sa ľadovca. Nedalo mi neochutnať tú vodu, naozaj osviežujúca ako by jeden z ľadovcovej vody očakával (aj sme si nabrali do zásoby). No a výhľad dole do údolia bol jednoducho úžasný, bol to pôžitok kráčať dole a kochať sa tou scenériou.

Svišť

Večer sme šli „vykopnúť“ kamarátku na výletnú loď. Veľa spoločností robí výletné plavby popri aljašskom a kanadskom pobreží dole do Vancouveru alebo Seattlu, lebo je tam veľa čo vidieť (fjordy, ľadovce, veľryby atď). Potom sme už len vyrazili naspäť do Anchorage, s pár fotografickými prestávkami (západ slnka z fjordu je úžasný). Leteli sme v noci (vlastne, celý tento trip sme sa presúvali v noci, takže 4 dni som sa poriadne nevyspal) naspäť cez Seattle do San Francisca a odtiaľ ráno rovno do práce (tak to vyzerá keď si človek chce ušetriť dovolenku).

Výletná lod zakotvená v Sewardu

Cesta späť do Anchorage

Aljaška je skutočne divoká a nádherná, stále je tam veľa miest nedotknutých civilizáciou. Dokonca i na auto značkách je oficiálnym sloganom (každý US štát má jeden) „the last frontier“ – posledná hranica. Dúfajme že to tak aj vydrží – prekvapil ma totiž nával turistov i v tak odľahlých končinách ako je Denali (ale zase nič hrozného v porovnaní s parkmi v kontinentálnych US, ako napr. Yosemite). Každopádne, Rusi si môžu fakt búchať hlavu že taký nádherný (a na prírodné zdroje bohatý) kraj predali Američanom za pár šupov : )