Krížom cez Ameriku... druhýkrát

Tak sa mi skončila jedna kapitola študentského života v Indiane. Teraz nastal čas na život pracovný. Mohol som síce zostať na univerzite ako post-doc alebo profesor, ale na akademický život som sa voľako necítil. Rozhodol som sa pre svet veľkých korporácií a IT priemyslu. Ako som písal minule, podarilo sa mi nájsť prácu vo výskumnej divízii v Samsungu v centru Silicon Valley, v San Jose v Kalifornii.

Znovu na ceste...

Čakala ma teda dlhé sťahovanie. Rozhodol som sa totiž že podobne ako minulý rok moji priatelia, aj ja sa vydám do Kalifornie krížom cez Ameriku autom. Beztak som si ho chcel nechať a musel som si takisto odviezť moje veci. Samsung platil benzín a ubytovanie, takže to bola najlepšia možnosť. Auto som napchal vecami až po strechu a spolu so spolujazdkyňou (pre ktorú to bol výlet) sme sa vydali naprieč rovinami Stredozápadu. Tentokrát sme ale zvolili o dosť miernejšie tempo a celú cestu sme rozpočítali na 5 dní (čo znamenalo "iba" 800 km denne, celkovo to bolo teda skoro 4000 km). Bral som túto cestu ako poslednú dovolenku pred než začne pracovný život takže sme naplánovali veľa zastávok.

Mal som sa presťahovať aj s domom ako táto rodinka kdesi uprosted Kansasu

Cez Stredozápad sme sa snažili prejsť čo najrýchlejšie, lebo tam toho na videnie až tak nie je (krajina rovná ako stôl a samé kukuričné polia). Prešli sme Indianu, Illinois, Missouri a dali sme len jednu rýchlu zastávku v Kansas City (kde sme objavili krčmu čo točí český Staropramen) a prvú noc sme spali v Topeke, hlavnom meste Kansasu. Druhý deň sme vyrazili smer Colorado. Pri Denveri nás prikvačila riadna búrka (bývajú dosť silné, lebo zrovna tam sa nekonečná rovina stretáva so Skalnatými vrchmi) a nocovali sme v krásnom mestečku Boulder plné mladých ľudí čo majú radi aktívny životný štýl v blízkosti majestátnych hôr.

Cesta cez Skalisté Vrchy

Ak prvé dva dni boli nezáživné, zvyšok cesty nám to bohato vynahradil. Tretí deň sme prekročili Skalisté vrchy (mimochodom, po tej istej trase ako minulý rok) a zastavili sa v národnom parku Arches (Oblúky). Tam som bol aj minulý rok, ale vtedy sme mali málo času na návštevu. Teraz sme mali dobrých 5 hodín do súmraku, tak som sa tešil ako si to miesto poriadne obzriem. No počasie bolo proti a zoslalo na nás takú prudkú búrku, akú som ešte nezažil. Museli sme sedieť v aute a tak intenzívne lialo že sme ani nevideli von. No po cca pol hodine sa to prehnalo a mohli sme pokračovať v skúmaní parku. Povedal by som že tie mokré skaly vyzerali ešte viac fascinujúco ako tie suché, tak sme dali aj nejaké túry a porobili stovky fotiek. Akurát že potom sme museli dobiehať kilometre v noci a bolo už po polnoci keď sme dorazili na naše ďalšie nocovisko kdesi uprostred Utahu.

Skalné okná po silnej búrke

Štvrtý deň sme mali opäť celkom ambiciózny plán - návšteva Bryce kaňonu a cesta zakončená nikde inde než v slávnom Las Vegas, Nevada. Keďže sme chceli doraziť do Vegas v rozumnom čase, trochu sme sa ponáhľali. Jeden policajt v Utahu pre to nemal pochopenie a tak som dostal v USA svoju prvú pokutu za rýchlosť ($120 len tak pre zaujímavosť). Bryce kaňon je prenádherný.Nie je ani zďaleka taký veľký ako Grand Canyon, ale výzorom je neporovnateľne krajší, s tisícmi malých skalných vežičiek, jaskýň a vrstiev červenej skaly. No nemohli sme stráviť veľa času lebo nás čakala noc v Las Vegas, kam to bolo ešte cca 500km cez púšť.

Nádherný Bryce Canyon

O Las Vegas asi netreba veľa písať. Mesto hazadru, gýču, peňazí ale aj stratených nádejí. Boli sme ubytovaní v hoteli Stratosphere, ku ktorému patrí aj známa vyhliadková veža z ktorej je celé Vegas ako na dlani. A veruže v noci, keď celé mesto žiari neónmi je to krásny pohľad. Pre odvážlivcov je tu kolotoč rovno na špici veže a pre ešte väčších odvážlivcov možnost skočiť z veže dole. No my sme sa radšej vybrali do ulíc, teda do ulice, lebo Las Vegas je len jedna ulica - The Strip. Moc do podrobností čo sme robili ďalej zachádzať nechcem, trochu sme popili, pobavili sa, prehrali nejaké peniaze atď. :)

Pohľad na vysvietené Las Vegas zo Stratosféry

Veľa sme ale žúrovať nemohli, lebo piaty a posledný deň nás čakalo skoro 900 km z Las Vegas do San Jose. Cesta bola dosť monotónna cez púšť (teploty nad 40°C), krajina sa začala meniť až za pohorím Sierra Nevada a za hranicami Nevady. Celá stredná Kalifornia je jeden veľký ovocný sad s množstvom pomarančov a nektáriniek. Ale cesta bola dlhá, takže tentokrát sme šli len s krátkymi prestávkami. Ono v Kalifornii budem nejaký čas žiť, takže bude dosť času na spoznávanie potom...

Koniec študentského života

Ako ten čas plynie... už je to nejaká doba čo som naposledy niečo napísal. Nie že by nebolo o čom písať, skôr naopak, ale za posledné mesiace sa udiali veľké zmeny v mojom živote - úspešne som ukončil štúdium, presťahoval sa do Kalifornie a začal v novej práci. Bol som teda trochu (dosť) zaneprázdnený a nebola moc chuť a ani čas písať. Dúfam že mi to odpustíte po tomto príspevku :)

Takže po poriadku... odkedy som naposledy písal o ceste do Chile, tak som bol pred koncom cesty omnoho dlhšej a náročnejšej - cesty za doktorským titulom (Ph.D.). Začal som ju ešte v Brne kde som bol rok a tu v Purdue som k tomu pridal 3 roky. Celkom teda 4 roky štúdia. To sa môže zdať dosť, ale v prípade Ph.D. to je ešte celkom slušný čas. Poznám ľudí ktorí aj po 6-7 rokoch ešte stále nemali hotovo. Hlavnou súčasťou je písomná správa, dizertácia. Ja som sa nakoniec rozhodol že napíšem o mojom výskume v oblasti 3D tlačiarní, čo je obor ktorý ma celkom chytil, lebo sa jedná o stále novú technológiu s veľa možnosťami na vylepšovanie. Ono hovorí sa že na zaslúženie si Ph.D. titulu treba buď vymyslieť niečo úplne nové alebo to čo existuje výrazne zlepšiť. Druhá možnosť je by som povedal jednoduchšia lebo stačí nadviazať na prácu predchodcov. Mal som aj trochu uľahčenú prácu aj tým že v tomto obore som už mal aj nejaké publikácie (prípadne práce čo čakali na publikovanie).

Ak by vás zaujímalo na čom presne som pracoval, tak sa môžte pozrieť sem a sem. V krátkosti, námetom mojej práce bolo softwarové vylepšenie 3D modelov pre 3D tlač tak, aby sa pri tomto procese nepolámali a aby sa pri 3D tlači spotrebovalo čo najmenej materiálu. Celú zimu a jar 2014 som teda pracoval ako žeravý aby som mal hotové všetky výsledky k práci (popri tom sme len tak mimochodom vyprodukovali dva vedecké články :). 

Popri tom všetkom šialenstve okolo dizertácie som si musel nájsť čas aj postarať sa o svoju budúcnosť. Po skoro troch rokoch v USA som bol pevne rozhodnutý že tu chcem ešte nejaký čas zostať (akurát nie v Indiane :). Z toho vyplýva že som si musel nájsť prácu. Cieľ bol jasný - akákoľvek veľká IT spoločnosť v Silicon Valley. Prečo veľká? Lebo na prácu potrebujem pracovné víza a to nie je zrovna jednoduchý proces, takže len veľké firmy si ho môžu dovoliť. Prečo Silicon Valley? Na to myslím nemusím odpovedať :) Kalifornia, slnko, more a možnosť byť priamym svedkom technologickej revolúcie ktorá začala zrovna tu.

Logicky ako prvú možnosť som skúsil Apple, keďže som u nich už raz pracoval ako stážista. Bohužiaľ, tím u ktorého som pracoval nenajímal nových ľudí, tak som musel skúsiť šťastie u iných. Vedúci mi síce dal doporučenie, ale musel som prejsť kolotočom pohovorov ako každý druhý. Podarilo sa mi postúpiť až do finále a pozvali si ma na pohovor priamo do sídla firmy do Cupertina. Bol som šťastný že tam zase môžem byť a už som sa tam videl ako zamestnanec na plný úväzok, ale... jednoducho to nevyšlo. Na pohovore som nespravil zrejme dobrý dojem a pár dní po ňom mi došiel strohý e-mail ktorý začínal slovíčkom "unfortunately" ("ľutujeme, ale..."). Nevadí, to bol október 2013 a stále som mal dosť času.

Ďalšie firmy čo som skúšal boli nVidia a Intel. U prvej menovanej som neprešiel sitom telefonických pohovorov. Zato u Intelu to vyzeralo od začiatku sľubne. Na rozdiel od iných firiem kde vás kontaktuje ako prvý nejaký HR manažér, tu sa mi hneď ozvala senior technická riaditeľka tímu čo u Intelu pracuje na grafických procesoroch. Aj ďalšie pohovory s jej kolegami prebehli úspešne takže nádej bola veľmi vysoká a bol som si skoro istý že to mám v kapse. Ale vo finále to zase nevyšlo. Riaditeľka sa mi ozvala cez telefón že ľutuje ale miesto dali kandidátovi s viac skúsenosťami. To bola moja slabina lebo okrem stáže u Applu som veľa skúseností z firemného sveta nemal.

Bol som z toho už celkom rozčarovaný a začínal som mať obavy či nemierim príliš vysoko a či sa mi vôbec podarí nájsť prácu v Silicon Valley. Nakoniec prišla záchrana v podobe troch hviezd - Samsung. Niekedy na jeseň počas minulého roka som si podal žiadosť na ich stránkach a už som na to aj zabudol. Nasledoval obvyklý kolotoč pohovorov cez telefón, ktoré nedopadli zle ale ani som z toho nemal najlepšie pocity. Tesne pred Vianocami sa mi ale ozvali že v januári ma pozývajú na pohovor do sídla firmy v San Jose. Samsung je síce kórejská firma, ale v Kalifornii majú dosť veľké vývojové centrum ktoré pracuje na nových technológiách pre ich smartphony, hodinky a podobné hovadinky.

Pred týmto pohovorom som si ešte stihol odskočiť domov na Slovensko stráviť Vianoce s rodinou, lebo som nevedel (a stále neviem) kedy budem mať možnosť sa zase pozrieť domov. Naspäť do USA som letel v príhodnom období - zrovna vtedy boli rekordné mrazy na celom Stredozápade. Po pristátí v Chicagu bolo skoro -30°C (pocitová teplota -45°C) a ostal som trčať v meste dva dni, lebo nič nejazdilo. Dva dni som strávil v Lafayette (kde mráz nebol o nič menší) a potom hybaj naspäť do Chicaga na lietadlo smer San Jose (tam bolo pre zmenu +25°C, takže telo malo celkom šoky z tých teplotných zmien). V Samsungu si ma vzali do parády a vypočúvali ma celý deň. Interview vo firme je vždy intenzívne, pohovor som mal asi so 6-7 ľuďmi (s každým hodinu) a bol som rád keď bolo po tom. Pocit som nemal najhorší a po návrate naspäť do Indiany (do tej sibírskej zimy) nasledovalo pár dní čakania a nervozity. Ako príjemne som bol prekvapený keď mi hlas na druhej strane Ameriky oznámil že to teda so mnou skúsia! Nasledovali už len príjemné starosti ako vyjednávanie výplaty (dali mi viac ako som žiadal :) a kedy môžem nastúpiť (koncom mája).

Všetka nervozita a obavy z budúcnosti zo mňa hneď opadli a konečne som sa mohol naplno venovať dokončeniu dizertácie. V marci už som mal takmer všetko spísané (cca 90 strán textu). Odoslal som to vedúcemu a komisii a zahral si s nimi ping-pong - tzn. ja som im poslal text, oni navrhli zmeny, poslali naspäť, ja som zmeny urobil, poslal naspäť, ním sa to stále nepáčilo tak zase poslali zmeny, atď... Už neviem koľko výmen bolo treba, ale nakoniec som to mal hotové. Pozitívne bolo že nič nebolo treba tlačiť na papier či nedajbože viazať, samotné odovzdanie práce bolo elektronické (takže nechápem prečo som musel platiť poplatok $125 za odovzdanie).

Počas tohoto všetkého som sa preháňal po internete a snažil sa nájsť nejaké  bývanie v okolí San Jose. Nie že by nebolo dosť možností, problém je že Silicon Valley je jedna z najdrahších oblastí na zemeguli a nájsť byt za rozumnú cenu je takmer nemožné. Za jednoizbový byt v nijak extra lokalite sa bežne pýta viac ako $2000 na mesiac! Zlatá Indiana, kde som platil len $400. Keďže tentokrát som ostal bez spolubývajúceho a nechcel som platiť až tak veľa, nezostávalo nič iné len sa obzrieť po nejakej garsónke. Ale aj za tie chcú aspoň $1500, fakt vtipné :) Výrazne mi pomohla cesta na nVidia GTC konferenciu (kde som bol aj minulý rok) ktorá sa konala opäť v San Jose, takže som to spojil s hľadaním si bývania. Nakoniec som teda našiel jednu garsónku za super cenu $1300 na mesiac kúsok od centra San Jose.

Nasledoval posledný krok môjho štúdia - obhajoba práce (len obhajoba, žiadné štátnice a podobné srandy, našťastie). To prebieha tak že kandidát si nachystá peknú 45 minútovú prezentáciu o práci (čo, prečo, ako, čo sa podarilo/nepodarilo atď.), vybaví občerstvenie pre komisiu a hostí (coffee is king), nahodí na seba sako, snaží sa vtesnať do tých pár minút 4 roky práce a života, potí sa pri rýpavých otázkach komisie a nakoniec čaká vonku na verdikt. No a potom ho všetci začnú oslovovať pán doktor :) A mohlo sa oslavovať...

Rodina v Chicagu... pozdravujem!

Ako som už napísal, stále neviem kedy sa mi zase podarí navštíviť domov na Slovensku. Ale až tak veľmi ma to nemrzelo, lebo tentokrát domov takpovediac došiel za mnou. Stálo ma to nemalé úsilie (aj s bratom) našich prehovoriť na takú dlhú cestu, ale nakoniec sa nám to podarilo a v prostred mája som ich už čakal na letisku O'Hare v Chicagu. Cestu zvládli, tak som im mohol konečne trochu ukázať tú Ameriku. Boli sme pár dní v Chicagu, potom sme sa presunuli k nám na univerzitu a keďže brácho aj s otcom (aj so mnou :) sú motoristickí fanúšikovia, nemohli sme si nechať ujsť tréning na 500 míľ v Indianapolise (o samotných pretekoch som písal minulý rok).

Hlavným dôvodom návštevy boli ale moje promócie. Purdue ich poníma vcelku veľkolepo a každý sme si museli zabezpečiť príslušné oblečenie na túto slávnosť (univerzitný hábit s hranatou čiapkou). Takto vystrojení sme si najprv dali prechádzku po campuse (asi aby nás každý dobre videl :). Samotná ceremónia trvala večnosť, ale dostalo sa mi cti že môj profesor ma tituloval priamo počas ceremónie pred zrakmi rodičov. Potom nasledovalo pár fotiek okolo campusu aj s rodičmi a bolo hotovo. Nasledovala smutná cesta naspäť na chicagské letisko a rozlúčka s rodinou ktorá odišla naspäť do ďalekej Európy. Rýchlo som sa vrátil späť do Lafayette, lebo aj mňa čakala dlhá cesta... ale o tom až nabudúce.

Čerstvý doktor

 Mám teda za sebou krásne 3 roky štúdia na Purdue University. Ako ho zhodnotiť? Bolo to určite ťažšie ako som čakal. Nie z hľadiska výuky a predmetov (tie sa dali zvládať celkom v pohode) ale z toho koľko práce a úsilia bolo treba vynaložiť na výskumné projekty. Niekedy sme pracovali aj 16 hodín denne vrátane víkendov a na nejaký spoločenský život nebolo veľa času. O to viac som sa naučil vážiť si každú voľnú chvíľku a využiť ju na niečo zmysluplného (cestovanie, priatelia). Práca na výskumných projektoch ma nesmierne obohatila o nové poznatky a čoho si cením najviac, naučila ma ako vstrebať veľké množstvo informácii vo veľmi krátkom čase a začať na nich budovať niečo nové. Čo som ale mal na Purdue najradšej bola rozmanitosť. Počas tých troch rokov som spoznal veľa zaujímavých ľudí z celého sveta a mal možnosť spoznávať ich kultúru a zvyky. Spolu sme zažili veľa zábavy či už pri našich cestách alebo na kampuse počas rôznych párty :). Život nás síce rozdelil, ale už teraz viem že je jedno na ktorý kontinent sa vyberiem, budem mať koho navštíviť. No bude mi toto miesto uprostred kukuričných polí v Indiane veľmi chýbať...

Chile

Niekedy v polovičke novembra mi prišiel e-mail od môjho vedúceho so strohým znením: "Juro, mal som v pláne ísť do Chile prezentovať náš projekt ale nemôžem. Mohol by si tam ísť namiesto mňa? Inak by nám prepadli peniaze z grantu na cestovanie". Skoro som poskočil na stoličke a samozrejme som mu hneď odpísal že áno, pôjdem rád. Išlo predsa o možnosť sa prvý krát pozrieť do Južnej Ameriky! Obratom mi odpísal že v tom prípade sa odchádza už o týždeň v pondelok a budem tam celý ďalší týždeň. To už som naozaj poskočil, lebo to znamenalo dosť výrazné narušenie môjho časového plánu. Musel som si presunúť polsemestrálne skúšky (z toho jednu na sobotu, lebo profesor nemal inak čas) a dopísať prvé tri kapitoly dizertačky o týždeň skôr. Takže pár dní som ani nespal aby som to postíhal, ale odmena v podobe tejto cesty ma hnala vpred.

Nešiel som sám, doprevádzal ma profesor lesníckej fakulty na Purdue. Mimochodom, volá sa Rado a je jediným slovenským profesorom tu na Purdue. Naša misia spočívala v návšteve lesníckej fakulty v meste Concepción a predvádzačka nášho softwaru ktorý dokáže odhaliť chyby v dreve za pomoci CT skenov polien. Na tomto som už pracoval nejaký čas mimo mojej dizertačky (ktorá sa týka 3D tlačiarní) takže som bol rád že to môžeme niekomu ukázať.

Diaľnica v okolí Santiaga

Vyrazili sme v pondelok večer z Indianapolisu. Po medzipristátí v Atlante sme už vyrážali smer Santiago de Chile. Let trval celú noc, skoro desať hodín a bolo už ráno keď sme pristávali v Santiagu. Nasledovala colná prehliadka, kde dosť dôsledne kontrolovali či nevezieme nejaké potraviny alebo vzorky pôdy. Chile je hrdé na svoj ekosystém a akékoľvek cudzie rastliny/živočíchy by ho mohli narušiť (napr. sa tu vôbec nevyskytujú vínne mušky). 

Naše Suzuki

Potom sme šli požičať auto. Rado trval na terénnom aute, čo som vtedy nechápal, ale čoskoro som pochopil. Dali nám teda Suzuki Vitaru 4x4. Pohon všetkých kolies sa ukázal veľmi užitočná vlastnosť, keď mi Rado oznámil plán cesty. Namiesto priamej cesty do Concepciónu cez vnútrozemie (700km) sme sa totiž rozhodli ísť tam po pobreží po všelijakých, aj nespevnených cestách. Mali sme na to dva dni keďže termín schôdzky sa posunul.


Chile je krajina s veľmi atypickým tvarom, úzka v rovnobežnom smere (priemerne okolo 200 km) a veľmi dlhá v poludníkovom smere (5000 km). Santiago leží presne uprostred, teda na severnú hranicu s Peru a na juh k Ohňovej zemi a mysu Hoorn je to rovnako, 2500 km.To znamená aj obrovské rozdiely v podnebí, od púšte Atacama na severe cez úrodné nížiny v strede (kde leží Santiago aj Concepción) až po ľadovce na juhu nie ďaleko od Antarktídy. Na východe je celá krajina oddelená od zvyšku južnej Ameriky hradbou mohutných Ánd (alebo Kordiller) so štítmi vyššími ako 6000 m. Dá sa povedať, že takto je Chile dosť izolované od zvyšku kontinentu.

Nekonečné vinice vo vnútrozemí

Naša prvá cesta teda smerovala k pobrežiu. Cesty sú veľmi kvalitné, s dobrou diaľničnou sieťou za ktorú ale treba platiť. Každých cca 50 km a na privádzačoch boli mýtne brány, kde každý musel zaplatiť mýto. Nebolo to ale nič extrémne vysoké, väčšinou okolo 2-tisícov čílskych pesos (jedno euro je zhruba 700 pesos). Ono celkovo je Chile dosť rozvinutá krajina, najviac z krajín Latinskej Ameriky (preto zvyšok Južnej Ameriky nemá Chiľanov príliš rád :). Miestami som si preto pripadal ako niekde v Európe. Aj policajti (carabiňeros) tu majú vysoký rešpekt a to najhoršie čo cudzinec môže urobiť je skúsiť sa ich podplatiť.

Cestou sme prechádzali popri nekonečných viniciach. Podnebie tu veľmi žičí pestovaniu hrozna a čílske vína patria k najlepším (mnohokrát som vyskúšal :). Len mi doteraz nie je jasné kto také ohromné plochy viniča oberá. Pri pobreží už bolo chladnejšie (20°C). Mimochodom, v Santiagu sa teploty pohybovali takmer k 30°C a to preto že v polovičke novembra už začínalo na južnej pologuli leto.

San Pedro

Navštívili sme zopár miest pri pobreží (San Antonio, Navidad) ale najkrajšie bolo San Pedro, čo bola malá dedinka na polostrove vbiehajúcom do mora. Potom sme zašli trochu do vnútrozemia na štrkové cesty, ktoré ale boli celkom kvalitné (žiadne výmole, pekne rovný povrch). Občas sme blúdili a vracali sa späť, ale nejak sme vždy cestu našli. Ono stačilo ísť na juh a občas sa niekoho spýtať.

Blúdenie v eukalyptových hájoch

Pri tom pýtaní sa som mal možnosť vyskúšať moju znalosť španielčiny a po pravde, moc užitočná mi nebola. Chiľania majú svojský dialekt a je veľmi ťažké im rozumieť dokonca aj pre Španielov. S angličtinou sa dá dorozumieť v mestách, ale na vidieku musela stačiť moja lámaná španielčina kde som miestnych prosil nech hovoria pomalšie. Nejako sme sa ale vždy dohovorili.

Pichilemu

Prvú noc sme strávili v mestečku Pichilemu (znie to krásne v slovenčine, že :). Našli sme ho uplne náhodou, keďže sme nemali dopredu dohodnutý žiadny hotel a len tak sme chceli prespať niekde blízko mora. S prekvapením sme zistili že Pichilemu je jedno z najlepších miest na svete na surfing, takže v meste nebola núdza o hotely, reštaurácie a podobné vybavenie čo nájdeme v každom turistickom stredisku. Majiteľ hotela bol veľmi ochotný (aj sa snažil trochu anglicky hovoriť) a doporučil nám aj kam si zájsť na jedlo.

Pailla de mariscos,polievka z mixu rôznych morských potvor

Čílska kuchyňa je rozmanitá, keďže krajina má tisíce kilometrov pobrežia, nikoho neprekvapí že hlavné sú jedla z darov mora. Tak sme si dali poriadnu porciu polievky z rôznych morských potvôr (ryby, mušle, krevety, chobotnice) ktorú tu volajú pailla de mariscos a k tomu si dali empanadas, čo sú také placky plnené všeličím možným, ale väčšinou mixom morských živočíchov. Okrem tohto sa tu veľa jedia hovädzie steaky s vajcom, zemiakmi a množstvom praženej cibule (lomo de pobre). Porcie mali poriadne a bol problém to niekedy zjesť (a nechávať sme nechceli lebo to bolo výborné).

Šotolinové cesty niekde pri pobreží

Z Pichilemu sme už vyrazili smerom na Concepción, mali sme to ešte skoro 500km. Zase sme to brali rôznymi prašnými cestami cez les (v požičovni mali radosť keď sme im vrátili kompletne sprášené auto :) ale keďže už nezostával čas, museli sme to nakoniec predsa len zobrať diaľnicou číslo 5. Jej iný názov je Panamericana a jedná sa o známu diaľnicu čo vedie pozdĺž celej Severnej a Južnej Ameriky.

Areál Univerzity Bio-Bio

V Concepcióne sme sa ubytovali kúsok od letiska v peknom hoteli Ibis, ktorý bol plný businessmanov. A vlastne tu začal oficiálny program našej cesty, kde sme sa najprv stretli na večeri s človekom zainteresovaným do technológie CT skenovania dreva. On sa snažil vytiahnuť informácie z nás, my z neho, a po pár flašiach vína a panákoch whisky sme uzatvorili medzinárodnú spoluprácu :) Tu sme teda v praxi zistili ako si Chiľania takisto radi vypijú.

Skúmanie nanoštruktúry dreva

Nasledujúci deň sme mali na programe návštevu Univerzity Bio-Bío. Tento divný názov má celý rozsiahly región ktorému je Concepción hlavným mestom. Univerzita to je pekná, s veľkým kampusom. Prekvapila nás vybavenosť laboratórií na výskum dreva a drevných produktov, ktorá sa zdala byť aj lepšia ako u nás na Purdue. Stretli sme sa aj s viceprezidentom univerzity ktorý prejavil veľký záujem o náš projekt. Uvidíme čo z toho bude, pozvali sme ho k nám a povedal že možno dojde. Inak Bio-Bio tu nie je jediná univerzita, sú tu ďalšie štyri, čo z Concepciónu robí pravé univerzitné mesto a na uliciach bolo vidieť veľa študentov.

Prístav v Talcahuanu

Talcahuanská zátoka s mestom

Rybí trh

Potom sme mali pár hodín čas, tak sme sa zašli pozrieť do prístavu Talcahuano, ktorý leží kúsok na sever od Concepciónu na brehu rovnomennej zátoky. Toto miesto bolo silno zasiahnuté nedávnym zemetrasením a tsunami v roku 2010 a stále boli vidieť stopy v podobe zopár rozpadnutých budov a rozdrobených skál na pobreží. Chile jednoducho žije stále v tieni katastrofy, či už sa jedná o zemetrasenia alebo sopečné výbuchy, takže ľudia musia byť v strehu.

Talcahuano je jeden z najdôležitejších prístavov v Chile vďaka svojej veľkej, prirodzene chránenej zátoke. Bolo tu veľa kontajnerových aj rybárskych lodí a práve čerstvé ryby a iné morské živočíchy sa predávali vo veľkom na trhoch priamo na pobreží. Vládol tam neskutočný zápach, ale človek tam mohol nájsť čo len chcel a za veľmi nízke ceny (losos, tuniak, krevety, mušle, lastúry, kraby, atď...). V zátoke sme narazili aj na pár tuleňov, čo sa vyhrievali na pontóne a len tak zo zábavy bojovali.

Bojujúce (či len hrajúce sa?) tulene

Skoro celý polostrov tvoriaci zátoku patrí armáde, ktorá tam mala veľkú základňu. A keďže vojaci nemajú radi keď ich niekto fotografuje, musel som si dávať trochu pozor. V kopcoch nad zátokou sa nachádza aj veľa malých dedín s pekným výhľadom na oceán. Pravý poklad sa nachádzal na konci polostrova, kde viedla jediná cesta cez vojenské územie.

Rybárske mestečko Tumbes

Druhá strana zátoky poznačená tsunami

Išlo o malý prístav Tumbes, kde kotvilo nespočetné množstvo malých rybárskych lodí a kde zase predávali dary mora a sušené chaluhy na trhu priamo na pláži. Bolo tam aj zopár veľmi pekných reštaurácií, tak sme sa tam zase napchali paillou a empanadas. Podobné miesto (Lenga) sa nachádzalo aj na druhej strane zátoky, tu ale nebolo toľko rybárov a bolo to viac turisticky orientované.

Lenga

Čo ma zaujalo vo všetkých týchto mestečkám bolo neskutočne veľké množstvo túlavých psov, ktorý zháňali niečo pod zub na rybích trhoch, bili sa medzi sebou či len tak nečinne ležali na ulici. Boli ale neškodní a všetci obyvatelia ich ignorovali. Psa sa občas dokonca dalo stretnúť aj v supermarkete :)

Píla v Horcones

Posledný deň v Concepcióne sme šli navštíviť pílu asi 100 km na juh do mestečka Horcones kde používali CT skener na triedenie dreva. Píla to bola obrovská, rozprestierala sa na mnohých hektároch a skoro všetko drevo sa spracúvalo automaticky. Ukázali nám aj samotný skener, ale bez možnosti fotografovania, až tak moc nám neverili :)

Tak sa nám skončil oficiálny program a mali sme pred sebou víkend a dva dni na to dostať sa späť do Santiaga. Rozhodli sme sa tentokrát ísť ďaleko od pobrežia, do hôr. Už som spomínal aké sú Andy rozsiahle a oddeľujú Chile od zvyšku Južnej Ameriky. Je tam pár ciest, s ktorými sa dá vyjsť až hore na hranicu s Argentínou.

Horské rieky a dedinka v Andách

Cesta do hôr

Jedna z takýchto ciest viedla z mesta Talca, kam sme dorazili po cca 4 hodinách z Concepciónu. Vydali sme sa hore popri malebnom jazere Colbun a rýchlo sme stúpali. Šli sme popri horskej rieke s kamenistým dnom a sedimentami, ktoré postrháva mocný prúd so sebou každú jar. Cesta bola ale veľmi kvalitná, asfaltová, po celý čas až k hranici s Argentínou.

Troška off-roadu

Zaujímavé bolo že colná kontrola sa nachádzala ešte na úpätí, dobrých 150 km od skutočnej hranice (však ono tam hore viedla len jediná cesta). Colníkov zaujímalo či sa chystáme do Argentíny (povedali sme že nie, ale samozrejme že sme sa tam išli pozrieť :). Inak ale boli priateľskí a ich veliteľ nám rozkázal nech urobíme veľa fotografií :)

Záchranná akcia

Krajina sa veľmi rýchle menila s narastajúcou nadmorskou výškou, najprv zmizli stromy, potom kríky a nad 2500 metrov už viac-menej zostali holé skaly pokryté zvyškami snehu. Robili sme veľa odbočiek na nespevnené, kamenisté cesty (Rado ako som zistil má rád off-road a brodenie sa cez rieky a tu ten 4x4 pohon naozaj prišiel vhod :). Dokonca sme museli pomáhať posádke pickupu ktorá zapadla v snehu v jednom z údolí. Neviem koľkokrát sa nám poďakovali a za odmenu sme dostali na tvrdo uvarené vajcia :)

Panoráma neďaleko hranice s Argentínou

Vysokohorské jazero

Snehu tu bolo dosť aj na začiatku leta

Pozor na kamene!

Na najvyššom bode priesmyku (2800 m) už bolo treba dávať pozor na kamenie, ktoré popadalo na cestu (ak sme nechceli riskovať defekt). Odtiaľ už to bol skok k argentínskej hranici, na ktorej boli tabule vítajúce cestovateľov. Keďže po colnej kontrole nebolo ani vidu ani slychu, rozhodli sme pozrieť kúsok aj do Argentíny. Akurát že asfaltka skončila hneď na hranici a ďalej pokračovala len prašná šotolinová cesta. Po cca 20 km sme to vzdali a otočili to späť do Chile lebo sme nechceli riskovať že sa nejaký ten colník objaví. Nie že by sme do Argentíny nemohli vstúpiť, ale naše auto z požičovne to malo zakázané. Beztak k najbližšiemu mestu na argentínskej strane to bolo niekoľko stoviek kilometrov.

Vitajte v Argentíne! 2800 metrov nad morom

Kamenistá cesta kdesi v Argentíne

Potom sme rovnakou cestou zostupovali až sme sa zastavili pri jazere Cobun. Rozhodli sme sa že namiesto nejakého veľkého mesta radšej prespíme v pokoji vysokohorského prostredia. Pri jazere mali k dispozícii veľa chatiek (cabaňas) tak sme si jednu zobrali na noc. Jazero je veľmi pekné, obkolesené horami a ponúkali tu aj nejaké atrakcie ako napr. požičovňu vodných skútrov. Keď sa zotmelo, ďaleko od svetiel miest som konečne mohol prýkrát hodiť pohľad na južnú oblohu a obzrieť si súhvezdia ktoré som predtým ešte nikdy nevidel, ako napr. Južný Kríž. Dlho som ale hľadieť nemohol lebo skoro ráno nás čakala dlhá cesta späť do Santiaga.

Jazero Cobun

Tam sme už išli rovno po diaľnici, už žiadne odbočky na nespevnené cesty. Ubehlo to rýchlo a už na obed sme boli v Santiagu. Je to veľmi veľké mesto (5 miliónov obyvateľov v centre a priľahlých štvrtiach) a je aj celkom pekné. Má taký európsky štýl s pár širokými ulicami (bulvármi), centrum s pešími zónami a nespočetne malých uličiek. Staré mesto plynulo prechádza do nového s množstvom mrakodrapov (až tak že ho niekedy volajú "Sanhattan" :)

Panoráma Santiaga s Andami v pozadí

Pešia zóna v Santiagu

Akurát sme trochu nevystihli čas lebo zrovna vtedy sa konali veľmi dôležité voľby prezidenta ako aj celého parlamentu. Mesto bolo teda dosť prázdne s karabiniermi na každom rohu (aspoň sme sa cítili bezpečne :) Nevýhodou toho bolo že nikde nepredávali alkohol, dokonca aj duty-free obchody na letisku boli v ten deň zatvorené (čo znamenalo že ani suveníry som si nemohol nakúpiť).

Hrad

Po meste sme chodili pár hodín, pozreli sme zase miestnu rybiu tržnicu (aj keď Santiago je cca 150 km od mora, bolo tu toho dosť), námestia a nakoniec opevnený zámok v centre, na ktorý keď sme vyšli tak ponúkal veľmi pekný výhľad na celé mesto.

Potom už sme len zašli naspäť na letisko, vrátili auto a nastúpili na 10-hodinový let naspäť do Atlanty. Tam už stačilo len vyšprintovať z lietadla na colnicu, keďže bolo málo času a prestupy v USA sú nepríjemné, lebo človek musí prejsť cez colnicu, vyzdvihnúť batožinu a znovu presť cez bezpečnostnú kontrolu. Všetko sme ale stihli a našu púť zakončili v Indianapolise.

Celkovo na mna Chile spravilo hlboký dojem, jedná sa naozaj o krásnu krajinu s príjemnými ľuďmi (možno nie až tak otvorenými ako v iných krajinách Latinskej Ameriky) ochotnými pomôcť. Nádherné pobrežie a majestátne Andy sa mi naozaj vryli do pamäti a teraz už môžem len dúfať že sa mi tam ešte niekedy podarí dostať.