500 míľ v Indianapolise

Bol som už na zopár veľkých športových podujatiach v USA, ale stále mi chýbala návšteva toho najväčšieho. Tým viac že sa koná kúsok od nás, v Indianapolise. Ide o jeden z najslávnejších závodov, 500 míľ Indianapolis (tu to skracujú na Indy 500). Podujatie je to naozaj masové, okruh (Indianapolis Motor Speedway, skrátene IMS) má kapacitu vyše 250-tisíc miest na sedenie a ďalšie tisíce ľudí sledujú závod vnútri okruhu. Aj keď sa to oficiálne neuvádza, počet návštevníkov sa odhaduje na vyše 400-tisíc ľudí, čo z toho robí najväčšie športové podujatie na svete týkajúce sa počtu divákov.

Celkový pohľad na Indianapolis Motor Speedway

Indy 500 sa zaraďuje do "veľkej trojky" automobilových pretekov (patria sem ešte Veľká cena Monaka a 24-hodinovka v Le Mans) a vyhrať tu je veľkú pocta. Ako názov napovedá, dĺžka závodu je 500 míľ (805 km). Keďže okruh v Indianapolise je ovál s klopenými zákrutami (dĺžka okruhu je 4 km), rýchlosť ktoré formule dosahujú je naozaj závratná. Tento rok sa išiel vôbec najrýchlejší závod v histórii, keď víťazovi trvalo iba 2 hodiny a 40 minút na prejdenie celej vzdialenosti, čo zodpovedá priemernej rýchlosti 302 km/h! Na rovinkách sa ale dosahujú rýchlosti ešte väčšie, takmer 370 km/h. To už robí riadne ofuky keď človek stojí blízko trate :)

Vyrazili sme skoro ráno autobusom z Purdue. Výlet bol organizovaný oddelením pre zahraničných študentov a musím sa im poďakovať aj za výhodné lístky hneď v cieľovej rovinke. Cesty v meste boli úplne ucpaté, tých 400-tisíc ľudí muselo niekde zaparkovať. Všetko bolo ale dobre organizované políciou, takže aj keď sme postupovali pomaly, nikde nebol žiadny chaos. Podnikaví majitelia domov v blízkosti okruhu ponúkali parkovanie na vlastných pozemkoch. Samozrejme, čím bližšie okruhu, tým vyššie ceny. My sme mali parkovanie hneď pri okruh kúsok od hlavnej brány.

Múzeum

Golfové ihrisko

Areál vnútri okruhu je rozsiahly, je tu park, golfové ihrisko, závodná dráha pre MotoGP (kedysi sa po nej preháňali aj formule 1) a múzeum motoristického športu. Súčasťou podujatia boli aj koncerty. Ostatne, veľa hlavne mladých ľudí sem išla práve kvôli koncertom, stanovačke a párty. Nejaký závod ich vôbec nezaujímal :)

História značky Corvette

Vystavovali tu aj rôzne automobilky (samozrejme že len americké :), prevahu mali športové modely od Chevroletu. Zdá sa že majú nejaký kontrakt s IndyCar Series, lebo všetky safety cars a ostatné vozidlá boli Chevrolety (hlavne Camaro a Corvette). Skrz nával ľudí sa mi bohužiaľ nepodarilo dostať do múzea, ktoré obsahuje rôzne historické pretekárske autá a ostatné veci súvisiace s pretekaním na tomto okruhu. Snáď inokedy, múzeum je otvorené celý rok.

Program bežal už od rána, predstavovali sa rôzne skupiny, muzikanti (medzi nami aj naša Purdue All American Marching Band). Keďže závody v Indianapolise sa konajú vždy počas Memorial Day (Ďeň spomienky na padlých veteránov), silné slovo mala armáda a prehliadky. Takže po okruhu pochodovali aj vojaci a keď sa hrala hymna, formácia zložená z historického bombardéru B-25 Mitchell a šiestich cvičných stíhačiek T-6 Texan preletela nad okruhom za mohutného aplauzu. Ešteže už som na ten prehnaný americký patriotizmus navyknutý :) Emotívnym momentom bola aj prítomnosť skupiny bežcov z bostonského maratónu, ktorým umožnili dokončiť beh tu v Indianapolise.

Nástup!

Legendy Indy 500 sa pripravujú na čestné kolo (ako inak, v Corvettách :)

Potom už nasledovali tradície spojené s pretekaním. Pred začiatkom si urobili zopár čestných kôl bývalí víťazi Indy 500, čiže legendy ako A.J. Foyt, Bobby Unser, Mario Andretti, Bobby Rahal ako aj Arie Luyendyk či Jacques Villeneuve boli tu. Potom, už keď autá boli rozostavené na štartovej rovinke, zaznela slávna veta: "Ladies and Gentleman, start your engines!" ("Dámy a páni, naštartujte motory!"). Nasledoval rachot tridsiatich troch prepĺňaných šesťvalcov o sile 700 koní a autá vyrazili do zahrievacích kôl.

Štart!

 Štart je letmý, teda prvé kolá sa odkrúžia za doprovodným vozidlo (pace car) a potom zelená vlajka odštartuje závod. A potom už sa autá rútili viac ako tristokilometrovou rýchlosťou po okruhu. Je dobré že keďže je to ovál, človek vidí veľkú časť okruhu a autá sa pred ním mihajú každú minútu (ostatne, závod je rozpočítaný na 200 kôl). Ušné bubienky dostávali riadne zabrať keď pre vami naraz presvišťalo všetkých 33 súťažiacich.

V jednej zo štyroch klopených zákrut

Počas závodu som si dal prechádzku okolo celého okruhu, lebo na niektorých miestach (hlavne v klopených zákrutách) sa dalo dostať dosť blízko. Inak teda bolo na čo pozerať aj vnútri okruhu, už som spomínal výstavy, koncerty či len tak ľudia posedávajúc popri okruhu a popíjajúc pivo (niektorí to s ním prehnali tak že nehybne ležali na tráve a prespali celý pretek :). Ľudí tu naozaj bolo požehnane, ale dalo sa vždy dôjsť k bariéram pri trati a sledovať to z prvého radu. Tesne pred koncom som sa vrátil naspäť k môjmu sedadlu na cieľovej rovinke.

Popíjajúci Američania sledujú preteky. Skladacia stolička a chladiaci box na pivo patrili k povinnej výbave.

Závod to bol zaujímavý, občas sa stala nejaká kolízia po ktorej vyšiel na trať pace car čím sa celý pelotón skonsolidoval a rozdiely boli minimálne. Na čele sa neustále striedalo veľa jazdcov a o predbiehanie nebola núdza. Najviac šťastia mal nakoniec Tony Kanaan, ktorý prešiel ako prvý cez cieľovú čiaru pozostávajúcu z pásu tehiel (ako pocta pôvodnému okruhu vybudovanému z tohto materiálu). Tony bol vždy označovaný za smoliara, lebo Indy 500 absolvoval snáď 10x a vždy bez úspechu. Je to inak veľmi populárny jazdec a ľudia mu veľmi fandili. Po dojazde nasledovali ďalšie tradície, najznámejšia je že víťaz sa napije mlieka (Emerson Fittipaldi to raz neurobil a fanúškovia ho dosť dlho za to nenávideli).

Víťaz Tony Kanaan s tradičným mliekom

Potom sme už vyrazili naspäť k autobusu, lebo cesta z okruhu trvala snáď ešte dlhšie ako k nemu. Po hodine sme sa ale nakoniec vymotali a smerovali po diaľnici I-65 naspäť do Lafayette. Pre mňa toto bol splnený sen a celé podujatie ma rozhodne nesklamalo (dokonca aj počasie vyšlo, čo tu vôbec nebýva zvykom). Teraz už zostáva len skompletizovať zbierku Veľkej trojky a nabudúce pozrieť Veľkú cenu F1 v Monaku alebo 24-hodinovku v Le Mans :)

Road trip z Kalifornie do Indiany, časť 4: Skákanie po letiskách

Moji priatelia boli už v cieli, no pre mňa cesta ešte zďaleka nekončila keďže som sa nejak musel dostať naspäť do Indiany. Len tentokrát  som vymenil dopravný prostriedok za trochu rýchlejší. Po odpočinkovom dni (no, možno nie až tak odpočinkovom keďže som pomáhal priateľom so zariaďovaním bytu) som sa presunul na losangeleské letisko nabral som smer San Francisco, kde som sa mal stretnúť s pár známymi čo som poznal ešte z minulého roka keď som tam 3 mesiace pracoval u Applu. Tak sme pojedli, popili, prespal som u kolegu v San Jose, ktorý tam robí internship u Googlu (keď už som u toho, naša výskumná skupina je celkom obľúbená u firiem v Silicon Valley, už sme mali ľudí v Googlu, Applu, Dreamworks, nVidii aj Microsoftu :) a potom vyrazil naspäť do Chicaga.

Letisko v Los Angeles (LAX)

Túto cestu by som nazval "skákanie po letiskách", lebo v rámci najnižšej ceny sa mi podarilo zarezervovať cestu s dvomi prestupmi a tromi letmi. Prvý ma zaviedol zo San Jose naspäť do Los Angeles. Keďže som ale doletel neskoro v noci a druhý let som mal skoro ráno, neoplatilo sa ísť do mesta zháňať hotel, tak som si ustlal pekne na letisku. Veľa sa spať nedalo lebo LAX je obrovské letisko a ruch tam neustával ani v noci. Ráno som teda zlomený odletel do Oklahoma City, kde som mal druhý prestup.

Určite viete ako bolo Oklahoma City postihnuté rozsiahlym tornádom v máji 2013 a keďže zničená oblasť bola blízko letiska, pri pristávaní som mal možnosť ju vidieť. Nič podobného som ešte nevidel, jeden rad domov ešte stál a potom zrazu pás trosiek, kde všetky budovy boli úplne zrovnané zo zemou. Na letisku som stretol aj jedného zo záchranárov ktorý rozprával o tom ako hľadali ľudí medzi troskami... strašné, hlavne keď si uvedomím že žijem v Indiane kde sa tiež občas nejaké to tornádo vyskytne.

Oblasť postihnutá tornádom (zdroj: newyorker.com)

Chicagské počasie opäť nesklamalo. Kvôli búrke nad Chicagom som bol nútený zostať v Oklahoma City o 5 hodín dlhšie, toľko mi meškalo lietadlo. Keď sme konečne neskoro v noci prileteli do Chicaga, autobus čo ma mal odviezť do Lafayette bol dávno fuč, takže som musel počkať na ďalší ráno, čo znamenalo ďalšiu noc na letisku. Tentokrát som bol ale z celého dňa tak unavený, že mi nerobilo problém zaspať ani na tvrdej zemi a všadeprítomnom ruchu. Ráno už som sa odviezol naspäť "domov" do Lafayette. Celkovo som tak za dva dni prešiel cez 5 letísk: 2x Los Angeles, San Francisco, San Jose, Oklahoma City a Chicago O'Hare. Nabudúce si radšej priplatím za priame lety :)

Tak sa skončila moja cesta. Bolo fajn na týždeň vypadnúť z laboratória a spoznať niečo nové. Akurát myslím že na pár týždňov budem mať jazdenia a lietania plné zuby :)

Road trip z Indiany do Kalifornie, časť 3: Grand Canyon a cesta krajom Indiánov

Posledný, tretí deň, sme už mali v pláne doraziť do Los Angeles, čiže ďalších takmer 1200 km a 12 hodín jazdy. No nechceli sme zase stráviť celý deň zavretí v aute a cestu sme naplánovali tak, aby sme niečo aj videli. Po ceste sme totiž mali Údolie monumentov, Grand Canyon a Mohavskú púšť.

Vyprahnutá krajina na severe Arizony

Z Blandingu sme vyrazili skoro ráno. Krajina bola veľmi podobná tej včerajšej, teda vyprahnutá krajina, ojedinelá vegetácia, a červené skaly vyformované do úžasných tvarov. Veľa času sme šli rôznymi kaňonmi a skalnými prevismi. To najlepšie malo ešte len prísť. Na hranici medzi Utahom a Arizonou sa nachádza Údolie monumentov (Monument Valley). V podstate ide o rozsiahlu oblasť pokrytú pieskovcovými skalnými vežami, vrchmi a kaňonmi. Skalné veže sa týčili do veľkých výšok a celé to naozaj vyzeralo monumentálne. Veď sa aj jedná o miesto kde bolo natočených veľa klasických westernov.

Pri vstupe do Monument Valley

Toto územie patrí indiánskemu kmeňu Navahov a jeho príslušníkov sme stretali na každom rohu ako pri ceste predávali suveníry turistom. Sú naozaj zruční a ich náhrdelníky, čelenky, ale aj zbrane boli pekne vyhotovené. Tak sme pri nich urobili zopár zastávok a nejaké tie suveníry aj nakúpili. Bolo tam celkom dosť turistov a bola možnosť robiť aj nejaké túry. Keďže je to ale indiánska rezervácia, každý si musel najať sprievodcu a nemohol chodiť kam sa mu zachcelo. My sme bohužiaľ na túry čas nemali lebo do L.A. to bol ešte kus cesty.

Navahovia predávajúci suveníry

Po výjazde z Monument Valley nás čakala cesta k Grand Canyonu. Bolo to zopár hodín jazdy kde sme prešli len cez jedno mesto (Kayenta), inak nikde nič, len skaly. Občas sa na obzore objavili búrkové mraky, čoho sme sa trochu obávali lebo búrky tu bývajú veľmi prudké a hrozia lokálne záplavy pretože tvrdá, kamenistá zem nevsakuje vodu veľmi dobre.

Búrka na obzore

Mraky nás sprevádzali až k národnému parku Grand Canyon. Nebola to moja prvá návšteva, ale bol som rád že znovu vidím toto miesto a znovu som bol ohromený rozsiahlym dielom čo v skale vytvorila rieka Colorado. Tentokrát sme tam dorazili z východu, takže som mal možnosť si pozrieť miesta čo som minule nevidel. Pozdĺž kaňonu vedie cesta s mnohými vyhliadkovými miestami, tak sme každú chvíľu zastavovali a fotili. Spravili sme aj ľahkú prechádzku pod okrajom kaňonu, ale zísť až dole sme nemohli, to je výlet na celý deň. A ani počasie nebolo bohvieaké, chvíľami pršalo, potom zase svietilo slnko, u kaňonu sa počasie mení veľmi rýchlo (veď to je v podstate také obrátené pohorie).

Ukážka umenia Navahov na pozadí Veľkého Kaňonu

Počasie sa menilo každú chvíľu

Potom už sme v pláne nemali žiadnu zastávku, keďže sme chceli doraziť do Los Angeles v rozumnú hodinu (čo sa nám nakoniec nepodarilo :). Cestu som dobre poznal, lebo som tade už ráz išiel počas môjho minuloročného výletu z Las Vegas. No do samotného Vegas sme nešli, do Los Angeles bola kratšia cesta cez Mohavskú púšť a mestá Kingman a Barstow. Tá je pomenovaná opäť podľa indiánskeho kmeňa a veľká časť z nej je chránená prírodná rezervácia. Zastavili sme už len raz a to kvôli hviezdnatej oblohe, keďže sme boli uprostred ničoho a žiadne umelé svetlá neosvetľovali oblohu.

V Mohavskej púšti

Potom už zostávalo ukrojiť tých pár stovák kilometrov čo zostávali do Los Angeles, nájsť kde sa nachádza byt mojich priateľov (nachádza sa na juhu Pasadeny, a že to bolo celkom bludisko ciest) a prespať na ich gauči. Po troch dňoch strávených v aute boli moji priatelia konečne v cieli...