5 rokov v Amerike

Ach, ako ten čas letí! Len tak náhodou som si uvedomil, že tento august už je to presne 5 rokov čo som sa rozhodol opustiť rodnú hrudu a začať nový život na druhej strane Atlantiku. Stále mám v živej pamäti moje nesmelé začiatky na univerzite Purdue v Indiane, ako keby sa to stalo nedávno. Tých 5 rokov obnáša nespočetné množstvo zážitkov (hlavne z ciest), množstvo nových priateľov doslova z celého sveta a veľa skúseností získaných či už z univerzity alebo pracovného života.

Pravdu povediac, keď som sem prišiel v lete 2011, tak som si nepredstavoval že tu budem až tak dlho. Mal som v pláne študovať, doštudovať a vrátiť sa. Hlavne rodina mi veľmi chýbala na začiatku (a stále chýba). Lenže, táto krajina má na človeka zvláštny vplyv. Napriek všetkým nedostatkom ktoré Amerika (v tomto prípade Indiana) má, sa mi postupne začala dostávať "pod kožu". Druhým rokom som si už hovoril, že "to tu nie je zlé" (asi pomohlo aj to že som mal za sebou letnú stáž v Kalifornii, tak som si konečne mohol dovoliť auto a cestovať viac po okolí). No a tretím rokom už som bol definitívne rozhodnutý že tu nejaký čas zostanem a začal som robiť všetko pre to.

Bol som si ale istý že nechcem zostať v Indiane. Ľudia sú tu veľmi milí, ale mimo univerzity nebolo v meste West Lafayette veľa čo robiť. Hľadať si prácu v regióne znamenalo buď Indianapolis (to mesto ale nie je nič pre mňa) alebo Chicago (tam by som si to skorej vedel predstaviť, ale tiež to nebola moja šálka kávy). Navyše, počas mojej stáži u Applu počas leta som si zamiloval Kaliforniu, Silicon Valley - tam začala moja fixná idea dostať sa do Kalifornie na dlhší čas.

Nebola to veru ľahká cesta. Život Ph.D. študenta je dosť náročný sám o sebe. Častokrát som zostával v práci dlho do noci, aby som stíhal dokončiť čo sa odo mňa očakávalo a do toho sa ešte pripravovať na predmety, skúšky a posledný rok i na pracovné pohovory. Finančne som takisto na tom nebol bohvieako, štipendium tak-tak pokrylo ubytovanie, jedlo, poistky atď, takže veľa sa ušetriť nedalo. Ale tak na zábavu/cesty sa vždy nejaký čas/peniaze našli :) Aj domov som sa doletel pozrieť aspoň raz do roka (Vianoce som nevynechal ani raz!)

Kalifornský sen sa stal skutočnosťou dva roky dozadu, keď som konečne dorobil dizertáciu a v kapse som mal i pracovnú ponuku od Samsung Research v Silicon Valley - v tom čase zo mňa spadol obrovský kameň (a konečne som mohol začať splácať dlhy na kreditkách :). Práca pre takú veľkú firmu mi dala toho veľmi veľa. Začiatky boli opäť krušné než sa do toho človek dostal, ale potom už to celkom išlo. Naučil som sa plno nových vecí od skúsenejších kolegov no a teraz už ako skúsený harcovník už aj ja zaúčam nových. Ďalšou výhodou nadnárodnej spoločnosti sú pracovné cesty - máme team aj v Indii aj v Kórei a na obe miesta už ma vyslali (a dúfam že ešte vyšlú).

Na komfortný život v USA zostávalo vybaviť poslednú vec - povolenie k trvalému pobytu, alebo ako to tu každý volá, zelenú kartu. Získať ju nie je žiadna sranda, sú v podstate len dve možnosti - buď cez rodinu (typicky sobášom), alebo cez zamestnávateľa. Keďže sa ženiť ešte neplánujem, tak druhá možnosť bola pre mňa jediná :) Veľmi mi pomohlo že mám Ph.D. z americkej univerzity, keďže som mohol žiadať o zelenú kartu v kategórii pre výskumníkov (tej istej ako aj vrcholoví športovci :) ) a celé to dosť urýchlilo celý proces. Stále bolo treba vyplniť/požiadať o veľa papierov (hlavne doporučení od rôznych profesorov) ale netrvalo to ani rok a vytúženú kartu som mal u seba. S ňou už nie som viazaný na žiadneho zamestnávateľa, netreba obnovovať víza a celkovo človek nemusí mať strach že ho vyhostia ak príde o prácu. Teraz stačí počkať ďalších 5 rokov a môžem požiadať aj o americké občianstvo, ale k tomu nevidím žiadny dôvod (šak sem Záhorák :) )

Veľa sa toho teda zmenilo za 5 rokov. Najväčšiu zmenu za ale pozorujem na sebe - než som prišiel sem, tak som mal neistotu z toho cestovať niekam vlakom alebo autom pár hodín sám (takže som sa na to pripravoval pár dní dopredu). No a teraz mi nerobí problém zbaliť sa noc predtým a odletieť na druhý koniec sveta, úplne v pohode. Než som prišiel sem, moja najväčšia cesta bola kdesi na východ Slovenska. Teraz už mám prechodený veľký kus Ameriky i Európy, za sebou výlety na východ Ázie, Indie i Južnej Ameriky, a to všetko za týchto 5 rokov. A plánujem viac, dokedy sa bude dať, chcem cestovať pri každej príležitosti. Banujem, veľmi banujem toho že som nezačal cestovať skorej, výhovorky že neboli peniaze sú plané, keďže ako Purdue študent som žil a cestoval s minimálnym rozpočtom.

Ďalšia vec, za čo som veľmi vďačný aj cestovaniu, aj univerzite, aj Silicon Valley, bola možnosť stretávať ľudí z celého sveta a z rôznych kultúr. To vo mne vyvolalo túžbu spoznať viac jazykov. Pred príchodom sem so vedel ako-tak nemecky a anglicky (prirodzene, angličtina sa mi za tie roky veľmi zlepšila). Potom som ale začal, ako samouk, i so španielčinou (kde mi veľa pomáhal môj mexický spolubývajúci) a najnovšie, ako totálnu exotiku, skúšam japončinu (a trochu kórejčinu), keďže ten kút sveta som si zamiloval.

Čo ďalej? To je dobrá otázka a nemám na ňu presnú odpoveď. Asi chcem ešte pár rokov zostať v Kalifornii. Mám tu veľa priateľov, dobrú prácu, ale zostať dlhodobo znamená kúpiť byt/dom, a to v tejto oblasti je obrovská investícia: za 1-izbový byt v San Franciscu a okolí chcú okolo  $1 milióna !!! To radšej vziať tie prachy a kúpiť si doma nejakú vilu :). Ale ako sa hovorí, človek mieni, život mení, takže veľké plány do budúcnosti nerobím (pokojne sa môže stať že za ďalších 5 rokov ma tu uvidíte s rodinkou pripravovať BBQ na zahrade :) . Zatiaľ mi vychádzalo brať každú príležitosť čo život ponúka, takže v tom budem asi pokračovať. Určite sa ale chcem naučiť ešte aspoň jeden cudzí jazyk a viac cestovať, ak sa teda bude dať...

Z Japonska do Kórey

Minule som vám popisoval v zopár (4) príspevkoch ako sme cestovali po Japonsku, no to bola len prvá krajina  na ceste okolo sveta. A tou druhou krajinou bol ďalší východoázijský tiger - Južná Kórea (nie tá Severná, i keď sme jej boli dosť blízko :) Prečo Kórea? No rozmýšľal som i nad Čínou, ale do Číny treba víza čo by bolo o starosť navyše ktorá by sa na pár dní určite neoplatila. Do Južnej Kórey (a zabudol som spomenúť že i do Japonska) občan Slovenska žiadne víza nepotrebuje (ono veľa ľudí si neuvedomuje aký je náš slovenský pas úžasný že nám umožňuje ísť bez víz do cca 150 krajín). Ďalším dôvodom bolo že v Kórei mám pár kamarátov ktorí ma tam mohli povodiť a ukázať mi mesto. Vždy je lepšie ísť s niekym miestnym ktorý vie čo a ako, a hlavne, ovláda jazyk :)

Deň 1

Po odlete z Osaky sme onedlho už pristávali na letisku Soul-Inčchon. Podobne ako v Tokiu či Osake, i toto letisko je pomerne ďaleko od centra mesta a bolo treba vziať bus alebo vlak. Podarilo sa nám nájsť nejaký autobus, ale nastal problém pri kupovaní lístku lebo sme nemali ani šajnu ako vysloviť či napísať našu destináciu. Pomohlo až ukázanie prstom na mape na základe ktorého nám ochotná vodička predala zodpovedajúci lístok. Cesta z Inčchonu bola dlhá a veľa toho na pozeranie nebolo. Táto časť Kórey mi pripadala taká šedivá a nezáživná. Mohlo čiastočne za to i počasie (mrzlo a trochu snežilo) ale cesta cez priemyselné parky a uniformné sídliská mi pripomenuli zlaté časy socialistickej architektúry ktorá zanechala u nás výrazné stopy.

Našťastie, náš hotel už sa nachádzal priamo v Soule a tam už architektúra bola viac čo by človek očakával od moderného východoázijského mesta. Architektúra bola dosť podobná tej japonskej, teda veľa sklenených mrakodrapov a do toho občas nejaký pozostatok starobylej budovy. Po troche blúdenia sme našli náš útulný hotelík (ktorý bol strategicky schovaný v úzkej uličke takže sme vchod hľadali asi polhodinu), zhodili veci a vyrazili do ulíc. Bývali sme v univerzitnej štvrti Sinčon, takže  okolí bol až neskutočný počet barov a reštaurácií.

Bar vedľa baru v štvrti Sinčon

Tu musím spomenúť zopár slov o kórejskej alkoholovej kultúre. Kórea sa nachádza v top 10 krajín konzumujúcich alkohol (nie moc ďaleko pod Slovenskom :) a to hlavne kvôli "firemným pitkám". Ľudia v Kórei pracujú veľmi veľa (nie je výnimočné že do práce prídete o 8 ráno odchádzate o 10 večer a to KAŽDÝ DEŇ) čo vedie k tomu že je veľmi ľahké "vyhorieť" v práci. Preto na utuženie tímového ducha šéfovia berú svojich podriadených do baru si vypiť. A pije sa naozaj veľa a dlho, keďže je nemysliteľné odísť z baru predtým než šéf odíde (takto to je aj na pracovisku). Takže ak je šéf alkoholik, úbohí podriadení musia piť zarovno s ním a na druhý deň sa od nich očakáva že sa ukážu v práci na čas, kocovina alebo ne-kocovina. Ide to až tak ďaleko že prakticky každý non-stop obchodík predáva špeciálny nápoj ktorý by mal následky kocoviny minimalizovať.

Sodžu kam sa len pozrieš

A čo sa tu pije? Hlavnou zložkou je sodžu - podobne ako saké je aj toto založené na ryži, len na rozdiel od saké je sodžu o dosť silnejšie. Prekvapilo ma aký je alkohol lacný - za pollitrovú fľašu sodžu (čo bohato stačí aby sa človek dostal "do nálady") chceli len nejakých 1,500 won (kórejská mena), čo nie je ani $1.50 ($1 je zhruba 1,000 won). Okrem sodžu sa pije aj saké a samozrejme i pivo, aj keď pivo tu nemá dlhú tradíciu.

No než sme vyrazili do barov, bolo treba sa niekde i najesť. Kórejská kuchyňa je nemenej vynikajúca ako tá japonská, no je viac založená na mäse. Ako prvé sme ochutnali akúsi mäsovú polievku s rôznymi prísadami. Hovorím neurčito lebo sme nemali ani potuchy čo presne sme jedli - nikto v tej reštaurácii nevedel ani slovo po anglicky a my na oplátku nevieme skoro nič po kórejsky. Majiteľka reštaurácie to vyriešila tak že vybehla von niekam cez ulicu a dotiahla mladé dievča čo vedelo aspoň trochu po anglicky a s jej pomocou sme si nejak objednali. Bolo to vynikajúce, len sa asi nikdy nedozviem čo presne sme to jedli :)

Potom sme nastúpili na metro a šli sa pozrieť bližšie k centru. Ono ťažko povedať čo presne je centrum, lebo podobne ako Tokio, i Soul sa skladá z mnohých štvrtí ktoré by mohli byť samostatnými mestami a ktoré zaberajú obrovskú plochu. Našťastie, soulské metro je takisto veľmi efektívne s mnohými linkami a názvami staníc i v angličtine, takže navigácia bola jednoduchá. Teda až na to že Google mapy dávali názvy staníc len v kórejskom písme (한글, hangul). To nie je až taký problém lebo pri troche snahy sa dá toto písmo naučiť celkom rýchlo. Navzdory "exotickému" vzhľadu je všetko vybudované len z cca 20 základných samohlások a spoluhlások ktoré sa spájajú na základe pevne definovaných pravidiel, takže oproti japonskému alebo čínskemu písmu, hangul sa dá naučiť za pár dní a po tom človek môže čítať čokoľvek, lebo písmo je to fonetické. No i keď som absolvoval tento rýchlokurz hangulu pred mojou cestou, stále mi trvalo dosť dlho než sa mi podarilo prečítať niektoré slová. Mimochodom, moje meno v hangulu by sa napísalo asi takto:  유라이 바네크  :)

Brána do Soulu obklopená modernou zástavbou

Prvá historická pamiatka ktorú sme navštívili bola literárne "brána do Soulu". Táto starobylá vstupná brána je teraz úplne pohltená moderným mestom. Podobne ako v Japonsku sa i tu staré mieša s novým ako by sa nechumelilo. Bránu nedávno obnovili po tom čo ju akýsi magor zapálil pár rokov dozadu, takže dnes vyzerá veľmi pekne a zánovne (takže sa dalo ťažko veriť že má za sebou už pekných pár storočí).

No a potom už bol čas sa vybrať naspäť a stretnúť sa s mojím bývalým kolegom z Purdue ktorý síce stále žije v USA, ale zrovna v tomto čase bol doma v Soulu. Týmto sa naša návšteva posunula na vyšší level keďže sme konečne mali niekoho čo vie po kórejsky a pozná mesto. Vzal nás teda na pravé nefalšované kórejske BBQ, čo je gril uprostred stola ku ktorému vám nosia obrovské porcie mäsa a sami si to grilujete. K tomu sa ponúkajú rôzne pochutiny, ako napríklad kimčchi, čo je tradičná fermentovaná zelenina na kórejský spôsob. Ďalej veľa rôznej zeleniny, rezancov, sladkých zemiakov a neviem čoho všetkého ešte, stôl bol preplnený. Nechýbala samozrejme ryža a všetko sa to jedlo paličkami, ktoré sú nezvykle vyrobené s kovu (naproti čínskym a japonským, ktoré sú drevené. Samozrejme na pitie sme si objednali tradičné sodžu, o ktorom som sa už zmienil.

Nočný Soul si v ničom nezadá s ostatnými (nielen) ázijskými veľkomestami

Už som spomenul "teoreticky" ako sa Kórejci vedia baviť v noci, takže si to bolo treba prakticky overiť. Kolega nás vzal do nejakého tradičného baru kde vskutku sedeli ľudia v oblekoch a kravatách ako keby práve vybehli z banky a všetci chlastali sodžu vo veľkom. Po tom sme navštívili obľúbenú kórejskú kratochvíľu pre skupiny mladých ľudí - karaoke. Podobne ako v Japonsku, i tu sa karaoke teší obrovskej popularite. Stále mi nelezie do hlavy ako toto môže byť jedna z najobľúbenejších činností inak plachých Aziatov :) ). Toto karaoke kam sme šli bola veľká budova v ktorej boli jednotlivé miestnosti postavené v rôznych štýloch. Nám sa ušiel viktoriánsky štýl a vyzeralo to úžasne. Karaoke je kopec srandy s priateľmi a vôbec nevadí že väčšina z nás nevie vôbec spievať :)

Karaoke klub

Počas nočnej prechádzky som zbadal niečo tak neočakávané že som si niekoľkokrát musel pretrieť oči. Tak si predstavte že uprostred Soulu je česká "hospoda" čo sa volá Castle Praha a zvonku vyzerá ako presná kópia pražskej radnice i s orlojom. Samozrejme že sme to museli preskúmať a i vnútri to vyzeralo ako "doma", s českými jedlami na jedálničku a českými pivami na nápojovom lístku. Ibaže nikto z obsluhy po česky nevedel. Tak sme si dali plzeň a becherovku a išlo sa ďalej. Ono to je pekné miesto ale chcel som vidieť aj niečo kórejské :)

"Pražský hrad" uprostred Soulu

Ako sa na veľkomesto patrí, je tu veľa nočných klubov a diskoték, tak sme sa tiež do jednej vybrali. Nič extra, hrá sa to isté čo i u nás alebo v USA. Skúšal som sa pri tejto príležitosti zoznámiť s miestnymi kočkami, ale moc sa nedarilo (ono ani sa im nedivím po tom čo na nich začal anglicky s ruským prízvukom hovoriť veľký biely chlap a ony po anglicky veľa nevedeli).  Ani neviem ako to ubehlo ale zrazu bolo päť hodín ráno. Bolo treba ale zabiť ešte jednu hodinu než začalo jazdiť metro (v noci nejazdí nič), čo nebol problém, lebo veľa miest je otvorených prakticky nonstop. Tak sme si na raňajky dali výborne ramen a šli na chvíľu spať do hotelu.

Deň 2

Na druhý deň bolo na pláne konečne navštíviť nejaké historické pamiatky ktorých tu je veľmi veľa (vstupná brána do mesta bola len taká malá ochutnávka). Tak sme sa vybrali do palácového komplexu už vymretej kórejskej kráľovskej rodiny. Už som spomenul že i tu je metro najlepšia voľba cestovať po meste, je rýchle, čisté a spoľahlivé. Čo sa mi naozaj páčilo je to že keď sa vlak blíži k zastávke, začne hrať veselá hudba (raz sa mi zdalo že to znie ako úvodná hudba z Rockyho :) Musím ešte spomenúť že ľudia sú veľmi disciplinovaní, stoja pekne v radoch nastúpení pred sklenenými dverami ktoré sa otvárajú keď vlak dorazí (a vždy zastaví na centimeter presne).

I kráľovský palác je obklopený moderným centrom

Palácový komplex je rozsiahly, prvé čo vidíte je nádvorie a veľká vstupná brána. Opodiaľ bolo aj múzeum, kde vystavovali rôzne exponáty a predmety čo patrili kráľovskej rodine. Vstupnú bránu strážili vojaci v typických starodávnych, veľmi farebných uniformách. Z času na čas sa hliadka menila a bol to pekný ceremoniál (niečo podobné ako Angličania robia pred vstupom do Toweru). Potom spravili aj väčšiu prehliadku na nádvorí s vlajkami, veľkým bubnom a neviem ešte čím iným.

Výmena stráží

Vojenská prehliadka?

Vstupná brána do palácu.

Keďže palác je obrovský a len tak bezcieľne blúdiť sa nám nechcelo, zapísali sme sa na túru so sprievodkyňou (čo vedela celkom obstojne anglicky). Centrom bola trónna sieň so zlatým trónom a bohato zdobenými stropmi a stenami. Okolo sa nachádzalo veľa obytných budov kde panstvo trávilo svoj čas. Zaujímavé je že skoro všetky mali podlahové kúrenie - Kórejci na toto prišli už stovky rokov dozadu. Ani sa im netreba diviť, zimy tu dokážu byť celkom chladné (počas mojej návštevy v polovičke decembra bolo takmer stále pod nulou a občas snežilo).

Trón

Samozrejme i tu bolo všetko niekoľkokrát dobyté (hlavne Japoncami, ktorých Kórejci kvôli tomu milujú, asi tak ako zbytok Európy Nemcov) počas stredovekých i novovekých dôb a znovu postavené. Teraz je ale všetko zreštaurované tak že to vyzerá ako nové. Snáď im to teraz pre zmenu nerozbijú severní Kórejci, lebo hranica je čo by kameňom dohodil kúsok na sever od Soulu.

To lesklé okolo nie je voda ale ľad :)

Labyrint uličiek medzi palácovými budovami

Toto by sa asi dalo nazvať letohrádkom. V pozadí kopce čo sa týčia nad Soulom. Za tými kopcami je už demilitarizovaná zóna a Severná Kórea...

Po pár hodinách v paláci sme vyšli von a len tak sa túlali krivolakými uličkami v neďalekých kopcoch v okolí Soulu, nakúkali do malých obchodíkov a občas ochutnali nejakú miestnu špecialitu. Hovorí sa že najväčšia špecialita je živá chobotnička alebo pes (toho aspoň upečú), ale ani jedno ani druhé som nemal odvahu ochutnať. Večer sme sa boli pozrieť do štvrte Soulu ktorá je svetoznáma kvôli chytľavej pesničke - Gangnam.

Rušný Gangnam

Gangnam (v preklade to znamená nevzrušujúco "na juh od rieky") je pulzujúca finančná a technologická štvrť Soulu, takže všetko je hi-tech, nablýskané (a tiež drahé). Porovnal by som to so štvrťami Šibuja a Šindžuku v Japonsku, takže všade množstvo neónov, obchodov a reštaurácií. Ale keďže sme v Kórei, tu bolo o dosť vyššie percento barov a klubov. Gangnam je miesto kam chodí bohatá kórejská mládež zmárniť svoje peniaze aby sa ukázali že sú "in" (to je presne čo Psy parodoval v svojej pesničke Gangnam Style).

Náš kórejský priateľ nás tentokrát zobral na takzvané "KFC" (Korean Fried Chicken), teda bar kde podávali pražené kura na kórejský spôsob. Čo na to povedať - o dosť lepšie ako na americký spôsob :) Bolo to dosť pikantné a okrem hranoliek sa k tomu podávalo všeličo možné (ani som poriadne nevedel identifikovať čo presne). K tomuto sa pilo pivo (ktoré predsa len pasuje lepšie k tučnému jedlu). No a potom sme si už len pochodili Gangnam (davy mladých ľudí) a vyrazili na posledný vlak metra naspäť.

Deň 3

Posledný deň v Kórei sme už len vstali, nastúpili na autobus a znovu absolvovali dlhú cestu na letisko Inčchon. Cesta okolo sveta pokračovala letom do Moskvy ponad zamrznutú Sibír, krátkym medzipristátím (bohužiaľ nebolo veľa času na prestup, inak by som si vybehol aspoň na Červené námestie) a potom už do starej dobrej Prahy. O Prahe písať nebudem, tú poznáte :)

Nedalo mi to neporovnať Kóreu s Japonskom, keďže obe krajiny som navštívil počas jedného týždňa. I Kórea je veľmi vyspelá krajina s hi-tech priemyslom všade okolo, čistými, nablýskanými a rušnými štvrťami, vysoko efektívnou mestskou dopravou, historickými pamiatkami a krásnymi ženami :) Celý tento trip na východ Ázie mi ukázal úplne iný svet na aký som zvyknutý z Európy a USA. Bolo by pekné si vziať to najlepšie z Kórey a Japonska, kde ľudia majú viac úcty k sebe samým, sú veľmi slušní a čistotní. Na druhej strane sú to hrozní workoholici s minimom voľného času (z toho si príklad brať nemusíme :). Každopádne návšteva oboch krajín bol veľký zážitok a dúfam že niekedy sa mi podarí Kóreu alebo Japonsko navštíviť znovu...

안녕히 계세요. [an-nyeong-hi gye-se-yo, Dovidenia!]

V krajine vychádzajúceho slnka #4 - Osaka

Deň 6

Z Kjóta do Osaky to je kúsok, ani nie trištvrte hodinka bežným vlakom (alebo 15 minút Šinkansenom, ale platiť premrštenú cenu za taký kúsok cesty sa neoplatí). Už bola noc keď sme dorazili na hotel a bolo v nohách cítiť únavu, ale ktosi nám povedal že nočný život v Osake je ešte lepší než v Tokiu, tak sme to museli preskúmať. 

Nočná Osaka

Osaka je takisto obrovské mesto s mnohými štvrťami, my sme mali šťastie že sme našli hotel za rozumnú cenu prakticky v centre, kúsok od "zábavnej" štvrti Dotonbori. Dá sa porovnať s Šindžuku a Šibuyou v Tokiu - všade množstvo neónov, obchodov, barov, reštaurácií a podobných zábavných podnikov. Ľudí bolo na uliciach mnoho, ale v baroch už pomenej - predsa len bolo uprostred pracovného týždňa. Bolo tu aj veľa turistov, podobne ako v Tokiu - preč sú časy keď Japonci zízali na každého belocha čo navštívil ich krajinu (OK, možno v malých dedinkách na vidieku by sa to ešte mohlo stať). Tak sme navštívili pár barov, popili nejaké to saké a pivo (ktoré je prakticky zhodné s nemeckým, keďže väčšina pivovarov bola založená nemeckými migrantami) a šli späť na hotel si konečne oddýchnuť. Tentokrát sme mali "normálny" hotel, nič špeciálneho ako ryokan v Kjóte. Ale i tam boli tatami a jeden z nás musel spať na futóne na zemi.

Rušná štvrť Dotonbori

Deň 7

 

Ráno na raňajky sme sa vybrali hľadať miestnu špecialitu - takojaki. Jedná sa v podstate o také guľôčky z cesta, ktoré su smažené a vnútri je obvykle chobotnica, krevety a iné morské potvory. Je to v podstate taký "fast-food" a veľa stánkov to predávalo rovno na ulici alebo v labyrinte metra (ktoré sa komplexnosťou môže rovnať tomu tokijskému). Servíruje sa to na drevenej "loďke", čo je veľmi praktické, lebo je to jedlo dosť mastné a navyše posypané strúhankou, majonézou a špeciálnou omáčkou. Je to veľmi dobré a oblizoval som sa až za ušami.

Tradičné takojaki (zdroj: wikipédia - akosi som si zabudol toto jedlo odfotiť :)

Samozrejme že aj Osaka má bohatú históriu a veľa historických pamiatok. Najviac navštevovaný je hrad v Osake ktorý hral dôležitú úlohu v japonskom stredoveku keď sa krajina zjednocovala (samozrejme že násilne, tak ako u nás v Európe :). Podobne ako naše hrady, i tento je zvonku obohnaný mohutnými hradbami s perfektne opracovanými kameňmi ktoré do seba zapadajú ako jedno gigantické puzzle a obkolesené vodnou priekopou. Nepodobne ako naše hrady, hlavná budova je postavená v tradičnom japonskom štýle so zahnutými strechami zdobenými zlatom.

Mohutné hradby a vodná priekopa okolo hradného komplexu

Hlavná budova hradu

Hrad bol počas svojej histórie zničený snáď päťkrát (naposledy počas druhej svetovej vojny) ale dnes je obnovený do svojej pôvodnej krásy. V hlavnej budove je teraz múzeum ktoré vystavuje na obdiv rôzne veci z dávnej histórie Japonska - brnenia, meče, kanóny, ale i predmety dennej potreby. Veľa tu je i interaktívnych videí a rekonštrukcií bitiek a iných historických udalostí. Expozícia je rozsiahla, zaberá 8 poschodí, a trvalo nám hodnú chvíľu cez všetko prejsť. Bohužiaľ sa tam nesmelo fotiť takže  tentokrát zostaneme len u slovného popisu.

Výhľad na centrum Osaky z vyzdobeného vrcholu hradu

A tu je kúsok hradného komplexu

Z vrchu je krásny výhľad na celý komplex hradu a centrum Osaky - hrad sa nachádza trochu bokom takže centrum je pekne vidieť. Človek si tu zase uvedomí ako sa v Japonsku staré mieša s novým, keď vidíte hrady a chrámy hneď vedľa supermoderných mrakodrapov. Ako je už v Japonsku zvykom, v hradnom komplexe nesmie chýbať záhrada (ktorá je pekne esteticky upravená).

Hradná záhrada

 Potom sme sa rozhodli si spraviť taký menší výlet mimo mesto. V Osake sa totiž v 70-tych rokoch konala svetová výstava EXPO a výstavisko zaberá rozsiahly kus zeme s mnohými atrakciami. Bohužiaľ, zle sme si rozvrhli čas (jedením a prechádzkou po hrade sme zabili viac času ako bolo plánované), takže to areálu sme dorazili minútu po tom čo prestali predávať vstupenky. Našťastie sme ukecali vrátneho aby nás napriek tomu pustil, ale veľa expozícií (ako hlavná EXPO budova) boli už zatvorené. Tak sme už len narýchlo pobehali areál - v podstate taký veľký park s jazierkami a veľmi podivnou sochou o ktorej nemám ani šajnu čo by mala zobrazovať - posúďte sami.

???

I ostatné skulptúry v EXPO parku boli dosť zaujímavé...

Večer sme zase vyrazili "na jedno" do Dotonbori, ale nemohli sme zostať dlho lebo ráno o šiestej nám letelo lietadlo z letiska Kansai, ktoré je dosť od ruky (asi tak 60 km od centra Osaky), takže sme museli vstávať veľmi, veľmi skoro.

Deň 8

Posledný deň v Japonsku sa skladal len z cesty na letisko. Museli sme vziať taxík na nádražie (v noci nič nejazdí)  a vziať prvý ranný vlak o piatej na letisko Kansai. Toto letisko je zaujímavé tým že je celé vybudované na umelom ostrove v zátoke. Neobsluhuje len Osaku, ale i Kóbe, Kjóto a Sakai. Po vzlete sme mali krásny výhľad na celú zátoku a spomenuté mestá, spojené jedným z najdlhších visutých mostov - Akaši Kaikyo (Golden Gate sa môže ísť schovať v porovnaní s týmto). Kam sme to vlastne leteli? O tom až v ďalšom príspevku (malá nápoveda: 대한민국 :)

Most Akaši-Kaikyo

A toto už je záver mojej krátkej cesty po Japonsku. Krajina je to nesmierne zaujímavá a každý deň prinášal nové prekvapenia. Pre mňa ako Európana bolo naozaj veľa vecí nezvyklých, ale ako celok som si užíval túto návštevu každou minútou. Či to už boli karaoke bary a neóny Šibuje, Šindžuku a Dotonbori, masy ľudí v tokijskom i osackom metre, anime kultúra a maid café v Akihabare, rýchlovlak Šinkansen s výhľadom na posvätnú horu Fudži, bambusové lesy, zen-budhistické záhrady a tradičné (zlaté) chrámy s tisíckami brán v Kjóte, náš hotel v Arašijame s horkým kúpeľom alebo prakticky každá ochutnávka vynikajúcej japonskej kuchyne, táto krajina vo mne zanechala hlboký obdiv. Keby nebolo tej jazykovej bariéry, možno by som sa tam aj presťahoval :) 

さよなら!   
Sayonara!

V krajine vychádzajúceho slnka #3 - Kjóto

Deň 5

V Tokiu bolo krásne, ale chceli sme vidieť aj iné mestá Japonska, tak sme ráno vyrazili na nádražie smer Kjóto. A vyrazili sme v plnom trysku - tých 500 km sme zvládli za slabé dve hodinky. Japonské rýchlovlaky Šinkansen sú jednoducho úžasné. Interiér vyzerá ako z lietadla a i pri rýchlosti 300 km/h bolo vnútri pekne tichúčko. Až na to že von sa moc na blízko pozerať nedalo lebo krajina veľmi rýchlo ubiehala. Jednoducho perfektný prostriedok na cestovanie na dlhé vzdialenosti (až na tú cenu, tých 500 km z Tokia do Kjóta stálo skoro $130). A to už Japonci budujú novú trasu takisto z Tokia do Osaky kde budu jazdiť magneticky nadnášané (maglev) vlaky s cestovnou rýchlosťou až 500 km/h! No snáď sa mi niekedy podarí vyskúšať aj ten...

Šinkansen prichádza na nádražie v Tokiu (na sekundu presne)

Železnica viedla blízko pobrežia cez mestá ako Jokohama, Šizuoka, Hamamacu a Nagoja. No to nebol dôvod prečo som stále vyzeral z okna. Trať totiž vedie aj blízko posvätnej sopky Fudži, ktorá vyzerá naozaj majestátne so svojim symetrickým, zasneženým kužeľom. Bohužiaľ, nebol čas sa zastaviť a obzrieť si horu zblízka, takže nám to muselo stačiť (a to doslovne) z rýchlika. Beztak v zime sa šplhať na 3776 metrov vysokú horu bez výstroja je vcelku blbosť :) Tak sa mi podarilo aspoň uloviť fotku z okna vlaku idúceho tristokilometrovou rýchlosťou.

Fudži "z rýchlika"

Inak teda Fudži v plnej kráse vyzerá nejako takto (zdroj: Wikipédia)

Onedlho už sme aj boli na hlavnom nádraží v Kjóte. Kjóto je oveľa menšie mesto ako Tokio, nenachádzajú sa tu žiadne hi-tech štvrte ako Šibuja alebo Šindžuku, no mesto je krásne svojou históriu, pretože dosť dlhý čas bolo hlavným mestom Japonska a nachádza sa tu nespočetne veľa palácov, chrámov a záhrad. No najprv sme si ale museli zložiť veci do hotela. Ten sa nenachádzal priamo v centre, ale v časti Arašijama na východnom okraji mesta.

Mozaika záberov z Arašijamy
 

Táto Arašijama je mestečko cez ktoré preteká rieka, s malebnými, úzkymi uličkami a "hlavnou" ulicou kde boli sústredené reštaurácie, obchodíky so suvenírmi a všetkým možným, ale aj vstupy do chrámov a záhrad. Tak sme sa zase kráľovsky najedli, pokúpili nejaké suveníry, zahodili batohy do hotela a vybrali sa naspäť do centra Kjóta. Vedie doň taká starobylá železnica s vláčikom čo má strany obložené drevom. Jazda to bola vskutku zaujímavá a z trate je pekný výhľad na celé mesto.

V uliciach Kjóta

Trochu sme sa motali úzkymi uličkami, obdivovali architektúru rodinných domov (väčšina z nich vyzerá naozaj útulne) a hľadali cestu k historickým pamiatkam. Tých je tu naozaj neúrekom a veľa z nich je na zozname Svetového dedičstva UNESCO. Ako prvý sme sa vybrali navštíviť kamennú záhradu v zen-budhistickom chráme Ryoan-dži. Záhrada je naozaj rozsiahla, s jazierkom, množstvom chodníčkov no a v centre je hlavné lákadlo, kamenná záhrada - priestor asi tak 10x50 metrov vysypaný jemným kamením ktoré je perfektne uhladené (asi hrabľami) s viacerými veľkými skalami ktoré sú tam naaranžované ako ostrovy v mori kamení. Celé to pôsobí veľmi upokojujúco a harmonicky; miesto ako stvorené na meditáciu (až teda na to že pokoj miesta rušili turisti ako my).

Ryoan-dži s kamennou záhradou

No asi najviac navštevovanou pamiatkou v Kjóte je svetoznámy Zlatý Pavilón Kinkaku-dži, ďalší zen-budhistický chrám. Pohľad naň je prekrásny, lebo vrchné dve poschodia sú pozlátené, takže celý chrám sa ligoce v lúčoch slnka ako gigantický šperk. Celú atmosféru ešte viac umocňuje malebné jazierko na brehu ktorého sa chrám nachádza. Za chrámom sa nachádza opäť záhrada vybudované v zen-budhistickom, harmonickom štýle. Nemohli sme od toho odtrhnúť oči, naozaj prekrásna stavba aj s okolitým parkom.

Zlatý pavilón i s jazierkom

Deň sa chýlil ku koncu, tak sme vzali opäť starobylú železnicu naspäť do Arašijamy a šli sa ubytovať do nášho hotelu. Nebol to len taký obyčajný hotel - rozhodli sme sa zažiť si služby tradičného japonského hotelu ("ryokan"). Už zvonku hotel vyzerá starobylo a vo vestibule nás privítal recepčný oblečený v tradičnom kimone. Potom sme sa vyzuli (topánky sú neprípustné v tradičných japonských domoch) a zaviedli nás do našej izby. Zariadená bola taktiež tradične - podlaha pokrytá rohožami ("tatami"), nízky stolík u ktorého sa kľačí (takže žiadne stoličky), papierové steny a posuvné dvere - toto je presne to japonské ubytovanie ktoré sme si predstavovali a chceli zažiť! Trochu to rušila predsieň kde boli stoličky a stolík s televízorom (to si mohli odpustiť).

Naša izba v ryokane

Nasledoval ďalší krok - zahodiť naše nepohodlné šaty a obliecť sa do pravého nefalšovaného kimona. Trochu som sa obával či budú mať moju veľkosť (Japonci sú naozaj o dosť menší od nás), ale nakoniec pre mňa niečo našli. Trochu sme laborovali s tým ako sa to má všetko obliecť a previazať, ale nakoniec sa nám to nejako podarilo. Čo bolo ďalej zahrnuté v cene hotela bola i tradičná obsluha - milá, postaršia pani (samozrejme takisto v tradičnom odeve) sa na nás prišla pozrieť a oznámila že večera sa bude podávať za hodinu. To som ešte netušil že večera bude pozostávať z asi tak desať chodov :)

V pohodlnom kimone testujem tradičnú japonskú kuchyňu

No predtým ako sme sa navečerali sme vyskúšali ďalší veľmi tradičný japonský zvyk - verejné horké kúpele ("onsen"). Jedná sa v podstate o kúpeľ s horkou vodou z prameňa, ktorá je zavedená dovnútra budovy (nie je to pravidlom, veľa onsenov funguje vonku!). Funguje to tak že človek príde do prezliekárne, vyzlečie sa z kimona a nahý vkročí do miestnosti s kúpeľom - plavky alebo niečo podobné je neprípustné. Sú tam také malé stoličky pred nainštalovanými sprchami kde sa treba poriadne namydliť a vydrhnúť - v žiadnom prípade neslobodno vstúpiť do verejného kúpeľa špinavý! No a potom už zostávalo len vliezť do kúpeľa a relaxovať. Moc dlho sa to ale nedalo vydržať lebo voda bola naozaj veľmi horúca. Celý kúpeľ bol pekne vyzdobený rôznofarebnými kameňmi a celé to bolo veľmi relaxujúce. Potom sa bolo treba zase vydrhnúť, usušiť, obliecť si naspäť kimono a je to. Tento luxus sme si dopriali večer i ráno, a veľmi mi to pomohlo s mojou nádchou ktorú som chytil niekde v Tokiu (a ktorá mi robila veľké problémy keďže v Japonsku je smrkanie na verejnosti považované za veľmi neslušné).

Ukážky rôznych chodov - väčšinou surové morské potvory

Potom už sa podávala večera. Naša tradičná obsluha začala nosiť na stôl rôzne špeciality tradičnej japonskej kuchyne. Väčšinou sa jednalo o rôzne druhy suši, ale i grilovaných rýb, kaviáru, tofu, zeleniny, húb... no veľké množstvo rôznych jedál. Všetko boli ale veľmi malé porcie, takže i po desiatich chodoch sme nemali dosť :) Páčilo sa mi ako bolo všetko naaranžované - jedlo tu nie len že musí byť chutné, ale i esteticky naaranžované. Na pitie sme samozrejme mali saké, rôzne druhy od suchého až po sladké, horké i studené. Úžasný kulinársky zážitok. Pani nám aj vysvetľovala v lámanej angličtine čo je čo, ale beztak sa to nedalo si všetko zapamätať. Jediným problémom bolo sedenie (či kľačanie) u toho nízkeho stolu, po hodine sedenia na turka už som nevedel ako inak si sadnúť.

Sviatok svetiel

Po večeri sme sa vybrali aj na prechádzku lebo nám povedali že tam je nejaká svetelná show. Prezliekať sa nám nechcelo tak sme i von vyrazili v kimonách a špeciálnych drevených papučiach na dvoch vysokých podpätkoch v ktorých sa nedalo chodiť a ktoré mi zodrali päty za pár minút :) Svetelná show ale stála za to, podobne ako celý hotelom. Toto bol asi jeden z vrcholov cesty, zažiť tradičnú japonskú pohostinnosť. Zostali by sme viacej nocí, ale keďže jedna noc stála $250, tak sme boli len jednu noc :) Každopádne veľmi dobre investované peniaze, ten zážitok za to stál.

Túra popri rieke

Deň 6

Na druhý deň sme si ešte raz vychutnali horúci kúpeľ a tradičné raňajky, ale potom už sme zase vyrazili von obzrieť si nejaké pamiatky. Hneď na okraji Arašijamy je toho veľa na čo sa dá pozerať. Začali sme túrou popri rieke, ktorá nás zaviedla na horu okolo ktorej bolo veľa chrámov a záhrad (tak ako v celom Kjóte). Pod kopcom sme zbadali niečo čo naše oči ešte nikdy nevideli - bambusový les. Toto miesto pôsobilo tajuplne, až magicky, s množstvom bambusov ktoré trčali hore ako pravidelne rozmiestnené stĺpy. Ďalší absolútne úžasný pohľad z Kjóta.

Spektakulárny bambusový les

Po prechádzke bambusovým lesom sme narazili na ďalší pekný chrám obklopený krásnou, upravenou záhradou (po ktorej stále kmitali záhradníci; starajú sa o ňu naozaj vzorne). Jediná škoda len že bol december a teda nič nekvitlo a stromy boli riedke, skoro bez listov (aspoňže boli farebné). Zima síce nebola (okolo 12-13°C cez deň) ale i tak, návšteva týchto záhrad na jar keď kvitnú čerešne by bol úžasný zážitok. Takto nám muselo stačiť malebné jazero, kamenné záhrady a samotný chrám, do ktorého sa dalo vkročiť a prechádzať sa po tradičných miestnostiach s tatami na zemi (teda žiadne topánky) a papierovými stenami.

 

Exteriér chrámu s kamennou záhradou a jazierkom

 

 

Tradičné miestnosti vnútri chrámu (tá napravo by mala byť kresliareň)

Po tomto všetkom som si myslel že Kjóto už nič úžasnejšie nemôže ukázať, ale ďalšie miesto ktoré sme navštívili ma vyviedlo z omylu. Na sklonku dňa sme dorazili do chrámového komplexu Fušimi-Inari Taiša. Vstup do chrámu bol samozrejme označený veľkou vstupnou bránou. Prvé čo ma zaujalo bolo že všetky chrámy mali červenú  farbu a vyzdobené zlatými ornamentami. Bol na to veľmi pekný pohľad, ale to čo ma nechalo v úžase sa nachádzalo za hlavným nádvorím.

Červené chrámy a brány v komplexe Fušimi-Inari

Už som spomínal že vstupy do šintó chrámov sú označené veľkou bránou v tvare dvojitého TT (Japonci ich nazývajú "torii"). Lenže v tomto komplexe tých brán boli tisíce! Tento komplex sa nachádza na celej hore a na vrchol hory smeruje pár chodníčkov ktoré sú nonstop lemované týmito červenými bránami. Bol to neskutočný zážitok kráčať do kopca úzkym chodníkom s mnohými schodmi a neustále byť pod týmito červenými  bránami ktoré boli miestami tak blízko u seba, že mi to pripadalo ako ísť červeným tunelom. A keďže chodník mal zopár kilometrov, brán muselo byť naozaj niekoľko tisíc. Ako som sa neskôr dozvedel, každá brána bola darovaná (sponzorovaná) podnikateľom/živnostníkom, asi preto aby sa im darilo v biznise.

Tisíce a tisíce brán lemujúce chodníky na vrchol hory Inari

Miestami boli tak nahusto vedľa seba, že si človek pripadal ako v tuneli

Počas cesty hore nekonečným "bránoradím" sa človek mohol zastaviť a pokochať nesmiernym množstvom mini-chrámov/svätyní ktoré (že vraj) boli zasvätené líškam - najprv som si myslel že to sú mačky, aj kvôli tomu že v celom komplexe pobehovalo veľa skutočných mačiek :) Chrámy to boli maličké, celé kamenné a tvorili úplný labyrint kde sa dalo blúdiť riadnu chvíľu než sa človek dostal naspäť na cestu lemovanú bránami. Z vrcholu hory Inari bol pekný výhľad na celé Kjóto, a výhľad s bránami v pozadí tomu dával naozaj zvláštnu atmosféru. Už sa stmievalo keď sme šli dole a v tme pod osvetlením to všetko vyzeralo ešte úžasnejšie.

 

Rôzne "mini" svätyne zasvätené líškam

Kjóto z chrámovej hory

Naspäť som nechtiac išiel inou cestou, lebo v tom labyrinte chodníčkov a svätyní sa naozaj ľahko dalo stratiť. Ale na druhej strane som zase videl niečo nové, keďže cesta viedla cez takú akúsi dedinku opäť s veľa sochami a mini-svätyňami. Už bola úplná tma keď sme sa stretli dole na hlavnom chrámovom nádvorí a osvietené chrámy vyzerali fantasticky. Potom sme sa už len museli ponáhľať znovu na starý vláčik ktorý nás zaviezol zo starého Kjóta do moderného Kjóta a nastúpiť na vlak do Osaky, ktorá bola našou ďalšou destináciou na tejto ceste po Japonsku.

Kjóto mi jednoducho vyrazilo dych.Vždy keď som si myslel že nič úžasnejšie už nemôžem vidieť, tak sme objavili niečo nového čo prebilo to, čo sme videli predtým. Chrámy s tisícami brán, zlaté chrámy, zelené aj kamenné záhrady, bambusový les a kus japonskej pohostinnosti a kulinárskeho umenia v tradičnom hoteli radia návštevu tohto mesta na vrchol môjho rebríčka miest, ktoré som navštívil. Skutočne, toto mesto so svojou históriou a stavbami je klenot nielen Japonska, ale i celého sveta. Smelo môžem povedať že ak už niekto má cestu do Japonska, návšteva Kjóta je povinnosť.

 Dva dni na návštevu bolo zúfalo málo, ale na našej ceste bolo ešte veľa zastávok. Nasleduje ďalšie supermoderné veľkomesto - Osaka!