Nielen prácou je človek živý...

...a preto treba občas "vypnúť". Pod týmto vypnutím väčšina z nás rozumie posedenie a popíjanie v nejakom bare s priateľmi. Tu to samozrejme nie je iné, možností kam si vyjsť je celkom dosť, na to aké je Lafayette malé mesto. Je tu priehršť študentských barov (so študentskými cenami), pár disko klubov a zopár "lepších" barov (s absolútne neštudentskými cenami).

Prvého, čo si všimnete, je striktné dodržiavanie zákazu podávania alkoholu mladším ako 21 rokov. Niektoré bary v tom idú tak ďaleko, že už pri vstupe kontrolujú ID či ste dosť starí. Ako ID sa najčastejšie rozumie americký vodičský preukaz, takže ak ho nemáte a ste "medzinárodný", musíte použiť pas. V zopár baroch mi ale bez problémov zobrali aj môj slovenský občiansky preukaz, aj keď trochu na to zvedavo pozerali čo je to za kus plastu. Má to však svoje výhody, nevidíte tu žiadnych opitých teenagerov ako u nás. Teenageri tu ale samozrejme tiež chlastajú, ale pekne schovaní vnútri na svojich "house parties".

Ďalšia vec je, žiadne pitie alkoholu na verejnosti. A to sa tu tiež berie dosť vážne. Čítal som blog jedného cestovateľa čo navštívil zrovna Lafayette a zrovna si vyšiel s drinkom pred bar a mal tú smolu, že ho videli policajti. Tak pekne-krásne strávil noc v policajnej cele, výhovorky že o tomto nariadení nevedel nepomohli. Takže ak niekedy budete mať chuť popíjať v USA, pozor na to. Podobne vás môžu zobrať aj na ulici ak usúdia, že ste príliš opití (a policajtov tu v noci chodí naozaj dosť). Na druhej strane, je možné si vypiť a sadnúť si za volant, pretože ak nevykonáte žiadny priestupok alebo haváriu, všetko je v poriadku. V opačnom prípade ste ale v pekných problémoch.

No a teraz niečo k disko klubom. Asi najznámejší tu je Neon Cactus klub, ktorý neštandardne každý štvrtok ponúka celkom dobrú zábavu. Drinky tu sú celkom lacné, osadenstvo celkom ujde no a hudba s privretými očami tiež (nie som veľký fanúšik komerčnej dance muziky). Dalo by sa povedať, že oproti našim európskym barom neprináša nič nového, také kluby máme aj u nás. Aj hudba čo hrajú je veľmi podobná. Ostatné kluby sú menšie, ale taktiež ponúkajú dobrú zábavu. Len teraz začiatkom semestru keď všetci majú menej povinnosti býva všetko hrozne plné.

Čo sa cien týka, je to veľmi rozdielne. Americké "pivá" (väčšina sa ich nedá nazývať pivami, hlavne tie Light) sa dajú dostať pomerne lacno a každý bar má z času na čas nejakú akciu, takže nie je problém sa dostať k čapovanému poháru za 50c. Lepšie pivá (z dovozu) tu sú tak za  $3 - $5, podobne sa pohybuje aj cena miešaných či čistých drinkov ("shots"). Ceny iných nápojov vám teraz nepoviem, lebo ja väčšinou pijem len to pivo. Vstupné na disko sa pohybuje okolo $5, ale zase tam majú rôzne zľavy na drinky prípadne niekde ponúkajú jedlo zadarmo.

Príležitostí kam vyraziť je tu teda celkom dosť ale predsa...človeku sa to za čas zunuje že chodí stále do toho istého. V neďalekom Indianapolise už je ďaleko širší výber, predsa len je to veľkomesto. Tam som mal zatiaľ možnosť skúsiť nočný život len raz, na koncerte, a bolo to celkom zaujímavé. V budúcnosti by som určite rád skúsil také Chicago, ale to je pre človeka bez auta trochu od ruky.
No ale teraz budem hlavne pokračovať v práci, ktorá sa mi začína celkom kopiť a na zábavu zostáva čím ďalej tým menej času, takže za pár týždňov budem rád ak sa mi podarí aspoň raz za týždeň niekam vypadnúť. Nuž, predsa len treba niečo aj obetovať ak chce človek robiť vedu na úrovni a snažiť sa posunúť koleso pokroku trošičku ďalej. Mimochodom, tu je krásne vysvetlenie toho čo je to vlastne to Ph.D. a čo taký doktorand vlastne robí :)


Práci aj zábave zdar,
Juro


PS: dneska žiadne fotky z nočného života, asi chápete prečo :)

Ako Amerika spomínala na 9/11

V nedeľu, 11.9.2011 sme si pripomenuli 10.výročie teroristických útokov na budovy Svetového obchodného centra v New Yorku. Silno verím tomu, že v Európe sa tejto spomienke ani zďaleka nedostalo toľko pozornosti ako tu v USA. Niet sa čomu diviť, bol to útok na symboly amerického životného štýlu a ich moci a preto aj 10 rokov po, Američania stále veľmi citlivo vnímajú, čo sa stalo toho dňa. A v tento deň ukazovali svoj patriotizmus viac ako obvykle.

9/11/01

Americké médiá boli plné príbehov z 9/11, veľké mestá (hlavne New York, čo je pochopiteľné) sa zmenili na pevnosti s policajtami na každom rohu a pri pamätníku obetí sa striedali rôzne osobnosti s prejavmi. No a ako to prebiehalo tu v malom meste zvanom Lafayette? Nebolo to nič veľkolepé, ale pri zbežnej prechádzke mestom človek musel dospieť k názoru, že niečo sa deje. Najväčšie zhromaždenie bolo pri pešom moste cez rieku, kde bolo mal0 pódium a rečníci s megafónom hovorili k zhromaždeniu ľudí. Treba povedať že prejavy boli veľmi emotívne a mnoho prítomných neskrývalo slzy. Mne sa to zdalo ale príliš pritihanuté za vlasy, pretože väčšina rečníkov pochádzala z miestnych kostolov a stále ohnivo opakovali aká je Amerika veľká a skvelá a ako nás Boh strašne miluje (ak nás naozaj tak miluje, prečo dopustil aby sa také niečo stalo?). To ma po pár minútach tak znechutilo, že som sa radšej pobral ďalej. Toto asi nikdy nepochopím...

Spomienka na pôde univerzity

Nakoniec som prišiel na pôdu univerzity, kde boli spomienky predsa na vyššej úrovni. Ani tu sa samozrejme rečníci nevyhli sentimentu, ale bolo to oveľa dôstojnejšie. Prítomní boli aj vojnoví veteráni v uniformách a niekoľko príbuzných obetí útokov. Čakal som ale trochu väčšiu účasť z radov verejnosti, ale ako hovorím, toto je malé mesto a nemôže sa to porovnávať so spomienkovými akciami vo veľkých mestách. Zhromaždenie bolo okolo fontány v strede kampusu a okolo fontány bolo do zeme zapichnutých presne 2977 vlajok, symbolizujúcich každú jednu obeť útokov.

Jedna vlajka za každú obeť útokov

Dátum 9/11 je jednoducho pre Američanov takmer posvätný a nikto si tu nedovolí to brať na ľahkú váhu. Ak by ste v nejakej chudobnejšej štvrti predniesli tu u nás obľúbené konšpiračné teórie o sprisahaní americkej vlády proti vlastným občanom, tak sa stretnete s ostrým nesúhlasom a odmietnutím, prípadne vás nazvú že podporujete teroristov (mal som silné nutkanie sa na toto opýtať náhodného účastníka "náboženského" zhromaždenia, ale nakoniec zvíťazil rozum nad zvedavosťou). A to preto že stále plno ľudí verí jednoducho tomu, že vláda robí všetko preto, aby ich "ochránila". Takže v Amerike môžte mať slobodný názor, ak teda nie je príliš protiamerický.

Avšak rastie počet ľudí, ktorí sa nedajú jednoducho opiť rožkom a pýtajú sa, či sa to naozaj stalo tak ako tvrdí oficiálna verzia. Ruka v ruke s udalosťami po 11.septembri totiž rastú pochybnosti o potrebe zvýšených výdavkov na armádu, zmysel vojen (Afganistan a Irak) ktoré stáli mnoho peňazí a životov a ktoré vlastne priemernému občanovi USA okrem prísnejších bezpečnostných kontrol, zvýšených daní, cien ropy,  a finančnej krízy nič iného nepriniesli. Teda vlastne priniesli, a to falošný pocit bezpečia. Ďalej tu sú kontroverzné zákony typu Patriot Act, ktoré umožňujú štátu sledovať každého občana bez jeho vedomia, jednoducho len tak. Toto je dosť hrozivé, pretože štát ktorý môže sledovať svojich občanov bez obmedzenia má zároveň nad nimi veľkú moc. Celé je to ako známy príbeh o varení žaby vo vode. Ak hodíme žabu do vriacej vody, ihneď vyskočí. Ak ju však necháme vo vode a pomaly ju zohrievame, žaba sa nechá uvariť. Podobne aj ľudia neznesú veľké zásahy do svojej osobnej slobody, ale maličkosti (napr. vyzúvanie topánok na letiskách) im nevadia. A práve kvôli tomuto si veľa ľudí začína myslieť, že už sa pomaly začíname variť (netýka sa to len USA, ale aj Európy).

Naozaj je terorizmus tá najväčšia hrozba?

 Zostáva len dúfať že bude pribúdať ľudí ktorí budú hlasno protestovať proti podobným praktikám, inak sa nám USA premenia na štát orwellovského typu, kde nikto nie je slobodný. A to všetko v rámci "boja proti terorizmu" a "ochrany obyvateľstva", pričom si veľa ľudí neuvedomuje že skutočné hrozby číhaju niekde inde. Príklad: od roku 2001 zahynulo cca 3000 Američanov pri teroristických útokoch. ALE - na následky fajčenia ich zahynulo odvtedy takmer 5 miliónov, na následky obezity takmer 3 milióny a na omyly lekárov ďalších 2 a štvrť milióna. Takže ak to zoberieme extrémne, najväčšou a najkrvavejšou teroristickou organizáciou je McDonalds a najväčší teroristi sú lekári :). Keď však porovnáme peniaze idúce na vojnu s terorizmom a peniaze na prevenciu obezity či fajčenia, tak tento pomer je úplne opačný.

Dosť bolo úvah, hlavnou podstatou tohto výročia bolo uctiť obete z 9/11/2001, pričom nezáleží na tom kto za útokmi naozaj stál. Pre Ameriku toto bude stále udalosť číslo 1 a budú si ju ešte dlho pripomínať.

Zo "slobodnej a veľkej" krajiny

Juro

Najamerickejší šport

Minulý týždeň som sa rozhodol vyskúšať v praxi, ako je to s tými rozdielmi medzi americkými a európskymi športmi. A vybral som si asi toho najvýraznejšieho zástupcu - americký futbal. V popularite mu tu nekonkuruje asi nič, ostatné športy ako baseball a basketbal sú až za ním. Veď aj finále Národnej futbalovej ligy (NFL), Super Bowl, patrí k najsledovanejším prenosom na svete s obrovskými ziskami v reklame. A hokej, navzdory populárnej NHL, je až na štvrtom mieste.

Tak ako to teda je?

Ak by náhodou niekto netušil, tak americký futbal má s tým našim, európskym (ktorý v USA mimochodom nazývajú "soccer"), naozaj pramálo spoločné. Skorej sa podobá rugby, ale aj tu sú podstatné rozdiely. Kto chce, prečítajte si pravidlá, mne osobne sa oproti európskemu futbalu zdajú trochu zložitejšie, ale myslím že to je vec zvyku. V Európe je to naozaj dosť málo rozšírený šport, podobne ako je málo rozšírený európsky futbal v USA. Stále ale nechápem prečo sa to volá futbal, keď väčšinou držia "loptu" (ono je to skôr šiška) viac v rukách ako do nej kopú. Je to asi dané historickým vývojom, keďže tento šport sa naozaj vyvinul z európskeho futbalu niekedy na konci 19. storočia.

Každá poriadna americká univerzita má svoje futbalové mužstvo a Purdue nie je výnimkou. Nazývajú sa Purdue Boilermakers a ich domovom je Ross-Ade Stadium s kapacitou 60-tisíc ľudí. Táto kapacita ma šokovala, čakal som niečo menšie. Ono je to tak že univerzitné ligy sú vlastne odrazový mostík do hlavnej ligy, NFL. O tom svedčí aj záujem ľudí, pretože na to že West Lafayette je len 30-tisícové mesto, štadión bol zaplnený skoro celý. 

Takže som sa vybral na otvárací zápas, na pravé poludnie, rovno do sektoru fanúšikov. To sa vzápätí neukázalo ako dobré rozhodnutie, lebo slnko riadne pripekalo, teplota dosahovala 37°C a nikde žiadny tieň. A predávali len sladké žbrndy typu Coca-Cola. Ešteže sme našli fontánku s pitnou vodou, inak by som tam asi padol k zemi. Myslel som že zápas bude trvať maximálne dve hodiny, ale to som si mal naozaj zistiť predtým ako prebieha typický zápas. Čistá hracia doba je síce len jedna hodina (4x15 minút, medzi tým prestávky), avšak nie sú tam započítané prerušenia. Prebiehalo to asi takto: hráči rozohrali, pár krát si prihrali, jeden začal s loptou bežať pokiaľ ho obrana súpera nezastavila. A toto celé trvalo maximálne 20 sekúnd, po ktorých nasledovalo prerušenie ktoré niekedy trvalo riadne dlho než sa hráči znovu rozostavili. Toto bolo čo ma otravovalo najviac, pretože to natiahlo hru na celé štyri hodiny. Hra mohla byť celkom záživná, ale tieto prerušenia zabili vo mne všetko nadšenie. Spád to dostalo až v poslednej štvrtine, keď sme prehrávali a museli sme za každú cenu dohnať súpera. Stačili dva touchdowny a jeden field goal a už sme aj vyhrávali. Škoda že celý zápas tak neprebiehal, bolo by to ďaleko záživnejšie.

Atmosféra pred zápasom

Čo však bolo úžasné, tak to bola atmosféra pred, počas aj po skončení hry. Keďže išlo o otvárací zápas sezóny, dlho pred začiatkom na ploche štadióna vystupovali muzikanti, roztlieskávačky a rôzni akrobati, ktorí tvorili na štadióne rôzne obrazce. Jednoducho taká spartakiáda v americkom podaní :). Zakončené to bolo samozrejme rozvinutím veľkej vlajky a zahraním hymny, americkí patrioti sa nezaprú. Potom na plochu konečne vybehli za potlesku publika hráči. Počas hry behom prerušení sa fanúšikovia stále bavili, na ploche robili roztlieskávačky akrobatické kúsky a muzikanti vyhrávali rôzne melódie. Fanúšikovia boli skvelí, povzbudzovali svoj tím s rôznymi gestami. Napríklad keď sa mužstvo dostalo na dohľad k end zone súpera a teda bola možnosť spraviť touchdown pri ďalšej rozohrávke, všetci si zborovo začali mädliť ruky. Po každom skórovaní zase každý vytiahol kľúče a začal nimi zvoniť a mnoho iných gest. Po zápase zase nasledovali rôzne prehliadky a celé to bolo zakončené pochodom muzikantov a roztlieskávačiek cez celé mesto.

Zhromaždenie pred štadiónom

Zápas sme vyhrali, ale ja som z toho mal zmiešané pocity. Hra to nie je zlá, ale tie prestávky mi ju úplne znechutili. Ešteže počas nich sa stále niečo dialo a bolo sa stále na čo pozerať. Posledná štvrtina mi napravila náladu, ale beztak si myslím že celé je to hlavne show, kde fanúšikovia sa bavia rôznymi sprievodnými akciami a hra tomu dodáva grády. Alebo to je jednoducho tým že som Európan, ktorý podobne čisto americké veci nechápe a asi nikdy nepochopí :). Tak ako na druhej strane zase Američania nechápu, čo my vidíme na tom našom futbale. A takých analógií sa dá nájsť viac, spomeňme napríklad americkú IndyCar series a našu Formulu 1. 

Sprievod roztlieskávačiek a muzikantov cez mesto

V žiadnom prípade ale neľutujem že som išiel na zápas, niekedy si zájdem ešte raz ale príliš často to nevidím. Radšej si asi odložím peniaze na výlet do Chicaga na zápas NHL alebo do Indianapolisu na formulky.

Športu zdar,

Juro

PS: keď už píšem o športe, nedá mi to nereagovať na nedávnu smutnú udalosť. Takže, Paľo Demitra a Tvoji spoluhráči z Jaroslavľu, odpočívajte v pokoji...

Prvé kroky mimo univerzitu

Asi všetci budete súhlasiť s tvrdením, že ísť študovať do Ameriky a zostávať stále na univerzite, na tom istom mieste je vcelku mrhanie možnosťami, ktoré táto krajina ponúka. USA sú neskutočne rozsiahly štát s veľkými rozdielami nielen v prírode, ale aj v ľuďoch a kultúre. O cestách cez celú Ameriku bolo napísaných veľa kníh a natočených veľa filmov a veľa ľudí každoročne podniká tzv. "road trips" z jedného konca kontinentu na druhý.

No ale teraz trochu pribrzdím. Som tu ešte krátko a povinnosti ma veru teraz na žiadnu veľkú cestu nepustia. Navyše, cestovanie po USA rovná sa vlastniť auto, a zatiaľ ešte žiadne nie je v mojom vlastníctve. Prečo je tomu tak? Dalo by sa povedať že Američania boli (a sú) silní individualisti a auto je pre nich niečo ako symbol slobody, niečo čo priamo vlastnia a zavezie ich kam oni chcú, lebo tak by podľa nich asi sloboda mala fungovať. Sú tu samozrejme aj možnosti ako cestovať inak ako autom, ale keď opomeniem leteckú dopravu, verejná cestná doprava tu je veľmi slabá. Vo veľkých mestách je možné sa presúvať metrom, ale ak sa chcete dostať z malého mesta do väčšieho, narazíte na problém.

Nádražie v Lafayette

Osobné vlaky tu síce premávajú, ale nie veľmi často. Príklad - v Lafayette je vlakové nádražie, ale na to aké to je veľké mesto je pomerne malé na Slovensku aj niektoré dediny majú väčšie. Bude to tým že osobný vlak tu premáva len raz za deň, a to ráno. Skrátka, cestovať vlakom nie je veľmi americké, aj keď vlaky tu sú pomerne komfortné a dobre vybavené. Len taká perlička na okraj, prepravu osôb má na starosti štátna spoločnosť Amtrak a ak by ju štát nedotoval, tak rýchlo skrachuje. Druhá možnosť je cestovať autobusom, čo je trochu viac flexibilné a dá sa dostať do miest, kam vlaky nechodia. Ale zase sa jedná výhradne o diaľkové spoje, o nejakej lokálnej preprave nemôže byť reč. Takže, ak sa chcete dostať z jedného malého mesta do druhého, vzdialeného napr. len 30km, musíte použiť auto.

Nočný Indianapolis

Preto sú nateraz moje cesty obmedzené len na blízke okolie, čiže štáty Indiana, Illinois a Michigan. Hlavným mestom Indiany je Indianapolis a práve tam som sa v piatok večer vybral. Išiel som s priateľmi na koncert, takže nemôžem to zrovna nazvať poznávacím výletom. Bola to čisto súkromná akcia za zábavou v zaujímavom medzinárodnom zložení: ja Slovák, dve dievčatá z Maroka, Nemec, Fín a Američanka :). Musím sa im poďakovať za pekný večer a trochu som spoznal nočný život v Indianapolise. V podstate sa nelíši od našich miest, s tým rozdielom že u nás sa tak často nestrieľa a nie je taká vysoká kriminalita. Nočné mesto je inak celkom pekné, s vysvietenými mrakodrapmi a zopár monumentami či už v parkoch alebo námestiach. No myslím že niekedy v blízkej dobe sa tam vyberiem ešte raz, pekne cez deň a s vyšším cieľom než len vybúriť sa v klube a dať si nejaký ten drink.

Typická krajina v Indiane - rovina a pole vystriedaná rovinou a poľom

Za ďalší výlet vďačím univerzite, konkrétne ľuďom čo majú na starosti medzinárodných študentov. Výlet bol veľmi dobre organizovaný, išlo nás 5 autobusov a všetko podľa presného poriadku- Nostalgicky som sa tak v spomienkach vrátil do doby školských výletov zo základnej a strednej školy, lebo miestami som mal pocit že sa k nám tak aj zástupcovia univerzity správajú. Napríklad, pani vyslovila obavy či sa dokážeme po rozchode všetci vrátiť do autobusu a kládla nám na srdce aby sme sa hlavne neutopili. No nevadí, my Európania vzadu v autobuse sme z toho mali veľkú zábavu (až na to že nám nedovolili piť pivo v autobuse, ale tým je USA známe že človek nemôže piť hocikde). A kam sa vlastne išlo? Silver Beach v meste St. Josephs, ktoré leží priamo na brehu Michiganského jazera, čo je asi 300km severne od Lafayette. Cesta to bola celkom dlhá a nezáživná, celý štát Indiana je jedna veľká rovina, samé polia a občas nejaký ten les. Cestu som si krátil rozhovorom s kolegami z Nemecka (to som fakt netušil že aj v Amerike sa mi zíde nemčina).

St. Josephs a v pozadí Silver Beach

Lake Michigan a vlny ako na mori

Zato na mieste "pristátia" to bolo niečo iné. Lake Michigan je síce jazero, ale také obrovské že človek má pocit akoby dorazil k moru. Pláže boli jemné, pieskové a boli aj celkom veľké vlny. Skrátka, more ako vyšité, len tá voda nebola slaná. Na pláži bolo celkom veľa ľudí, hlavne rodiny s deťmi, ale aj vyznávači jazdy na vodných skútroch a člnoch. Aj samotné mestečko St. Josephs bolo veľmi pekné, s pešou zónou pre turistov a s množstvom obchodíkov a reštaurácií. Pripomínalo mi to takú stredomorskú atmosféru, až teda na to že to nebolo u naozajstného mora a vzduch bol celkom chladný (takisto aj voda). Vyskúšali sme teda rôzne miestne špeciality a potom šli naspäť na pláž. Bolo tam aj mólo čo vybiehalo ďaleko do jazera s takým malým majákom, okolo ktorého premávalo plno lodí. Skrátka, bol to dobrý výlet, teda až na tú dlhú cestu autobusom a spálený chrbát od slnka :). Je pekné, že ponúkajú takéto možnosti cestovania pre študentov a v budúcnosti sa určite plánujem zúčastniť ďalších takých ciest. Dostalo sa mi do uší že robia výpravy aj na také významné športové udalosti ako 500 míľ Indianapolis, tak som zvedavý.

St. Josephs

Zatiaľ teda mám za sebou dve výpravy mimo univerzitu, dúfam že ich bude viac, ale to všetko bude závisieť od času (práca sa nám nakopuje, deadliny blížia) a od financií (doktorand v USA si rozhodne veľa vyskakovať nemôže a ako zahraničný študent nemám právo pracovať niekde "mimo"). Časom by som rád chcel zaobstarať nejaké približovadlo, nech tu je život jednoduchší. Ale o tom možno niekedy inokedy. Teraz budem dúfať že do zimy ešte bude pár možností sa niekam (aj ďalej) pozrieť.


Tak zas niekedy nabudúce

Juro

Babylon zvaný Purdue University

Na želanie niektorých z Vás som sa rozhodol napísať pár riadkov o tom, kde a čo to vlastne študujem. Univerzita sa nachádza sa v štáte Indiana, v mestečku West Lafayette (asi 30-tisíc stálych obyvateľov) a hneď naproti mestu Lafayette (60-tisíc obyvateľov), ktoré oddeľuje rieka Wabash. Blízke známe mestá sú na juhu Indianapolis (cca 90km) a na severe Chicago (cca 220km). Je to  celkom pokojné mesto, veľká väčšina obyvateľov sú študenti a aj iné časti mesta sú celkom bezpečné (oproti iným americkým mestám, napr. v takom Chicagu alebo Indianapolise by som večer po predmestiach bez nabitej brokovnice nechodil). Inak je to typicky americké mesto - široké ulice, ktoré majú mriežkovú štruktúru, zopár hlavných ťahov plných áut a pokojnejšie štvrte s rodinnými domami. Hlavnou dominantou mesta je ale univerzitný kampus.



Anglický názov univerzity je Purdue University no a po slovensky by sa to správne malo písať ako Purdueova Univerzita. To dáva tušiť, že univerzita bola pomenovaná po svojom zakladateľovi, ktorý sa volal John Purdue. Stalo sa tak v roku 1869, takže v rámci USA patrí k starším univerzitám. Nebudem teraz rozpisovať históriu, kto chce si prečíta na Wikipédii alebo stránkach univerzity, takže len stručne zhrniem niektoré zaujímavé fakty. Aktuálne tu je okolo 40-tisíc študentov ktorí študujú na 8 fakultách od humanitných vied až po technológie, takže celkom široké spektrum. Môžu si vybrať z viac ako 200 študijných oborov. Ja som na College of Technology (niečo ako Technická fakulta) a ako obor mám počítačovú grafiku. V rebríčku Top 500 univerzít sa umiesňuje okolo 60. miesta, čiže v rámci USA nepatrí medzi tie najprestížnejšie univerzity, ale v rámci sveta si vedie celkom dobre.

Čo sa týka známych ľudí čo vyštudovali na Purdue, určite budete poznať chlapíka menom Neil Armstrong :). Na jeho počesť mu dokonca vystavali celú budovu, kde sa vyučuje aeronautika a astronautika. Ono celkovo, tomuto miestu sa prezýva "The Craddle of Astronauts" ("Kolíska astronautov") vzhľadom k vysokému počtu ľudí čo sa po absolvovaní vydali na kariéru astronauta. K ďalším známym patrí Eugene Cernan, posledný človek na mesiaci, ktorý má slovenských predkov. Vyštudovalo tu aj pár nositeľov Nobelovej ceny a úspešných športovcov.

Futbalový štadión

Keď už spomínam tých športovcov, čo by to bolo za americkú univerzitu bez poriadneho futbalového tímu. Mám samozrejme na mysli americký futbal, ktorý je tu nesmierne populárny. Univerzitný tím si hovorí Purdue Boilermakers a ich domovským štadiónom je Ross-Ade Stadium. Keď som ho prvý krát videl, nemohol som uveriť tomu ako môže mať "len" univerzitný štadión kapacitu 60-tisíc ľudí. Ďalší dôkaz že univerzitný šport tu berú veľmi vážne, veď aj basketbalová aréna nie je oveľa menšia. Ďalej sa tu nachádza baseballový štadión (ako inak!), veľa tenisových kurtov, plavárne a nezabudlo sa ani na náš európsky futbal, ktorý tu volajú "soccer".

Fontána v centre kampusu

Zo všetkého čo som napísal vyplýva, že univerzitný kampus je veľmi rozsiahly a tvorí prakticky mesto vnútri mesta. Univerzita má svoju nemocnicu, kostoly, obytné zariadenia, elektráreň a dokonca aj letisko, kde ako som spomínal trénovalo veľa astronautov a iných letcov. Kampus je inak veľmi pekne upravený, s rôznymi cestičkami pre chodcov aj cyklistov a čo poteší každého, pobehuje tu strašne veľa veveričiek :). Dominantou je veľká fontána v strede a veža so zvonicou, pod ktorou ževraj kto prejde, tak bude mať smolu a nebude nikdy promovať :)

Názov tohto príspevku obsahuje slovo Babylon. A veru, to presne vystihuje národnostné zloženie študentov na Purdue. Univerzia sa chváli jedným z najvyšších počtov zahraničných študentov (viac ako jedna tretina všetkých) a sú tu naozaj ľudia z celého sveta. Najviac je tu Číňanov a Indov, až tak veľa že miestami si vôbec nepripadám že som v Amerike, keďže zo všetkých strán je počuť čínštinu. Aj miestne obchody a reštaurácie sú tomu prispôsobené, takže je tu hrozne veľa čínskych a indických reštaurácií. Nájdu sa tu ale aj ľudia z iných oblastí, podarilo sa mi tu dokonca nájsť už aj pár ľudí z Austrálie, Južnej Ameriky, Blízkeho Východu ale aj z Európy, a to Poliakov, Nemcov, Rusov a dokonca aj zopár Čechov a Slovákov.

Takže toto je tá veľká inštitúcia, ktorej malou súčasťou som teraz aj ja. Je dobré, že tu je toľko zahraničných ľudí, lebo sa aspoň nemusím hanbiť za svoju angličtinu, pretože sa tu nájdu ľudia, ktorí nechápem ako mohli dostať víza z ich (ne)znalosťou angličtiny. Čo bol zatiaľ asi najväčší zážitok pre mňa bolo sadnúť si večer do baru s pár ľudmi, z ktorých každý pochádzal z iného kontinentu a inej kultúry. Pretože americká kultúra predsa len nie je až tak odlišná od našej, európskej, čo sa ale o čínskej rozhodne povedať nedá. Zatiaľ tu ale ešte moc ľudí nepoznám, dúfam že bude čas aj na nejaký spoločenský život popri tej hromade práce a vybavovačiek čo na mňa navalili.


Pozdrav z Indiany do srdca Európy posiela

Juro

Prvý týždeň v USA

Ako sa hovorí, najťažší býva vždy začiatok. Pre začiatok štúdia v USA to platí dvojnásobne, pretože toľko nových informácií, čo som musel vstrebať v ultrakrátkom čase sa len tak nevidí. Má to však aj nejaké výhody ako pre školu, tak (možno prekvapujúco) aj pre študenta. Pre školu to má výhodu v tom, že ak sa študent bude vyhovárať že niečo nestihol, tak mu jednoducho povie "mali ste to v poskytnutých materiáloch" (takto to našťastie nefunguje, sú tu veľmi ochotní, o čom napíšem neskôr). Pre študenta má toto ohromné množstvo informácií tú "výhodu", že je stále zamestnaný a nemá čas na smutné myšlienky o tom, ako je ďaleko od domova a od blízkych. Dokonca mi bolo povedané, že tento plán informačného pretlaku má na svedomí tím psychológov, ktorí sa snažia pripraviť študentov na čo najlepšie zvládanie stresu. No povedzme že to možno funguje, ale mne to pripravilo pár naozaj rušných dní, keď som po príchode na byt ihneď ľahol do postele a spal.

Tak tu bývam - Purdue Village

Keď už sme u toho ubytovania, dostalo sa mi "luxusného" miesta v Purdue Village. Tento komplex budov stavali ešte niekedy v 60-tych rokoch a bohužiaľ to je vidieť na vybavení, ktoré je naozaj ako z minulého storočia. Ešte šťastie, že tu nebehajú šváby a potkany (zatiaľ). Nehovorím že byty sú úplne zanedbané, ale po celkom dobrých skúsenostiach z internátmi v Česku som čakal niečo lepšie. Cena za ubytovanie je $500, čo sa za taký byt môže zdať neskutočne veľa, ale tu je to bežná cena. Paradoxom je, že ceny ubytovania zabezpečené univerzitou sú vyššie ako ceny ubytovania mimo univerzitný campus. Je možné získať pekný byt neďaleko campusu za podobnú cenu, avšak s tým rozdielom že sa to počíta pre dvoch (ja síce bývam takisto ešte s jedným človekom, ale cena je $500 za každého, teda dohromady $1000). Čo z toho vyplýva? Na jar sa sťahujem do lepšieho - teraz sa to nedá lebo za porušenie zmluvy by sa platila strašne vysoká pokuta.

Samostatnou kapitolou, o čom asi napíšem v samostatnom príspevku, je osadenstvo tejto "dediny". Občas mám pocit, že nie som v USA, lebo Američana som tu ešte nevidel. Všetci čo tu bývajú sú v drvivej väčšine buď Číňania alebo Indovia (môj spolubývajúci je z Hong Kongu), takže tvoria vlastnú komunitu. Ale zatiaľ sa nemám na čo sťažovať, sú to celkom milí ľudia a Číňanky tu sú celkom kočky :). Ono celkovo je Purdue jedna z univerzít s najväčším počtom zahraničných študentov (myslím, že to je možno viac ako jedna tretina všetkých).

Po ubytovaní nasledoval maratón pobiehania po campuse na vybavenie potrebných vecí (student ID, zápis predmetov, účet v banke, atď...bolo toho dosť). Našťastie, aj keď je campus celkom veľký, všetko potrebné sa nachádza na jednom mieste, takže jediným problémom zostávali dlhé rady, pretože tento rok prijali okolo 1000 promovaných (graduate) študentov. Koľko prijali nepromovaných (undergraduate) neviem, ale určite ich bude ďaleko viac. Celkovo je na Purdue viac ako 40-tisíc študentov, takže môžte si predstaviť aký chaos tu prebieha pred začiatkom roku, než si každý vybaví to svoje.

Čo mňa dosť prekvapilo, bolo ako sa k človeku správajú úradníci a úradníčky, nielen v škole, ale aj ostatných inštitúciách. Všetci boli veľmi ochotní pomôcť, až tak že to bolo otravné. Keď som niekde stál a bezradne sa pozeral kam ísť, hneď sa u mňa objavil nejaký zástupca zo školy a pýtal sa či nepotrebujem pomôcť. Aj pri komunikácii s úradníkmi to bolo fajn, všetci sa usmievali a výdatne radili napríklad pri vypĺňaní rôznych formulárov. Zvyknutý zo Slovenska na nie celkom vľúdne správanie sa úradov to bolo naozaj príjemné prekvapenie. Nemôžem ale povedať či to tak je aj vo zvyšku krajiny, ale zatiaľ je môj názor pozitívny.

Vítanie medzinárodných študentov

Musím naozaj pochváliť a poďakovať sa dobrovoľníkom z rad študentstva, ktorí pre nás, úbohých a zmätených medzinárodných študentov pripravili večerné stretnutie na campuse spojené s dobrým jedlom, súťažami a vystúpením roztlieskávačiek miestneho futbalového tímu. Pri tejto príležitosti sa mi podarilo spoznať aj veľa ľudí doslova z každého kúta sveta, takže účel akcie bol splnený. Okrem tejto akcie sa konalo plno seminárov a prednášok, ktoré sa snažili študentov čo najlepšie pripraviť na budúci život. Absolvoval som ich všetky, ale vo výsledku to malo spomínaný informačný pretlak ako som už spomínal, takže miestami som zabúdal ako sa volám.

Som rád, že mám za sebou prvý týždeň. Naozaj to nebolo nič pekného najprv prekonať časový posun (ktorý je mimochodom -6 hodín oproti strednej Európe) a potom sa vrhnúť do vybavovania. A to som ešte nespomenul výpravy do obchodov na dokúpenie potrebných vecí. Bolo to veľmi krušné a naozaj som sa ani chvíľu nenudil. Nemám ale ani zďaleka všetko za sebou, ešte zostáva plno vecí na pracovnom zozname a ďalší týždeň bude asi veľmi podobný tomu prvému. Bude to chcieť asi tak mesiac, než si poviem že som zabývaný a všetko je OK. Každopádne som veľmi rád za takéto skúsenosti, ktoré môže poskytnúť jedine život.



So Hail Purdue and Boiler Up!


Juro

Vitajte na mojom blogu alebo prečo ho píšem

Zdravím vás!

Moje meno je Juro Vanek a rozhodol som sa (po určitom nátlaku od mojich kamarátov) vytvoriť blog o mojom štúdiu v USA na Purdue University, pocitoch, príhodách alebo o Amerike a jej ľuďoch všeobecne. Dúfam že to bude k niečomu dobré a poučné pre niekoho kto je trochu zvedavý o dianie a život v USA či prípadne ak chce sledovať život ďalšieho človeka čo sa rozhodol odísť za veľkú mláku. No a ak sem nebude nikto chodiť, bude slúžiť pre mňa ako "denník" :)


Na začiatok by sa hodilo povedať, prečo som vlastne odišiel do USA. Po pravde povedané, keby ste mi povedali pred rokom že budem žiť v USA, tak by som sa asi zasmial a povedal "no to určite". Nebol som a nie som jeden z tých, čo sa chcú dostať do Ameriky za každú cenu, len aby tam mohli žiť. Ako som sa tu teda mohol ocitnúť? Ono ako sa hovorí, dostal som sa k tomu ako slepý k husliam.

Minulý rok som ešte bol čerstvý PhD študent na Fakulte informatiky VUT v Brne a rozhodoval som sa, na čom vlastne budem robiť a čo budem skúmať. Môj vedúci mi odporučil jeden projekt, ktorý aj zodpovedal tomu čo chcem robiť (ak Vás to bude zaujímať - počítačová grafika, vizualizácie a GPU computing). Zhodou okolností, tento projekt mal pod záštitou profesor z Purdue University a po pol roku sa tak nejak podarilo dostať projekt do publikovateľného stavu. Rozhodlo sa, že pôjdem "na miesto" dokončiť projekt a tak som sa dostal do USA prvýkrát, na dva týždne. Univerzita ma celkom zaujala, projekt sa ukončil a tým som považoval záležitosť za uzavretú. Na konci môjho pobytu si ma ale tamojší profesor pozval do kancelárie a hovorili sme o tom, či by som k nim nešiel študovať "full time". Táto ponuka potom vo mne rezonovala dlho potom, čo som odišiel naspäť domov. Samozrejme, všetci mi radili aby som šiel a neváhal, ale stále som cítil záväzky k mojej pôvodnej alma mater v Brne a nechcel som to tam všetko opustiť, hlavne ten skvelý kolektív tvorený úžasnými ľuďmi. Na druhej strane som si uvedomoval, že takáto šanca už sa mi nemusí naskytnúť, tak som ju nakoniec vzal.

Purdue University campus

Podanie prihlášky na Purdue University bolo to najjednoduchšie. Nasledoval dlhý kolotoč jazykových a vedomostných testov (TOEFL a GRE), vypisovanie prihlášky a vybavovanie víz a leteniek. To by ste neverili čo všetko treba vybaviť aby človeka pustilo študovať do USA a lacné to tiež nebolo (ak by niekto chcel, rád poradím ako to prebieha). Našťastie, celý proces išiel celkom hladko a bez problémov, podobne aj cesta, takže teraz tu sedím v mojej izbe vo West Lafayette (štát Indiana) a píšem tento príspevok. Dúfam že Vás téma zaujala a budem sa snažiť písať pravidelne o tom, čo nového.

Greetings from USA
Juro