Nakúknutie do Indie

Jedna z osobitostí práce pre veľkú nadnárodnú spoločnosť je to že sa ľahko môže stať že váš tím bude roztrúsený po celom svete. Takto tomu je aj u Samsungu. Sídlo firmy je pochopiteľne v Kórei, veľké výskumné centrum je u nás v Kalifornii no a potom máme tímy aj v Európe (Anglicko, Poľsko, Ukrajina) a v Indii. Vskutku môžeme povedať že nad impériom Samsungu slnko nikdy nezapadá . Ja som v poslednom čase začal spolupracovať s tímom v Indii. Spolupráca je to celkom na prt, lebo časový rozdiel medzi Kaliforniou a Indiou je presne 12 hodín, čo znamená že nie je šanca urobiť meeting v rozumnom čase – niekto z nás musí zostať dlho hore. Ako najjednoduchšie riešenie tohto problému ma šéf poslal na dva týždne do Indie (Bengalúr, štát Karnataka) trochu veci urýchliť.

Samozrejme, mal som z toho radosť že zase uvidím niečo nového, ale i obavy, pretože India je niečo úplne iné ako som doteraz zažil. Po nevyhnutných formalitách a vybavení indického víza (ktoré trvalo tri týždne a človek musel vyplniť milión formulárov s veľmi osobnými otázkami) som už vyrážal na cestu. Môj prvý let viedol zo San Francisca do Abú Dhabí, čo je typický prestupný bod na cesty z Indie do USA. Let to je neskutočne dlhý, 16 hodín, a letí sa ponad severný pól. Z Abú Dhabí to boli ešte ďalšie 4 hodiny do Bengalúru.

 

Mapa letu cez severný pól (ukazujúca nedostatky Mercatorovej projekcie :)

Bengalúr („Bangalore“ v angličtine) je mesto kde má Samsung a veľa ostatných IT firiem kancelárie; Bengalúr preto prezývajú „indické Silicon Valley. Mesto je to gigantické, 8 miliónov ľudí a celé je to dosť rozťahané do šírky. Samsung má kancelárie vcelku ďaleko od centra (asi tak hodinu autom) a neďaleko toho ma aj ubytovali.

Prvé čo si človek všimne v Indii (keďže sa musí nejak dostať do mesta) je úplne šialená premávka. Autá a motorky (povedal by som že tu jazdí viac motoriek ako áut) si jazdia ako chcú (jazdné pruhy je neznámy pojem), strkajú sa kde sa dá a obiehajú tak tesne, že každú chvíľu som čakal že do niekoho narazíme alebo aspoň oškrieme. Prednosť v jazde takisto neexistuje a treba silno trúbiť aby človek dal najavo že chce prekročiť križovatku. 

Typická premávka

Napodiv to ale všetko funguje plynulo, autá na seba stále trúbia ale ako celok sa to hýbe. Stačí vyraziť do križovatky s klaksónom, drzo sa strčiť a je vybavené. Celé by som to nazval ako organizovaný chaos. Napriek tomu je v dopravne špičke doprava po meste hrozná, cesta z hotelu do práce je nejakých 6-7 km a niekedy trvala aj 40 minút.

Z peknej diaľnice...

...na rozbitú vidiecku cestu kde bolo treba dávať pozor na zvieratá

Kvalita ciest takisto kolíše, diaľnice a hlavné ťahy vo väčšine majú dobrý povrch, ale v meste alebo na vidieku človek občas narazí na úplný tankodróm ktorý sa musí prechádzať krokom, ak teda nechcete odpísať tlmiče na prvej jame. Do toho sa pridávajú aj zvieratá. Dokonca aj v meste nie je problém vidieť na cestách kravy, ktoré sú posvätné a nikto im nesmie ublížiť (zaujímavé ale že veľa hlavne „západných“ reštaurácií bez problémov ponúkalo aj hovädzinu). Na vidieku k tomu pridajte stáda oviec, kôz, sliepok a vyjde vám že treba si naozaj dávať pozor. A ešte som zabudol na fakt že sa tu jazdí po ľavej strane. Takže stačilo pár jázd taxíkom a hneď ma prešla chuť si tu zajazdiť. Navyše, ak sa cudzinec ocitne v nehode, tak mu ju vždy dajú za vinu a so skorumpovanou políciou nemá zmysel sa jednať (=jedovať).

Preváža sa tu naozaj všetko možné...

 Vozový park je pestrý, dominujú skútre a motocykle malých kubatúr (ale občas sa objaví aj nejaký superbike). Občas som neveril vlastným očiam čo všetko dokážu ľudia odviezť na motorke. Celá rodina na motorke bol bežný zjav. Otec za riadidlami, syn za ním a na zadu matka držiac malé dieťa. Všetci samozrejme bez prilieb (tie tu snáď nepoužíva nikto). Alebo chlapík čo mal na motorke pripevnený obrovský stoh sena že z diaľky si človek myslel že sa jedná o nákladné auto. 

Všadeprítomné auto-rikše

Všadeprítomnou súčasťou premávky sú auto-rikše – kryté trojkolky ktoré slúžia ako rýchly spôsob prepravy po meste. Sú stále totiž dosť malé na to aby sa prepchali každou medzerou a dokážu odviezť troch ľudí. Ich vodiči sú ale málo populárni, jazdia veľmi agresívne (vybehnú aj na chodník alebo do protismeru aby obehli premávku) a jednať s nimi o cene je pre cudzinca veľmi namáhavé (nakoniec vám beztak započítajú aj 10x viac ako miestnemu). Zbytok premávky tvoria rôzne autá, väčšinou všetko malé kompakty ázijských značiek. Dá sa tu vidieť ale aj veľa škodoviek. Taká Octavia sa tu považuje za luxusné auto.

Bengalúr sa prebúdza

Po príchode sa ma ujal kolega ktorý ma trochu povozil po okolí na svojom skútri (v tej šialenej premávke a bez prilby). V okolí hotelu toho nebolo veľa čo vidieť, iba nákupné centrum. Stačilo zablúdiť do uličiek a tam už to bolo pestrejšie. V uliciach je vždy veľa ľudí, od inžinierov až po žobrákov. Niektorí vyzerali hrozivo podvyživení a najhoršie je že na žobranie zneužívali aj deti. Ale takéto problémy nájdeme vo veľa krajinách, nie len v Indii.

 

Veľa sa tu buduje, prakticky celé mesto je rozkopané

Ak by som po tejto skúsenosti mal charakterizovať Indiu jedným slovom, použil by som „kontrast“. Dalo sa vidieť luxusné hotely a rezidencie hneď vedľa polorozpadnutých chatrčí s odpadom roztrúseným naokolo (ako v rómskej osade), dobrú cestu ktorá plynulo prechádzala na rozbahnenú bez pevného povrchu plnú výmoľov. Čistú ulicu vedľa ulice kde odpadu bolo na kopy a zápach sa nedal vydržať. Veľa štvrtí je stále vo výstavbe, keďže Bengalúr sa veľmi rýchlo rozvíja. Všade kam sa človek pozrel bolo niečo rozostavané. Za desať rokov to tam bude vyzerať úplne inak. Špinavé štvrte zmiznú a nahradia ich high-tech kancelárie a luxusné byty.

Nový technologický park

Môj hotel patril k takejto novej výstavbe a väčšina hostí boli zahraniční biznis cestovatelia. Tomu odpovedali aj ceny napr. za jedlo, ktoré sú niekoľkonásobne vyššie ako na ulici. Ďalšia vec je bezpečnosť – pár rokov dozadu sa v Bombaji stal teroristický útok na podobný medzinárodný hotel, takže odvtedy je v každom takomto hoteli nainštalovaný detektor kovov a rontgen ako na letisku. I každé auto je prehliadnuté či nemá niečo namontované pod podvozkom alebo v motore (teroristi zase vyhrali, ľudia žijú v strachu).

Kulinárske experimenty

Proti všetkým cestovateľským radám som sa nechal nahovoriť vyskúšať miestne jedlo z ulice hneď prvý deň. Indická kuchyňa je nesmierne rozmanitá, ale v základe sa skladá z ryže, placiek (nán) a rôznych omáčok a príloh. Všetko je nesmierne ostré, korenisté a pálivé – treba si naozaj dávať pozor čo si vyberiete inak sa vám začervená tvár a vybehnú slzy do očí pri konzumácii čím pobavíte miestnych. Vyskúšal som aj rôzne sladkosti (ktorých je opäť obrovský počet druhov) a i miestnu zmrzlinu. Napodiv to všetko môj zažívací systém zvládol a nepresedel som prvé dni na záchode ako ma strašili. Inak ešte pred cestou som sa vybavil vakcínami proti žltačke, týfusu a malárii, len tak pre istotu.

Oplatí sa spomenúť že veľká väčšina Indov sú vegetariáni (z náboženských dôvodov) a veľa reštaurácií bola čisto vegetariánska. Ale vždy sa dalo nájsť niečo na menu z mäsa (väčšinou kuracie). Samozrejme, aj to kura robili veľmi korenisté. Tak som každý deň experimentoval s niečím novým. Jedáleň v Samsungu bol celkom dobrý zdroj.

 

Keďže som bol na pracovnej ceste, cez týždeň nebolo veľa času na nejaké výlety. Jediné čo som videl bol hotel, kancelária a cesta z hotela do kancelárie cez hroznú rannú a večernú premávku (mal som prideleného šoféra čo ma vozil hore-dole každý deň). I po ôsmej hodine večernej je premávka ešte veľmi hustá.

Indická móda

Môj vodič vedel lámano anglicky (bolo veľmi ťažké si rozumieť), ale aspoň niečo. Rodný jazyk v Bengalúru v štáte Karnataka je Kannada, ale každý hovorí minimálne dvomi ďalšími. Ako istotne viete, India je zmes stoviek jazykov a každá provincia má v podstate svoj jazyk. Na univerzálne dohovorenie sa používa hindčina a angličtina. Väčšina ľudí vie aspoň trochu po anglicky takže komunikácia nie je problém.

Cez víkend som si konečne našiel čas trochu vyraziť si po okolí. Pár kolegov v práci boli tej dobroty že mi spravili turistických sprievodcov. Keďže každý mi povedal že v centre Bengalúru toho veľa na videnie nie je (okrem obchodov, reštaurácií a davov ľudí), dal som na ich radu a vyrazili sme do starobylého mesta Mysuru ktoré má veľa chrámov a palácov.

Mini-chrám

Po ceste ktorá mala cca 200km a viedla cez diaľnicu, mestečká a malé dedinky sme sa zastavili v jednom hinduistickom chráme. Chrámov tu je veľmi veľa, niektoré sú maličké (v podstate taký väčší domček) no sú tu aj veľkolepé chrámy ktoré zaberajú veľkú plochu. Tento chrám bol jeden z nich a bol obklopený aj pekným parkom. Jedna z indických zvyklostí – vstupné pre cudzincov bolo 20x vyššie ako pre Indov (5 rupií pre miestnych, 100 rupií pre cudzincov, natvrdo napísané na vstupnej tabuli). I tých 100 rupií je niečo menej ako $1.50, takže stále veľmi, veľmi lacné. Druhá zvyklosť je že obuv je zakázaná v chrámoch – takže bolo treba sa pekne vyzuť pred vstupom a ďalej pokračovať bosý. Chrám je bohato zdobený výjavmi z indických božstiev (ktorých je nespočetne veľa), sú tu aj sochy a reliéfy. Najlepšie keď nechám hovoriť obrázky, celá tá nádhera bola vytesaná z kameňa:

Nádherné výjavy z bohatej rodiny indických bohov

 

Len tak pre zaujímavosť, na veľa reliéfoch bola vyobrazená swastika (hákový kríž). Žeby boli Indovia prívržencami nacizmu? Samozrejme že nie, jedná sa o starobylý hinduistický (i budhistický) náboženský symbol ktorý nemá nič spoločného s nejakou zvrátenou ideológiou a nacisti si ho len "požičali". Nanešťastie, západný svet má tento "symbol šťastia" spojený len so zlom nacizmu.

Vstupné pre cudzincov je len 20x vyššie :)

Cesta indickým vidiekom je zaujímavá. Cestičky sú úzke a treba stále dávať pozor na ľudí a zvieratá. Kraj je krásne zelený, v tej oblasti sa pestuje hlavne ryža a cukrová trstina. Popri ceste sa vždy dá kúpiť pravá lahôdka – kokosové mlieko, ktoré sa pije priamo z kokosu. Predajca proste plodu odsekne vrch, vloží slamka a sladký osviežujúci (a 100% čerstvý) nápoj je hotový. 

Ryžové polia

Pravé osvieženie z kokosového orecha

Mesto Mysuru nás privítalo typickou premávkou ako som popísal na začiatku, ale nebolo to až také hrozné ako v Bengalúru. Mysuru sa dokonca hrdí titulom najčistejšieho mesta Indie (ale stále ešte majú čo doháňať). Mestu dominuje rozľahlý palác, ktorý slúžil (a ešte stále slúži) kráľom Karnataky, ktorej Mysuru bývalo kedysi hlavným mestom (teraz je to Bengalúr). Prehliadka sa opäť konala na boso a navyše sa vnútri nemohlo fotiť. Výzdoba paláca je skutočne nádherná, vrcholom je obrovský trón celý zo zlata. No, králi vždy vedeli ako efektívne minúť prostriedky získané tvrdou prácou robotníckej triedy.

Veľkolepý palác v Mysuru

Pred palácom boli rôzne atrakcie, medzi nimi aj jazdy na slonovi. To sme si samozrejme nemoholi nechať ujsť. Slon nabral všetkých štyroch a povozil nás trochu po záhrade v paláci. Zaujímavý spôsob dopravy, len hodne pomalý a kolísavý (a tiež trochu smradľavý). Ťava je rýchlejšia (a tiež smradľavejšia).

Ťažkotonážny transport

Ľahkotonážny transport

Po ceste naspäť sme sa zastavili doma u kolegu, kde nás jeho rodina pohostila originálnym jedlom z južnej Indie, ktorý pozostáva z obrovského množstva ryže (zvládnem zjesť dosť ale toto bolo priveľa), nejakej vegetariánskej omáčky (nevedel som identifikovať čo za zeleninu bolo vnútri), chrumkavých placiek (alebo chipsov, niečo medzi) a rôznych čatní. Samozrejme to všetko bolo pálivé  Jedlo bolo zakončené tradičným čajom (ktorý tu tiež volajú čaj, toto slovo pochádza z Indie). Je veľmi sladký a s mliekom, takže vyzeral viac ako káva.

Som teda rád že sa mi podaril aspoň tento víkendový výlet lebo aj druhý týždeň bolo práce nad hlavu. Ale i behom tejto krátkej návštevy sa dá utvoriť si vlastný obraz o Indii. Krajina bezosporu prechádza cez veľa zmien a rozvinuté oblasti sa miešajú s nerozvinutými. Hlavné je, že ľudia sú optimistickí čo sa týka budúcnosti. India za 10-20 rokov bude vyzerať úplne inak. Hlavne nech niečo urobia s tou premávkou 

Vancouver & SIGGRAPH 2014

Ako je pre moslimov cesta do Mekky, pre nás čo sú blázni do počítačovou grafiky je ekvivalentom cesta na SIGGRAPH, čo je najväčšia konferencia o počítačovej grafike a pridružených technológiách (animácia, film, 3D tlač). Bol som na nej dva roky dozadu v Los Angeles a už vtedy som vedel že keď bude možnosť, budem chcieť ísť aj na ďalšie ročníky. Tentokrát som mal možnosť ísť tam nie ako študent, ale riadny zamestnanec, keďže firma organizovala oficiálny výjazd (teda skôr vý-let). Záujem bol obrovský, prihlásila sa snad polovička ľudí z nášho oddelenia. Mohlo ísť ale len 10 ľudí, takže nakoniec sa musel urobiť výber. Šťastie mi žičilo a spolu aj s mojím šéfom sme boli vybraní.

Panoráma Vancouveru

Cesta metrom z letiska

Bol som z toho nadšený aj z toho dôvodu že tento rok sa konferencia konala vo Vancouveri, čiže v Kanade - štát ktorý som ešte nemal možnosť navštíviť (i keď v Indiane som žil len nejakých 500 km od hraníc, len to jednoducho nikdy nevyšlo). Vancouver sa nachádza na západnom pobreží Ameriky, prakticky hneď u hraníc s USA a let zo San Francisca trval slabé dve hodinky. Počas letu som mal celkom pekný výhľad na sopky čo sa týčia nad štátmi Oregon a Washington (napr. Mt. Saint Helens ktorá 30 rokov dozadu celkom slušne vybuchla). Preleteli sme aj ponad Seattle a už bolo vidieť hranicu - vykosený a vyrúbaný pás, presne podľa pravítka (hranica medzi Kanadou a USA je najdlhšia pozemná na svete, 6500 km).

Olympijské medaily

Po pristátí a prechodu cez colnicu (colník bol veľmi zvedavý čo budem v Kanade robiť a veľa sa vyptával o čom vlastne ten SIGGRAPH je) sme vzali metro rovno do centra mesta (cca 30 minút). Metro je zaujímavé tým že nemá vodiča a predným sklom je možné pozerať priamo na trať. Cestou sme mohli pozorovať majestátne hory čo sa týčia nad mestom. Ono kúsok odtiaľ je zimné stredisko Whistler, ktoré bolo spolu s Vancouverom dejiskom olympijských hier v roku 2010. Trasa viedla aj ponad rieky kde splavovali drevo z hôr na obrovských pltiach. Neďaleko sa nachádza aj samotný ostrov Vancouver.

Výstavisko

Námestie pred výstaviskom. Tá divná štruktúra v strede je ohnisko kde horel olympijský oheň počas Hier v roku 2010

Hotel sme mali priamo v centre a keďže centrum je celkom kompaktné, mali sme to len pár blokov k výstavisku. Ako ostatné americké mestá, centrum bolo plné mrakodrapov s ulicami usporiadanými do mriežky, takže naozaj sa tam nedá stratiť. Oproti mestám v USA teda naozaj veľa rozdielov nebolo vidieť (teda až na to že vzdialenosti boli v kilometroch, Kanada používa metrický systém ako zyvšok sveta). Náš hotel bola jedna z najvyšších budov, ale na moju smolu som dostal "len" 8 poschodie (z 40). Výstavisko sa nachádzalo rovno v prístave kde kotvili výletné lode - každý deň iná a z inej krajiny. Aj samotné výstavisko je zaujímavá stavba lebo komplet celá strecha je pokrytá trávnikom, takže to z vrchu vyzeralo ako by tam bol park.

Prístav

Pohľad na hory od prístavu (a štartujúci hydroplán)

Keďže sme dorazili v nedeľu, na výstavisku sa toho moc nekonalo. Rozhodli sme sa teda využiť čas a trochu sa poobzerať po okolí. Prešli sme sa popri prístavisku kde bolo vidieť neustále štartujúce hydroplány ktoré vozili ľudí z mesta na ostrov Vancouver (nie je spojený žiadnym mostom s pevninou). Dokonca mali k dispozícii aj benzinku plávajúcu na vode kde mohli natankovať.

Západná strana zálivu s mostom čo spája Vancouver so severnou časťou

Jedno z atrakcií v meste je Stanley park, ktorý sa nachádza pár blokov od centra. Keďže sme si ho chceli obísť celý, najlepšia možnosť vyšla ako požičanie bicykla. Veľmi nám to ale pohyb neurýchlilo lebo v celom parku bolo množstvo ľudí. Keďže park sa nachádza na polostrove na konci zátoky, každá strana ponúkala iný pohľad. Na východe bolo pekne vidieť panorámu mest, na severe hory a na západe boli zase pláže a v diaľke ostrov Vancouver. Počasie bolo celkom príjemné, teplé s čistou oblohou. Čo teda vo Vancouveri rozhodne nie je pravidlo lebo typické počasie v týchto končiách je zamračené a dážď. 

Tak toto je ževraj typické počasie pre Vancouver

Večer nasledovala jedna z hlavných atrakcií konferencie a to bol "techincal papers fast forward". Išlo o to že každý autor vedeckého článku čo sa mal prezentovať na konferencii mal cca 30 sekúnd na zaujatie publika a ukázanie o čom ich výskum je. Bolo to vcelku zábavné lebo niektorí to pojali voľnejšie a došlo aj na srandičky. Prikladám video kde je výber toho najlepšieho čo sa prezentovalo na SIGGRAPHe.

Behom týždňa som navštívil mnoho prednášok, školení a výstav. Všetky firmy čo majú do činenia s grafickým biznisom boli prítomné, či už sa jednalo o software (Autodesk, Google, Microsoft...), hardware (Intel, nVidia, AMD...) alebo filmové štúdia (Disney, Pixar, Dreamworks). Bolo tam aj veľa menších firiem/startupov čo prezentovali nové technológie, väčšinou z oblasti 3D tlače alebo virtuálnej reality.

Jedna z mnohých technockých prezentácií

Stánok Pixaru

Videli sme teda firmy čo dokážu vytvárať výrobky akéhokoľvek tvaru pomocou 3D tlače (aj z kovu) a rôzne systémy virtuálnej reality. Najväčší úspech mal letecký simulátor, kde si človek ľahol tvárou dole s upevneným setom s dvomi obrazovkami (Occulus Rift) ktoré tvorili ilúziu vizuálnu. Pohyb sa kontroloval nakláňaním celého tela na "posteli" a na umocnenie zážitku na vás ventilátor fúkal vzduch akože letíte :) Ako prostredie slúžil virtuálny model San Francisca a celé to naozaj vyzeralo veľmi reálne. S lacnou metódou VR prišiel Google - stačí kartónová krabica s dvomi šošovkami, smartphone a máte VR zariadene za zlomok ceny profi riešení.

Letecký simulátor

Paralelne so zvyškom konferencie bežal aj animačný festival kde sa prezentovali ukážky z animovaných filmov a diskusie s tvorcami o tom aké efekty boli použité vo filmoch a ako boli urobené. Vyvrcholením bolo dvojhodinové premietanie toho najlepšieho čo sa urodilo v oblasti 3D grafiky vo filmoch, reklamách a počítačových hrách za posledný rok.

Pokus o vytvorenie makrofotografie s najväčším rozlíšením

3D tlač z kovu

Silné zastúpenie na konferencii mali aj rôzne školy animácie a grafiky a tiež univerzity. Bol som potešený že som mohol stretnúť (už bývalých) kolegov aj z Purdue University, ktorí majú každý rok svoj vlastný stánok na výstavisku a snažia sa lákať nových študentov a firmy.

Popri tom všetkom čo ponúkala konferencia bolo skutočne ťažké nájsť čas a využiť ho na prieskum mesta. Väčšinou sme skúmali reštaurácie čo boli okolo - firma platila a keďže denné diéty boli celkom slušné, tak sme chodili len na to najlepšie :) Keďže vo Vancouveri je veľmi početná ázijská komunita, celý týždeň sme sa napchávali v čínskych a japonských reštauráciách. Samozrejme sme ochutnali aj nejaké to kanadské pivo (podobne ako tie americké, nič extra)

Obžerstvo v japonskej reštaurácii

Nočný Vancouver

Našli sme čas na návštevu jednej z najväčších kanadských univerzít, University of British Columbia (UBC). Kampus majú veľmi pekný (a veľký) a keďže jeden z mojich kolegov tam stále študuje, urobil nám peknú túru. UBC sa nachádza západne od mesta, hneď na pobreží. Bolo tam teda viacero pláží, pikantné na jednej z nich bolo že šaty si na ňu brať netreba :) Akurát ten mix oblečených a nahých ľudí mi pripadal trochu divný (buď teda to alebo to).

 

University of British Columbia

Každá správna severoamerická univerzita musí mať veľké hodiny so zvonicou :)

 Po štyroch dňoch konferencia skončila a nasledovala už len cesta naspäť na letisko a domov do San Jose. Zaujímavé je že USA má svojich colníkov predsunutých už v kanadských letiskách, takže americkou colnicou sme prešli ešte v Kanade (bolo trochu divné vidieť nápis "Welcome to USA"  ešte stále na kanadskej pôde :).

Vancouver Canucks suveníry

Za tých pár dní sme toho stihli veľa, konferencia ponúkala mnohé atrakcie a Vancouver je veľmi pekné mesto. Počas krátkej návštevy samozrejme nebolo možné pokryť všetky turistické atrakcie (napr. výlet na ostrov Vancouver, olympijská dedina či, pre hokejového fanúška, vidieť Vancouver Canucks v akcii). Ale keďže mesto nie je až tak ďaleko od Kalifornie, určite sa tam niekedy aspoň na víkend znovu zastavím.

Nový život v Kalifornii

Do San Jose sme dorazili až k polnoci, zničení po dlhej ceste. Bola nedeľa a môj byt mal byť pripravený až v pondelok, takže aj poslednú noc sme strávili v hoteli. Nevadí, Samsung preplatil :). Posledná cesta teda viedla do môjho nového domovu v San Jose, na ulici Alameda, kúsok od Santa Clara University a taktiež neďaleko centra San Jose (ani nie 15 minút peši). Je to celkom pekná, tichá štvrť a do práce to mám len 15 minút na bicykli (čo je ešte rýchlejšie ako autom, lebo premávka tu hlavne ráno býva hrozná).

Silicon Valley uprostred letného sucha

Nasledovalo vybavenie bytu, lebo na začiatku ma privítali len štyri steny, nič viac (takže prvú noc sme spali na zemi). Moja kamarátka mi veľmi pomohla s vybavením bytu, inak by som si nábytok vyberal doteraz :) Stačila jedna cesta do Ikey, naloženie auta až po strechu a bolo vybavené. A ešte predtým než ma opustila (naspäť do Indiany), urobili sme pár malých výletov po okolí. Čo-to som už o Silicon Valley napísal, je to veľmi pekná oblasť (možno trochu preľudnená na môj vkus), okolité kopce sú plné viníc a ani pobrežie nie je ďaleko. No a San Francisco je iba hodinu jazdy odtiaľto, takže aj tam sme sa išli pozrieť.

San Francisco

No a potom už nastali pracovné povinnosti. Prvý deň bol trochu chaotický, lebo HR oddelenie poslalo šéfa do inej budovy ako mňa, tak sme sa stretli pomaly až na obed :) Prvé týždne som viac-menej strávil čítaním projektovej dokumentácie a oboznamovanie sa s prostredím. Ako u Applu, aj tu si strážia svoje tajomstvá takže nemôžem presne povedať na čom pracujem :) Každopádne to bolo veľmi veľa nových vecí naraz a bol som z toho dosť vyhúkaný zo začiatku. Teraz po dvoch mesiacoch to je už lepšie, ale stále je toho dosť nového čo sa treba naučiť. Našťastie sme dobrý kolektív a môj manažér mi veľa pomáha. Mimochodom, tak ako aj v ostatných IT firmách v Silicon Valley, väčšinu zamestnancov tvoria prisťahovalci hlavne z Číny a Indie. Američana som tam tuším ešte nevidel...

Prostredie vo firme je pekné, sme kúsok od letiska v San Jose na piatom poschodí, takže niekedy počas obednej prestávky sa len tak pozerám ako štartujú lietadla. Nie sme ale v hlavnom sídle Samsungu v San Jose, to je od nás cca 10 minút autom. Čo je celkom škoda, lebo kafetéria v hlavnej budove má výborné jedlá. Vždy je na výber aj niečo kórejské a už som si na to celkom zvykol.

Akurát teraz riešim taký "menší" problém s vízami. Drvivá väčšina IT profesionálov má takzvané H1-B víza. O tie musí požiadať zamestnávateľ niekedy v apríli a keďže je ich obmedzený počet (65,000) a žiadostí je asi 2x viac, treba to spraviť rýchlo. Bohužiaľ, v HR oddelení na mňa pozabudli a nepodali víza včas, takže som ostal na suchu. To ale neznamená že som tu nelegálne :) Ešte stále mám študenské víza (F1) na ktoré tu môžem zostať ešte skoro dva roky (ako súčasť "prakického tréningu", OPT). Na druhý rok teda môžem skúsiť H1-B znovu, len tu už je riziko keby to nevyšlo tak už by mi nezostávalo moc času na iné možnosti.

Aby som nezabíjal podaromnici čas, skúšam teraz jednu zaujímavú možnosť ktorou sú O-1 víza - vízum pre "osoby s neobyčajnými schopnosťami". Skrátka, musím imigračných úradníkov presvedčiť že som génius a ekonomika USA by bezo mňa skolabovala :) Nejaké možnosť tu je (keďže mám to Ph.D.) akurát potrebujem veľa doporučení od profesorov a profesionálov že môj výskum je niečím výnimočný. Už sa mi podarilo nejaké doporučenia pozbierať, ale je to ešte na dlhú cestu (a bude k tomu ešte treba veľa papierov). Našťastie, firma mi pridelila imigračného právnika tak na to nie som sám. Tak mi držte palce aby to vyšlo.

Ešte bolo treba vybaviť pár ďalších "drobností" ako vybaviť si nový vodičák, prepísať auto, založiť nový účet v banke, nahlásiť zmenu adresy a teraz už si môžem hovoriť že som Kaliforňan :) Vo voľnom čase sa snažim spoznávať okolie (hlavne na bicykli, konečne si zase môžem uživať mountain biking) no a takisto ľudí (ešte ich tu veľa nepoznám, okrem kolegov v práci). Silicon Valley a celé okolie so San Franciscom ponúka veľa možností na strávenie voľného času. V krátkosti, už len tá možnosť tu nejaký čas žiť je pre mňa splnený sen...

Tak teda zdravím zo slnečnej Kalifornie!

Krížom cez Ameriku... druhýkrát

Tak sa mi skončila jedna kapitola študentského života v Indiane. Teraz nastal čas na život pracovný. Mohol som síce zostať na univerzite ako post-doc alebo profesor, ale na akademický život som sa voľako necítil. Rozhodol som sa pre svet veľkých korporácií a IT priemyslu. Ako som písal minule, podarilo sa mi nájsť prácu vo výskumnej divízii v Samsungu v centru Silicon Valley, v San Jose v Kalifornii.

Znovu na ceste...

Čakala ma teda dlhé sťahovanie. Rozhodol som sa totiž že podobne ako minulý rok moji priatelia, aj ja sa vydám do Kalifornie krížom cez Ameriku autom. Beztak som si ho chcel nechať a musel som si takisto odviezť moje veci. Samsung platil benzín a ubytovanie, takže to bola najlepšia možnosť. Auto som napchal vecami až po strechu a spolu so spolujazdkyňou (pre ktorú to bol výlet) sme sa vydali naprieč rovinami Stredozápadu. Tentokrát sme ale zvolili o dosť miernejšie tempo a celú cestu sme rozpočítali na 5 dní (čo znamenalo "iba" 800 km denne, celkovo to bolo teda skoro 4000 km). Bral som túto cestu ako poslednú dovolenku pred než začne pracovný život takže sme naplánovali veľa zastávok.

Mal som sa presťahovať aj s domom ako táto rodinka kdesi uprosted Kansasu

Cez Stredozápad sme sa snažili prejsť čo najrýchlejšie, lebo tam toho na videnie až tak nie je (krajina rovná ako stôl a samé kukuričné polia). Prešli sme Indianu, Illinois, Missouri a dali sme len jednu rýchlu zastávku v Kansas City (kde sme objavili krčmu čo točí český Staropramen) a prvú noc sme spali v Topeke, hlavnom meste Kansasu. Druhý deň sme vyrazili smer Colorado. Pri Denveri nás prikvačila riadna búrka (bývajú dosť silné, lebo zrovna tam sa nekonečná rovina stretáva so Skalnatými vrchmi) a nocovali sme v krásnom mestečku Boulder plné mladých ľudí čo majú radi aktívny životný štýl v blízkosti majestátnych hôr.

Cesta cez Skalisté Vrchy

Ak prvé dva dni boli nezáživné, zvyšok cesty nám to bohato vynahradil. Tretí deň sme prekročili Skalisté vrchy (mimochodom, po tej istej trase ako minulý rok) a zastavili sa v národnom parku Arches (Oblúky). Tam som bol aj minulý rok, ale vtedy sme mali málo času na návštevu. Teraz sme mali dobrých 5 hodín do súmraku, tak som sa tešil ako si to miesto poriadne obzriem. No počasie bolo proti a zoslalo na nás takú prudkú búrku, akú som ešte nezažil. Museli sme sedieť v aute a tak intenzívne lialo že sme ani nevideli von. No po cca pol hodine sa to prehnalo a mohli sme pokračovať v skúmaní parku. Povedal by som že tie mokré skaly vyzerali ešte viac fascinujúco ako tie suché, tak sme dali aj nejaké túry a porobili stovky fotiek. Akurát že potom sme museli dobiehať kilometre v noci a bolo už po polnoci keď sme dorazili na naše ďalšie nocovisko kdesi uprostred Utahu.

Skalné okná po silnej búrke

Štvrtý deň sme mali opäť celkom ambiciózny plán - návšteva Bryce kaňonu a cesta zakončená nikde inde než v slávnom Las Vegas, Nevada. Keďže sme chceli doraziť do Vegas v rozumnom čase, trochu sme sa ponáhľali. Jeden policajt v Utahu pre to nemal pochopenie a tak som dostal v USA svoju prvú pokutu za rýchlosť ($120 len tak pre zaujímavosť). Bryce kaňon je prenádherný.Nie je ani zďaleka taký veľký ako Grand Canyon, ale výzorom je neporovnateľne krajší, s tisícmi malých skalných vežičiek, jaskýň a vrstiev červenej skaly. No nemohli sme stráviť veľa času lebo nás čakala noc v Las Vegas, kam to bolo ešte cca 500km cez púšť.

Nádherný Bryce Canyon

O Las Vegas asi netreba veľa písať. Mesto hazadru, gýču, peňazí ale aj stratených nádejí. Boli sme ubytovaní v hoteli Stratosphere, ku ktorému patrí aj známa vyhliadková veža z ktorej je celé Vegas ako na dlani. A veruže v noci, keď celé mesto žiari neónmi je to krásny pohľad. Pre odvážlivcov je tu kolotoč rovno na špici veže a pre ešte väčších odvážlivcov možnost skočiť z veže dole. No my sme sa radšej vybrali do ulíc, teda do ulice, lebo Las Vegas je len jedna ulica - The Strip. Moc do podrobností čo sme robili ďalej zachádzať nechcem, trochu sme popili, pobavili sa, prehrali nejaké peniaze atď. :)

Pohľad na vysvietené Las Vegas zo Stratosféry

Veľa sme ale žúrovať nemohli, lebo piaty a posledný deň nás čakalo skoro 900 km z Las Vegas do San Jose. Cesta bola dosť monotónna cez púšť (teploty nad 40°C), krajina sa začala meniť až za pohorím Sierra Nevada a za hranicami Nevady. Celá stredná Kalifornia je jeden veľký ovocný sad s množstvom pomarančov a nektáriniek. Ale cesta bola dlhá, takže tentokrát sme šli len s krátkymi prestávkami. Ono v Kalifornii budem nejaký čas žiť, takže bude dosť času na spoznávanie potom...