pondelok 3. júna 2013

Road trip z Kalifornie do Indiany, časť 4: Skákanie po letiskách

Moji priatelia boli už v cieli, no pre mňa cesta ešte zďaleka nekončila keďže som sa nejak musel dostať naspäť do Indiany. Len tentokrát  som vymenil dopravný prostriedok za trochu rýchlejší. Po odpočinkovom dni (no, možno nie až tak odpočinkovom keďže som pomáhal priateľom so zariaďovaním bytu) som sa presunul na losangeleské letisko nabral som smer San Francisco, kde som sa mal stretnúť s pár známymi čo som poznal ešte z minulého roka keď som tam 3 mesiace pracoval u Applu. Tak sme pojedli, popili, prespal som u kolegu v San Jose, ktorý tam robí internship u Googlu (keď už som u toho, naša výskumná skupina je celkom obľúbená u firiem v Silicon Valley, už sme mali ľudí v Googlu, Applu, Dreamworks, nVidii aj Microsoftu :) a potom vyrazil naspäť do Chicaga.

Letisko v Los Angeles (LAX)
Túto cestu by som nazval "skákanie po letiskách", lebo v rámci najnižšej ceny sa mi podarilo zarezervovať cestu s dvomi prestupmi a tromi letmi. Prvý ma zaviedol zo San Jose naspäť do Los Angeles. Keďže som ale doletel neskoro v noci a druhý let som mal skoro ráno, neoplatilo sa ísť do mesta zháňať hotel, tak som si ustlal pekne na letisku. Veľa sa spať nedalo lebo LAX je obrovské letisko a ruch tam neustával ani v noci. Ráno som teda zlomený odletel do Oklahoma City, kde som mal druhý prestup.

Určite viete ako bolo Oklahoma City postihnuté rozsiahlym tornádom v máji 2013 a keďže zničená oblasť bola blízko letiska, pri pristávaní som mal možnosť ju vidieť. Nič podobného som ešte nevidel, jeden rad domov ešte stál a potom zrazu pás trosiek, kde všetky budovy boli úplne zrovnané zo zemou. Na letisku som stretol aj jedného zo záchranárov ktorý rozprával o tom ako hľadali ľudí medzi troskami... strašné, hlavne keď si uvedomím že žijem v Indiane kde sa tiež občas nejaké to tornádo vyskytne.

Oblasť postihnutá tornádom (zdroj: newyorker.com)
Chicagské počasie opäť nesklamalo. Kvôli búrke nad Chicagom som bol nútený zostať v Oklahoma City o 5 hodín dlhšie, toľko mi meškalo lietadlo. Keď sme konečne neskoro v noci prileteli do Chicaga, autobus čo ma mal odviezť do Lafayette bol dávno fuč, takže som musel počkať na ďalší ráno, čo znamenalo ďalšiu noc na letisku. Tentokrát som bol ale z celého dňa tak unavený, že mi nerobilo problém zaspať ani na tvrdej zemi a všadeprítomnom ruchu. Ráno už som sa odviezol naspäť "domov" do Lafayette. Celkovo som tak za dva dni prešiel cez 5 letísk: 2x Los Angeles, San Francisco, San Jose, Oklahoma City a Chicago O'Hare. Nabudúce si radšej priplatím za priame lety :)


Tak sa skončila moja cesta. Bolo fajn na týždeň vypadnúť z laboratória a spoznať niečo nové. Akurát myslím že na pár týždňov budem mať jazdenia a lietania plné zuby :)

nedeľa 2. júna 2013

Road trip z Indiany do Kalifornie, časť 3: Grand Canyon a cesta krajom Indiánov

Posledný, tretí deň, sme už mali v pláne doraziť do Los Angeles, čiže ďalších takmer 1200 km a 12 hodín jazdy. No nechceli sme zase stráviť celý deň zavretí v aute a cestu sme naplánovali tak, aby sme niečo aj videli. Po ceste sme totiž mali Údolie monumentov, Grand Canyon a Mohavskú púšť.

Vyprahnutá krajina na severe Arizony
Z Blandingu sme vyrazili skoro ráno. Krajina bola veľmi podobná tej včerajšej, teda vyprahnutá krajina, ojedinelá vegetácia, a červené skaly vyformované do úžasných tvarov. Veľa času sme šli rôznymi kaňonmi a skalnými prevismi. To najlepšie malo ešte len prísť. Na hranici medzi Utahom a Arizonou sa nachádza Údolie monumentov (Monument Valley). V podstate ide o rozsiahlu oblasť pokrytú pieskovcovými skalnými vežami, vrchmi a kaňonmi. Skalné veže sa týčili do veľkých výšok a celé to naozaj vyzeralo monumentálne. Veď sa aj jedná o miesto kde bolo natočených veľa klasických westernov.

Pri vstupe do Monument Valley

Toto územie patrí indiánskemu kmeňu Navahov a jeho príslušníkov sme stretali na každom rohu ako pri ceste predávali suveníry turistom. Sú naozaj zruční a ich náhrdelníky, čelenky, ale aj zbrane boli pekne vyhotovené. Tak sme pri nich urobili zopár zastávok a nejaké tie suveníry aj nakúpili. Bolo tam celkom dosť turistov a bola možnosť robiť aj nejaké túry. Keďže je to ale indiánska rezervácia, každý si musel najať sprievodcu a nemohol chodiť kam sa mu zachcelo. My sme bohužiaľ na túry čas nemali lebo do L.A. to bol ešte kus cesty.

Navahovia predávajúci suveníry
Po výjazde z Monument Valley nás čakala cesta k Grand Canyonu. Bolo to zopár hodín jazdy kde sme prešli len cez jedno mesto (Kayenta), inak nikde nič, len skaly. Občas sa na obzore objavili búrkové mraky, čoho sme sa trochu obávali lebo búrky tu bývajú veľmi prudké a hrozia lokálne záplavy pretože tvrdá, kamenistá zem nevsakuje vodu veľmi dobre.

Búrka na obzore
Mraky nás sprevádzali až k národnému parku Grand Canyon. Nebola to moja prvá návšteva, ale bol som rád že znovu vidím toto miesto a znovu som bol ohromený rozsiahlym dielom čo v skale vytvorila rieka Colorado. Tentokrát sme tam dorazili z východu, takže som mal možnosť si pozrieť miesta čo som minule nevidel. Pozdĺž kaňonu vedie cesta s mnohými vyhliadkovými miestami, tak sme každú chvíľu zastavovali a fotili. Spravili sme aj ľahkú prechádzku pod okrajom kaňonu, ale zísť až dole sme nemohli, to je výlet na celý deň. A ani počasie nebolo bohvieaké, chvíľami pršalo, potom zase svietilo slnko, u kaňonu sa počasie mení veľmi rýchlo (veď to je v podstate také obrátené pohorie).


Ukážka umenia Navahov na pozadí Veľkého Kaňonu


Počasie sa menilo každú chvíľu



Potom už sme v pláne nemali žiadnu zastávku, keďže sme chceli doraziť do Los Angeles v rozumnú hodinu (čo sa nám nakoniec nepodarilo :). Cestu som dobre poznal, lebo som tade už ráz išiel počas môjho minuloročného výletu z Las Vegas. No do samotného Vegas sme nešli, do Los Angeles bola kratšia cesta cez Mohavskú púšť a mestá Kingman a Barstow. Tá je pomenovaná opäť podľa indiánskeho kmeňa a veľká časť z nej je chránená prírodná rezervácia. Zastavili sme už len raz a to kvôli hviezdnatej oblohe, keďže sme boli uprostred ničoho a žiadne umelé svetlá neosvetľovali oblohu.

V Mohavskej púšti
Potom už zostávalo ukrojiť tých pár stovák kilometrov čo zostávali do Los Angeles, nájsť kde sa nachádza byt mojich priateľov (nachádza sa na juhu Pasadeny, a že to bolo celkom bludisko ciest) a prespať na ich gauči. Po troch dňoch strávených v aute boli moji priatelia konečne v cieli...




štvrtok 30. mája 2013

Road trip z Indiany do Kalifornie, časť 2: Rocky Mountains a skalné oblúky Utahu

Druhý deň bolo v pláne menej jazdenia, "len" 950km. O to viac ale mala byť cesta zaujímavá pre oči, lebo po nudných pláňach stredozápadu sme mali prekročiť Skalisté Vrchy (Rocky Mountains) a celý štát Colorado. Po odchode zo Sidney sme hory stále ešte nevideli, až keď sme prešli hranice do Colorada tak sme ich zazreli ako sivý pás ťahajúci sa po horizonte. Toto pohorie je najdlhšie na svete, začína na Aljaške a ťahá sa celou Severnou Amerikou až po Panamu. Tam sú hory nakrátko prerušené ale v Kolumbii začínaju znova a tiahnu sa cez Chile až na spodok amerického kontinentu (tam sa ale volajú Andy).

Začiatok horskej diaľnice neďaleko Denveru

 Ako sme sa blížili k horám, obišli sme Denver, najväčšie mesto v Colorade. Bohužiaľ nebol čas na prehliadku mesta a po pravde, ani sme po tom veľa netúžili. Čoskoro vkročili do hôr a tam to bola to horská diaľnica ako sa patrí, s veľa stúpaniami a serpentínami.  Obzvlášť vodiči kamiónov si museli dávať pozor na dlhé zjazdy aby neprehriali brzdy. V tom prípade tam pre nich boli nachystané únikové cesty, ktoré vyzerali ako gigantický skokanský mostík s prudkým svahom nahor čo ich mal zastaviť (alebo vymrštiť do vzduchu cez celé údolie).


Bol som prekvapený ako vysoko sme sa dostali. Tabuľka pri jednom z priesmykov hlásila nadmorskú výšku 10 500 stôp (3 200 metrov). Táto výška mi spôsobovala celkom utrpenie, pretože zrovna vtedy som mal ľahko zapálené dutiny a ako tlak začal klesať s rastúcou výškou (a vystúpali sme tam dosť rýchlo), začala stúpať aj bolesť hlavy. Poľavilo to až keď sme klesli nižšie. Akurát mi bolo ľúto že kvôli nafúknutej hlave som si nemohol zašoférovať po tých serpentínach.

Nedaľeko lyžiarského stediska Veil
Veľa miest v horách bolo ešte stále zasnežených, ale známe lyžiarske centrá ako Aspen či Veil boli už zatvorené. Počas väčšinu cesty nás sprevádzala rieka Colorado (tvorca Grand Canyonu) a jej meandre znamenali veľa, veľa zákrut. Pri klesaní sme prešli cez Glenwood Canyon, ktorý bol miestami naozaj úzky a diaľnica, rieka aj železnica boli natlačené blízko k sebe. Miestami mi pripadalo že cesta je vysekaná v skale a previsy vyzerali hrozivo. Značky varujúce pred padajúcim kamením nás takisto veľmi neupokojovali.

Glenwood Canyon



Keď sme vyšli z kaňonu, na druhej strane hôr, klíma sa začala prudko meniť. Zelené svahy začali vysychať a prechádzať v púšť. Prešli sme cez posledné veľké mesto na východe Colorada, Grand Junction, a odtiaľ už sme sa vydali do pustatiny.

Pustá krajina na západe hôr v Utahu
Jazda v Utahu, tak to už bolo niečo iné. Krajina bola viac rovinatá, stromy zmizli a nahradili ich kríky a tráva. Prekvapilo ma ale množstvo jeleňov čo žilo v tejto pustatine a hlavne v noci sme museli dávať veľký pozor (skoro sa mi podarilo jedného zraziť). Ďalej sme museli dávať pozor na stav benzínu v nádrži lebo sa stávalo že sme šli takmer dve hodiny a naokolo nikde nič, žiadne mestečko, žiadna benzínka. Našťastie, teplotné extrémy sa nám vyhli lebo v máji tam ešte nebýva až tak teplo (okolo 30°C). Čo ubudlo na vegetácii, tak to oku vynahradili úžasné skalné útvary. Erózia v týchto končinách je naozaj silná a formuje skaly do fantastických útvarov (kaňony, skalné veže a steny). Niektoré útvary mali žartovné názvy, ako napr. Mexican Hat (Mexický klobúk).

Krajina pri vstupe do národného parku Arches
Už sa skoro stmievalo keď sme dorazili k národnému parku Arches (Oblúky) a toto meno si zaslúži právom. Skalné oblúky sú jeden zo symbolov Utahu a ich obrázky nás vítali pri značke vstupu do štátu. Arches sa rozprestierajú na veľkom území, ale všetky hlavné atrakcie sú prepojené cestou takže človek sa všade pohodlne dostane autom. Skaly boli zbrúsené do všakovakých tvarov, od prostých veží až po oblúky, mosty a okná v skalách. K jednému oknu sme sa aj vybrali na krátku prechádzku, ale nemali sme veľa času. Bohužiaľ, dorazili sme dosť neskoro a než sme prišli k najznámejšiemu oblúku, Delicate Arch, už bola úplná tma, takže sme z neho videli len siluetu. Ale aj táto krátka návšeteva stačila na získanie povedomia o tom čo dokáže vytvoriť v skale voda spojená s vetrom. Najlepšie bude keď nechám hovoriť obrázky.

Čo všetko dokáže erózia...

Turret Arch ("strelecká veža")
Už bola úplná tma keď sme vyrazili z Arches. Čakali nás asi ešte dve hodiny jazdy do našej destinácie, mestečka Blanding kde sme mali prespať. Cestou sme sa ale zastavili v mestečku Moab, ktoré je veľmi známe medzi vyznávačmi adrenalínových športov. Je to také turistické stredisku na juhu Utahu, keďže neďaleko sa nachádza veľa národných parkov. Okrem spomínaných Arches je tu aj Canyonlands s množstvom skalnatých kaňonov a ciest pre terénne vozidlá. Skoro každý koho sme stretli na ulici bol turista a niektorí boli náležite vybavení. Videli sme veľa karavanov s pripojeným džípom a navrch ešte pripevnenými terénnymi motorkami. Naozaj raj pre off-road jazdcov.

Ďalšie okno v skale

Cestou do Blandingu sme museli znovu dávať pozor na zver, značky varujúce pred jeleňmi boli všade tak sme museli byť veľmi opatrní. Do cieľa sme dorazili okolo jedenástej v noci a znovu sme zapadli do postele. Nebolo to také únavné ako prvý deň, ale beztak sme boli kvalitne zničení z takmer 1000 km čo sme prešli. Dva dni zavretí v aute znamenalo aj nejaké tie konflikty, týkajúce sa hlavne toho ako kto riadil. Našťastie, k vážnym hádkam nedošlo a večer sme si všetko v pokoji vydiskutovali. Čakal nás posledný deň: jazda do Los Angeles s návštevou Grand Canyonu.





utorok 28. mája 2013

Road trip z Indiany do Kalifornie, časť 1: Nekonečné roviny Stredozápadu

Američania hovoria, že najlepšie sa Amerika spoznáva spoza volantu a úplne najlepšie, ak si ju človek prejde z jedného konca na druhý. Myšlienky na podobnú cestu (alebo, ako tomu hovoria tu, road-trip) som nosil v sebe už dlho, ale buď nebol čas alebo vôľa (alebo auto). Teraz sa však naskytla príležitosť, keďže moji kolegovia, Michel, jeho žena Argelia a Innfarn, dostali prácu (internship) v Los Angeles a keďže budú potrebovať auto na dochádzanie do práce a na pohyb okolo, rozhodli sa ísť tam so všetkými vecami a s autom. No a keďže zrovna vtedy som mal kúsok voľna (po tom čo sme poslali ďalší vedecký článok) rozhodol som sa ísť s nimi ako turista a pomôcť so šoférovaním. Nebol to síce úplný road-trip z východného pobrežia na západné, ale čakala nás poriadna porcia kilometrov.


3 719 km z Indiany cez Illinois, Iowu, Nebrasku, Colorado, Utah, Arizonu do Kalifornie a 35 hodín. Toľko trvá cesta z West Lafayette do Los Angeles podľa Googlu. Moji priatelia mali len tri dni na cestu (aby dorazili do práce aspoň deň pred) čo znamenalo denne prejsť viac ako 1000km. Trúfali sme si na to vzhľadom k pohodlnému autu (Toyota Camry) a že budeme mať štyroch vodičov. Trochu mrzelo že strávime skoro celý čas na ceste, ale podarilo sa nám to dať dohromady aj s návštevou zopár zaujímavých miest.

Univerzitný kampus v Iowa City
Prvý deň sme vyrazili skoro ráno z West Lafayette a mali sme naplánovanú len jednu zastávku po ceste, v Iowa City (aby sme navštívili Innfarnovu priateľku ktorá mu rozbila auto :). Trvalo nám to trochu viac ako 5 hodín a obišli sme Chicago, prekročili celý štát Illinois a rieku Mississippi ktorá ho oddeľuje od Iowy. Samotné Iowa City je univerzitné mesto, podobne ako West Lafayette, je ale trochu rozsiahlejšie. Kampus možno nebol o veľa väčší, ale mesto samotné ponúkalo neporovnateľne viac možností na žitie študentského života vo veľmi peknom centre plnom reštaurácií a barov. 

Potom sme uháňali ďalej po diaľnici I-80 na západ tak rýchlo ako sa dalo. Vec sa má tak že v americkom stredozápade toho nie je až tak veľa k videniu (samá rovina a kukuričné polia) tak sme naplánovali prvý úsek čo najdlhší, s jedinou zastávkou. Tam som sa prvý krát dostal k volantu, no po piatich hodinách šoférovania náš cieľ stále nebol v dohľadne, tak ma museli vystriedať. Mali sme to naplánované dopredu tak že ten čo bude riadiť pri najbližšej príležitosti mal uložený povinný spánok v aute aby bol čerstvý.

Diaľnica v Nebraske

Po ďalších 1000km počas ktorých sme prešli cez mestá Des Moines (hlavné mesto Iowy), Omaha (veľké mesto na pomedzí Iowy a Nebrasky), Lincoln (hlavné mesto Nebrasky) sme konečne dorazili na miesto odpočinku, mestečko Sidney v Nebraske (veľa amerických miest má "skopírované" názvy z ostatných častí sveta, išli sme napr. aj cez Peru, Paris aj Ottawu) a do motelu na ubytovanie. Po skoro 20 hodinách jazdy a 1600 km sme spali naozaj veľmi dobre :). Ráno nás znepokojila rozsvietená kontrolka motora, ale to sa ukázalo vinou nekvalitného paliva ktoré sme nabrali niekde po ceste. Ono benzín v USA stojí dosť za nič v porovnaní s európskym, bežne sa tankuje benzín s oktánovým číslom 87 a autá sú na to prispôsobené. My sme tam nedopatrením dali 85 a to už sa našej Toyote nepáčilo.

Fádna krajina Stredozápadu
Prvý deň bol teda dosť nezáživný, človek mal aj po 10 hodinách jazdy pocit že sa stále nachádza na tom istom mieste. Až na západe Nebrasky sa krajina začala meniť v očakávaní Skalistých Vrchov, ktoré sme mali prekročiť na druhý deň.


nedeľa 31. marca 2013

Prechádzka po pacifickom pobreží a dojmy z nVidia GTC 2013

Hovorí sa, že na pekné miesta sa človek rád vracia. V mojom prípade je týmto miestom Kalifornia a Silicon Valley, kde som prežil minulé leto a odkiaľ mám pekné spomienky. No a vďaka mojej vede sa mi tam podarilo, aj keď síce len na pár dní, znova dostať.


Minulý rok som takisto letel cez americký kontinent do Kalifornie počas jarných prázdnin ako turista, ale teraz bol účel iný. Ešte minulý rok som poslal poster o mojom výskume na konferenciu organizovanú firmou nVidia (známy výrobca grafických čipov) a časom som na to aj zabudol. Príjemná bola potom správa že ho prijímajú a teda to znamená že ho treba na mieste aj od-prezentovať. Tak som o pár týždňov už sedel v lietadle smer San Jose. Mal som medzipristátie v Salt Lake City a prvýkrát som mal tak možnosť obdivovať scenériu Rocky Mountains (Skalistých vrchov) ktoré obklopujú mesto so slaným jazerom. Nemal som ale veľa času, tak som musel zostať na letisku. Možno nabudúce.

Medzipristátie v Salt Lake City
Už bola noc keď sme doleteli tak sme sa šli ubytovať. Kameň úrazu bol v tom že univerzita síce zaplatila za náš výlet, ale museli sme držať rozpočet čo najnižšie, tak sme sa ubytovali v lacnom moteli blízko letiska. Motel nevyzeral až tak zle, ale obyvatelia áno. Občas mi to pripadalo že to tam je samý alkoholik, narkoman alebo prostitútka. Noci bývali dosť hlučné keď sa toto vznešené obyvateľstvo začalo medzi sebou hádať alebo sexovať :). Ale dalo sa to vydržať, už som bol aj na horších miestach.

Cesta popri Pacifiku
V nedeľu sme mali voľno, tak sme sa rozhodli spraviť si malý výlet do San Francisca cez Silicon Valley. Mal som tak možnosť znovu vidieť známe miesta kde som žil celé leto, napr. Apple campus a reštaurácie v okolí (viac som o tom písal tu a tu). Potom sme pokračovali cez kopce k pacifickému pobrežiu. V kopcoch sme sa chvíľu zastavili a poprechádzali po turistických chodníkoch (výhľady na celé údolie stoja za to) a potom sme pokračovali dole k Pacifiku.


Popri pobreží sa ako had krúti cesta číslo 1, Pacific Coast Highway. Turistickí sprievodcovia a knihy tvrdia že ide o jednu z najkrajších ciest čo sa týka scenérie a nemôžem nesúhlasiť. Cesta sa vinie raz popri pobreží,  niekedy sa vrezáva do útesov a je tam plno zákrut a vyhliadkových miest. Robili sme veľa zastávok a cesta bola plná turistov čo robili to isté. Tomu zodpovedalo aj tempo premávky, ide o vyhliadkovú trasu takže treba byť trpezlivý.
Úžasná scenéria pacifického pobrežie z Highway 1

Cestou sme sa zastavili v mestečku Half Moon Bay na prechádzku popri oceáne. Bolo tam plno útesov a na jednom z nich bola americká základňa s veľkým radarom (takže vstup zakázaný). Pláž okolo útesu bola ale prístupná a plná ľudí. Nekúpal sa ale nikto, tu okolo San Francisca je oceán doslova ľadový kvôli studeným morským prúdom. Jediní v mori boli surferi oblečení v neoprénoch ktorí si užívali veľké vlny.


Len keby ten Pacifik nebol taký studený :)
Morské potvory
Odtiaľ už to bol kúsok do San Francisca, kde sme sa zastavili na pár miestach (Lombard street, Treasure Island) no a večer sme skončili v českej hospúdke s názvom Frankie's Bohemian Café. Možno nie je úplne autentická, ale aspoň majiteľ je Čech a točia české pivá a aj nejaký ten guláš si tu dáte. Je tam celkom slušná šanca natrafiť na krajanov a aj sa mi to podarilo, keď dorazili dve slečny a začali po slovensky. Zase sa potvrdzuje aký je svet malý, keď jedna sa predstavila že je zo Senice, čo je na skok od Šaštína, odkiaľ ja pochádzam :). No nemohli sme dlho sedieť, čakala nás cesta naspäť do San Jose (cca hodinka autom) a ráno konferencia.

Pohľad na San Francisco z ostrova v strede zátoky
Tá sa konala priamo v centre San Jose a bol som prekvapený jej veľkosťou. Už to dávno nie je interná výstava firmy nVidia (ktorá sídli kúsok odtiaľ v meste Santa Clara). Vidieť sa toho dalo naozaj veľa, od technických prednášok, výstavu posterov (kde som ja bol účastníkom) až po výstavu rôznych firiem. Hlavnou udalosťou bola keynote, kde hovoril šéf nVidie Jen-Hsun Huang. Ten človek naozaj vie ako prednášať a ukázal veľa zaujímavých technológií a produktov čo nás čakajú v blízkej budúcnosti.
Keynote so šéfom nVidie
Výstava posterov...kvôli tomuto som oficiálne prišiel
Hlavným ťahákom boli rôzne 3D technológie


Výstava bola takisto pestrá, väčšinou tam vystavovali firmy čo majú do činenia s produktami od nVidie, čiže sa väčšinou jednalo o rôzne 3D technológie (virtuálna realita, simulácie, hry..). Nie všetky firmy boli z IT, vystavovali tu aj automobilky ako BMW, Audi a Tesla Motors. Tá posledná prezentovala svoja plno elektrické luxusné autá (Model S). Mal som to šťastie sa na jednom odviezť, to auto je naozajstná raketa, elektrický motor mu udeľuje neuveriteľné zrýchlenie.

Prehliadka superáut (Lamborghini Aventador)
McLaren

A na tomto som sa aj povozil (plne elektrický Tesla Model S)
Súčasťou výstavy býva aj nadväzovanie kontaktov. Toto bolo zvlášť dôležité pre mňa keďže nVidia je v mojom hľadáčiku firiem na internship (spolu s Apple). Vzhľadom k tomu že už som absolvoval zopár telefonických pohovorov, snažil som sa nájsť ľudí čo so mnou hovorili. Nakoniec sa mi to podarilo, potom čo som sa votrel na ich prednášku a vmiešal sa do ich rozhovoru :). Uvidím čo z toho bude, snáď som ich neodplašil. Okrem nich sa mi podarilo sa mi stretnúť aj zopár "krajanov", teda Čechov :). Dvaja boli vystavovatelia a jeden bol novinár čo písal správy o konferencii (tu si môžte prečítať jeho článok, nezabudol spomenúť ani mňa).
 
Výstavná hala
No konferencia netrvala dlho, už po štyroch dňoch bolo načase sa vrátiť do Indiany. Ťažko bolo opúšťať slnečnú Kaliforniu (bol to celkom šok nastúpiť v San Jose do lietadla kde bolo slnečno, príjemných 23°C a priletieť do Chicaga kde bolo -5°C a sneženie :) No dúfam že niekedy sa mi tam podarí ešte dostať, Silicon Valley a oblasť okolo San Francisca som si minulé leto veľmi obľúbil. Toto ale závisí na ľuďoch z Applu alebo nVidie, či ma tam budú chcieť aj tento rok.