Vancouver & SIGGRAPH 2014

Ako je pre moslimov cesta do Mekky, pre nás čo sú blázni do počítačovou grafiky je ekvivalentom cesta na SIGGRAPH, čo je najväčšia konferencia o počítačovej grafike a pridružených technológiách (animácia, film, 3D tlač). Bol som na nej dva roky dozadu v Los Angeles a už vtedy som vedel že keď bude možnosť, budem chcieť ísť aj na ďalšie ročníky. Tentokrát som mal možnosť ísť tam nie ako študent, ale riadny zamestnanec, keďže firma organizovala oficiálny výjazd (teda skôr vý-let). Záujem bol obrovský, prihlásila sa snad polovička ľudí z nášho oddelenia. Mohlo ísť ale len 10 ľudí, takže nakoniec sa musel urobiť výber. Šťastie mi žičilo a spolu aj s mojím šéfom sme boli vybraní.

Panoráma Vancouveru

Cesta metrom z letiska

Bol som z toho nadšený aj z toho dôvodu že tento rok sa konferencia konala vo Vancouveri, čiže v Kanade - štát ktorý som ešte nemal možnosť navštíviť (i keď v Indiane som žil len nejakých 500 km od hraníc, len to jednoducho nikdy nevyšlo). Vancouver sa nachádza na západnom pobreží Ameriky, prakticky hneď u hraníc s USA a let zo San Francisca trval slabé dve hodinky. Počas letu som mal celkom pekný výhľad na sopky čo sa týčia nad štátmi Oregon a Washington (napr. Mt. Saint Helens ktorá 30 rokov dozadu celkom slušne vybuchla). Preleteli sme aj ponad Seattle a už bolo vidieť hranicu - vykosený a vyrúbaný pás, presne podľa pravítka (hranica medzi Kanadou a USA je najdlhšia pozemná na svete, 6500 km).

Olympijské medaily

Po pristátí a prechodu cez colnicu (colník bol veľmi zvedavý čo budem v Kanade robiť a veľa sa vyptával o čom vlastne ten SIGGRAPH je) sme vzali metro rovno do centra mesta (cca 30 minút). Metro je zaujímavé tým že nemá vodiča a predným sklom je možné pozerať priamo na trať. Cestou sme mohli pozorovať majestátne hory čo sa týčia nad mestom. Ono kúsok odtiaľ je zimné stredisko Whistler, ktoré bolo spolu s Vancouverom dejiskom olympijských hier v roku 2010. Trasa viedla aj ponad rieky kde splavovali drevo z hôr na obrovských pltiach. Neďaleko sa nachádza aj samotný ostrov Vancouver.

Výstavisko

Námestie pred výstaviskom. Tá divná štruktúra v strede je ohnisko kde horel olympijský oheň počas Hier v roku 2010

Hotel sme mali priamo v centre a keďže centrum je celkom kompaktné, mali sme to len pár blokov k výstavisku. Ako ostatné americké mestá, centrum bolo plné mrakodrapov s ulicami usporiadanými do mriežky, takže naozaj sa tam nedá stratiť. Oproti mestám v USA teda naozaj veľa rozdielov nebolo vidieť (teda až na to že vzdialenosti boli v kilometroch, Kanada používa metrický systém ako zyvšok sveta). Náš hotel bola jedna z najvyšších budov, ale na moju smolu som dostal "len" 8 poschodie (z 40). Výstavisko sa nachádzalo rovno v prístave kde kotvili výletné lode - každý deň iná a z inej krajiny. Aj samotné výstavisko je zaujímavá stavba lebo komplet celá strecha je pokrytá trávnikom, takže to z vrchu vyzeralo ako by tam bol park.

Prístav

Pohľad na hory od prístavu (a štartujúci hydroplán)

Keďže sme dorazili v nedeľu, na výstavisku sa toho moc nekonalo. Rozhodli sme sa teda využiť čas a trochu sa poobzerať po okolí. Prešli sme sa popri prístavisku kde bolo vidieť neustále štartujúce hydroplány ktoré vozili ľudí z mesta na ostrov Vancouver (nie je spojený žiadnym mostom s pevninou). Dokonca mali k dispozícii aj benzinku plávajúcu na vode kde mohli natankovať.

Západná strana zálivu s mostom čo spája Vancouver so severnou časťou

Jedno z atrakcií v meste je Stanley park, ktorý sa nachádza pár blokov od centra. Keďže sme si ho chceli obísť celý, najlepšia možnosť vyšla ako požičanie bicykla. Veľmi nám to ale pohyb neurýchlilo lebo v celom parku bolo množstvo ľudí. Keďže park sa nachádza na polostrove na konci zátoky, každá strana ponúkala iný pohľad. Na východe bolo pekne vidieť panorámu mest, na severe hory a na západe boli zase pláže a v diaľke ostrov Vancouver. Počasie bolo celkom príjemné, teplé s čistou oblohou. Čo teda vo Vancouveri rozhodne nie je pravidlo lebo typické počasie v týchto končiách je zamračené a dážď. 

Tak toto je ževraj typické počasie pre Vancouver

Večer nasledovala jedna z hlavných atrakcií konferencie a to bol "techincal papers fast forward". Išlo o to že každý autor vedeckého článku čo sa mal prezentovať na konferencii mal cca 30 sekúnd na zaujatie publika a ukázanie o čom ich výskum je. Bolo to vcelku zábavné lebo niektorí to pojali voľnejšie a došlo aj na srandičky. Prikladám video kde je výber toho najlepšieho čo sa prezentovalo na SIGGRAPHe.

Behom týždňa som navštívil mnoho prednášok, školení a výstav. Všetky firmy čo majú do činenia s grafickým biznisom boli prítomné, či už sa jednalo o software (Autodesk, Google, Microsoft...), hardware (Intel, nVidia, AMD...) alebo filmové štúdia (Disney, Pixar, Dreamworks). Bolo tam aj veľa menších firiem/startupov čo prezentovali nové technológie, väčšinou z oblasti 3D tlače alebo virtuálnej reality.

Jedna z mnohých technockých prezentácií

Stánok Pixaru

Videli sme teda firmy čo dokážu vytvárať výrobky akéhokoľvek tvaru pomocou 3D tlače (aj z kovu) a rôzne systémy virtuálnej reality. Najväčší úspech mal letecký simulátor, kde si človek ľahol tvárou dole s upevneným setom s dvomi obrazovkami (Occulus Rift) ktoré tvorili ilúziu vizuálnu. Pohyb sa kontroloval nakláňaním celého tela na "posteli" a na umocnenie zážitku na vás ventilátor fúkal vzduch akože letíte :) Ako prostredie slúžil virtuálny model San Francisca a celé to naozaj vyzeralo veľmi reálne. S lacnou metódou VR prišiel Google - stačí kartónová krabica s dvomi šošovkami, smartphone a máte VR zariadene za zlomok ceny profi riešení.

Letecký simulátor

Paralelne so zvyškom konferencie bežal aj animačný festival kde sa prezentovali ukážky z animovaných filmov a diskusie s tvorcami o tom aké efekty boli použité vo filmoch a ako boli urobené. Vyvrcholením bolo dvojhodinové premietanie toho najlepšieho čo sa urodilo v oblasti 3D grafiky vo filmoch, reklamách a počítačových hrách za posledný rok.

Pokus o vytvorenie makrofotografie s najväčším rozlíšením

3D tlač z kovu

Silné zastúpenie na konferencii mali aj rôzne školy animácie a grafiky a tiež univerzity. Bol som potešený že som mohol stretnúť (už bývalých) kolegov aj z Purdue University, ktorí majú každý rok svoj vlastný stánok na výstavisku a snažia sa lákať nových študentov a firmy.

Popri tom všetkom čo ponúkala konferencia bolo skutočne ťažké nájsť čas a využiť ho na prieskum mesta. Väčšinou sme skúmali reštaurácie čo boli okolo - firma platila a keďže denné diéty boli celkom slušné, tak sme chodili len na to najlepšie :) Keďže vo Vancouveri je veľmi početná ázijská komunita, celý týždeň sme sa napchávali v čínskych a japonských reštauráciách. Samozrejme sme ochutnali aj nejaké to kanadské pivo (podobne ako tie americké, nič extra)

Obžerstvo v japonskej reštaurácii

Nočný Vancouver

Našli sme čas na návštevu jednej z najväčších kanadských univerzít, University of British Columbia (UBC). Kampus majú veľmi pekný (a veľký) a keďže jeden z mojich kolegov tam stále študuje, urobil nám peknú túru. UBC sa nachádza západne od mesta, hneď na pobreží. Bolo tam teda viacero pláží, pikantné na jednej z nich bolo že šaty si na ňu brať netreba :) Akurát ten mix oblečených a nahých ľudí mi pripadal trochu divný (buď teda to alebo to).

 

University of British Columbia

Každá správna severoamerická univerzita musí mať veľké hodiny so zvonicou :)

 Po štyroch dňoch konferencia skončila a nasledovala už len cesta naspäť na letisko a domov do San Jose. Zaujímavé je že USA má svojich colníkov predsunutých už v kanadských letiskách, takže americkou colnicou sme prešli ešte v Kanade (bolo trochu divné vidieť nápis "Welcome to USA"  ešte stále na kanadskej pôde :).

Vancouver Canucks suveníry

Za tých pár dní sme toho stihli veľa, konferencia ponúkala mnohé atrakcie a Vancouver je veľmi pekné mesto. Počas krátkej návštevy samozrejme nebolo možné pokryť všetky turistické atrakcie (napr. výlet na ostrov Vancouver, olympijská dedina či, pre hokejového fanúška, vidieť Vancouver Canucks v akcii). Ale keďže mesto nie je až tak ďaleko od Kalifornie, určite sa tam niekedy aspoň na víkend znovu zastavím.

Nový život v Kalifornii

Do San Jose sme dorazili až k polnoci, zničení po dlhej ceste. Bola nedeľa a môj byt mal byť pripravený až v pondelok, takže aj poslednú noc sme strávili v hoteli. Nevadí, Samsung preplatil :). Posledná cesta teda viedla do môjho nového domovu v San Jose, na ulici Alameda, kúsok od Santa Clara University a taktiež neďaleko centra San Jose (ani nie 15 minút peši). Je to celkom pekná, tichá štvrť a do práce to mám len 15 minút na bicykli (čo je ešte rýchlejšie ako autom, lebo premávka tu hlavne ráno býva hrozná).

Silicon Valley uprostred letného sucha

Nasledovalo vybavenie bytu, lebo na začiatku ma privítali len štyri steny, nič viac (takže prvú noc sme spali na zemi). Moja kamarátka mi veľmi pomohla s vybavením bytu, inak by som si nábytok vyberal doteraz :) Stačila jedna cesta do Ikey, naloženie auta až po strechu a bolo vybavené. A ešte predtým než ma opustila (naspäť do Indiany), urobili sme pár malých výletov po okolí. Čo-to som už o Silicon Valley napísal, je to veľmi pekná oblasť (možno trochu preľudnená na môj vkus), okolité kopce sú plné viníc a ani pobrežie nie je ďaleko. No a San Francisco je iba hodinu jazdy odtiaľto, takže aj tam sme sa išli pozrieť.

San Francisco

No a potom už nastali pracovné povinnosti. Prvý deň bol trochu chaotický, lebo HR oddelenie poslalo šéfa do inej budovy ako mňa, tak sme sa stretli pomaly až na obed :) Prvé týždne som viac-menej strávil čítaním projektovej dokumentácie a oboznamovanie sa s prostredím. Ako u Applu, aj tu si strážia svoje tajomstvá takže nemôžem presne povedať na čom pracujem :) Každopádne to bolo veľmi veľa nových vecí naraz a bol som z toho dosť vyhúkaný zo začiatku. Teraz po dvoch mesiacoch to je už lepšie, ale stále je toho dosť nového čo sa treba naučiť. Našťastie sme dobrý kolektív a môj manažér mi veľa pomáha. Mimochodom, tak ako aj v ostatných IT firmách v Silicon Valley, väčšinu zamestnancov tvoria prisťahovalci hlavne z Číny a Indie. Američana som tam tuším ešte nevidel...

Prostredie vo firme je pekné, sme kúsok od letiska v San Jose na piatom poschodí, takže niekedy počas obednej prestávky sa len tak pozerám ako štartujú lietadla. Nie sme ale v hlavnom sídle Samsungu v San Jose, to je od nás cca 10 minút autom. Čo je celkom škoda, lebo kafetéria v hlavnej budove má výborné jedlá. Vždy je na výber aj niečo kórejské a už som si na to celkom zvykol.

Akurát teraz riešim taký "menší" problém s vízami. Drvivá väčšina IT profesionálov má takzvané H1-B víza. O tie musí požiadať zamestnávateľ niekedy v apríli a keďže je ich obmedzený počet (65,000) a žiadostí je asi 2x viac, treba to spraviť rýchlo. Bohužiaľ, v HR oddelení na mňa pozabudli a nepodali víza včas, takže som ostal na suchu. To ale neznamená že som tu nelegálne :) Ešte stále mám študenské víza (F1) na ktoré tu môžem zostať ešte skoro dva roky (ako súčasť "prakického tréningu", OPT). Na druhý rok teda môžem skúsiť H1-B znovu, len tu už je riziko keby to nevyšlo tak už by mi nezostávalo moc času na iné možnosti.

Aby som nezabíjal podaromnici čas, skúšam teraz jednu zaujímavú možnosť ktorou sú O-1 víza - vízum pre "osoby s neobyčajnými schopnosťami". Skrátka, musím imigračných úradníkov presvedčiť že som génius a ekonomika USA by bezo mňa skolabovala :) Nejaké možnosť tu je (keďže mám to Ph.D.) akurát potrebujem veľa doporučení od profesorov a profesionálov že môj výskum je niečím výnimočný. Už sa mi podarilo nejaké doporučenia pozbierať, ale je to ešte na dlhú cestu (a bude k tomu ešte treba veľa papierov). Našťastie, firma mi pridelila imigračného právnika tak na to nie som sám. Tak mi držte palce aby to vyšlo.

Ešte bolo treba vybaviť pár ďalších "drobností" ako vybaviť si nový vodičák, prepísať auto, založiť nový účet v banke, nahlásiť zmenu adresy a teraz už si môžem hovoriť že som Kaliforňan :) Vo voľnom čase sa snažim spoznávať okolie (hlavne na bicykli, konečne si zase môžem uživať mountain biking) no a takisto ľudí (ešte ich tu veľa nepoznám, okrem kolegov v práci). Silicon Valley a celé okolie so San Franciscom ponúka veľa možností na strávenie voľného času. V krátkosti, už len tá možnosť tu nejaký čas žiť je pre mňa splnený sen...

Tak teda zdravím zo slnečnej Kalifornie!

Krížom cez Ameriku... druhýkrát

Tak sa mi skončila jedna kapitola študentského života v Indiane. Teraz nastal čas na život pracovný. Mohol som síce zostať na univerzite ako post-doc alebo profesor, ale na akademický život som sa voľako necítil. Rozhodol som sa pre svet veľkých korporácií a IT priemyslu. Ako som písal minule, podarilo sa mi nájsť prácu vo výskumnej divízii v Samsungu v centru Silicon Valley, v San Jose v Kalifornii.

Znovu na ceste...

Čakala ma teda dlhé sťahovanie. Rozhodol som sa totiž že podobne ako minulý rok moji priatelia, aj ja sa vydám do Kalifornie krížom cez Ameriku autom. Beztak som si ho chcel nechať a musel som si takisto odviezť moje veci. Samsung platil benzín a ubytovanie, takže to bola najlepšia možnosť. Auto som napchal vecami až po strechu a spolu so spolujazdkyňou (pre ktorú to bol výlet) sme sa vydali naprieč rovinami Stredozápadu. Tentokrát sme ale zvolili o dosť miernejšie tempo a celú cestu sme rozpočítali na 5 dní (čo znamenalo "iba" 800 km denne, celkovo to bolo teda skoro 4000 km). Bral som túto cestu ako poslednú dovolenku pred než začne pracovný život takže sme naplánovali veľa zastávok.

Mal som sa presťahovať aj s domom ako táto rodinka kdesi uprosted Kansasu

Cez Stredozápad sme sa snažili prejsť čo najrýchlejšie, lebo tam toho na videnie až tak nie je (krajina rovná ako stôl a samé kukuričné polia). Prešli sme Indianu, Illinois, Missouri a dali sme len jednu rýchlu zastávku v Kansas City (kde sme objavili krčmu čo točí český Staropramen) a prvú noc sme spali v Topeke, hlavnom meste Kansasu. Druhý deň sme vyrazili smer Colorado. Pri Denveri nás prikvačila riadna búrka (bývajú dosť silné, lebo zrovna tam sa nekonečná rovina stretáva so Skalnatými vrchmi) a nocovali sme v krásnom mestečku Boulder plné mladých ľudí čo majú radi aktívny životný štýl v blízkosti majestátnych hôr.

Cesta cez Skalisté Vrchy

Ak prvé dva dni boli nezáživné, zvyšok cesty nám to bohato vynahradil. Tretí deň sme prekročili Skalisté vrchy (mimochodom, po tej istej trase ako minulý rok) a zastavili sa v národnom parku Arches (Oblúky). Tam som bol aj minulý rok, ale vtedy sme mali málo času na návštevu. Teraz sme mali dobrých 5 hodín do súmraku, tak som sa tešil ako si to miesto poriadne obzriem. No počasie bolo proti a zoslalo na nás takú prudkú búrku, akú som ešte nezažil. Museli sme sedieť v aute a tak intenzívne lialo že sme ani nevideli von. No po cca pol hodine sa to prehnalo a mohli sme pokračovať v skúmaní parku. Povedal by som že tie mokré skaly vyzerali ešte viac fascinujúco ako tie suché, tak sme dali aj nejaké túry a porobili stovky fotiek. Akurát že potom sme museli dobiehať kilometre v noci a bolo už po polnoci keď sme dorazili na naše ďalšie nocovisko kdesi uprostred Utahu.

Skalné okná po silnej búrke

Štvrtý deň sme mali opäť celkom ambiciózny plán - návšteva Bryce kaňonu a cesta zakončená nikde inde než v slávnom Las Vegas, Nevada. Keďže sme chceli doraziť do Vegas v rozumnom čase, trochu sme sa ponáhľali. Jeden policajt v Utahu pre to nemal pochopenie a tak som dostal v USA svoju prvú pokutu za rýchlosť ($120 len tak pre zaujímavosť). Bryce kaňon je prenádherný.Nie je ani zďaleka taký veľký ako Grand Canyon, ale výzorom je neporovnateľne krajší, s tisícmi malých skalných vežičiek, jaskýň a vrstiev červenej skaly. No nemohli sme stráviť veľa času lebo nás čakala noc v Las Vegas, kam to bolo ešte cca 500km cez púšť.

Nádherný Bryce Canyon

O Las Vegas asi netreba veľa písať. Mesto hazadru, gýču, peňazí ale aj stratených nádejí. Boli sme ubytovaní v hoteli Stratosphere, ku ktorému patrí aj známa vyhliadková veža z ktorej je celé Vegas ako na dlani. A veruže v noci, keď celé mesto žiari neónmi je to krásny pohľad. Pre odvážlivcov je tu kolotoč rovno na špici veže a pre ešte väčších odvážlivcov možnost skočiť z veže dole. No my sme sa radšej vybrali do ulíc, teda do ulice, lebo Las Vegas je len jedna ulica - The Strip. Moc do podrobností čo sme robili ďalej zachádzať nechcem, trochu sme popili, pobavili sa, prehrali nejaké peniaze atď. :)

Pohľad na vysvietené Las Vegas zo Stratosféry

Veľa sme ale žúrovať nemohli, lebo piaty a posledný deň nás čakalo skoro 900 km z Las Vegas do San Jose. Cesta bola dosť monotónna cez púšť (teploty nad 40°C), krajina sa začala meniť až za pohorím Sierra Nevada a za hranicami Nevady. Celá stredná Kalifornia je jeden veľký ovocný sad s množstvom pomarančov a nektáriniek. Ale cesta bola dlhá, takže tentokrát sme šli len s krátkymi prestávkami. Ono v Kalifornii budem nejaký čas žiť, takže bude dosť času na spoznávanie potom...

Koniec študentského života

Ako ten čas plynie... už je to nejaká doba čo som naposledy niečo napísal. Nie že by nebolo o čom písať, skôr naopak, ale za posledné mesiace sa udiali veľké zmeny v mojom živote - úspešne som ukončil štúdium, presťahoval sa do Kalifornie a začal v novej práci. Bol som teda trochu (dosť) zaneprázdnený a nebola moc chuť a ani čas písať. Dúfam že mi to odpustíte po tomto príspevku :)

Takže po poriadku... odkedy som naposledy písal o ceste do Chile, tak som bol pred koncom cesty omnoho dlhšej a náročnejšej - cesty za doktorským titulom (Ph.D.). Začal som ju ešte v Brne kde som bol rok a tu v Purdue som k tomu pridal 3 roky. Celkom teda 4 roky štúdia. To sa môže zdať dosť, ale v prípade Ph.D. to je ešte celkom slušný čas. Poznám ľudí ktorí aj po 6-7 rokoch ešte stále nemali hotovo. Hlavnou súčasťou je písomná správa, dizertácia. Ja som sa nakoniec rozhodol že napíšem o mojom výskume v oblasti 3D tlačiarní, čo je obor ktorý ma celkom chytil, lebo sa jedná o stále novú technológiu s veľa možnosťami na vylepšovanie. Ono hovorí sa že na zaslúženie si Ph.D. titulu treba buď vymyslieť niečo úplne nové alebo to čo existuje výrazne zlepšiť. Druhá možnosť je by som povedal jednoduchšia lebo stačí nadviazať na prácu predchodcov. Mal som aj trochu uľahčenú prácu aj tým že v tomto obore som už mal aj nejaké publikácie (prípadne práce čo čakali na publikovanie).

Ak by vás zaujímalo na čom presne som pracoval, tak sa môžte pozrieť sem a sem. V krátkosti, námetom mojej práce bolo softwarové vylepšenie 3D modelov pre 3D tlač tak, aby sa pri tomto procese nepolámali a aby sa pri 3D tlači spotrebovalo čo najmenej materiálu. Celú zimu a jar 2014 som teda pracoval ako žeravý aby som mal hotové všetky výsledky k práci (popri tom sme len tak mimochodom vyprodukovali dva vedecké články :). 

Popri tom všetkom šialenstve okolo dizertácie som si musel nájsť čas aj postarať sa o svoju budúcnosť. Po skoro troch rokoch v USA som bol pevne rozhodnutý že tu chcem ešte nejaký čas zostať (akurát nie v Indiane :). Z toho vyplýva že som si musel nájsť prácu. Cieľ bol jasný - akákoľvek veľká IT spoločnosť v Silicon Valley. Prečo veľká? Lebo na prácu potrebujem pracovné víza a to nie je zrovna jednoduchý proces, takže len veľké firmy si ho môžu dovoliť. Prečo Silicon Valley? Na to myslím nemusím odpovedať :) Kalifornia, slnko, more a možnosť byť priamym svedkom technologickej revolúcie ktorá začala zrovna tu.

Logicky ako prvú možnosť som skúsil Apple, keďže som u nich už raz pracoval ako stážista. Bohužiaľ, tím u ktorého som pracoval nenajímal nových ľudí, tak som musel skúsiť šťastie u iných. Vedúci mi síce dal doporučenie, ale musel som prejsť kolotočom pohovorov ako každý druhý. Podarilo sa mi postúpiť až do finále a pozvali si ma na pohovor priamo do sídla firmy do Cupertina. Bol som šťastný že tam zase môžem byť a už som sa tam videl ako zamestnanec na plný úväzok, ale... jednoducho to nevyšlo. Na pohovore som nespravil zrejme dobrý dojem a pár dní po ňom mi došiel strohý e-mail ktorý začínal slovíčkom "unfortunately" ("ľutujeme, ale..."). Nevadí, to bol október 2013 a stále som mal dosť času.

Ďalšie firmy čo som skúšal boli nVidia a Intel. U prvej menovanej som neprešiel sitom telefonických pohovorov. Zato u Intelu to vyzeralo od začiatku sľubne. Na rozdiel od iných firiem kde vás kontaktuje ako prvý nejaký HR manažér, tu sa mi hneď ozvala senior technická riaditeľka tímu čo u Intelu pracuje na grafických procesoroch. Aj ďalšie pohovory s jej kolegami prebehli úspešne takže nádej bola veľmi vysoká a bol som si skoro istý že to mám v kapse. Ale vo finále to zase nevyšlo. Riaditeľka sa mi ozvala cez telefón že ľutuje ale miesto dali kandidátovi s viac skúsenosťami. To bola moja slabina lebo okrem stáže u Applu som veľa skúseností z firemného sveta nemal.

Bol som z toho už celkom rozčarovaný a začínal som mať obavy či nemierim príliš vysoko a či sa mi vôbec podarí nájsť prácu v Silicon Valley. Nakoniec prišla záchrana v podobe troch hviezd - Samsung. Niekedy na jeseň počas minulého roka som si podal žiadosť na ich stránkach a už som na to aj zabudol. Nasledoval obvyklý kolotoč pohovorov cez telefón, ktoré nedopadli zle ale ani som z toho nemal najlepšie pocity. Tesne pred Vianocami sa mi ale ozvali že v januári ma pozývajú na pohovor do sídla firmy v San Jose. Samsung je síce kórejská firma, ale v Kalifornii majú dosť veľké vývojové centrum ktoré pracuje na nových technológiách pre ich smartphony, hodinky a podobné hovadinky.

Pred týmto pohovorom som si ešte stihol odskočiť domov na Slovensko stráviť Vianoce s rodinou, lebo som nevedel (a stále neviem) kedy budem mať možnosť sa zase pozrieť domov. Naspäť do USA som letel v príhodnom období - zrovna vtedy boli rekordné mrazy na celom Stredozápade. Po pristátí v Chicagu bolo skoro -30°C (pocitová teplota -45°C) a ostal som trčať v meste dva dni, lebo nič nejazdilo. Dva dni som strávil v Lafayette (kde mráz nebol o nič menší) a potom hybaj naspäť do Chicaga na lietadlo smer San Jose (tam bolo pre zmenu +25°C, takže telo malo celkom šoky z tých teplotných zmien). V Samsungu si ma vzali do parády a vypočúvali ma celý deň. Interview vo firme je vždy intenzívne, pohovor som mal asi so 6-7 ľuďmi (s každým hodinu) a bol som rád keď bolo po tom. Pocit som nemal najhorší a po návrate naspäť do Indiany (do tej sibírskej zimy) nasledovalo pár dní čakania a nervozity. Ako príjemne som bol prekvapený keď mi hlas na druhej strane Ameriky oznámil že to teda so mnou skúsia! Nasledovali už len príjemné starosti ako vyjednávanie výplaty (dali mi viac ako som žiadal :) a kedy môžem nastúpiť (koncom mája).

Všetka nervozita a obavy z budúcnosti zo mňa hneď opadli a konečne som sa mohol naplno venovať dokončeniu dizertácie. V marci už som mal takmer všetko spísané (cca 90 strán textu). Odoslal som to vedúcemu a komisii a zahral si s nimi ping-pong - tzn. ja som im poslal text, oni navrhli zmeny, poslali naspäť, ja som zmeny urobil, poslal naspäť, ním sa to stále nepáčilo tak zase poslali zmeny, atď... Už neviem koľko výmen bolo treba, ale nakoniec som to mal hotové. Pozitívne bolo že nič nebolo treba tlačiť na papier či nedajbože viazať, samotné odovzdanie práce bolo elektronické (takže nechápem prečo som musel platiť poplatok $125 za odovzdanie).

Počas tohoto všetkého som sa preháňal po internete a snažil sa nájsť nejaké  bývanie v okolí San Jose. Nie že by nebolo dosť možností, problém je že Silicon Valley je jedna z najdrahších oblastí na zemeguli a nájsť byt za rozumnú cenu je takmer nemožné. Za jednoizbový byt v nijak extra lokalite sa bežne pýta viac ako $2000 na mesiac! Zlatá Indiana, kde som platil len $400. Keďže tentokrát som ostal bez spolubývajúceho a nechcel som platiť až tak veľa, nezostávalo nič iné len sa obzrieť po nejakej garsónke. Ale aj za tie chcú aspoň $1500, fakt vtipné :) Výrazne mi pomohla cesta na nVidia GTC konferenciu (kde som bol aj minulý rok) ktorá sa konala opäť v San Jose, takže som to spojil s hľadaním si bývania. Nakoniec som teda našiel jednu garsónku za super cenu $1300 na mesiac kúsok od centra San Jose.

Nasledoval posledný krok môjho štúdia - obhajoba práce (len obhajoba, žiadné štátnice a podobné srandy, našťastie). To prebieha tak že kandidát si nachystá peknú 45 minútovú prezentáciu o práci (čo, prečo, ako, čo sa podarilo/nepodarilo atď.), vybaví občerstvenie pre komisiu a hostí (coffee is king), nahodí na seba sako, snaží sa vtesnať do tých pár minút 4 roky práce a života, potí sa pri rýpavých otázkach komisie a nakoniec čaká vonku na verdikt. No a potom ho všetci začnú oslovovať pán doktor :) A mohlo sa oslavovať...

Rodina v Chicagu... pozdravujem!

Ako som už napísal, stále neviem kedy sa mi zase podarí navštíviť domov na Slovensku. Ale až tak veľmi ma to nemrzelo, lebo tentokrát domov takpovediac došiel za mnou. Stálo ma to nemalé úsilie (aj s bratom) našich prehovoriť na takú dlhú cestu, ale nakoniec sa nám to podarilo a v prostred mája som ich už čakal na letisku O'Hare v Chicagu. Cestu zvládli, tak som im mohol konečne trochu ukázať tú Ameriku. Boli sme pár dní v Chicagu, potom sme sa presunuli k nám na univerzitu a keďže brácho aj s otcom (aj so mnou :) sú motoristickí fanúšikovia, nemohli sme si nechať ujsť tréning na 500 míľ v Indianapolise (o samotných pretekoch som písal minulý rok).

Hlavným dôvodom návštevy boli ale moje promócie. Purdue ich poníma vcelku veľkolepo a každý sme si museli zabezpečiť príslušné oblečenie na túto slávnosť (univerzitný hábit s hranatou čiapkou). Takto vystrojení sme si najprv dali prechádzku po campuse (asi aby nás každý dobre videl :). Samotná ceremónia trvala večnosť, ale dostalo sa mi cti že môj profesor ma tituloval priamo počas ceremónie pred zrakmi rodičov. Potom nasledovalo pár fotiek okolo campusu aj s rodičmi a bolo hotovo. Nasledovala smutná cesta naspäť na chicagské letisko a rozlúčka s rodinou ktorá odišla naspäť do ďalekej Európy. Rýchlo som sa vrátil späť do Lafayette, lebo aj mňa čakala dlhá cesta... ale o tom až nabudúce.

Čerstvý doktor

 Mám teda za sebou krásne 3 roky štúdia na Purdue University. Ako ho zhodnotiť? Bolo to určite ťažšie ako som čakal. Nie z hľadiska výuky a predmetov (tie sa dali zvládať celkom v pohode) ale z toho koľko práce a úsilia bolo treba vynaložiť na výskumné projekty. Niekedy sme pracovali aj 16 hodín denne vrátane víkendov a na nejaký spoločenský život nebolo veľa času. O to viac som sa naučil vážiť si každú voľnú chvíľku a využiť ju na niečo zmysluplného (cestovanie, priatelia). Práca na výskumných projektoch ma nesmierne obohatila o nové poznatky a čoho si cením najviac, naučila ma ako vstrebať veľké množstvo informácii vo veľmi krátkom čase a začať na nich budovať niečo nové. Čo som ale mal na Purdue najradšej bola rozmanitosť. Počas tých troch rokov som spoznal veľa zaujímavých ľudí z celého sveta a mal možnosť spoznávať ich kultúru a zvyky. Spolu sme zažili veľa zábavy či už pri našich cestách alebo na kampuse počas rôznych párty :). Život nás síce rozdelil, ale už teraz viem že je jedno na ktorý kontinent sa vyberiem, budem mať koho navštíviť. No bude mi toto miesto uprostred kukuričných polí v Indiane veľmi chýbať...